Dočasné štátne zriadenie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Dočasné štátne zriadenie
 Druhá česko-slovenská republika 1939 – 1945 Tretia česko-slovenská republika 
Vlajka štátu
vlajka
Štátny znak
znak
Hymna: Kde domov můj • Nad Tatrou sa blýska
Motto: Pravda vítězí
Geografia
Hlavné mesto
Praha
Paríž (v exile)
Londýn (v exile)
Obyvateľstvo
Štátny útvar
Vznik
Zánik
Predchádzajúce štáty:
Druhá česko-slovenská republika Druhá česko-slovenská republika
Nástupnícke štáty:
Tretia česko-slovenská republika Tretia česko-slovenská republika

Dočasné štátne zriadenie (po česky Prozatímní státní zřízení) bol oficiálny názov londýnskej exilovej vlády počas okupácie územia Čiech a Moravy a existencie prvej slovenskej republiky počas druhej svetovej vojny. Ustanovil ho 9. júla 1940 Česko-slovenský národný výbor, založený 17. novembra 1939 v Paríži.

Predsedom exilovej vlády bol Jan Šrámek, pre obe obdobia: 21. júl 1940 – 12. november 1942 a 12. november 1942 – 5. apríl 1945.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Medzinárodné pozadie a vznik exilovej reprezentácie[upraviť | upraviť zdroj]

Necelý týždeň po prijatí Mníchovskej dohody, 5. októbra 1938 vymenoval prezident Edvard Beneš novú (v poradí druhú) vládu na čele s generálom Makovým a vzápätí abdikoval. 22. októbra potom odletel pravidelnou linkou do Londýna a neskôr do Spojených štátov, kde prednášal v Chicagu. Po vyhlásení Slovenského štátu, okupácií českých krajín Nemeckom a Podkarpatskej Rusi Maďarskom bolo zrejmé, že západná politika appeasementu nemôže zastaviť nacistickú rozpínavosť a západné štáty začali prehodnocovať svoj postoj voči Hitlerovi. Britský predseda vlády Chamberlain sa v parlamente vyjadril: "Po prvý raz pristupujú Nemci k vojenskému obsadeniu územia obývaného ľudom, ku ktorému nemajú rasový vzťah. Tieto udalosti musia nutne narušiť medzinárodnú situáciu".[1] Vlády Británie i Francúzska adresovali Nemecku protest,[2] rovnako tak aj Sovietsky zväz (ten však neskôr, po podpise paktu Ribbentrop-Molotov dočasne zmenil stanovisko a 17. novembra 1939 bol česko-slovenský veľvyslanec v Moskve Zdeněk Fierlingier zbavený diplomatického statusu).

Po likvidácii Česko-Slovenska sa Nemecko zameralo na Poľsko; 28. apríla Hitler vypovedal zmluvu o neútočení (odôvodnené predovšetkým sporom o Slobodné mesto Gdansk) a 1. septembra 1939 Nemecko prepadlo Poľsko, čím sa oficiálne začala druhá svetová vojna, 3. septembra vyhlásili Nemecku vojnu Británia a Francúzsko, ale bez konkrétnych činov. 17. septembra bolo Poľsko prepadnuté aj Sovietskym zväzom z východu a do začiatku októbra bolo rozdelené medzi Nemecko a ZSSR.

Po obsadení Česko-Slovenska odmietol čs. veľvyslanec v Paríži Štefan Osuský vydať vyslanectvo nemeckým zástupcom (podobne ako Zdeněk Fierlinger v Moskve, Vladimír Ladislav Hurban v USA a ďalší) a po vypuknutí vojny už 2. októbra 1939 podpísal s Francúzskom dohodu o vytvorení česko-slovenskej armády vo Francúzsku. Veliteľom prvej čs. divízie sa v januári 1940 stal Rudolf Viest.

V Paríži sa tiež 17. októbra dohodli Edvard Beneš, Jan Šrámek, Štefan Osuský, generál Sergej Ingr, generál Rudolf Viest, Herbert Ripka a Edvard Outrata (a neskôr aj Juraj Slávik) na vzniku Česko-slovenského národného výboru. O mesiac neskôr je národný výbor vytvorený a uznaný francúzskou vládou. Britská vláda uznala Čs. národný výbor 20. decembra. Na jar 1940 došlo k presunu čs. predstaviteľov z Francúzska do Anglicka; 10. mája začalo Nemecko ťaženie voči Francúzsku, boli prepadnuté a okupované tiež Holandsko, Belgicko a Luxembursko. Jednotky sa zapojili do vojny a po porážke Francúzska bola časť česko-slovenských jednotiek evakuovaná do Británie (Dunkirk). Počas nasledujúceho obdobia vojny sa spomedzi čs. vojakov zapájali do bojov predovšetkým letci a výsadkári.

Exilová vláda v Londýne[upraviť | upraviť zdroj]

Propagandistický plagát československého exilového vojska v Londýne. Podobizeň vojaka použitá ako podklad plagátu je čatár Jan Hrubý, jeden z účastníkov atentátu na Heydricha, ktorý padol v krypte kostola sv. Cyrila a Metoda 18. júna 1942.

9. júla bolo v Londýne vytvorené Česko-slovenským národným výborom dočasné štátne zriadenie a jeho predstaviteľmi sa stali dočasná vláda, ktorej predsedom bol Jan Šrámek, prezident (E. Beneš) a štátna rada. Štátna rada česko-slovenská ako poradný orgán prezidenta Beneša (kvázi-parlament) bola vytvorená 21. júla. Jej prvým predsedom bol Rudolf Bechyně (1940 – 1941), neskôr Prokop Maxa (1941 – 1945). V ten istý deň uznala čs. exilovú vládu aj Veľká Británia, no uznanie neobsahovalo vyhlásenie o nulite Mníchovskej zmluvy. Beneš sa však snažil o dosiahnutie uznania kontinuity exilovej vlády s prvorepublikovou.

18. júla 1941, už po prepadnutí Sovietskeho zväzu, došlo k úplnému uznaniu česko-slovenskej exilovej vlády zo strany Sovietskeho zväzu zmluvou podpísanou Zdeněkom Frilingerom a Molotovom.Okrem toho garantovala predminíchovské hranice., 31. júla predbežne exilovú vládu uznali aj Spojené štáty. Zmluvou so Sovietskym zväzom bola vyjadrená kontinuita s prvou republikou a neplatnosť Mníchovskej dohody.[3]

Zásadný vplyv na uznanie nulity Mníchova zo strany západných spojencov mala Operácia Antropoid, atentát na zastupujúceho ríšskeho protektora Heydricha zorganizovaný exilovou vládou, a najmä jeho dôsledky – následný teror a represálie rozpútané v na okupovaných územiach, popravy česko-slovenských vlastencov a vypálenie obcí Lidice a Ležáky. Veľká Británia vyhlásila neplatnosť Mníchovskej dohody 5. augusta 1942 a Francúzsky národný výbor Charlesa de Gaulla 29. septembra.

Od konca roku 1941 sa tiež formovali česko-slovenské jednotky v Sovietskom zväze, ktoré boli v januári 1943 nasadené pod velením Ludvíka Svobodu do oslobodzovacích bojov na východnom fronte. Beneš podpísal 12. decembra 1943 v ZSSR zmluvu o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci.

V auguste 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie (ktorého sa ako člen exilovej reprezentácie zúčastnil napr. gen. Viest) a východný front sa posunul k česko-slovenským hraniciam na jeseň 1944. Prezident Beneš, Jan Masaryk a ďalší predstavitelia exilu v Londýne začiatkom roku 1945 rokovali so zástupcami komunistického odboja v Moskve (Klement Gottwald, Rudolf Slánský) o povojnovom usporiadaní Česko-slovenskej republiky.

Ukončenie činnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Dočasné štátne zriadenie bolo formálne ukončené zvolením Dočasného Národneho zhromaždenia. Už predtým, od 5. apríla 1945, keď bol vyhlásený Košický vládny program, ho ale nahradil Fierlingerov Národný front Čechov a Slovákov, založený v Moskve v marci 1945.

Zoznam 300 zvolených členov DNZ bol vydaný vo vyhláške č. 333/1945 Úradného listu I o výsledku voľby do Dočasného Národného zhromaždenia.

Benešove dekréty[upraviť | upraviť zdroj]

V „dobe neslobody (30. október 19384. máj 1945), keď bol riadny výkon česko-slovenskej štátnej moci znemožnený“, vydala londýnska exilová vláda aj súbor právnych predpisov skrátene označovaných ako „Benešove dekréty“; formu Dočasného štátneho zriadenia upravovali:

  1. ústavný dekrét prezidenta republiky zo dňa 21. júla 1940 o ustavení Štátnej rady ako poradného zboru dočasného štátneho zriadenia Česko-slovenskej republiky (číslo 1 Úradného vestníka česko-slovenského, vydávaného v Londýne, zo dňa 4. decembra 1940)
  2. ústavný dekrét prezidenta republiky zo dňa 15. októbra 1940 o dočasnom výkone moci zákonodarnej (číslo 2 Úradného vestníka česko-slovenského); republikovaný pod č. 20/1945 Zb.
  3. ústavný dekrét prezidenta republiky zo dňa 3. augusta 1944 o obnovení právneho poriadku (číslo 11 Úradného vestníka česko-slovenského, roč. V, č. 3, vydaného v Londýne dňa 14. novembra 1944); republikovaný ako príloha vyhlášky ministra vnútra č. 30/1945 Zb. zo dňa 27. júla 1945 o platnosti ústavného dekrétu prezidenta republiky zo dňa 3. augusta 1944, č. 11 Úr. vest. čsl., o obnovení právneho poriadku.

Ústavný zákon č. 57/1946 Zb. zo dňa 28. marca 1946, ktorým sa schvaľujú a prehlasujú za zákon dekréty prezidenta republiky, dočasné štátne zriadenie a jeho dekréty ratihaboval (dodatočne, so spätnou platností, schválil). Ústava z roku 1920, §54 však prepokladala ratihabíciu jednotlivých dekrétov a nie celého súboru.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  1. TÁBORSKÝ, Edvard (1947). Pravda zvítězila. Praha: DP, 73.
  2. The Trial of German Major War Criminals. The Nizkor Project. prístup: 2008-03-17.
  3. KADLEC, Vladimír (1991 (časť Hácha pôvodne 1989, samizdat)). Podivné konce našich prezidentů. Hradec Králové: Kruh, 104 – 105.
  • czechsinexile.org – o čs. exilovej vláde 1940 – 1945 v Anglicku (v češtine)

Flag of Czechoslovakia.svg Česko-Slovensko (vo svojej dobe väčšinou písané: Československo)

Rakúsko-Uhorsko
(do roku 1918)

(Čechy, Morava, časť Sliezska, severné časti Uhorska (Slovensko a Podkarpatsko)

Československá republika
(1918 – 1938)

Župa Sudetenland a iné územia Nemecka
(1938 – 1945)

„Horná zem“ Maďarska
(1938 – 1945)

Československá republika
(1945 – 1948)

Československá republika
(1948 – 1960)

Československá socialistická republika
(1960 – 1990)

Česko-slovenská federatívna republika / Česká a Slovenská Federatívna Republika
(1990 – 1992)

Česká republika
(od roku 1993)

Slovenská republika
(od roku 1993)

Česko-Slovenská republika s autonómnym Slovenskom a Zakarpatskou Ukrajinou
(1938 – 1939)

Protektorát
(1939 – 1945)

Slovenská republika
(1939 – 1945)

(ďalšia) „Horná zem“ Maďarska
(1939 – 1945)

Ukrajinská sovietska socialistická republika
(1945 – 1991)

Zakarpatská oblasť Ukrajiny
(od roku 1991)

Flag of the NSDAP (1920–1945).svg nacizmus

Flag of the Soviet Union.svg 1948 – 1989 satelitom ZSSR

exilová vláda