Rakúsko-Uhorsko
| Kráľovstvá a krajiny v ríšskej rade zastúpené a krajiny uhorskej svätoštefanskej koruny Die im Reichsrat vertretenen Königreiche und Länder und die Länder der Heiligen Ungarischen Stephanskrone
|
|||||||||||||||
| Hymna: Rakúska cisárska hymna | |||||||||||||||
| Motto: Indivisibiliter ac inseparabiliter | |||||||||||||||
geografia
|
|||||||||||||||
| hlavné mesto: | |||||||||||||||
|
rozloha:
|
676 615 km² (v roku 1910)
|
||||||||||||||
|
najdlhšia rieka:
|
|||||||||||||||
| obyvateľstvo | |||||||||||||||
|
počet obyvateľov:
|
51 390 223 (v roku 1910)
|
||||||||||||||
|
národnostné zloženie:
|
|||||||||||||||
|
rímskokatolícke (štátne náboženstvo), ďalej tiež protestantizmus, grécky katolicizmus, pravoslávie, judaizmus, sunnitský islam
|
|||||||||||||||
| štátny útvar | |||||||||||||||
|
mena:
|
|||||||||||||||
|
vznik:
|
|||||||||||||||
|
zánik:
|
11. november 1918 (rozpad)
|
||||||||||||||
|
|||||||||||||||
.svg)
Rakúsko-Uhorsko bola konštitučná dualistická monarchia v rokoch 1867 – 1918 v strednej Európe.
Rozlohou 676 648 km² bolo druhým najväčším štátom Európy po Rusku a s 52,8 miliónmi obyvateľov (1914) tretím najľudnatejším štátom po Nemecku a Rusku[1].
Obsah |
Dejiny a charakteristika[upraviť]
Rakúsko-Uhorsko bolo vytvorené po prehranej rakúsko-pruskej vojne v roku 1866. Rakúske cisárstvo trvalo až do 8. júna 1867, keď sa habsburská monarchia po rakúsko-uhorskom vyrovnaní zmenila na reálnu úniu Rakúsko-Uhorsko.
Štátoprávne usporiadanie[upraviť]
V roku 1867 bolo tzv. rakúsko-maďarským vyrovnaním rakúske cisárstvo premenené v reálnu úniu dvoch štátnych celkov (tzv. dualizmus).
Na jednom úseku tvorila hranicu riečka Litava (nem. Leitha) pravostranný prítok Dunaja, preto dostali oba celky polooficiálne názvy:
- Predlitavsko (nem. Cisleithanien) (Rakúsko, oficiálne Kráľovstvá a krajiny na ríšskej rade zastúpené)
- Zalitavsko (nem. Transleithanien) (Uhorsko, oficiálne Krajiny svätoštefanskej uhorskej koruny, tj. Uhorské kráľovstvo).
Tieto celky boli spojené osobou panovníka z dedičnej habsbursko-lotrinskej dynastie, so spoločným ministerstvom zahraničia, vojny a ríšských financií. Každý z oboch celkov mal svoj parlament (ríšska rada v Rakúsku, uhorský snem v Uhorsku). Bosnu a Hercegovinu, ktorá do roku 1908 patrila Osmanskej ríši, spravovali spoločne obe časti ríše cez ministerstvo financií.
Spoločné úrady niesli označenie c. a k. (cisársky a kráľovský), predlitavské úrady c. k. (cisársky kráľovský – podľa českého, nie maďarského kráľovstva) a zalitavské m. k. (maďarský kráľovský).
Územia Rakúska-Uhorska[upraviť]
Kráľovstvá a krajiny na ríšskej rade zastúpené (Predlitavsko, korunné krajiny)[upraviť]
- České kráľovstvo
- Dalmátske kráľovstvo
- Haličské a Vladimírske kráľovstvo s
- Krakovským veľkovojvodstvom
- Osvienčimským vojvodstvom
- Zatorským vojvodstvom
- Arcivojvodstvo Rakúsko pod Enžou
- Arcivojvodstvo Rakúsko nad Enžou
- Bukovinské vojvodstvo
- Korutánske vojvodstvo
- Kranské vojvodstvo
- Soľnohradské vojvodstvo
- Hornosliezske a dolnosliezske vojvodstvo (Rakúske Sliezsko)
- Štajerské vojvodstvo
- Moravské markgrófstvo
- Tirolské kniežacké grófstvo s
- Prímorie (Küstenland):
- Kniežacké grófstvo Gorica a Gradisca
- mesto Terst
- Istrijské markgrófstvo
Krajiny svätoštefanskej uhorskej koruny (Zalitavsko, Uhorské kráľovstvo)[upraviť]
- Vlastné Uhorsko (v slovenčine tzv. "Uhry")
- Chorvátsko-slavónske kráľovstvo
- slobodný prístav Rijeka (Fiume) [špeciálne postavenie]
Bosna a Hercegovina[upraviť]
Bosna a Hercegovina[upraviť]
Rakúsko-Uhorsko malo podľa článku 25 Berlínskeho mieru z 13. júla 1878 spravovať oblasť Bosny a Hercegoviny, ktorá dovtedy pripadala osmanskému Turecku. Toto poverenie si Rakúsko-Uhorsko vysvetlilo po svojom a 29. júla Bosnu a Hercegovinu (a časť Sandžaku) obsadilo vojensky.
Keď sa v júli 1908 odohrala v Turecku revolúcia Mladoturkov a krajina riešila vnútroštátne konflikty, Rakúsko-Uhorsko využilo situáciu a 5. októbra 1908 došlo aj k formálnej anexii Bosny a Hercegoviny.
Ako slabší imperialistický štát sa Rakúsko-Uhorsko dostalo do závesu Nemecka, s ktorým sa podieľalo na príprave prvej svetovej vojny. Tá viedla k rozpadu Rakúsko-Uhorska. (Oficiálny zánik: 11. november 1918, deň keď sa skončila prvá svetová vojna, hoci mnohé nástupnícke krajiny na jeho území boli vyhlásené už skôr).
S jeho rozpadom sa dodnes nevedia vyrovnať niektorí Rakúšania a hlavne Maďari, čo je príčinou malých sporov medzi Českom, Rakúskom, Slovenskom a Maďarskom.
Nástupnícke štáty[upraviť]
- Rakúsko
- Maďarsko
- Česko-Slovensko
- Poľsko (časť)
- Rumunsko (časť)
- Kráľovstvo SHS (od roku 1929 Juhoslávia)
- Taliansko (časť)
Charakteristika[upraviť]
Treba dôsledne rozlišovať medzi Predlitavskom a Zalitavskom: Kým na západe (t. j. v Predlitavsku) predsa len národy dostali značné slobody a pokračovala liberalizácia spoločnosti, na východe (t. j. v Uhorsku) sa národnostný a iný útlak zosilnil (maďarizácia) a spoločnosť zachovávala v mnohých smeroch stredoveké zriadenie (vplyv šľachty a pod.). Kým napríklad dnešnému Česku k úplnej slobode chýbala už len politická samostatnosť, dnešné Slovensko nemalo v Uhorsku vyčlenené ani len administratívne hranice a slovenčina bola na všetkých základných školách a škôlkach (vyššie slovenské školy neboli) zakázaná, ba v niektorých prípadoch aj trestaná.
Cieľom dualizmu bolo predísť rozpadu Rakúsko-uhorskej monarchie udelením kvázi-rovnocenného postavenia Maďarom v monarchii. Rakúsko-Uhorsko sa tak však stalo nástrojom nadvlády rakúskych Nemcov a Maďarov nad ostatnými národmi monarchie a preto ostatné národy monarchiu označujú ako „žalár národov“.
Rakúsko-Uhorsko sa nedokázalo zbaviť tradícií, nebolo schopné riešiť národnostné otázky (hoci pred prvou svetovou vojnou už existoval konkrétny plán na federalizáciu monarchie) a urýchliť priemyselný rozvoj.
Niektorí autori veria, že federatívna Rakúsko-Uhorská monarchia, alebo aspoň stredoeurópska federácia národných štátov utvorených v ich etnických hraniciach, mohla účinne zabrániť vypuknutiu 2. svetovej vojny. Návrhom pripomínajúcim vytvorenie federatívneho Rakúsko-Uhorska bola idea rumunského národovca Aurela Popoviciho na vytvorenie Spojených štátov Veľkého Rakúska. Po atentáte na Františka Ferdinanda v roku 1914 a následnom vypuknutí 1.svetovej vojny, na konci ktorej sa Rakúsko-Uhorsko rozpadlo, bola táto myšlienka zatratená.
Národnostné zloženie[upraviť]
Národy podľa abecedy (čísla sú pravdepodobne podľa sporného sčítania z roku 1910 [chýba zdroj]):
- Česi 6 442 133 – 12,54%
- Chorváti a Srbi 4 380 891 – 8,52%
- Maďari 10 056 315 – 19,57%
- Poliaci 4 976 804 – 9,68%
- Nemci 12 006 521 – 23,46%
- Rómovia
- Rumuni 3 224 147 – 6,27%
- Rusíni a Ukrajinci 3 997 821 – 7,78%
- Slováci 1 967 970 – 3,83 %
- Slovinci 1 255 620 – 2,44 %
- Srbi
- Taliani 768 422 – 1,50%
- Židia
Pozri aj[upraviť]
Referencie[upraviť]
- ↑ Wagner, W. J., Veľký ilustrovaný atlas Rakúsko-Uhorska. 1 vyd., 160 s., Ikar, Bratislava, 2012, ISBN 978-80-551-2498-8
|
|
||||||||
|
Rakúsko-Uhorsko (Čechy, Morava, časť Sliezska, severné časti Uhorska (Slovensko a Podkarpatsko) |
Česko-slovenská federatívna republika / Česká a Slovenská Federatívna Republika |
Česká republika Slovenská republika |
||||||
| Česko-Slovenská republika s autonómnym Slovenskom a Zakarpatskou Ukrajinou (1938 – 1939) |
Protektorát |
|||||||
|
Zakarpatská oblasť Ukrajiny |
||||||||
.svg){kind=small}
|
|||||
