Bitka o Budapešť

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Bitka o Budapesť
Súčasť druhej svetovej vojny
Bundesarchiv Bild 101I-680-8282A-38A, Budapest, Panzer VI (Tiger II, Königstiger).jpg
Nemecký tank Tiger II v uliciach Budapešti
Dátum 29. október 1944 - 13. február 1945
Miesto Maďarsko a Česko-Slovensko
Výsledok Víťazstvo Červenej armády
Protivníci
Flag of the Soviet Union (1923-1955).svg Sovietsky zväz
Flag of Romania.svg Rumunsko
Flag of German Reich (1935–1945).svg Nacistické Nemecko
Flag of Hungary (1920–1946).svg Maďarsko
Velitelia
Rodion Malinovskij
(2. ukrajinský front)
Fiodor Tolbuchin
(3. ukrajinský front)
Ivan Afonin
Ivan Managarov
Johannes Frießner
(Skupina armád Juh)
Karl Pfeffer-Wildenbruch
Sila
asi 500 000 mužov 2. ukrajinského frontu asi 180 000 nemeckých a maďarských vojakov (90 000 pre obranu mesta)
Straty
100 000 - 160 000 mŕtvych a nezvestných
240 000 ranených
1 766 tankov
99 000 - 150 000 mŕtvych a nezvestných
60 000 zajatých
Zoznam bitiek II. svetovej vojny
Veľká vlastenecká vojna
BarbarossaPokračovacia vojnaZa polárnym kruhomLeningradRostovMoskvaSevastopoľKerč-Feodosia - 2. CharkovVoronež-VorošilovgradRžev-ViazmaStalingradKaukazRžev-SyčovkaVelikije LukiOstrogošsk-RossošVoronež-Kastornoje3. CharkovKurskSmolenskDonbasDneperPravobrežná UkrajinaLeningrad-NovgorodKrymBagrationĽvov-SandomierzJassy-KišinevVýchodné KarpatyPobaltieKurónskoLaponskoRumunskoBulharskoDebrecínKosovoBelehradBudapešťVisla-OdraZápadné KarpatyVýchodné PruskoHorné SliezskoDolné SliezskoViedeňBerlínPraha
Budapeštianska ofenzíva
DebrecínBudapešťBalatonViedeň

Bitka o Budapešť alebo budapeštianska operácia (rus. Будапештская операция) bola sovietska útočná vojenská operácia na území Maďarska a južného Slovenska počas druhej svetovej vojny. Jej cieľom bolo obsadenie maďarského hlavného mesta Budapešť, ktoré bolo od 29. decembra 1944 obkľúčené sovietskymi silami. Bitka sa skončila 13. februára 1945, no Nemci už 6. marca 1945 podnikli protiofenzívu pri Balatone a pokúsili sa západ krajiny získať späť.

Situácia v Maďarsku a na fronte[upraviť | upraviť zdroj]

Po tom čo bola v bitke o Stalingrad stratená maďarská 2. armáda, výrazne v celej krajine pokleslo vojnové nadšenie a už v priebehu roku 1943 bolo nutné stiahnuť aj ostatné zostávajúce maďarské jednotky z frontu. Od začiatku roku 1944 vodcovia horthyovského Maďarska začali tajné vyjednávania zo Spojencami o prechode na ich stranu. Maďarsko, ktoré dovtedy poskytovalo nacistickému Nemecku vojenskú pomoc na východnom fronte sa tak pomaly snažilo vycúvať z nechcenej vojny. Nacisti však tento proces ticho sledovali a 19. marca 1944 sa rozhodli zakročiť. Začali vtedy v tajnosti pripravovanú operáciu Margarethe, ktorou zabezpečili územie celej krajiny, ktorého strata by pre nich znamenala odrezanie všetkých jednotiek ktoré mali v Juhoslávii a Grécku. Snahy Maďarov prejsť na stranu Spojencov však ďalej pokračovali a tak 16. októbra 1944 zvláštna jednotka pod vedením Otta Skorzenyho zajala syna Maďarského regenta, Miklosa Horthyho a prinútila ho tak k abdikácii. Horthy a jeho vláda boli vystriedaní radikálnou fašistitckou Stranou šípových krížov, ktorú viedol Ferenc Szálasi. Nemci si tak zaistili ďalšiu lojalitu Maďarska. Ich situácia však bola aj tak ťažká. Za posledných niekoľko mesiacov sa proti nim obrátili ich bývalí spojenci Rumunsko, Bulharsko aj Fínsko. V tyle ich armád vypuklo Varšavské a Slovenské národné povstanie. Navyše Spojenci pomerne úspešne postupovali nielen na východnom fronte, kde začali ohrozovať Východné Prusko ale aj na západe, kde sa blížili k rieke Rýn.

2. ukrajinský front Rodiona Malinovského, ktorý bol hlavnou silou pripravovanej ofenzívy sa v tej dobe skladal z 5 sovietskych a 2 rumunských vševojskových, 1 tankovej a 1 leteckej armády. Mal dohromady 40 streleckých divízií, 3 tankové, 2 mechanizované, 3 jazdecké zbory a 1 tankovú brigádu. Dohromady asi 470 - 500 000 mužov, 11 000 diel a mínometov, 710 tankov a samohybných diel a 925 lietadiel. Všetky tieto jednotky prešli len nedávno ťažkou debrecínskou operáciou, v ktorej utrpeli veľké straty. Jeho jednotky sa nachádzali na čiare Čop, východný breh rieky Tisy k mestu Beiuş. Vojská 3. ukrajinského frontu Fiodora Tolbuchina, ktoré práve dokončili Belehradskú operáciu iba začali vstupovať na maďarské územie. Cieľom útokov obidvoch frontov bolo čo najskoršie obsadenie Budapešti, čím by bolo Maďarsko vyradené z vojny a následný postup na územie Rakúska a Česko-Slovenska.

Týmto vojskám vzdorovali nemecké sily Skupiny armád Juh, ktorým velil generál-plukovník Johannes Frießner. Jeho sily sa skladali z 35 nemeckých divízií, z ktorých bolo 9 tankových prípadne motorizovaných. Väčšina z nich bola podobne ako sovietske jednotky poznamenaná predchádzajúcimi bojmi a nemala plné stavy. Ich sily dopĺňali zvyšky maďarskej armády. Celkovo mali Nemci k dispozícii asi 190 000 mužov, ktorí mali brániť pevnosť Budapešť na Hitlerov príkaz do posledného muža. Obrana mesta sa opierala okrem ohybu Dunaja o tri línie obrany.

Bitka[upraviť | upraviť zdroj]

Sovietske vojská začali útok 29. októbra 1944. Sovietske sily postupovali do maďarského vnútrozemia v dvoch smeroch, jeden vedený 46. armádou s 2. a 4. gardovým motorizovaným zborom. 7. gardová armáda mala za úlohu viesť pomocný odľahčujúci útok severovýchodne od mesta Szolnok a získať predmostie na druhom brehu Tisy. Ostatné sily frontu mali postupovať na Miskolc a svojim rýchlym postupom nedovoliť Nemcom vybudovať si ďalšiu líniu obrany. 3. ukrajinský front mal zatiaľ sústrediť svoje sily v Banáte a následne preniknúť do vnútrozemia krajiny cez Dunaj.

2. a 4. gardový motorizovaný zbor sa už 2. novembra dostali z juhu do blízkosti Budapešti, no cestu do nej sa im nepodarilo preraziť. Nemci sem totiž z oblasti Miskolca presunuli 3 tankové a jednu divíziu tankových granátnikov. O päť dní neskôr 7. novembra, postupujúce sovietske vojská dosiahli východnú časť Budapešti, 20 km vzdialenú od starého mesta. Následne 11. novembra zaútočili aj ostatné sovietske jednotky a vytlačili Nemcov od rieky Tisy až k Dunaju. Obrana Budapešti však bola úporná a sovietskym vojskám sa nepodarilo preniknúť do mesta z chodu. Začiatkom novembra vyrazil aj 3. ukrajinský front, ktorý prekročil Dunaj a po mesiaci bojov dosiahol Balaton a priblížil sa k mestu z juhu. Nemecké jednotky v Budapešti sa ocitli vo výbežku frontu, ktorý zo severu, východu aj juhu ohrozovali sovietske jednotky. Tie boli prebiehajúcimi ťažkými bojmi značne vyčerpané a tak ich bojová činnosť na 10 dní do 19. decembra ustala. Nasledujúceho dňa začali oba fronty útok, ktorý 26. decembra prerušil spojenie Budapešti s Viedňou a spôsobil jej obkľúčené. Asi 80 000 nemeckých a maďarských vojakov spolu s asi 800 000 civilistami tak bolo odrezaných v meste. V tej istej dobe zasiahli ťažké boje aj územie Slovenska. Najvýznamnejšie boje sa neskôr odohrali v medzi Šahami, Levicami a Štúrovom.

Nemecké protiútoky[upraviť | upraviť zdroj]

Situácia na fronte v období bitky označená zelenou farbou

Hitler sa v tej dobe rozhodol vyslať k mestu zo západu IV. tankový zbor SS, ktorého 1. útok (takzvaná operácia Konrad) sa začal 1. januára 1945 útokom smerom od mesta Táta. Pri meste Bicske asi 20 km od Budapešti boli nakoniec nemecké útoky zastavené a 12. januára pod tlakom sovietskych protiútokov, boli Nemci nútení ustúpiť. Na inom mieste začali Nemci protiútoky 7. januára. Ich cieľ, ktorým bolo budapeštianske letisko sa však dosiahnuť nepodarilo. Nasledujúci protiútok viedol IV. tankový zbor SS s pomocou III. tankového zboru od 17. januára no ani ten nebol úspešný a nedosiahol zničenie vojsk, ktoré stáli medzi nimi a mestom. Ďalší silný nemecký útok sa začal 20. januára a prenikol 20 km do hĺbky sovietskych pozícií a znovu sa dostal do asi 20 km vzdialenosti od mesta. Bol však zastavený a nemal už ďalší úspech. 28. januára museli Nemci v dôsledku silného tlaku opäť ustúpiť.

Boje v meste[upraviť | upraviť zdroj]

29. decembra vyslali sovietske jednotky posádke Budapešti parlamentárov, ktorí mali zjednať kapituláciu mesta. Tých však nacisti zajali a následne popravili. Časť sovietskych a rumunských vojsk následne za intenzívnej leteckej delostreleckej podpory zaútočila na mesto. Spočiatku týmto vojskám velil sovietsky generál-poručík Ivan Afonin, po jeho zranení ho nahradil Ivan Managarov. Nemcom začali v meste čoskoro dochádzať zásoby, a tak sa ho pokúšali v zlom počasí zásobovať letecky. Ich situáciu hneď na začiatku bitky sťažila strata letiska Ferihegy, no až do 9. januára boli schopní udržať v prevádzke niekoľko provizórnych pristávacích dráh na hlavných uliciach a v parku blízko budínskeho hradu. Tie však boli v dostrele sovietskeho delostrelectva. Ďalšia zo zásobovacích ciest zanikla po zamrznutí Dunaja. Civilné obyvateľstvo medzitým zostalo prakticky bez zásob potravín. K celkovo ťažkej situácii sa pripojili aj veľmi nízke teploty. 17. januára nariadil Hitler ústup z Pešti, kde sa situácia stávala neudržateľnou a sústredenie sa na obranu Budína. Pri ústupe, ktorý bol uskutočnený nasledujúceho dňa Nemci zničili aj napriek protestom maďarských dôstojníkov 5 historických mostov cez Dunaj. Nemci sa ešte dlho držali na Margitinom ostrove, no i stadiaľ boli po ťažkých pouličných bojoch vytlačení. Narozdiel od Pešti je Budín postavený v zvlnenej krajine, ktorá bola podstatne vhodnejšia na obranu. Jednou z opôr nemeckej obrany sa tak čoskoro stal Budínsky hrad, ktorý dominoval okoliu. Po získaní južnej železničnej stanice v dvojdennom ťažkom boji, začali Sovieti postup smerom k hradu. Pri útoku naň 10. februára sa vyznamenali príslušníci sovietskej námornej pechoty, ktorí prenikli do nemeckých pozícií a takmer ich rozdelili na dvoje. K sovietskym jednotkám sa v priebehu bojov pridala jednotka budapeštianskych dobrovoľníkov. 11. februára padla obrana vrchu Gellérthegy. V tejto situácii veliteľ posádky mesta SS-Obergruppenführer Karl Pfeffer-Wildenbruch nariadil napriek Hitlerovym rozkazom, prikazujúcim brániť mesto do posledného muža, zvyšným jednotkám pokúsiť sa prebiť z obkľúčenia. Prvý protiútok z mesta sovietske jednotky zaskočil a asi 10 000 ľuďom (z mesta utekalo aj množstvo civilistov) sa preto podarilo z mesta dostať do neďalekých lesov. Brutálne pouličné boje, veľmi pripomínajúce boje o Stalingrad sa skončili 13. februára 1945. Pri pokuse o únik z mesta padol aj známy príslušník Waffen-SS zo Slovenska Gustáv Wendrinský.

Dohra[upraviť | upraviť zdroj]

Sovietska medaila „Za obsadenie Budapešti“

Bitka o Budapešť si vyžiadala obrovské obete na obidvoch stranách. Sovieti stratili 80 026 mŕtvych a nezvestných a 240 056 ranených.[1] Prišli tiež o 1766 tankov a samohybných diel. Nemci stratili najmenej 60 000 zajatých a ďalších 150 000 mŕtvych a nezvestných. Bombardovanie, pouličné boje a vyčíňanie sovietskych vojakov navyše spôsobilo ďalšie obete medzi civilistami. Bolo znásilnených asi 50 000 budapeštianskych žien. Boje západne od Budapešti ale pokračovali. Hitler sa totiž rozhodol opäť udrieť na oslabené pozície 3. ukrajinského frontu pri Balatone. Jeho tankové jednotky iba niekoľko dní po tom čo neboli schopné preraziť cez Ardeny boli rýchlo stiahnuté na východný front pre novú pripravovanú ofenzívu - operáciu Frühlingserwachen, ktorá mala byť poslednou veľkou útočnou operáciou, ktorú viedli nemecké jednotky do konca druhej svetovej vojny. Po likvidácii tohto nebezpečenstva pokračoval sovietsky postup na Viedeň, Brno a Graz. Na území Česko-Slovenska s ním bola spojená takzvaná Bratislavsko-brnenská operácia, v dôsledku ktorej bola 4. apríla 1945 oslobodená Bratislava a 26. apríla Brno.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. KRIVOŠEJEV, G.F. Rossija i SSSR v vojnach XX veka Poteri vooružennych sil Statističeskoje issledovanie [online]. Moskva : Oloma-Press, 2001, [cit. 2010-01-17]. Dostupné online. (rusky)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]