Pobaltská operácia (1944)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Pobaltská operácia
Súčasť bojov východného frontu počas druhej svetovej vojny
WW2 - Baltic full-scale offensive, 1944 (detailed).jpg
Mapa bojov pobaltskej operácie
Dátum 14. september - 24. november 1944
Miesto Pobaltské štáty
Výsledok Víťazstvo Červenej armády
Protivníci
Flag of the Soviet Union (1923-1955).svg Sovietsky zväz Flag of German Reich (1935–1945).svg Nacistické Nemecko
Velitelia
A. M. Vasilievskij
L. A. Govorov
Ferdinand Schörner
Sila
asi 900 000 mužov asi 700 000 mužov
Straty
61 468 mŕtvych
218 622 ranených[1]
3 celkom zničené divízie
26. divízií do rôznej miery oslabených
Zoznam bitiek II. svetovej vojny
Veľká vlastenecká vojna
BarbarossaPokračovacia vojnaZa polárnym kruhomLeningradRostovMoskvaSevastopoľKerč-Feodosia - 2. CharkovVoronež-VorošilovgradRžev-ViazmaStalingradKaukazRžev-SyčovkaVelikije LukiOstrogošsk-RossošVoronež-Kastornoje3. CharkovKurskSmolenskDonbasDneperPravobrežná UkrajinaLeningrad-NovgorodKrymBagrationĽvov-SandomierzJassy-KišinevVýchodné KarpatyPobaltieKurónskoLaponskoRumunskoBulharskoDebrecínKosovoBelehradBudapešťVisla-OdraZápadné KarpatyVýchodné PruskoHorné SliezskoDolné SliezskoViedeňBerlínPraha

Pobaltská operácia (zriedkavo Baltská/baltická operácia; rus. Прибалтийская операция) alebo Pobaltská ofenzíva (Baltská/baltická ofenzíva) bola strategická ofenzíva Veľkej vlasteneckej vojny uskutočnená 14. septembra – 24. novembra 1944, ktorej cieľom bolo znovuobsadenie Estónska, Lotyšska a Litvy a preniknutie k Baltskému moru.[2]

Predchádzajúce útoky[upraviť | upraviť zdroj]

Do apríla roku 1944 sa podarilo červenej armáde v rámci Leningradsko-novgorodskej operácie preraziť blokádu Leningradu a postúpiť až k hraniciam Estónska. Začiatkom júna 1944 začali v tejto oblasti ďalšie útoky, ktoré boli predzvesťou Operácie Bagration. V rámci tejto mohutnej ofenzívy postúpili sovietske jednotky na územie pobaltských štátov, avšak do jeho skončenia sa im nepodarilo postúpiť až k Baltskému moru. Zatiaľčo v prípade Ukrajiny, Bieloruska a Poľska, kde Červená armáda prekonala niekoľko stoviek kilometrov a bola vyčerpaná, a preto prechodne ukončila boje a prešla do strategickej obrany, v prípade útokov proti Pobaltiu a Besarábii bolo rozhodnuté o tom, že k ďalším ofenzívam dôjde ešte v roku 1944.

Pobaltská operácia[upraviť | upraviť zdroj]

V dňoch 14. až 17. septembra začal útok sovietskeho leningradského, 1., 2. a 3. pobaltského a 3. bieloruského frontu. Proti približne 900 tisícom červenoarmejcov stálo 730 tisíc príslušníkov Wehrmachtu a jednotiek Waffen-SS. Červená armáda mala ale významnú prevahu v delostrelectve, tankoch aj lietadlách. Prvý úder bol vedený na Rigu, pričom malo dôjsť k rozdeleniu nemeckých vojsk na dve skupiny. Nasledovala útočná operácia na Tallinn a na Klaipédu. 3. bieloruský front útočil v smere na Prusko. Riga bola síce sovietskymi jednotkami obkľúčená, no veľmi úspešne sa im bránila. Rovnaká situácia nastala aj v prípade Klaipédy, kde sa bránili nemecké jednotky, ich snahou bola evakuácia po mori do Nemecka. Útok na Estónsko bol ukončený 26. septembra a potom previedli sovietske paradesantné jednotky výsadok na Západoestónske súostrovie. Klaipedu dobyla Červená armáda 22. októbra, rižská ofenzíva bola dovŕšená 24. októbra a v Pobaltí tak zostali uväznené nemecké jednotky iba v Kurónsku. Obkľúčené nemecké sily v počte asi 200 tisíc mužov kapitulovali až v máji 1945 súčasne s ukončením vojny.

Dôsledky operácie[upraviť | upraviť zdroj]

Obsadenie Pobaltia malo vojenské a politické dôsledky. Sovietske vojská zastali na hraniciach Pruska, pričom na niektorých miestach sa im podarilo prekročiť hraničnú čiaru. Sovietská baltská flotila mala už naplno otvorené dvere k akciám v Baltskom mori, keď nebola limitovaná mínovými poľami a protiponorkovými zátarasami a mohla využívať prístavy pobaltských republík. Vďaka tomu mohla viesť efektívny boj proti nemeckým námorným silám v Baltskom mori. Medzi najznámejšie akcie sovietskej flotily z tejto doby patrí potopenie nemeckých lodí Wilhelm Gustloff a General von Steuben ponorkou S-13 či potopenie dopravnej lode Goya ponorkou L-3.

Hlavným politickým dôsledkom operácie bolo obnovenie sovietskej okupácie Estónska, Lotyšska a Litvy. Snahy predstaviteľov pobaltských národov o znovuobnovenie suverenity počas leta 1944 boli zmarené ofenzívou, pobaltské republiky sa stali na viac než štyridsať ďalších rokov súčasťou Sovietskeho zväzu.[3][4]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. KRIVOŠEJEV, G.F. Rossija i SSSR v vojnach XX veka Poteri vooružennych sil Statističeskoje issledovanie [online]. Moskva : Oloma-Press, 2001, [cit. 2011-08-26]. Dostupné online. (rusky)
  2. PAJUR, Ago, a kol. Baltimaade ajalugu. Tallinn : Avita, 1999. ISBN 9985-2-0131-0. S. 176-177. (estonsky)
  3. MÄGI, Arvo. Eesti rahva ajaraamat. Stockholm : Eesti Päevaleht, 1979. S. 212-213. (estonsky)
  4. Európsky parlament. Resolution on the situation in Estonia, Latvia, Lithuania. Official Journal of the European Communities, 13. január 1983, čís. C 42/78. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Baltická operace na českej Wikipédii.