Martinská deklarácia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Martinská deklarácia alebo Deklarácia slovenského národa je dokument z 30. októbra 1918 prijatý na zhromaždení v Martine, kde sa účastníci prihlásili k sebaurčovaciemu právu národov a ustanovili SNR ako jedinú predstaviteľku oprávnenú vystupovať v mene slovenského národa.

Vznik[upraviť | upraviť zdroj]

Pamätná tabuľa v Martine

V Martine (vtedy Turčianskom Svätom Martine) sa už od 29. októbra schádzalo v budove Tatrabanky na uhorskými úradmi povolené zhromaždenie SNS vyše 200 zástupcov z celého Slovenska. O tom, že v Prahe 28. októbra už vyhlásili Česko-Slovensko ešte nič nevedeli. 30. októbra sa doobeda ešte diskutoval stupeň jednoznačnosti prihlásenia sa k česko-slovenskému štátu z obavy pred násilnou reakciou zo strany Maďarov. Napokon sa zhodli na upravenom znení, ktoré predložil Samuel Zoch. O 14. hodine sa konalo slávnostné zhromaždenie, na ktorom najprv Matúš Dula referoval o situácii, potom Andrej Hlinka vyzval Slovákov k jednote a napokon zhromaždenie ustanovilo 20-člennú Slovenskú národnú radu (podľa niektorých názorov „Národnú radu slovenskej vetvy jednotného česko-slovenského národa“), pripravenú už od 12.9.1918, a jej 12-členný výkonný výbor, z ktorého väčšinu tvorili nečlenovia SNR. V mene tejto Slovenskej národnej rady zhromaždenie prijalo Deklaráciu slovenského národa, ktorú potom predniesol Samuel Zoch.

Pôvodný text aj zápisnica o priebehu zhromaždenia sa stratili. Tieň na dokument vrhá skutočnosť, že večer navštívil výkonný výbor SNR, ktorý sa radil u Matúša Dulu, Milan Hodža, ktorý prišiel z Budapešti, a svojvoľne potom v noci schválený dokument zmenili. Išlo najmä o zohľadnenie nových Hodžovýh informácií, že bola v Prahe vyhlásená Česko-slovenská republika, a že Rakúsko-Uhorsko kapitulovalo. Výsledkom bolo odstránenie požiadavky sebaurčovacieho práva slovenského národa, účasti jeho reprezentantov na mierovej konferencii (keďže zástupcami mali byť česko-slovenskí predstavitelia) a odvolávka na fakt, že rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí Andrássy uznal 14 bodov prezidenta Wilsona (27. októbra). Niektorí podpisovatelia neskôr aj uverejnený text označili za „falzifikát“ – teda nie text, ktorý pôvodne schválili a podpísali. Ďalším problémom deklarácie bol fakt, že zastúpenie slovenského národa nebolo reprezentatívne – veľkú prevahu mali osoby z Martina a príliš veľa členov boli evanjelici (na katolíckom Slovensku).

Obsah[upraviť | upraviť zdroj]

  • Slovenská národná rada si vyhradzuje právo vystupovať ako jediný zvrchovaný reprezentant slovenského národa.
  • Uhorská vláda nemá právo konať v mene slovenského národa
  • Požiadavka sebaurčovacieho práva pre slovenský národ
  • Požiadavka uzavretia okamžitého mieru (vo vojne)
  • Oficiálne zrušenie zväzku Slovenska s Uhorskom a vytvorenie nového zväzku s českým národom. Zmysel celého obsahu (najmä termín „česko-slovenský národ“ v spojitosti s princípom sebaurčenia) vyjadruje myšlienku spoločného štátu Slovákov a Čechov.

Dokument používa pojmy „slovenský národ“, „česko-slovenský národ“ aj „slovenská vetva česko-slovenského národa“. Posledné dva používa z čisto politických dôvodov, aby nekomplikoval zdôvodňovanie vzniku česko-slovenského štátu v zahraničí.

Význam[upraviť | upraviť zdroj]

Je to jeden zo základných dokumentov zrodu česko-slovenského štátu. Potvrdením, že aj Slováci chcú štát Česko-Slovensko dodala legitimitu úsiliu zahraničného odboja za vznik Česko-Slovenska.

Vacuum iuris[upraviť | upraviť zdroj]

Deklarácia bola v medzivojnovom období predmetom sporov. Najviac sa spomínala tzv. tajná klauzula hovoriaca o tom, že po desiatich rokoch sa má „štátoprávny pomer“ Slovákov (v Česko-Slovensku či mimo neho) znova dohodnúť „úmluvou medzi legálnymi zástupcami“ Slovenska a Česka. Išlo o zápis deklarantov z 31. októbra, ktorý bol podľa signatárov Jura Koza-Matejova, F. Jurigu i E. Stodolu naozaj braný deklarantami ako záväzná časť rozhodnutia.

Informáciu o tejto klauzule v novoročnom čísle denníka Slovák roku 1928 uverejnil Dr. Vojtech Tuka, poslanec HSĽS, v rozsiahlom článku s názvom V desiatom roku Martinskej deklarácie s podtitulom Štátnofilozofická úvaha (plný text vyšiel v roku 1991 vo vydavateľstve I. Štelcera). Podľa tejto úvahy, ak do 31. októbra 1928 nedôjde v ČSR k štátoprávnym úpravám, potom v zmysle tzv. tajného dodatku k Martinskej deklarácii prestane na Slovensku platiť ústava, zákony i právomoc úradov – nastane vacuum iuris.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]