Miklós Horthy

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Miklós Horthy
Miklós Horthy
rakúsko-uhorský admirál a maďarský politik

Narodenie 18. jún 1868
Kenderes, Maďarsko
Úmrtie 9. február 1957 (88 rokov)
Estoril, Portugalsko

Rytier Miklós Horthy de Nagybánya (maď. vitéz nagybányai Horthy Miklós, nem. Ritter Nikolaus Horthy von Nagybánya) (* 18. jún 1868, Kenderes, Maďarsko - † 9. február 1957, Estoril, Portugalsko) bol rakúsko-uhorský admirál, maďarský politik, 1920-1944 a ríšsky správca. Po pokuse uzavrieť separátny mier so Spojencami bol internovaný v Nemecku, vládu prevzala fašistická strana Šípových krížov. Po skončení 2. svetovej vojny so súhlasom veľmocí odišiel do portugalského exilu, kde v roku 1957 zomrel. Jeho ostatky boli v roku 1993 prevezené do Maďarska.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť a kariéra vo vojenskom námorníctve[upraviť | upraviť zdroj]

Miklós Horthy pochádzal zo šľachtického kalvinskeho rodu s predikátom de Nagybánya (Baia Mare v Rumunsku). V mladosti veľa cestoval po svete a pôsobil ako rakúsko-uhorský diplomat v Turecku a ďalších štátoch. Medzi rokmi 1908 a 1914 pôsobil ako osobný tajomník rakúskeho cisára Františka Jozefa I., ktorého si osobne veľmi vážil.

Počas prvej svetovej vojny sa vyznamenal v Rakúsko-Uhorskom vojnovom loďstve, najprv vo funkcii kapitána na krížniku Novara, neskôr ako admirál. Počas vojny sa mu v niekoľkých bitkách podarilo opakovane poraziť talianske vojnové loďstvo, v bitke o úžinu Otranto v Jadranskom mori bol ranený. Vďaka vojenským úspechom bol v marci 1918 povýšený do hodnosti vrchného veliteľa vojnového loďstva monarchie. V tejto funkcii však zostal iba 31. októbra, keď mu cisár Karol I. nariadil vzdať sa námornej flotily v prospech novo vzniknutého Štátu Slovincov, Chorvátov a Srbov.

Medzivojnové obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Potom, keď sa v roku 1919 dostal v Maďarsku k moci Béla Kun a ustanovil v Budapešti tzv. Maďarskú republiku rád podľa sovietskeho vzoru, bol Horthy ako uznávaný vojnový hrdina poverený kontrarevolučnou vládou, ktorá vznikla 10. apríla 1919 v meste Szeged na juhu Maďarska (pod kontrolou francúzskej armády), k organizácii a vedeniu Národnej armády, ktorá mala režim Bélu Kuna potlačiť. Horthyho armáda sa nakoniec nezúčastnila žiadnych bojov, pretože so súhlasom Trojdohody bolo Maďarsko vojensky napadnuté Rumunskom, ktorému sa podarilo režim Bélu Kuna poraziť. 6. augusta vstúpili jednotky rumunskej armády do Budapešti a niekoľko mesiacov v nej zotrvali. Po odchode rumunskej armády z Budapešti 14. novembra 1919 vstúpil do mesta triumfálne Horthy a jeho Národná armáda. Rumunská armáda na základe pokynov Trojdohody opustila definitívne Maďarsko 25. februára 1920.

V apríli 1920 obnovilo maďarské národné shromaždenie, v ktorom mali výraznú prevahu konzervatívne sily monarchiu, ale rozhodli sa nepovolať posledného rakúskeho cisára Karola I. (ktorý bol zároveň posledný český kráľ Karol III. a posledný uhorský kráľ Karol IV.), ktorý by mal inak na uhorskú korunu nárok. Miesto neho bol admirál vo výslužbe a vojnový hrdina Miklós Horthy vyhlásený za tzv. Regenta Maďarska, pričom sa stal hlavou štátu na neobmedzenú dobu. V marci a v októbri 1921 sa síce Karol I. pokúsil znovuzískať uhorský trón (prvýkrát formou presvedčovania, druhýkrát aj ozbrojenou silou), oba pokusy však Horthy prekazil (pri druhom porazil pri Budapešti Karlove jednotky) a koncom roku nakoniec Habsburgovcov oficiálne detronizoval. Karol I. bol prinútený odísť do exilu a Horthy zostal regentom nasledujúcich 24 rokov, kedy vládol maďarskému „kráľovstvu bez kráľa“.

Horthyho Maďarsko sa v zahraničnej politike orientovalo predovšetkým na Taliansko, neskôr sa stalo voľným spojencom nacistického Nemecka. Významnou mierou sa podieľal na okýptení Československej republiky v roku 1938. Na čele okupačných vojsk vtiahol na južné Slovensko, ktoré podľa výsledkov Viedenskej arbitráže zabralo Maďarsko. V roku 1938 Horthy podporil zavedenie pomerne prísnej protižidovskej legislatívy, ktorá postupne omedzovala ich spoločenské uplatnenie.

Druhá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Miklós Horthy po územnom zisku na úkor Československa, keď v dôsledku Viedenskej arbitráže bol v novembri 1938 k Maďarsku pripojený juh Slovenska a juhozápad Podkarpatskej Rusi, získal súhlas Hitlera na obsadenie vojenskou silou aj ostatného územia Podkarpatskej Rusi. Boje sa začali útokom vojenských jednotiek maďarskej armády nadránom 14. marca 1939 na prístupových cestách k Chustu, hlavnému mestu autonómnej Podkarpatskej Rusi. Jej predstaviteľom v dôsledku vývoja udalostí v Česko-Slovensku a potom, čo jednotky česko-slovenskej armády dostali z Prahy rozkaz neklásť agresorovi odpor a stiahnuť sa aj s výzbrojou na české územie, nezostávalo nič iné, než prehlásiť samostatnosť nového štátneho celku – Karpatskej Ukrajiny. Obranné boje s maďarskou presilou, ktoré hrdinsky viedli vojenské jednotky a domobrana podliehajúce veleniu exekutívy Karpatskej Ukrajiny, skončili víťazstvom maďarskej presily. Víťazi zajatcov bez milosti popravovali, resp. ich eskortovali na popravu k jednotkám poľského vojska, s ktorými sa zvítali na hraničných karpatských priesmykoch. Civilov - vlastencov maďarská okupačná moc terorizovala a väznila (vyšetrovňa a mučiareň Kovner v Mukačeve, koncentračné tábory Varjú-Lapos a Kryva). Je nepravdepodobné, aby Miklós Horthy o tom všetkom nevedel. Po zániku Sovietskeho zväzu (december 1991) oficiálna ukrajinská historiografia vyhodnotila uvedené boje ako prvé boje Druhej svetovej vojny v Európe.

V roku 1940 sa Maďarsko chystalo vojensky napadnúť Rumunsko, čím by získalo späť územie Sedmohradska (Transylvánie), ktoré bolo pred prvou svetovou vojnou súčasťou Uhorska. Hitler však diplomaticky zakročil, takže Rumunsko Maďarsku odstúpilo polovicu Sedmohradska bez boja.

V apríli 1941 sa Maďarsko stalo členom Osi a podieľalo sa vojensky spolu s Nemeckom a Bulharskom na vpáde do Juhoslávie. Onedlho vstúpilo do vojny proti ZSSR. V roku 1942 sa Horthy rozhodol viesť tajné rokovanie so Spojencami. Maďarská delegácia, ktorú viedol Albert Szent-Györgyi, sa niekoľkokrát stretla s britskými diplomatmi v Istanbule.

V januári 1942 bolo na priamy rozkaz niekoľkých maďarských dôstojníkov v regióne Bačka, ktorý je súčasťou Vojvodiny, zavraždený veľký počet srbských a židovských civilistov a ich telá následne nahádzané do Dunaja a Tisy. Horthy bol po vojne braný na zodpovednosť [1] za tento zločin genocídy, o ktorom niektoré zdroje[2] tvrdia, že ho sám schválil.

V roku 1944, v období kedy boli vojská Osi v hlbokej defenzíve a Červená armáda začala priamo ohrozovať východné hranice Maďarska, bol Horthy pozvaný na rokovanie do Klessheimu v Rakúsku. Bola to však len zámienka, pretože Nemci vedeli o Hortyho rokovaniach so Spojencami. V deň návratu Hortyho do Maďarska (19. marca 1944) Wehrmacht obsadil Maďarsko (tzv. operácia Margarethe).

Po tom, čo v auguste 1944 Rumunsko prešlo na stranu Spojencov, odvolal Horthy nacisticky orientovaných ministrov a vymenoval novú vládu na čele s Gejzom Lakatošom. Horthy nariadil zastaviť deportácie a súčasne začal rokovania so ZSSR. Horty sa snažil zachrániť samostatnosť Maďarska separátnou kapituláciou. 11. októbra 1944 boli dohodnuté podmienky na zastavenie bojov a vzdanie sa Maďarska Sovietskemu zväzu. 15. októbra 1944 Horthy oznámil ministrom a potom aj občanom rozhlasom koniec vojny. Kapitulácia by odrezala stále ešte bojujúce nemecké jednotky na Balkáne. Nacisti proti tomu zakročili a vyslali do Budapešti v ten istý deň komando Waffen-SS vedené Ottom Skorzenym. Komando sa dostalo priamo na tajné rokovanie o kapitulácii, ktoré sa uskutočnilo v kancelárii riaditeľa dunajského prístavu, z ktorého uniesli Hortyho syna Miklosa mladšieho. Zabaleného v koberci ho lietadlom previezli do Viedne a neskôr do koncentračného tábora Mauthausen. Komando ozbrojené len 4 tankmi prešlo v ten istý deň Budapešťou a obsadilo Budínsky hrad. Horthy bol donútený dementovať svoje vyhlásenie a abdikovať v prospech maďarského fašistu Ferenca Szálasiho, zakladateľa strany Šípových krížov. Boli obnovené deportácie Židov.

Z celkového počtu 825 000 Židov žijúcich v Maďarsku pred vojnou sa konca vojny dožilo iba okolo 260 000. Deportácie začali 15 mája 1944 (denne asi 12 000 ľudí). Horthy pozastavil deportácie 9 júla 1944 pod tlakom svetovej verejnosti, ktorú spôsobilo zverejnenie správy Vrbu a Wetzlera o stave v koncentrančných táboroch. (Správa bola vysielaná 15. júna na BBC a vyšla 20. júna v New York Times. Pápež Pius XII ako aj americký prezident Franklin D. Roosevelt a iní priamo žiadali Horthyho, aby zastavil deportácie ešte v júni 1944. 2. jula Spojenci zbombardovali Budapešť. Až potom nariadil Horthy deportácie zastaviť.

17. októbra 1944 bol Horthy eskortovaný osobne Skorzenym do domáceho väzenia na hrad Hirschberg v Bavorsku.

Povojnové obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

V máji 1945 bol zatknutý príslušníkmi americkej armády. 17. decembra 1945 bol prepustený z Noremberského väzenia, kde sa opäť stretol so svojim synom Miklosom. Najmä Juhoslávia (Tito)chcela, aby bol Horthy súdený ako vojnový zločinec, Spojenci ho však neobvinili. S tým vraj[1] súhlasil aj Stalin. Horthy bol prepustený a vystupoval ako svedok v Norimberskom procese. Nasledujúce štyri roky žil bavorskom Weilheime (finančne ho podporoval napríklad americký veľvyslanec v Maďarsku John Montgomery). V marci 1948 Horthy vypovedal ako svedok v poslednom z dvanástich norimberských procesov proti Edmundovi Veesenmayerovi, nacistickému správcovi Maďarska z roku 1944 (Veesenmayer bol odsúdený na 20 rokov, avšak bol prepustený už v roku 1951). Nakoniec sa Horthy usadil v portugalskom Estorilu, kde dožil. Odsudzoval sovietsky zásah proti maďarskej revolúcii v roku 1956. Zomrel 9. februára 1957. Pochovaný bol na svoju vlastnú žiadosť v Portugalsku. V roku 1993 boli jeho ostatky prevezené do Maďarska, kde boli pochované na rodinnom majetku v meste Kenderes.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b HORTHY:, Admiral Nicholas (2000). Admiral Nicholas Horthy Memoirs, Nicholas Horthy, Miklós Horthy, Andrew L. Simon, Nicholas Roosevelt, illustrated, Simon Publications LLC, 348. ISBN 0-9665734-3-9.
  2. Zvonimir Golubović, Racija u Južnoj Bačkoj, 1942. godine, Novi Sad, 1991. (str. 194)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.