Bitka o Ardeny

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Bitka o Ardeny
Súčasť bojov západného frontu počas druhej svetovej vojny
Battle of the Bulge.jpg
Americkí vojaci počas bitky v Ardenách v zime 1944
Dátum 16. december 1944 – 1. február 1945
Miesto Ardenský les
Výsledok Víťazstvo Spojencov
Protivníci
Flag of the United States.svg Spojené štáty americké
Flag of the United Kingdom.svg Veľká Británia
Flag of German Reich (1935–1945).svg Nacistické Nemecko
Velitelia
George S. Patton
Anthony C. McAuliff
Dwight D. Eisenhower
Walther Model
Gerd von Rundstedt
Sila
840 000+ mužov 200 000 – 500 000 mužov
Straty
90 908 mŕtvych, zranených alebo zajatých 67 200 – 100 000 mŕtvych, zranených alebo zajatých
Západný front (2. svetová vojna)
Čudná vojna - Francúzsko - Dynamo - Británia - Dieppe - Overlord - Dragoon - Market Garden - Šelda - Hürtgenský les - Aachen - Ardeny - Varsity

Bitka o Ardeny (iné názvy: Ardenská bitka, bitka v Ardenách; nem. Unternehmen: Wacht am Rhein neskôr Herbstnebel; v angličtine často označovaná ako bitka o výbežok, ang. Battle of the Bulge) je súhrnný názov, ktorý sa používa na označenie nemeckej ofenzívy na západnom fronte počas druhej svetovej vojny. Spadá do nej aj jej následná eliminácia v decembri 1944 až januári 1945. Išlo o posledný pokus nacistického Nemecka zvrátiť priebeh vojny, či získať Nemecku lepšiu vyjednávaciu pozíciu so západnými spojencami.

Hitlerov nápad[upraviť | upraviť zdroj]

Na jeseň 1944 sa nemecká Tretia ríša nachádzala v ťažkej situácii. Sovietske vojská sa dostali až k Varšave, Američania s Britmi oslobodili veľkú časť Francúzska. V novembri sa Spojencom podarilo preraziť západný val a obsadiť prvé veľké nemecké mesto Aachen. Na juhu v Taliansku stratili nacisti Rím, a celá ríša bola postihnutá leteckými útokmi Spojencov. Každý ďalší deň z frontu prichádzali iba zlé správy. Väčšine obyvateľstva už bolo jasné, že táto situácia je nezvládnuteľná. Hitler však veril v to, že sa mu podarí prinútiť západných spojencov šikovným útokom rokovať o mieri a následnom boji proti Sovietskemu zväzu. Pri pohľade na mapu sa mu vnukol nápad zaútočiť cez Ardeny. V roku 1940 útokom cez Ardeny prenikli jeho vojská nečakane do Francúzska a pomerne rýchlo ho paralyzovali. Od vtedy ale prešli už 4 roky a mnohé sa zmenilo. Oblasť Arden sa nachádzala na styku britských a amerických vojsk s oslabenou obranou, ktorú tvorili buď divízie, ktoré sa spamätávali z ťažkých strát (28. a 4. divízia) alebo boli len novosformované a ich jednotky boli ešte neskúsené (9. obrnená a 106. divízia). Tieto štyri americké divízie, navyše bránili pomerne široký úsek frontu. Podľa Hitlerovho plánu mali Nemecké vojská obsadiť Antverpy, preniknúť do spojeneckého tyla a oddeliť od seba britské Montgomeryho vojská na severe od zvyšku spojeneckých vojsk. Dosiahli by tým zničenie asi 20 divízii. Následne by bolo možné nasadiť zvyšok vojsk proti postupujúcej červenej armáde. Tento plán však bol veľmi optimistický a navyše počítal s mnohými priaznivými okolnosťami vrátane toho, že sa Nemcom podarí zmocniť množstva spojeneckých zásob či nepriazňou počasia, ktorá nedovolí spojencom využiť svoju leteckú prevahu. Napriek odporu mnohých dôstojníkov na čele s Rundstedom sa Hitler nedal odradiť.

Celý mesiac pracoval Hitler na svojom pláne uzavretý vo svojom vlastnom svete odtrhnutý od každodennej reality. Nemecký priemysel síce v roku 1944 produkoval viac vojenského materiálu než kedykoľvek predtým, ale aj tak nebol schopný konkurovať spojeneckému výrobnému potenciálu. Pred začiatkom ofenzívy tak Wehrmacht stále nemal dostatok síl pre útok v požadovanom rozsahu. Na nemeckej strane bolo pred útokom k dispozícii približne 970 tankov prvej vlny a asi 450 tankov pre rozvinutie útoku bolo v zálohe. V roku 1940 bol pri tom útok cez Ardeny vedený proti podstatne slabšiemu nepriateľovi, ale Nemci disponovali 2500 tankami. Luftwaffe sa nachádzala v troskách a k dispozícii bolo iba okolo 1000 stíhacích bombardérov. Naproti tomu spojenci disponovali značnými zálohami, čo sa prejavilo i tým, že už 4. deň po útoku boli schopní Američania zdvojnásobiť počty svojich vojákov na 180 000 mužov v zbrani. Hitler pôvodne vybral pre začiatok operácie 25. november, ale po konzultácii s generálmi súhlasil s ich odôvodnenými námietkami a posunul dátum začiatku na 10. decembra a neskôr až na 16. decembra, čo malo jeho jednotkám dať viacej času na presun na front a prípravu na útok. Zmenil sa taktiež pôvodný názov operácie z Wacht am Rhein na Herbstnebel (Jesenná hmla). Chyby však urobili aj Spojenci, ktorí predpokladali, že pozorované sústredenie nemeckých síl v oblasti je spôsobené prípravou protiútoku v oblasti Aachenu. Následné udalosti ich však nemilo zaskočili. Zavážilo i to, že v tej dobe si väčšina vojakov na západnom fronte myslela, že Nemci sú už na kolenách. Vďaka tomu, že nemecké jednotky boli pri rádiovej komunikácii veľmi opatrné, sa Američania ani nedovtípili, koľko nemeckých vojsk proti nim stojí. Husté Ardenské lesy tiež len zvyšovali maskovanie pôsobili ako dobrá kamufláž celej nemeckej armády.

Priebeh bitky[upraviť | upraviť zdroj]

2. fáza bitky – likvidácia výsledkov nemeckého postupu (26. december – 25. január).

Útok sa začal 16. decembra 1944 o pol šiestej ráno. Osudné ráno, začali na americké pozície na asi 145 km širokom fronte medzi Monschau na severe a Echternachom na juhu dopadať delostrelecké granáty z vyše 2000 nemeckých kanónov. Pre zlé počasie spojenci nemohli využiť svoj ohromný letecký potenciál a otupovať ostrie nemeckého postupu neustálymi útokmi zo vzduchu ako to robili predtým. 1. deň ofenzívy bol pre Wehrmacht úspešný. Na hrote nemeckého postupu sa pohybovali najmä kvalitné jednotky Waffen SS. Išlo najmä o 6. tankovú armádu pod vedením Josepha „Seppa“ Dietricha na pravom krídle, 5. tankovú armádu Hassa von Mantuffela na ľavom krídle a 7. armádu Ericha Brandenbergera, ktorá mala zaisťovať vzniknutý výbežok pred útokmi z juhu. Nemci dokonca nasadili v tyle amerických vojsk špeciálne komando pod velením Otta Skorzenyho. Jeho vojaci prezlečení do amerických uniforiem mali za úlohu robiť zmätok v tyle Američanov, čo ich následne prinútilo robiť prísnejšie kontroly na cestách. Niektorých sa im tak podarilo chytiť, no väčšina z nich unikla späť k nemeckým jednotkám. Jednou z prvých reakcií spojeneckého velenia bolo vyslanie bojmi zocelenej 101. výsadkovej divízie, od ktorej očakávalo, že udrží v obkľúčení dopravnú tepnu v meste Bastogne a sťaží tak maximálne nemeckú prepravu. Zatiaľ sústredilo sily, aby zastavilo Nemcov, ktorí sa rýchlo prebíjali oblasťou ďalej.

V priebehu prvého dňa sa podarilo nemeckým jednotkám miestami preraziť až do hĺbky 80 km. Najrýchlejšie postupovala 5. tanková armáda ktorá prerazila pozície 28. a 106. divízie a postupovala ďalej k svojmu cieľu, ktorým mali byť Antverpy. V tej dobe boli 422. a 423. pluk americkej 106. divízie obkľúčené a odrezané nemeckými jednotkami. 18. decembra sa oba tieto pluky vzdali. Nemci zajali v oblasti Schnee Eifel celkovo 7000 mužov 106. divízie, bola to najťažšia porážka americkej armády za celé obdobie 2. svetovej vojny v Európe.

Zo všetkých nemeckých jednotiek to boli práve Mantuffelovi vojaci, ktorí sa dokázali prebojovať najbližšie k cieľu ofenzívy. Dostali sa dokonca až k Calles, iba 10 km od rieky Maasy. V priebehu ich rýchleho postupu sa Nemcom 20. decembra podarilo obkľúčiť spojenecké vojská v okolí mesta Bastogne, ktoré ležalo v smere nemeckého hlavného postupu. Strategické miesto, ktoré bolo regionálnou križovatkou ciest, bránilo vo vytvorení zásobovacej trasy pre postupujúcu 5. tankovú armádu a viazalo ďalšie útočné jednotky.

17. decembra jednotka Kampfgruppe Peiper z 6. tankovej armády, zajala po krátkom boji medzi mestami Malmedy a Ligneuville asi 120 až 150 vojakov amerického 285. delostreleckého pozorovacieho práporu. Následne ich prinútili nastúpiť do 8 radov po 15 mužov a spustili do nich paľbu z guľometov. Niekoľko mužov tento masaker prežilo. Joachim Peiper, veliteľ jednotky, ktorá tieto zločiny vykonala, bol po vojne za vraždu 308 vojakov a 111 civilistov počas bitky o Ardeny odsúdený na trest smrti. Neskôr tento rozsudok zmenený na doživotie, z ktorého ho nakoniec koncom roka 1956 prepustili.

Postavenie amerických výsadkárov brániace jednu z ciest do Bastogne

Spojenci boli zatiaľ nútení pod tlakom útokov nemeckých tankových vojsk ustupovať a ničiť výzbroj a zásoby, ktoré nestíhali evakuovať, aby sa nedostali do rúk Nemcom. Výsadkári sa však postupne bez podpory letectva dostávali do čoraz ťažšej situácie. Veľké problémy spôsobila strata nemocničného personálu, ktorý sa Nemcom podarilo zajať hneď na začiatku bojov. Veliteľ 101. výsadkovej divízie Anthony McAuliff napriek ťažkej situácii svojich vojsk odmietol Nemcami navrhovanú kapituláciu. Ako odpoveď na ponuku kapitulácie Nemcom poslal odkaz „Nuts“ (čiže cvoci, či blázni, čomu rovnako ako všetci neameričania nepochopili ani samotní nemeckí tlmočníci). Po zlepšení počasia sa spojeneckému letectvu darilo každý deň zhadzovať potrebné zásoby zbraní a materiálu pre obkľúčených výsadkárov v Bastogne. Wehrmacht s ťažkosťami naďalej postupoval i s mestom Bastogne v tyle, ale ako sa jeho zásobovacie trasy naťahovali a klesali zásoby paliva ofenzíva pomaly utíchala.

Eisenhower sa 19. decembra spolu so svojimi generálmi rozhodol nemecký útok využiť. Nemci sa totiž sami nechali vylákať z výhodných a dobre bránených postavení Siegfriedovej línie. Vznikajúci výbežok frontu, ktorý dal neskôr bitke meno sa tak pre Spojencov stal lákavým cieľom. Zatiaľ, čo sa na oboch nemeckých krídlach pripravovali mocné spojenecké vojská na odvetu, bol zvyšok spojeneckých záloh nasadený na spomalenie čela nemeckého postupu. 21. decembra sa Dietrichovym vojskám podarilo vytlačiť po ťažkých bojoch americké obrnené jednotky z St. Vith. Predvoj nemeckých vojsk tvorený XXXXVII. tankovým zborom, bol postupne zastavený pri meste Dinant. Nemecký postup sa v tomto období zastavil aj pri Givete a Namure. Nasledujúci deň sa Rundstedt, ktorý dobre chápal meniacu sa situáciu, pokúsil prehovoriť Hitlera aby zastavil útok a začal sťahovať svoje vojská skôr ako ich Spojenci zničia. Hitler však naopak vyslal ďalšie posily, aby sa mohol útok ešte viac rozvinúť. Úporné boje teda pokračovali aj v nasledujúcich dňoch. Protiútoky početnejších spojeneckých vojsk sa začal na viacerých miestach súčasne 24. decembra 1944. Pri meste Merche sa podarilo obkľúčiť časť síl nemeckej 2. tankovej divízie a postupne ich zlikvidovať alebo prinútiť na ústup. Až to Hitlera presvedčilo o potrebe stiahnuť zvyšok svojich vojsk. Na nový rok sa pozície Nemcov dostali pod silné protiútoky spojeneckých vojsk zo severu i z juhu, nemecké vojská neboli schopné bez zásob vzdorovať nepriateľskému tlaku a onedlho boli zatlačené do svojich pôvodných pozícií. Wehrmachtu a SS nepomohlo ani nasadenie nových „zázračných zbraní“ ako tankov Tiger II, samohybných diel Jagdtiger, či prúdových stíhačiek Messerschmitt Me 262.

Dohra[upraviť | upraviť zdroj]

Postupújce spojenecké jendotky

1. januára 1945 začali nemecké vojská armádnej skupiny G a Oberrhein ofenzívu pri Strassbourgu, aby odľahčili svojim vojskám vo výbežku v Ardenách, útokmi v oblasti Alsaska a Lotrinska, bránených americkou 7. armádou. V ten istý deň Luftwaffe uskutočnilo rozsiahly útok na spojenecké letiská, tzv. operáciu Bodenplatte. Situácia na tomto úseku frontu sa pre Spojencov výrazne skomplikovala. Nemecké útoky však napokon neboli úspešné.

Do februára 1945 sa situácia na fronte vrátila do stavu z decembra 1944. Začiatkom februára začali spojenci útoky po celej dĺžke západného frontu. Na severe pod Montgomeryho smerom k mestu Aachen, v strednej časti frontu pod vedením Hodgesa a na juhu viedol jednotky Patton. Montgomeryho správanie počas obdobia bitky o Ardeny, vrátane jeho tlačovej konferencie 7. januára zľahčovalo skutočný príspevok amerických generálov v bojoch a ešte viac zhoršilo jeho vzťahy s americkým velením.

Nemecké straty spôsobené bojmi mali ťažký dopad na ďalšie dianie na fronte. Rezervy Wehrmachtu sa vyčerpali Luftwaffe znovu utrpela ťažké straty. Čiastočne aj kvôli zúfalému protiútoku počas operácie Bodenplatte, ktorý sa skončil veľkým fiaskom. Navyše situácia na východnom fronte sa z pohľadu Nemecka ešte viac zhoršila, keď sa Červená armáda prebojovávala Poľskom k Nemeckým hraniciam míľovými krokmi. Tretia ríša prinútená bojovať na dvoch frontoch sa ocitla na pokraji zrútenia.

Straty, ktoré utrpeli obe strany boli ťažké. Americké velenie priznáva stratu 80 987 vojakov (z toho asi 20 000 mŕtvych a 24 000 zajatých a nezvestných), aj keď neoficiálne odhady kolíšu medzi 70 až 104 000. Britské vojská pri bojoch stratili celkovo 1400 mužov. Nemecké najvyššie velenie vyčíslilo straty na 84 834 (15 652 mŕtvych, 27 582 nezvestných alebo zajatých a 41 600 ranených), iné pramene odhadujú nemecké straty medzi 60 až 100 000.

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  • John Macdonald - Veľké bitky druhej svetovej vojny, Slovart Bratislava 1995, ISBN 80-7145-185-1

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]