Podkarpatská Rus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Znak Podkarpatskej Rusi používaný od roku 1920
Podkarpatská Rus ako súčasť ČSR

Podkarpatská Rus je historický názov územia, ktoré sa z prevažnej časti rozkladá na území dnešnej Zakarpatskej oblasti Ukrajiny, čiastočne na území dnešného Prešovského a Košického kraja na Slovensku, malou časťou tiež na území Poľska a župy Maramureş v Rumunsku.

Názvoslovie[upraviť | upraviť zdroj]

V zásade platí, že Ukrajina a jej priaznivci používali názvy začínajúce sa na Zakarpat-, kým krajiny na západ (logicky) používali názvy začínajúce sa na Podkarpat-. Vzhľadom na to, že Podkarpatská Rus bola počas svojej histórie súčasťou mnohých štátnych útvarov v mnohých podobách, oficiálne pomenovanie územia sa menilo v závislosti na politickej situácii.

  • po slovensky/česky: Podkarpatská Rus, Krajina (Zem) Podkarpatskoruská (1928 – 1938), Zakarpatská Ukrajina (oficiálne až od 1938), Karpatská Rus, Uhorská Rus, Podkarpatsko,
  • po rusínsky: (Pôd)karpat'ska Rus'
  • po ukrajinsky: (Pid)karpats'ka Rus'
  • po rusky: (Pod)karpatskaja Rus'
  • po maďarsky: Kárpátalja (Podkarpatsko), Észak-Keleti Felvidék (severovýchodné Horné Uhorsko), Kárpát-Ukrajna (Karpatská Ukrajina)
  • po nemecky: Karpatenrussland (Podkarpatská Rus), Karpaten-Ukraine/Karpato-Ukraine ((Za)karpatská Ukrajina), Transkarpatien (Zakarpatsko),
  • po anglicky: Subcarpathia (Podkarpatsko), Carpathian Rus/Ruthenia/Russia (Karpatská Rus), Carpathian Ukraine/Carpatho-Ukraine ((Za)karpatská Ukrajina), Transcarpathia, (Zakarpatsko), Subcarpathian Ruthenia (Podkarpatská Rus).

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Slovanské osídlenie a začlenenie do Uhorska[upraviť | upraviť zdroj]

Slovanské kmene sa na území Podkarpatskej Rusi začali usadzovať okolo 6. storočia nášho letopočtu, po nájazdoch Hunov. V 7. a 8. storočí sa na úpätí Karpát usadzovali vo väčšej miere ďalšie slovanské kmene (Pozri aj Bieli Chorváti). Následne sa väčšia časť tohto územia a jeho obyvateľov stala najzápadnejšou súčasťou Kyjevskej Rusi, kým západná časť územia sa stala súčasťou Veľkomoravskej ríše. Takmer celé územie bolo súčasťou Veľkej Moravy v čase jej rozkvetu za vlády Svätopluka v rokoch 871 – 894. Kontrolu nad časťou územia mala koncom 9. storočia tiež Bulharská ríša vedená cárom Simeonom I.

Starí Maďari prekročili Karpaty okolo roku 896. Mnohí z nich sa usadili na tomto území a splynuli s pôvodným slovanským obyvateľstvom. Od 10. storočia bolo územie súčasťou Uhorska. Etnická rozmanitosť sa ešte rozšírila príchodom približne 40 000 Kumánov, ktorí sa na území usadili po porážke kyjevským veľkokniežaťom Vladimírom II. Monomachom v 12. storočí a najmä po ich definitívnej porážke Mongolmi[pozn 1] v roku 1238. Poskytnutie azylu Kumánom uhorským kráľom Belom IV. sa stalo zámienkou pre mongolský vpád do Uhorska v rokoch 1241 – 1242. Černigovské knieža Rostislav I. Michajlovič bol bánom časti územia v rokoch 1243 – 1261, za vlády svojho svorka, uhorského kráľa Bela IV.

Súčasť Sedmohradska a Habsburskej ríše[upraviť | upraviť zdroj]

Plan de la Forteresse de Mongast
Nákres plánu hradu Palanok v Mukačeve od francúzskeho kartografa Nicolasa de Fera (1692).

Od roku 1490 bolo Uhorsko súčasťou česko-uhorskej personálnej únie, ktorú vytvoril Vladislav II. Jagelovský. Avšak po smrti Ľudovíta II. v bitke pri Moháči (1526) nastal zápas o vládu nad Uhorskom medzi Ferdinandom I. Habsburským a Jánom Zápoľským, ktorý vo februári 1528 uzavrel vazalský vzťah so sultánom Osmanskej ríše.[1] Boje sa skončili uzavretím mieru vo Veľkom Varadíne (dnes mesto Oradea na severozápade Rumunska) 24. februára 1538, podľa ktorého sa navzájom uznali za legálnych vládcov a rozdelili si krajinu. Územie Podkarpatskej Rusi spolu s ďalšími územiami na severovýchode Uhorska a Sedmohradskom pripadli do doživotnej Zápoľského doživotnej držby. Podľa mierovej zmluvy malo po jeho smrti toto územie pripadnúť Ferdinandovi, ktorý bol viazaný odškodnením Zápoľského dedičov majetkami v iných častiach ríše.

S tým avšak nesúhlasila skupina sedmohradských šľachticov, prívržencov vdovy Izabely Jagelovskej a jej syna Jánom Žigmundom, ktorý sa narodil len 14 dní pred smrťou Jána Zápoľského. Na obranu svojich záujmov požiadali sultána o vojenskú podporu. Osmani po porážke 25 tisícovej žoldnierskej armády pri Budíne (29. august 1541) utvorili v južnej časti Uhorska svoju provinciu (ejálet) a ďalšími nájazdami oslabovali postavenie kráľovského Uhorska.[2] Časť Podkarpatskej Rusi sa dostala do držby Sedmohradského kniežatstva, zvyšok ostal súčasťou habsburskej monarchie. V tomto období dochádza k formovaniu významnej rusínskej kultúrnej a náboženskej identity. Brest-litovská únia z roku 1595 a Užhorodská únia (1646) deklarovali rozhodnutie pravoslávnych cirkví Podkarpatskej Rusi prijať patriarchát rímskeho pápeža, čím boli v praxi vytvorené východné katolícke cirkvi (rusínska katolícka cirkev a ukrajinská gréckokatolícka cirkev).

Neskôr pripadlo celé územie Podkarpatskej Rusi Sedmohradsku do roku 1648. V rokoch 1682 – 1685 patrila severozápadná časť kniežaťu Imrichom Tökölimu, vodcovi piateho protihabsburského stavovského povstania, zatiaľ čo juhovýchodná časť bola stále súčasťou Sedmohradska. Až v roku 1699 sa stalo celé územie súčasťou Habsburskej monarchie.

Medzi rokmi 1850 a 1860 po protihabsburskej revolúcii z rokov 1848 – 1849, bolo Uhorsko rozdelené na päť vojenských celkov, pričom Podkarpatská Rus patrila pod veliteľstvo v Košiciach. Po obnovení župného zriadenia až do zániku monarchie patrilo územie Podkarpatskej Rusi pod Berežskú, Marmarošskú, Ugočskú a Užskú župu.

Národnoemancipačné snahy a aktivity rusínskej emigrácie (1917 – 1918)[upraviť | upraviť zdroj]

Grigorij Zatkovič
Ako reprezentant Uhorských Rusínov (Uhro-Rusínov) bol jedným zo signatárov Deklarácie spoločných cieľov nezávislých stredoeurópských národov, ktorá bola podpísaná vo Philadelphii, 26. októbra 1918

Podľa sčítania obyvateľov z roku 1910 v tejto časti Rakúsko-Uhorska žilo 319 361 Rusínov, 169 434 Maďarov,[pozn 2] 84 697 Židov, 62 187 Nemcov, 15 387 Rumunov, 4057 Slovákov a 1602 príslušníkov iných národností, pričom Rusíni obývali predovšetkým vidiecke oblasti, keďže populáciu miest tvorili v prevažnej miere Maďari, Židia a Nemci.[3] Situácia na území Podkarpatskej Rusi počas prvej svetovej vojny neposkytovala priestor na rozvitie emancipačných snáh tu žijúcej rusínskej národnosti. Perzekúcii uhorských úradov boli vystavovaní hlavne rusínski pravoslávni duchovní a intelektuáli (učitelia, právnici a pod.), ktorí boli hromadne zatýkaní a transportovaní do väzníc v západnej časti monarchie, čo bolo odôvodnené obvineniami zo špionáže a kolaborácie s ruskou armádou. Najväčšie množstvo Rusínov bolo internovaných spolu s rusofilmi z Haliče, Bukoviny a ruskými zajatcami v tábore Talerhof v Štajersku, pričom odhady hovoria o 1915 až 5000 väzňoch z 151 rusínskych obcí.[4]

Z tohto dôvodu do novembra 1918 zohrávala hlavnú úlohu reprezentácie Podkarpatskej Rusi početná rusínska emigrácia v Spojených štátoch, ktorá avšak spočiatku nebola názorovo jednotná. 13. júla 1917 v New Yorku zasadal rusofilsky orientovaný Rusínsky kongres. Svoju žiadosť o „čo najužšiu autonómiu a zjednotenie so staršou sestrou – veľkým demokratickým Ruskom“ adresoval vedúci reprezentant kongresu Nikolaj Pačuta Ministerstvu zahraničných vecí Spojených štátov a veľvyslanectvám európskych štátov v USA.[5] Túto iniciatívu avšak prekazil boľševický prevrat v Rusku, ako aj odmietavý postoj rusínskej gréckokatolíckej cirkvi v USA, požadujúcej autonómiu v rámci Uhorska, a diplomacie dohodových štátov, ktoré nechceli pripustiť posunutie ruských hraníc do strednej Európy.[6]

Najdôležitejším krokom emigrácie bolo utvorenie Americkej národnej rady Uhro-Rusínov (skratka ANRUR), ktorá vznikla na schôdzi delegátov rusínskych svetských a náboženských spolkov 23. júla 1918 v Homesteade v Pennsylvánia. ANRUR sa vyhlásila za jediný legitímny orgán reprezentujúci rusínskych emigrantov z Uhorska a prijala tzv. Homesteadskú rezolúciu, podľa ktorej, ako to uvádza vo svojich poznámkach Tomáš Garrigue Masaryk, „pokiaľ nebude možná úplná samostatnosť, Rusíni sa majú spojiť so svojimi bratmi v Haliči a Bukovine. Ak nebude možné ani to, má im byť udelená autonómia. Nespomína sa v ktorom štáte.“[7] Zatiaľ čo časť predstaviteľov ANRUR bola vďaka konexiám s americkými Slovákmi naklonená plánu Česko-slovenskej národnej rady, predovšetkým konzervatívni gréckokatolícki klerikáli zaujímali opačné (proruské a proukrajinské) stanovisko, poukazujúc na územné spory so Slovákmi ohľadne zemplínskej, šarišskej, spišskej, abovskej, boršodskej a užskej župy.

Významnú diplomatickú iniciatívu vo vedení ANRUR vyvinul právnik Grigorij Žatkovič, ktorý po rokovaniach s americkým prezidentom Woodrowom Wilsonom a zástupcom Česko-slovenskej národnej rady Tomášom Garriguom Masarykom vyvodil ako najrealistickejšiu alternatívu spojenie Podkarpatskej Rusi s Česko-Slovenskou republikou (ČSR) na báze autonómie. Rozhodujúcim faktorom bola aj Masarykova naklonenosť tejto myšlienke, ktorý to vnímal ako zlepšenie geopolitickej situácie vznikajúcej ČSR, keďže by jej hranice siahali až k Rumunsku – potencionálnemu spojencovi.[8] Tento zámer následne podporil plebiscit amerických Rusínov, v ktorom 67 % súhlasilo s pripojením k ČSR, 28 % sa vyslovilo k spojeniu s Ukrajinou a 2 % uprednostňovalo samostatný štát. Tendencie na spojenie s Maďarskom, Poľskom alebo Ruskom boli marginálne (len po 1 % hlasov v plebiscite).[9] Americké rokovania boli uzavreté koncom decembra 1918 a ANRUR pristúpila k vyslaniu delegácie do Podkarpatskej Rusi.

Začlenenie do Československej republiky (1919 – 1938)[upraviť | upraviť zdroj]

Mapa Československej republiky z roku 1919
„Karpatská Rus“ je vyznačená ako jedna z krajín ČSR. Mapu vydala redakcia českého denníka Svornost vydávaného americkými Čechmi (Chicago, 1919).
Hymna Podkarpatských Rusínov
V origináli Гимн Подкарпатських Русинов bola zložená v roku 1919. Autorom textu je rusínsky spisovateľ Alex Duchnovyč, hudbu zložil Zdenek Lysko.

Na domácej politickej scéne Podkarpatska sa situácia skomplikovala. Hlavným faktorom bola snaha budapeštianskej vlády zachovať celistvosť Uhorska a tiež prílišná názorová nejednotnosť domácich rusínskych aktivistov, ktorá sa prejavila vznikom viacerých národných rád s piatimi odlišnými štátoprávnymi koncepciami: orientáciou na Maďarsko, Rusko, Ukrajinu, ČSR a napokon utvorenie samostatného štátu. Najväčšiu podporu napokon získal návrh autonómie v rámci ČSR, čo bolo ovplyvnené nepriaznivým politicko-hospodárskym vývojom v Rusku, nestabilitou novovytvorenej Ukrajinskej republiky a Západoukrajinskej republiky a širokou diplomatickou podporou česko-slovenského variantu štátmi Dohody.[10] Tie sa vyslovili za tento variant hlavne z dôvodu, že ČSR bola najstabilnejším a hospodársky najsilnejším štát oblasti, čo bolo pre viacnárodnostné a zaostalé Podkarpatsko dôležité.

Naďalej predstavovala hrozbu maďarská iniciatíva za zachovanie celistvosti uhorského územia. Keďže reálnou mocou na tomto území oplývali maďarské úrady, dohodové mocnosti nariadili obsadzovanie Podkarpatskej Rusi česko-slovenským vojskom, ktoré začalo príchodom 31. česko-slovenského pluku do Užhorodu 12. januára 1919. Situáciu skomplikovala aktivita rumunskej armády, ktorá obsadila Marmaroškú župu, juhovýchodné územie Podkarpatska, a definitívne sa stiahla až na jeseň 1920.[11]

Potom, čo česko-slovenské vojská oblasť roku 1919 obsadili, odhlasovala Ústredná národná rada Karpatských Rusínov v Užhorode 8. mája 1919 pričlenenie k Československu. Definitívne vyriešenie situácie na diplomatickom poli nastalo po podpise Saintgermainskej mierovej zmluvy 10. septembra 1919, ktorej súčasťou bola aj tzv. minoritná zmluva.


Zmluva „minoritná“ medzi poprednými mocnosťami spojenými a združenými a Československom, podpísaná v Saint Germain-en-Laye dňa 10. septembra 1919, publikovaná pod č. 502/1921 Zb. z. a n.
(výňatok)


článok 10

Československo sa zaväzuje, že zriadi územie Rusínov juhokarpatských v hraniciach určených poprednými mocnosťami spojenými a združenými, v rámci štátu československého ako samosprávnu jednotku, ktorá bude vybavená najširšou samosprávou zlučiteľnou s jednotnosťou štátu československého.

článok 11
Územie Rusínov juhokarpatských bude mať samosprávny snem. Tento snem bude mať zákonodarnú moc v jazykových, vyučovacích a náboženských záležitostiach, ako aj v otázkach miestnej správy a vo všetkých ostatných otázkach, ktoré mu zákony štátu československého pridelia. Guvernér územia rusínskeho bude menovaný prezidentom republiky Československej a bude zodpovedný rusínskemu snemu.


článok 12
Československo súhlasí, aby úradníci na území rusínskom boli vyberaní, pokiaľ možno, z obyvateľov tohto územia.


článok 13
Československo zaručuje územiu Rusínov spravodlivé zastúpenie v zákonodarnom zbore republiky Československej, dok ktorého bude toto územie vysielať poslancov zvolených podľa ústavy republiky Československej. Títo poslanci avšak nebudú mať práva hlasovať v sneme československom v žiadnych otázkach zákonodarných, ktoré sú prikázané snemu rusínskemu.
– slovenský preklad tzv. minoritnej Saintgermainskej zmluvy[12]

Začlenené územie predstavovalo 12 617 km2 s 487 obcami a 585 500 obyvateľmi, z ktorých bolo 372 500 Rusínov.[13] Tieto zmeny boli zo strany Maďarska garantované až Trianonskou mierovou zmluvou podpísanou 4. júna 1920. Do ČSR avšak nebol zaradený rusínsky región severných svahov Karpát, tzv. Lemkovina, a to aj napriek želaniu rusínskej reprezentácie o „spojenie všetkých Rusínov v Československu.“ Dôvodom boli územné nároky Poľska na túto, keďže československá vláda po spore o Tešínsko nechcela vyvolať ďalší diplomatický konflikt.

7. novembra 1919 bol vydaný Generálny štatút pre organizáciu a administráciu Podkarpatskej Rusi, ktorý ale nemal právnu autoritu zákona alebo nariadenia, bol len deklaráciou s provizórnym charakterom. Názov krajiny stanovil na Podkarpatská Rus (umožnil používať aj skrátený názov Rusínsko), za oficiálny jazyk bol stanovený „ľudový jazyk rusínčina“, avšak keďže chýbala jeho kodifikovaná podoba, v školách sa vyučovala modifikovaná ruština. V sčítacích hárkoch pri sčítaniach ľudu sa Rusíni viedli ako „Rusi”. [pozn 3] Na čele dočasnej správy územia stál veliteľ česko-slovenskej armády na tomto území, teda francúzsky generál Edmond Hennocque. Vláda ČSR vymenovala administrátora krajiny ako dočasného guvernéra Podkarpatskej Rusi, ktorého hlavnou úlohou mala byť príprava autonómneho zriadenia. Taktiež bolo ustanovené dočasné Direktórium ako päťčlennú autonómnu vládu – poradný zbor v jazykových, školských, cirkevných a samosprávnych veciach. Reálne ale Direktórium nebolo rešpektované a všetky opatrenia uskutočňoval administrátor krajiny v úzkej spolupráci s generálom Hennocquerom.[14]

Tento stav vyvolal rozpory v Centrálnej rusínskej národnej rade (skratka CRNR), ktoré oslabili vyjednávaciu pozíciu Rusínov voči československej vláde. Aj napriek Žatkovičmu protestu sa nepodarilo Podkarpatskej Rusi zabezpečiť autonómiu deklarovanú v minoritnej Saintgermainskej zmluve. Najvyšším zákonodarným orgánom mal byť snem, ktorého ustanovenia však nadobúdali platnosť až po podpise prezidenta a taktiež mohol ústavný súd rozhodnúť o neplatnosti zákona vydaného snemom. Funkcia guvernéra, ktorý mal byť pôvodne zodpovedný len snemu, bola obmedzená – mal byť menovaný prezidentom na návrh vlády, teda de facto bol plne závislým na československej vláde. Snem taktiež nemohol určovať počet poslancov ani senátorov, ktorí mali Podkarpatskú Rus zastupovať v Národnom zhromaždení. Na protest proti nesplneným požiadavkám na autonómiu podal guvernér Žatkovič demisiu, ktorá bola prijatá 16. apríla 1921.[15] Znechutený z nekompromisnej centralistickej politiky vlády sa rozhodol vrátiť k svojej právnickej praxi do Pittsburghu v Pensylvánii, čím domáca rusínska politická scéna stratila významného diplomata. Až do roku 1923 bola zachovaná provizórna vojenská diktatúra, vláda generála Hennocquera v spolupráci s viceguvernérom Petrom Ehrenfeldom, pričom miesto guvernéra zostalo neobsadené. Napokon, v roku 1923 získala Podkarpatská Rus desať mandátov v Poslaneckej snemovni Národného zhromaždenia.

V roku 1921 bolo správne zriadenie zreorganizované do troch žúp: Užhorodská (Užská) so sídlom v Užhorode, Berežská (Mukačevská) so sídlom v Mukačeve a Veľkosevľušská (Marmarošská) so sídlom vo Velkej Sevljuši; Veľkosevľušská vznikla zlúčením častí Ugočskej a Marmarošskej župy.[16] V roku 1926 zlúčili všetky tri existujúce župy do Karpatoruskej župy so sídlom v Mukačeve.[17]

V rámci reformy verejnej správy bolo v roku 1927 doterajšie župné zriadenie nahradené krajinskú správou s okresmi ako nižšími administratívnymi jednotkami. ČSR bola rozdelená na 4 krajiny – Čechy, Moravskosliezsko, Slovensko a Podkarpatská Rus. Na čele krajiny stál krajinský prezident sídliaci v Užhorode, ktorý bol menovaný prezidentom a zodpovedal sa ministrovi vnútra. Reálne tak stratil guvernér svoje právomoci. Taktiež bolo zriadené 18-členné krajinské zastupiteľstvo, ktoré však zastávalo len úlohu poradného úradu krajinského prezidenta a mohlo byť kedykoľvek rozpustené česko-slovenskou vládou, aj bez udania dôvodu.[18]

Ekonomické a politické reálie Podkarpatskej Rusi v ČSR[upraviť | upraviť zdroj]

Rusínski roľníci pri práci
Chudobní roľníci obrábajú pôdy pomocou ručne ťahaného pluhu (20. – 30. roky)

Celkovú situáciu tohto regiónu sťažovala značná hospodárska zaostalosť aj nízka politická gramotnosť väčšiny tunajšieho obyvateľstva. Napr. v roku 1932 bolo na Podkarpatskej Rusi len 19 km ciest na 100 km2 (oproti tomu na Slovensku 30 km a v Čechách 70 km). Priemysel zamestnával v roku 1926 len 7000 ľudí, väčšina pracovala v lesníctve a poľnohospodárstve. V celom regióne chýbal priemyselný podnik s viac než 100 zamestnancami.[19] Aj napriek nekompromisnej centralistickej politike boli vládou ČSR prijaté opatrenia, ktoré znamenali ekonomický a kultúrny rozvoj, čím sa zvýšila aj životná úroveň obyvateľstva a to do značnej miery oproti predchádzajúcemu stavu. Hospodárske zaostávanie regiónu voči ostatným častiam ČSR ale naďalej pretrvávalo.[20]

Zaostalosť Podkarpatskej Rusi sa pričinila o skutočnosť, že medzi tunajším obyvateľstvom si získavala značnú podporu Komunistická strana Československa, ktorá sa zasadzovala o pripojenie územia k Sovietskemu zväzu. Na príkaz z Moskvy riadenej Kominterny vyvolávala protestné pochody a demonštrácie. Táto propagandistická politika mala za úlohu zakryť kontrast s hladomorom na Ukrajine, ktorý bol vyvolaný kolektivizačnou politikou boľševikov.[21]

Moskva potrebovala „dôkazy“, že hlad panuje i v kapitalistickej Európe. Tie pre Moskvu získavala KSČ hlavne na Podkarpatskej Rusi... Komunistickí provokatéri vyvolávali strety s žandármi. Niekoľko demonštrantov bolo zabitých, desiatky z nich zranených.
Ivan Pop, rusínsky historik[22]

Celkovo sa na Podkarpatsku vyvinulo veľa strán, z ktorých najdôležitejšie boli strany ukrajinofilov, rusofilov, komunistov a Maďarov. Ukrajinofili, zastúpení Národnou kresťanskou stranou Augustína Vološina, boli spravidla gréckokatolíci a chceli autonómiu v rámci Československa (čiastočne však pričlenenie k Ukrajine). Rusofili, zastúpení Poľnohospodárskou federáciou Andreja Brodiho respektíve fašistickou stranou Fenčíka, boli spravidla pravoslávni a tiež chceli autonómiu. Maďarov zastupovala Zjednotená maďarská strana, ktorá vo voľbách získavavala stálych 10 % miestnych hlasov a bola neustále v opozícii proti Prahe. Vo voľbách 1935 získali strany, ktoré podporovali vládu v Prahe len 25 % hlasov a 63 % pripadlo odporcom Prahy, čiže komunistom (25 % hlasov), maďarskej strane a autonomistickým zoskupeniam.

Kvôli silnej kultúrnej a jazykovej príbuznosti tunajšieho obyvateľstva s Ukrajincami, Lemkami a Bojkami v Sovietskom zväze a v Poľsku boli pre toto územie charakteristické secesionistické (nezávislosť hľadajúce, odštiepenecké) tendencie.

Vyhlásenie autonómie (1938)[upraviť | upraviť zdroj]

Keď začiatkom októbra susedné Slovensko vyhlásilo v rámci Česko-Slovenska autonómiu, získalo autonómne postavenie aj Podkarpatsko a 11. októbra 1938 bola vytvorená prvá autonómna vláda pod vedením Andreja Brodiho. 26. októbra nasledovala ďalšia pod vedením Augustína Vološina. V novembri bolo územie premenované na Karpatskú Ukrajinu.

Vyhlásenie nezávislosti a maďarská okupácia (1938 – 1944)[upraviť | upraviť zdroj]

Situácia v roku 1939
     Karpatská Ukrajina
     Slovensko
     Maďarsko
červerná línia znázorňuje územie pričlenené k Maďarsku na základe prvej arbitráže (2. november 1938)

2. novembra 1938 sa na základe prvej Viedenskej arbitráže juhovýchodná časť územia stala súčasťou Maďarska. Novým sídlom úradov sa stal Chust. Cieľom Maďarska bola naďalej obnova bývalého veľkého Uhorska. Najskôr sa rozhodlo o pričlenení Podkarpatska, čo malo Maďarsku umožniť spoločnú hranicu so spriateleným Poľskom a umožniť získať prístup k prameňom Tisy. Preto hneď po arbitráži Maďarsko rozpútalo v tlači kampaň proti údajným „macedónskym pomerom” v Podkarpatsku. Napriek dôrazným varovaniam Nemecka a Talianska, ako aj explicitnému zákazu prvej viedenskej arbitráže, maďarská vláda pripravovala intervenciu. Od útoku ale musela odstúpiť, nakoľko Nemecko a Taliansko z obavy pred medzinárodnej diskreditácii po arbitráži zakročili voči maďarskému plánu (20. november 1938).

Keď 14. marca 1939 Slovensko vyhlásilo nezávislosť a 15. marca Nemci v Česku vytvorili Protektorát Čechy a Morava, vyhlásilo Podkarpatsko 15. marca nezávislosť. No ešte v ten istý deň ho Maďarsko napadlo a do 18. marca obsadilo. Maďarská armáda pri postupe narazila na ozbrojený odpor miestnych obyvateľov, ktorý ale nedokázal zabrániť obsadeniu celého územia.

15. marca Maďarsko obsadilo aj časť východného Slovenska. Keďže nenastala žiadna podstatná reakcia, 23. marca začalo z Podkarpatska veľký útok na Slovensko s cieľom „postúpiť tak ďaleko na západ, ako sa len dá”. Po nasledujúcej maďarsko-slovenskej vojne, Nemecko prinútilo Maďarsko prestať s vojenskými akciami a pristúpiť k rokovaniam. Tie prebiehali 27. marca až 4. apríla 1939 a ich výsledkom bolo získanie územia najvýchodnejšieho Slovenska (1 897 km2) so 69 630 obyvateľmi (Slováci a Rusíni).

Druhá svetová vojna a pripojenie k ZSSR (1944 – 1946)[upraviť | upraviť zdroj]

Židovský transport z Podkarpatska
Transport podkarpatských Židov pri príchode do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau pri poľskom Osvienčime (máj 1944)

Po nemeckej okupácii Maďarska 19. marca 1944 bolo z Podkarpatska v apríli a máji 1944 deportovaných vyše 100 000 Židov do nemeckých koncentračných táborov. Na jeseň Červená armáda postupujúca z východu vyhnala z územia veľa Nemcov a Maďarov.

Po obsadení Sovietmi bolo územie opäť súčasťou obnovovaného Československa. Na územie bola vyslaná delegácia československej vlády z Londýna na čele s ministrom Františkom Němcom a generálom Antonínom Hasalom, aby tu začala preberať československú správnu a brannú moc. Skutočnú moc však mali národné výbory, ktoré všade vznikali. Sovieti systematicky znemožňovali, aby národné výbory nadviazali kontakt s československými úradmi. Edvard Beneš zakázal činnosť maďarských, nemeckých a rusofilských strán aj fašistickej strany Fenčíka – ostali len komunisti a priaznivci Prahy.

26. novembra 1944 sa prvý zjazd národných výborov Zakarpatskej Ukrajiny v Mukačeve na podnet komunistov z Mukačeva vyslovilo za pričlenenie k Sovietskemu zväzu opäť pod názvom Zakarpatská Ukrajina. Zjazd zvolil Národnú radu a prijal manifest O opätovnom zjednotení Zakarpatskej Ukrajiny so sovietskou Ukrajinou. Národná rada prerušila styky s reprezentáciou obnovovaného Československa a Podkarpatská Rus de facto prestala byť súčasťou Československa.

Po následných rokovaniach medzi Československom a Sovietskym zväzom, pri ktorých komunisti presvedčili Edvarda Beneša, aby odstúpil územie Sovietskemu zväzu. Formálne sa tak stalo v júni 1945, teda až po oficiálnom skončení druhej svetovej vojny (z dôvodov zrušenia platnosti Mníchovskej dohody a reštaurácie Československa v pôvodných predmníchovských hraniciach). Reálne však bolo od roku 1944 územie pod kontrolou Sovietov.

Košický vládny program z 5. apríla 1945 riešil vzťah Československa k Podkarpatskej Rusi v článku VII nasledovne:

Vláda sa postará o to, aby bola čo najskôr vyriešená otázka Zakarpatskej Ukrajiny, ktorú predložilo samotné obyvateľstvo tejto krajiny. Vláda si želá, aby táto otázka bola riešená podľa demokraticky prejavenej vôle karpatsko-ukrajinského ľudu a v plnom priateľstve medzi Československom a Sovietskym zväzom a je presvedčená, že to tak skutočne bude. Vláda učiní v tomto zmysle všetky nutné prípravy.
– článok VII Programu novej československej vlády Národnej fronty Čechov a Slovákov (Košického vládneho programu)[23]

29. júna 1945 bola v Moskve uzavrená zmluva medzi ČSR a ZSSR o Zakarpatskej Ukrajine. Bolo dohodnuté, že Zakarpatská Ukrajina (pomenovanie v zmluve) sa včleňuje do Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky. Realizovanie zmluvy bolo dané ústavným dekrétom prezidenta č. 60/1945 Zb. zo dňa 1. septembra 1945[24] a ústavným zákonom č. 2/1946 Zb. z 22. novembra 1945 o úprave hraníc so ZSSR schváleným dočasným Národným zhromaždením, ktorým bol so zmluvou vyjadrený súhlas a potvrdená zmena hraníc ČSR.

V roku 1946 bolo územie v rámci ZSSR začlenené do Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky (pozri aj Zakarpatská oblasť). Početní Česi a Slováci žijúci v Podkarpatsku dostali možnosť získať česko-slovenské občianstvo.

Po rozpade ZSSR (1991 – súčasnosť)[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1991 v referende 78 % obyvateľov požadovalo autonómiu, ktorá nebola doteraz udelená.

Mestá na Podkarpatskej Rusi[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. V odbornej literatúre je zaužívaný aj nepresný a nesprávny názov Tatári. Slovo Tatári malo pôvodne hanlivý význam a vzťahovalo sa nájazdníkov do Uhorska počas mongolského vpádu do Uhorska v rokoch 1241 – 1242, teda nie na príslušníkov konkrétneho etnika. Z tohto dôvodu sa v súčasnosti uprednostňuje pomenovanie Mongoli. Pozri Uličný 2004, s. 3-4
  2. Údaj vrátane úradníkov prislúchajúcich k iným národnostiam, ktorí boli pre prácu vo verejnej správe nútení zapísať sa ako Maďari.
  3. v zmysle názvu krajiny Rus, nie Rusko; používal sa aj výraz Rusín

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Kopčan 1987, s. 23
  2. Kopčan 1987, s. 25-26
  3. Memorandum o Podkarpatské Rusi. In Hořec 1997, s. 6
  4. Pop 2011, s. 63
  5. Hořec 1999, s. 7
  6. Pop 2011, s. 64-65
  7. Citované podľa: Hořec 1999, s. 8
  8. Pop 2011, s. 66
  9. Hořec 1999, s. 11
  10. Mosný 2001, s. 70
  11. Pop 2011, s. 72
  12. Citované podľa: Gronský 2005, s. 44
  13. Pop 2011, s. 74
  14. Mosný 2001, s. 76-78
  15. Pop 2011, s. 79
  16. Švorc 2007, s. 90
  17. Pop 2005b, s. 327
  18. Pop 2005, s. 119-120
  19. Průcha 2004, s. 135
  20. Pop 2005a, s. 145
  21. Pop 2011, s. 121
  22. Pop 2011, s. 121
  23. Citované podľa: Gronský 2006, s. 27
  24. Ústavní dekret o přípravě smlouvy mezi Československou republikou a SSSR o Zakarpatské Ukrajině. 'Edvard Beneš'. prístup: 2008-03-10.

Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

Publikované pramene[upraviť | upraviť zdroj]

  • Gronský, Ján (2005) (cs), Komentované dokumenty k ústavným dějinám Československa I. (1918 – 1945), Praha: Karolinum, ISBN 8024610272 
  • Gronský, Ján (2006) (cs), Komentované dokumenty k ústavným dějinám Československa II. (1945 – 1960), Praha: Karolinum, ISBN 8024612100 
  • Hořec, Jaromír, ed. (1997) (cs), Dokumenty o Podkarpatské Rusi, Praha: Česká expedice, ISBN 808528149X 

Monografie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Gajdoš, Marián; Konečný, Stanislav; Mušinka, Mikuláš (1999), Rusíni / Ukrajinci v zrkadle polstoročia : Niektoré aspekty ich vývoja na Slovensku po roku 1945, Prešov: Universum, ISBN 8096775359 
  • Hořec, Jaromír (1999) (cs), První kroky svobody : Podkarpatská Rus 1918 – 1920, Praha: Česká expedice, ISBN 8085281589 
  • Mosný, Peter (2001), Podkarpatská Rus : Nerealizovaná autonómia, Bratislava: Slovak Academic Press, ISBN 8072772619 
  • Pop, Ivan (2005a) (cs), Podkarpatská Rus, Praha: Libri, ISBN 8072772619 
  • Pop, Ivan (2005b) (cs), Dějiny Podkarpatské Rusi v datech, Praha: Libri, ISBN 8072772376 
  • Pop, Ivan (2011), Malé dejiny Rusínov, Bratislava: Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, ISBN 8097035440 
  • Průcha, Václav et al. (2004) (cs), Hospodářské a sociální dějiny Československa 1918 – 1992, 1. díl : Období 1918 – 1945, Brno: Nakladatelství Doplněk, ISBN 8072391479 
  • Švorc, Peter (2007) (cs), Zakletá zem : Podkarpatská Rus 1918-1946, Praha: Nakladatelství Lidové noviny, ISBN 8071067542 

Články a príspevky[upraviť | upraviť zdroj]

  • Kopčan, Vojtech (1987), „Zápas Habsburgovcov o Uhorsko“, in Cambel, Samuel, Dejiny Slovenska II (1526-1848), Bratislava: Veda, str. 21-26 
  • Uličný, Ferdinand (2004), „Vpády Mongolov na Slovensko v roku 1241“, Vojenská história 8 (3): 3-19, ISSN 1338-7154 

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Flag of Czechoslovakia.svg Česko-Slovensko (vo svojej dobe väčšinou písané: Československo)

Rakúsko-Uhorsko
(do roku 1918)

(Čechy, Morava, časť Sliezska, severné časti Uhorska (Slovensko a Podkarpatsko)

Československá republika
(1918 – 1938)

Župa Sudetenland a iné územia Nemecka
(1938 – 1945)

„Horná zem“ Maďarska
(1938 – 1945)

Československá republika
(1945 – 1948)

Československá republika
(1948 – 1960)

Československá socialistická republika
(1960 – 1990)

Česko-slovenská federatívna republika / Česká a Slovenská Federatívna Republika
(1990 – 1992)

Česká republika
(od roku 1993)

Slovenská republika
(od roku 1993)

Česko-Slovenská republika s autonómnym Slovenskom a Zakarpatskou Ukrajinou
(1938 – 1939)

Protektorát
(1939 – 1945)

Slovenská republika
(1939 – 1945)

(ďalšia) „Horná zem“ Maďarska
(1939 – 1945)

Ukrajinská sovietska socialistická republika
(1945 – 1991)

Zakarpatská oblasť Ukrajiny
(od roku 1991)

Flag of the NSDAP (1920–1945).svg nacizmus

Flag of the Soviet Union.svg 1948 – 1989 satelitom ZSSR

exilová vláda