Mníchovská dohoda

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Česko-Slovensko po Mníchovskej dohode

Mníchovská dohoda (iné názvy: Mníchovská zmluva, Mníchovský diktát, Mníchovská zrada) bola zmluva podpísaná 30. septembra 1938 o 2:30 SEČ (dohodnutá 29. septembra)[1], podľa ktorej Česko-Slovensko odstúpilo Nemecku pohraničné územie osídlené prevažne Nemcami. Zmluva je podľa medzinárodného práva neplatná od samého začiatku. Vo svetovej politike to bol dovtedy najväčší prejav politiky appeasementu (politiky ústupkov).

Predohra[upraviť | upraviť zdroj]

Po vzniku Tretej ríše a nástupe Adolfa Hitlera k moci sa začalo schyľovať k 2. svetovej vojne. Svetové mocnosti vedeli, že Hitler bude žiadať územia. Na to Hitler využíval aj Nemcov žijúcich mimo územia Nemecka. V roku 1935 zo zdravotných dôvodov odstúpil Tomáš Garrigue Masaryk. Prezidentom Česko-Slovenska sa stal Edvard Beneš. V roku 1938 bol tiež anšlus, pripojenie Rakúska k Nemecku - hoci to Versaillská zmluva zakazovala. V roku 1938 začal Hitler požadovať od Česko-Slovenska, aby Nemecku odstúpilo Sudety. Nemecko na to využívalo Nemcov žijúcich v Česko-Slovensku, ktorí tvrdili, že sú diskriminovaní. To bol argument na pripojenie týchto území k Ríši.

Hitler pricestoval v roku 1938 do Karlových Varov na zjazd Sudetonemeckej strany a tam mal prejav o tom, že Nemecko musí ochraňovať práva Nemcov žijúcich v zahraničí. Návrh o Sudetoch odovzdal česko-slovenskej vláde, ktorá ho odmietla. Prispelo to k vyostreniu situácie. Po niekoľkých týždňoch sa Hitler stretol s Chamberlainom a vyzval ho, aby pomohol vyriešiť tento problém. Ten vyslal do Česko-Slovenska lorda W. Runcimana, ktorý mal za úlohu vyhodnotiť situáciu. Nemci v Česko-Slovensku vyjadrili nespokojnosť, ktorú Runciman interpretoval po príchode do Británie Chamberlainovi.

Dňa 10. septembra 1938 Spojené kráľovstvo a Francúzsko (formálne ešte stále spojenec Česko-Slovenska v pakte Malej Dohody) predostreli česko-slovenskej vláde požiadavky vo forme ultimáta (buď im Česko-Slovensko vyhovie a bude pod ochranou západných mocností, alebo západné mocnosti nechajú Česko-Slovensko napospas Nemecku). Vláda Česko-Slovenska požiadavky prijala s tým, že odstúpi územie Sudet, v ktorých žije viac ako 50% Nemcov. Medzitým boli v Česko-Slovensku protesty a vláda bola nútená podať demisiu. Bola vymenovaná nová vláda na čele s gen. Janom Syrovým, ktorá nariadila mobilizáciu a chcela brániť Česko-Slovensko. Očakávala pomoc od Spojeného kráľovstva a Francúzska.

Konferencia[upraviť | upraviť zdroj]

Zľava doprava: Chamberlain, Daladier, Hitler, Mussolini a Ciano pred podpisom Mníchovskej dohody.

V dňoch 29.-30. septembra 1938 zvolali v Mníchove Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Nemecko a Taliansko konferenciu, kde sa rozhodlo o osude Česko-Slovenska. Na rokovaní sa priamo nezúčastnili predstavitelia Česko-Slovenska, iba čakali vo vestibule budovy na výsledky.

Rokovania sa zúčastnili:

Rozhodlo sa o odstúpení sudetských území Nemecku. V Sudetoch boli aj strategické suroviny pre vojenský priemysel.

Strany nemeckej menšiny v Česko-Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Následky[upraviť | upraviť zdroj]

Mníchovská dohoda priamo viedla k Viedenskej arbitráži, po ktorej Česko-Slovensko prišlo o ďalšie územie a bolo ešte viac oslabené. V období od 30. septembra 1938 do 14. marca 1939 hovoríme o druhej česko-slovenskej republike. Mníchovská dohoda spolu s Viedenskou arbitrážou znamenala veľké sklamanie v Česko-Slovensku a negatívne ovplynila vývoj v tomto regióne. Po 2. svetovej vojne bola anulovaná. Podľa medzinárodného práva sú Mníchovska dohoda a Viedenská arbitráž neplatné od samého začiatku, pretože boli uzavreté pod hrozbou vojny a s použitím sily. Nemecko neplatnosť zmluvy výslovne uznalo až v Zmluve o medzinárodných vzťahoch v roku 1973.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Henrik Eberle, Matthias Uhl: Kniha Hitler, Ikar, Bratislava 2006, s.71

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]