Štát Slovincov, Chorvátov a Srbov

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Štát Slovincov, Chorvátov a Srbov
Država Slovencev, Hrvatov in Srbov
Država Slovenaca, Hrvata i Srba
Држава Словенаца, Хрвата и Срба
 Rakúsko-Uhorsko 1918 – 1918 Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov 
Vlajka štátu
vlajka
Geografia
Mapa štátu
Hlavné mesto
Obyvateľstvo
Štátny útvar
konštitučná monarchia
(dočasná vláda)
Vznik
Zánik
Predchádzajúce štáty:
Rakúsko-Uhorsko Rakúsko-Uhorsko
Nástupnícke štáty:
Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov

Štát Slovincov, Chorvátov a Srbov (krátko: Štát SHS) bol krátkodobo existujúci štát medzi 29. októbrom a 1. decembrom 1918 vzniknutý v južných častiach Rakúsko-Uhorska, ktoré sa po prvej svetovej vojne rozpadlo. Jeho hlavnými obyvateľmi boli Slovinci, Chorváti a Srbi.

Medzinárodne neuznaný Štát Slovincov, Chorvátov a Srbov existoval takmer len jeden mesiac, potom sa stal súčasťou Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, ktoré tvorilo ešte srbské kráľovstvo.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Predchádzajúci vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

V máji 1917 juhoslovanskí poslanci (vedení Antonom Korošecom) viedenská Ríšskej rady navrhovali v Májovej deklarácii zjednotenie slovinských, chorvátskych a srbských oblastí monarchie do samostatného štátneho organizmu a vytvorenie spoločného štátu Slovincov, Chorvátov a Srbov pod vládou habsbursko-lotrinskej dynastie. Nasledovalo podpísanie niekoľko dohôd medzi predstaviteľmi rakúsko-uhorských Juhoslovanov (v emigrácii združených kolom Juhoslovanského výbora a v Chorvátsku okolo Národnej rady) a Srbského kráľovstva, z ktorých najdôležitejšia bola Korfská deklarácia z 20. júla 1917 a Ženevská dohoda z 6. až 9. novembra 1918.

Vznik[upraviť | upraviť zdroj]

Takmer hneď po rozpade Rakúsko-Uhorska vznikol v jeho južnej časti, v oblasti obývanej Juhoslovanmi, tzv. Štát Slovincov, Chorvátov a Srbov, ktorý vyhlásila 29. októbra 1918 za vedúcej úlohy Antona Korošeca Národná rada Slovincov, Chorvátov a Srbov so sídlom v Záhrebe. Aj keď vlastne išlo o republiku, formálne bol štát konštitučnej monarchie pod vládou habsbursko-lotrinskej dynastie.

Tento štát zaberal Kraňsko, slovinskú časť Štajerska (Dolné Štajersko), Užšie Chorvátsko, Slavóniu vrátane oblasti Sriemu, Dalmáciu, Bosnu a Hercegovinu a územie obklopujúce Kotorský záliv. Naopak súčasťou štátu nebola oblasť dnešnej Vojvodiny, tj. Bačka, Banát a Baranská župa.

Jedným z mnohých problémov nového štátu bolo to, že nebol medzinárodne uznaný veľmocami. Ďalším problémom boli hlavne snahy Talianskeho kráľovstva o anexii Slovinska a chorvátskeho prímoria.

Časťou Vojvodiny, tj. Bačka, Banát a Baranská župa, ktorá k štátu SHS nepatrila, sa 26. novembra 1918 pripojila k Srbskému kráľovstvu. Deň pred tým 24. novembra 1918 sa k Srbskému kráľovstvu pripojil aj región Sriem, ktorý bol prvou časťou Štátu SHS, ktorý sa pripojil k Srbsku. 26. novembra 1918 sa potom na základe uznesenia Podgorickej skupštiny zlúčilo Srbsko aj predtým samostatná Čierna Hora.

Zánik štátu a spojenie so Srbským kráľovstvom[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov

Juhoslovanskí politici však tak ďalej nemohli vzdorovať cieľom a zámerom víťazných dohodových mocností, a tak už 31. októbra 1918 súhlasili s dohodou uzavrenou chorvátskymi exilovými politikmi o spojením so Srbskom.

To, ako aj neistá medzinárodná situácia nahrávajúca expandujúcemu Taliansku, viedli k tomu, že 1. decembra 1918 prijal srbský princ regent Alexander Karađorđević delegáciu záhrebskej Národnej rady a počas krátkej formálnej oslavy vyhlásil vznik Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov pod vládou dynastie Karadjordjevićov. Alexander pritom dal najavo, že chce zachovať vernosť ústavným, parlamentárnym a hlboko demokratickým princípom.

A tak bol vytvorený spoločný štát všetkých budúcich Juhoslovanov, hlavným mestom nového štátu sa stal Belehrad a štátnym zriadením (konštitučnej) monarchie pod vládou Karađorđevićov. Prvým kráľom sa stal Peter I. Karađorđević, po ňom vládol následník princ Alexander.

Dôsledky[upraviť | upraviť zdroj]

Zjednotenie juhoslovanských národov do jedného štátu sa na prvý pohľad môže zdať ako logické vyústenie ich dlhodobých snáh o kultúrnu a politickú nezávislosť, ale na druhej strane sa uskutočnilo skôr len vďaka súhre udalostí na medzinárodnej a juhoslovanskej politickej scéne: rozpútanie prvej svetovej vojny, vstup USA do vojny, rozpad Rakúsko-Uhorska a konečné víťazstvo Srbska, a hlavne snahe Talianska o anexiu Slovinska a chorvátskeho prímoria. Spoločný štát bol teda „svadbou z rozumu“, ktorá bola voľbou menšieho zla pred väčším.

Jednotlivé národy a národnosti sa nachádzali v úplne odlišných štádiách vývoja, a to tak v oblasti kultúrnej, ako aj ekonomickej a sociálnej. Zatiaľ čo sever, ktorý bol do roku 1918 súčasťou Rakúsko-Uhorska, bol hospodársky vyspelejší, juh bol vzhľadom na svoje dejiny zaostalý.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Vladimir Ćorović, Ilustrovana istorija Srba, knjiga šesta, Belgrade, 2006.
  • Drago Njegovan, Prisajedinjenje Vojvodine Srbiji, Novi Sad, 2004.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Stát Slovinců, Chorvatů a Srbů na českej Wikipédii.