Česko-Slovensko v rokoch 1948 až 1989

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Česko-Slovensko v rokoch 1948 až 1989 (dobové písanie Československo) je označenie pre obdobie, počas ktorého v Česko-Slovensku vládla KSČ. Jej vládu začal Februárový prevrat (tzv. Víťazný február alebo len Február) v roku 1948 a ukončila nežná revolúcia v novembri 1989 (tiež November). V tejto dobe bolo Česko-Slovensko súčasťou východného bloku („socialistického tábora“) a členským štátom Varšavskej zmluvy a RVHP. Počas tohto režimu, najmä počas prvých desiatich rokov, bolo státisíce ľudí z politických dôvodov uväznených, internovaných alebo umiestnených do pracovných alebo koncentračných táborov či PTP a tisíce ďalších sa stali obeťou justičných vrážd alebo zomreli vo väzení či pri pokuse o prekonanie železnej opony.

Komunistický režim v Česko-Slovensku sa vyznačoval absenciou slobodných volieb (voľby síce existovali, mali však rýdzo formálny charakter) a kolísajúcou úrovňou teroru. Najtvrdšie bolo obdobie po prevrate a prvá polovica 50. rokov, ktorá bola charakteristická používaním najbrutálnejších metód stalinizmu, vrátane justičných vrážd a vytvárania koncentračných a pracovných táborov pre politických odporcov a režimom označených „nespoľahlivých občanov“. Ľudia, ktorí s režimom nesúhlasili, mali v zásade tri možnosti: byť aktívny v disente, emigrovať (čo bol však nelegálny skutok, z komunistického Česko-Slovenska však emigrovali státisíce ľudí) alebo tzv. vnútornú emigráciu (nemecky de:innere Emigration), tzn. stratégia „navonok spolupracovať, alebo aspoň nerobiť problémy, a vo vnútri si myslieť svoje“.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Česko-Slovensko v rokoch 1948 až 1960[upraviť | upraviť zdroj]

Štátny znak Česko-Slovenska v rokoch 1945 až 1960

„Víťazný február“[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Február 1948


Vo februári 1948 vrcholila vládna kríza v Hradeckom programe KSČ. Program požadoval ďalšie znárodňovanie a rozparcelovanie statkov nad 50 ha. Komunisti tiež ďalej prenikali na významné miesta v silových zložkách (8 členov vedenia SNB bolo nahradených komunistami). Na protest proti tomu podala 20. februára väčšina nekomunistických ministrov demisiu, ale niektorí, napríklad Jan Masaryk a Ludvík Svoboda zostali vo vláde. Odstupujúci predpokladali, že prezident Beneš demisiu neprijme, alebo menuje novú úradnícku vládu. To sa však nestalo a prezident 25. februára demisiu prijal. V týchto piatich dňoch komunisti vyvíjali na prezidenta silný nátlak organizovaním demonštrácií, štrajkov a vyzbrojovaním Ľudových milícií. Študenti, ktorí demonštrovali na podporu prezidenta Edvarda Beneša boli surovo zbití v Nerudovej ulici. Bola zostavená nová vláda Národného frontu na čele s Klementom Gottwaldom. Jediný nekomunistický minister Jan Masaryk zomrel za nevyjasnených okolností 10. marca 1948.

Éra stalinizmu v 50. rokoch a následný vznik ČSSR[upraviť | upraviť zdroj]

Už v marci 1948 komunisti znárodnili podniky nad 50 zamestnancov, čím znárodnili 95% priemyslu. Tiež rozdelili statky nad 50 ha. Vydali zákon o všeobecnom zdravotnom poistení a vykonali reformu školstva. Všetkým sociálnym demokratom poslali bez ich vedomia poštou komunistické legitimácie a sociálnu demokraciu tak zlikvidovali. Tí, ktorí odmietli, boli doživotne perzekvovaní vrátane rodinných príslušníkov (zabránenie štúdia, neprijatie alebo strata zamestnania). 9. mája bolo Česko-Slovensko vyhlásené za ľudovodemokratickú republiku. Na čo chorý prezident Edvard Beneš reagoval svojou abdikáciou, keď predtým nepodpísal komunistickú „Ústavu 9. mája“. Prezidentom sa tak stal Klement Gottwald. Edvard Beneš zomrel vo svojej vile v Sezimovom Ústí 3. septembra 1948.

Tábor nútených prác Vojna neďaleko mesta Příbram

V septembri 1948 bol schválený Zákon o táboroch nútenej práce. A boli zriadené tábory nútenej práce pri uránových baniach (Vojna neďaleko mesta Příbram, Rovnosť, Svornosť, Bratstvo u Jáchymova). 10. októbra bol vyhlásený Zákon na ochranu ľudovodemokratickej republiky. Boli tiež zriadené pomocné technické prápory pre politicky nespoľahlivých jedincov ako kulakov, kňazov, západných letcov atď. Odhaduje sa, že nimi prešlo asi 22 000 ľudí. Režim plánovite likvidoval svojich politických odporcov, náboženských predstaviteľov a nekomunistickú inteligenciu, snažil sa obmedziť vyššie vzdelanie na politicky spoľahlivých jedincov.

Extrémnou ideologizáciou inštitúcií podieľajúcich sa na výchove mládeže sa režim pokúšal vychovať si svojich nástupcov. Z časti išlo o nové, režimom zriadené inštitúcie, tie pôvodné ako Junák, Sokol alebo Orol boli označené za buržoázne a zakázané.

Najmä v prvých rokoch po prevrate dochádzalo k vykonštruovaným procesom, ktoré boli zamerané jednak proti opozícii (Heliodor Píka, Milada Horáková), ale aj proti nepohodlným členom strany (Rudolf Slánský). Veľmi tvrdé boli aj zásahy proti nestraníkom a ďalším odbojovými skupinám. Prakticky všetky odbojové skupiny, okrem bratov Mašínov, boli aj v náznaku likvidované. Dňa 5. novembra 1949 boli vykonané tiež tresty smrti nad predstaviteľmi skupín nestraníkov Vratislavom Polesným, Vratislavom Jandom, Josefom Charvátom, Emanuelom Čančíkom, Květoslavom Prokešom a Jaroslavom Borkovcom odsúdenými v súvislosti s prípravou údajného májového protikomunistického povstania v roku 1949.

Sprievod mládeže nesúci obrazy Stalina a Gottwalda, august 1949. Vplyv Sovietskeho zväzu na Česko-Slovensko bol zreteľný aj v poľnohospodárskej politike

K veľkým zmenám došlo tiež v hospodárstve, ktoré bolo budované centrálne podľa sovietskeho vzoru. Dôraz bol kladený na ťažký priemysel, a to hlavne zbrojný. Začala industrializácia Slovenska. V roku 1949 bola vyhlásená prvá päťročnica, v ktorej bol rozvíjaný ťažký priemysel na úkor spotrebného, tiež bol vydaný zákon o JRD a začala byť presadzovaná kolektivizácia poľnohospodárstva mnohokrát pod najrôznejším nátlakom.

V roku 1953 zomrel Stalin a nové vedenie v ZSSR odsúdilo kult Stalinovej osobnosti. V tom istom roku zomrel aj Klement Gottwald (v marci bezprostredne po návrate zo Stalinovho pohrebu), a za nového prezidenta bol zvolený Antonín Zápotocký. 1. júna 1953 sa uskutočnila menová reforma, kedy vtedajší komunistický režim zmenil staré koruny za nové v pomeroch 1:5 pre menšie obnosy a 1:50 pre väčšie obnosy. Najviac na ňu doplatili drobní sporitelia. Súčasne bol zrušený prídelový lístkový systém a všetko bolo voľne ku kúpe. Na mnohých miestach v republike prepukli potom nepokoje, z ktorých najväčšie, v Plzni, sa nezaobišli bez streľby do demonštrujúcich zamestnancov Škodovky a Pivovaru. Ako odveta bol v Plzni komunistami odstránený pomník T. G. Masaryka.

Zmenou názvu Československej republiky novou ústavou, ktorá nahradila komunistickú ústavu z 9. mája roku 1948, vznikla 11. júla 1960 Československá socialistická republika. V novej ústave boli stanovené nové štátne symboly, pevne zakotvený socializmus a vedúca úloha KSČ.

Československá socialistická republika (ČSSR) (1960 – 1990)[upraviť | upraviť zdroj]

Štátny znak ČSSR, používaný v rokoch 1960 až 1990

1960 – 1970: Demokratizácia a okupácia vojskami Varšavskej zmluvy[upraviť | upraviť zdroj]

Československá socialistická republika (ČSSR) vznikla za prezidenta Antonína Novotného, ktorý ako prvý tajomník ÚV KSČ, nahradil v roku 1957 zomrelého Zápotockého.

Po období stalinizmu a tuhého režimu v rokoch päťdesiatych nastala istá zmena; krátke obdobie istého uvoľňovania režimu (tzv. topenie) v Sovietskom zväze v prvej polovici šesťdesiatych rokov viedlo i k uvoľneniu vo vtedajšej ČSSR. Došlo k uvoľneniu mnohých vtedajších regulí, čiastočne rehabilitovaná bola väčšina odsúdených z politických procesov, na druhej strane boli aj v tejto dobe vynášané nové rozsudky, napr. arcibiskupovi Beranovi bol znemožnený návrat do republiky (1965). V hospodárstve došlo po krachu 3. päťročnice (zrušená v roku 1963) k určitej decentralizácii.

Predzvesťou pražskej jari bol zjazd spisovateľov v roku 1967 a protikomunistická demonštrácia vysokoškolských študentov po 28. októbri 1967. Študenti boli zbití nielen v Nerudovej ulici, ale aj priamo v budovách vysokoškolských internátov na Strahove (tzv. Strahovské udalosti). Postupné uvoľňovanie pomerov viedlo nakoniec až k pražskej jari v roku 1968 a demisii prezidenta Novotného (tomu nepomohlo ani vo februári jemu aplaudujúce plné pražské Staromestské námestie „ľudových milicionárov“), ktorého po krátkej pauze nahradil Ludvík Svoboda. Plán demokratického socializmu, nie nepodobný Gorbačovovej perestrojke však vzbudil podozrenie z kontrarevolúcie medzi konzervatívnymi komunistickými kruhmi v Moskve. Nádej na „socializmus s ľudskou tvárou“ bola tak Sovietskym zväzom rázne ukončená inváziou štátov Varšavskej zmluvy, oficiálne nazývaná ako „bratská internacionálna pomoc“. Vtedajší reformní komunistickí česko-slovenskí politici (Alexander Dubček a ďalší) museli po odvlečení do Moskvy nátlaku ustúpiť. Následná okupácia viedla v prvých mesiacoch k veľkému odporu verejnosti, ktorý znemožnil pôvodné plány na vytvorenie tzv. robotnícko-roľníckej vlády na čele s politikmi, ktorí spolupracovali s okupantmi (Kolder, Biľak…). Odpor proti okupácii postupne slabol, väčšina obyvateľstva rezignovala na akýkoľvek politický odpor, a prešla do úplnej pasivity. Strana sa stále viac začala dostávať do izolácie, až si nakoniec Jakeš v prejave sťažoval, že strana nedostáva zdola žiadne podnety a zostala ako kôl v plote. Česko-Slovensko sa muselo zmieriť s prítomnosťou vojsk ZSSR. Augustová okupácia úplne zmenila pohľad česko-slovenskej verejnosti na Sovietsky zväz; teraz boli Sovieti vnímaní ako okupanti, nie už ako osloboditelia. Československo-sovietske priateľstvo, toľko oficiálne proklamované, sa do istej miery stalo prázdnou frázou, ktorá charakterizovala vtedajšiu dobu. Medzi ľuďmi koloval výrok: „Priateľstvo so Sovietskym zväzom je nezmysel práve tak, ako nemôže existovať priateľstvo otroka a otrokára“. Súčasne sa úplne zdiskreditovala komunistická strana, ktorá sa stala prevažne stranou kolaborantov a kariéristov. Strana si začala ľudí doslova kupovať, napríklad na pracovisku žiadal pracovník o vyššiu kvalifikačnú triedu (a tým väčší plat), a bolo mu naznačené: vstup do strany, a dostaneš ju hneď.

Česko-Slovensko v rokoch 1969 až 1989

1. januára 1969 sa Česko-Slovensko stalo formálne federáciou dvoch formálne zvrchovaných štátov, Českej socialistickej republiky (ČSR) a Slovenskej socialistickej republiky (SSR). Na protest proti okupácii a začínajúcej normalizácii sa v Česko-Slovensku upálilo mnoho ľudí z nich najznámejší sú Jan Palach († 16. januára 1969) a Jan Zajíc († 25. februára 1969).

V čase po roku 1968 odišla tretia vlna emigrácie. S nástupom Gustáva Husáka do čela KSČ namiesto Alexandra Dubčeka v roku 1969 nastalo definitívne obdobie normalizácie (ľudovo tzv. „socializmus s husou kožou“). Nasledujúce dve desaťročia sú označované za vládu „šedej zóny“, vládu konformizmu a vtedy oficiálne ako „reálny socializmus“.

1970 – 1980: Normalizácia a stagnácia ČSSR[upraviť | upraviť zdroj]

Napriek tomu dosiahlo Česko-Slovensko v 70. rokoch istých úspechov. V roku 1975 bol zbavený moci prezident Ludvík Svoboda a na jeho miesto nastúpil Gustáv Husák – zároveň bol stále generálnym tajomníkom ÚV KSČ. Začala sa budovať diaľničná sieť, metro, tranzitný plynovod, veľké panelové sídliská a v roku 1978 vyletel prvý česko-slovenský kozmonaut Vladimír Remek na palube sovietskej kozmickej lode do vesmíru.

Pomaly rástol vplyv disentu a mimovládnych organizácií, medzi ktoré patrila, napríklad Charta 77. Tá poukazovala na porušovanie ľudských práv v krajine, ku ktorým sa ČSSR zaviazala v medzinárodných zmluvách. Režim proti týmto organizáciám bojoval, napríklad vytvorením tzv. Anticharty, vyhlásenie umelcov, ktorí jeho podpisom oficiálne vyjadrili podporu vtedajšiemu režimu, a tiež väznením. Niekoľko ľudí za svoje názory zaplatilo životom, napríklad českobudejovický biskup Josef Hlouch zomrel dňa 10. júna 1972 potom, čo bol predchádzajúci deň stýraný príslušníkmi ŠtB za aktívnej účasti krajského cirkevného tajomníka; podobne dopadol v roku 1974 kardinál Štěpán Trochta, ztýraný krajským cirkevným tajomníkom priamo v budove Litoměřického biskupstva. Ďalšími známymi obeťami boli filozof Jan Patočka, ktorý zomrel v marci 1977 po niekoľkohodinovom hrubom výsluchu, v roku 1981 bol príslušníkmi ŠtB ubitý kňaz Přemysl Coufal. Štátnej bezpečnosti je tiež pripisovaná záhadná smrť kresťanského aktivistu a mladého disidenta Pavla Švandu, ktorý bol v októbri 1981 po augustovej návšteve svojho strýka kardinála Tomáša Špidlíka v Ríme nájdený mŕtvy v priepasti Macocha.

Policajné represie zahŕňajúce nevhodné metódy získavania spolupracovníkov tajnej Štátnej bezpečnosti, teroristické akcie a zrejme aj policajné vraždy inscenované ako samovraždy (pozri, napríklad spomínaní Přemysl Coufal alebo Pavel Švanda) alebo nehody (Luboš Holeček, spolužiak Jana Palacha) boli „miernejšie“ a menej časté ako v päťdesiatych rokoch (boli skôr dobre utajené ako dávané na obdiv ako výstraha v rokoch päťdesiatych). Za poslednú ľudskú obeť komunistického režimu v ČSSR je považovaný Pavel Wonka, ktorý zomrel v roku 1988 vo väzení na následky zlého zaobchádzania a zanedbania starostlivosti.

1980 – 1990: Kríza, prestavba spoločnosti a nežná revolúcia[upraviť | upraviť zdroj]

Česko-slovenská ceduľa zo začiatku 80. rokov, informujúca o vstupe do hraničného pásma
Bližšie informácie v hlavnom článku: Nežná revolúcia


V osemdesiatych rokoch sa ešte viac prejavil hospodársky, ale aj spoločenský a kultúrny úpadok z rokov sedemdesiatych. Spriemyselnenie bolo síce vysoké a zamestnanosť oficiálne absolútna, ale efektivita výroby bola nízka. Dochádzalo k devastácii krajiny a životného prostredia, napríklad v severných Čechách (Mostecko, Krušnohoří), na severnej Morave a v Sliezsku (Ostravsko). Surovinovo bola krajina závislá na dodávkach zo Sovietskeho zväzu, ktorý bol jedným z jej najväčších obchodných partnerov. Málokto v ČSSR už veril, že socializmus ekonomicky zvíťazí nad kapitalizmom.

Po uvoľnení pomerov vo vnútri Sovietskeho zväzu a presadení perestrojky v druhej polovici osemdesiatych rokov sa v novembri 1989 aj socialistické Česko-Slovensko s istým oneskorením po nežnej revolúcii otvorilo okolitému svetu a vydalo sa na cestu k demokracii a trhovému hospodárstvu.

Podľa zákona o protiprávnosti komunistického režimu bol napokon komunistický režim, panujúci v Česko-Slovensku od 25. februára 1948 do 17. novembra 1989, vyhlásený za zločinný, nelegitímny a odsúdeniahodný.

Bežný život[upraviť | upraviť zdroj]

Dobové predmety – mapa ČSSR, peniaze a cestovný pas ČSSR

Bežný život postihovali mnohé obmedzenia, no z druhej strany boli zas zaručené niektoré sociálne istoty. Vzhľadom na hroziace reštrikcie boli obmedzené niektoré základné ľudské práva, napríklad sloboda politického alebo náboženského presvedčenia, sloboda slova alebo právo sa zhromažďovať či právo na vzdelanie. V médiách a verejnom živote sa všeobecne uplatňovala cenzúra. Ďalej bola obmedzená možnosť cestovať do krajín nepriateľských socialistickému zriadeniu. V priebehu fungovania komunistického režimu sa postupne znižovala životná úroveň voči životnej úrovni v západných krajinách. V hospodárstve bol dôraz na ťažký priemysel a kvalita služieb stála v pozadí. Bol veľký problém zohnať kvalitného remeselníka a pritom povolenie súkromných remeselníkov neprichádzalo do úvahy – zákony to vôbec neumožňovali. Medzi ľuďmi sa z núdze rozmohlo kutilstvo všetkého druhu. Nedostatkoví remeselníci si privyrábali nelegálnou prácou, čo bolo trestné a štát to horlivo potieral, a pri tom sám nedokázal služby zabezpečiť.

Boli vyzdvihovaní baníci a hutníci. Plat baníka bol dvojnásobný oproti platu lekára. Režim presadzoval politiku ekonomického rovnostárstva – neboli veľké rozdiely v platoch, čo znižovalo efektivitu práce. Mnohý tovar bol nedostatkový a stálo sa naň v dlhých radoch (banány, mäso, ale aj, napr. fotografický tovar), tovar zo Západu sa často vôbec nepredával. Časť bola k dispozícii v Tuzexe, kde sa nakupovalo za bony, ktoré sa z veľkej časti dali získať len na čiernom trhu. Udržiavala sa umelá zamestnanosť, pretože nezamestnanosť bola nezákonná (trestný čin príživníctva, postihnuteľný odňatím slobody). Vyžadovala sa politická angažovanosť širokých más (prvomájové sprievody, Zväzarm, spartakiády, príp. priamo členstvo v KSČ). Neexistoval voľný trh, ceny boli dané v celej republike rovnaké na základe centrálne plánovaného hospodárstva, ktoré sa plánovalo v päťročných cykloch, päťročniciach. Sovietsky zväz bol predstavovaný ako politický a kultúrny vzor. Po sovietskom vzore bola reorganizovaná akadémia vied, bolo zavedené množstvo titulov za zásluhy (najrôznejšie rady a medaily), v akademickej oblasti titul kandidát vied. Ruština sa stala prvým (a v dôsledku toho najrozšírenejším) cudzím jazykom. Premenil sa jazyk všeobecne používaného diskurzu; v jazyku začínali byť častejšie slová ako súdruh, záväzok, imperialistický, buržoázny, marx-leninský, tajomník. Spravodajstvo bolo prostriedkom propagandy a nezriedka prehliadkou klišé.

Obete[upraviť | upraviť zdroj]

Pomník obetiam komunizmu Olbrama Zoubka na Petříne v Prahe

Podľa ÚDV bolo v priebehu komunistického režimu v Česko-Slovensku popravených pre politické trestné činy 248 osôb (247 mužov a Milada Horáková), asi 4 500 osôb zomrelo vo väzení a najmenej 282 pri pokuse utiecť cez železnú oponu. Ďalej v rokoch 1948 – 1989 zomrelo pri výkone služby najmenej 584 pohraničníkov (len 11 z nich však v dôsledku stretu s narušiteľmi hranice).

Do väzenia bolo z politických dôvodov odsúdených vyše 205 000 ľudí, do táborov nútených prác bolo bez súdu zaradených asi 20 000 ľudí a do Pomocných technických práporov z politických dôvodov asi 22 000 osôb. Do zahraničia utieklo v rokoch 1948 – 1987 170 938 občanov. ÚDV zdôrazňuje, že čísla nie sú konečné, mnoho materiálov sa doteraz nepodarilo spracovať alebo jednoducho zmizlo, navyše štatistiky nezahŕňajú niektoré nezákonné internácie, utajené vraždy a ľudí zomrelých na následky väznenia po prepustení – možno predpokladať, že skutočné počty obetí sú vyššie a, že doteraz uverejnené čísla môžu byť ešte upravené smerom nahor. Ďalej bolo podľa Ústavu pre štúdium totalitných režimov len v rokoch 1948 – 1953 uväznených asi 200 mladistvých.

Mnoho ľudí z politických alebo náboženských dôvodov nemohlo študovať, bolo vyhodené zo školy alebo zo zamestnania (tieto čistky prebiehali najmä v období stalinizmu v 50. rokoch a potom v období normalizácie v 70. rokoch). O politickom nátlaku, ktorý vyústil v jeho nútený odchod z Katedry filozofie Filozofickej fakulty UK, kde vyučoval, pojednáva vo svojich pamätiach s nadhľadom Ivo Tretera.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Flag of Czechoslovakia.svg Česko-Slovensko (vo svojej dobe väčšinou písané: Československo)

Rakúsko-Uhorsko
(do roku 1918)

(Čechy, Morava, časť Sliezska, severné časti Uhorska (Slovensko a Podkarpatsko)

Československá republika
(1918 – 1938)

Župa Sudetenland a iné územia Nemecka
(1938 – 1945)

„Horná zem“ Maďarska
(1938 – 1945)

Československá republika
(1945 – 1948)

Československá republika
(1948 – 1960)

Československá socialistická republika
(1960 – 1990)

Česko-slovenská federatívna republika / Česká a Slovenská Federatívna Republika
(1990 – 1992)

Česká republika
(od roku 1993)

Slovenská republika
(od roku 1993)

Česko-Slovenská republika s autonómnym Slovenskom a Zakarpatskou Ukrajinou
(1938 – 1939)

Protektorát
(1939 – 1945)

Slovenská republika
(1939 – 1945)

(ďalšia) „Horná zem“ Maďarska
(1939 – 1945)

Ukrajinská sovietska socialistická republika
(1945 – 1991)

Zakarpatská oblasť Ukrajiny
(od roku 1991)

Flag of the NSDAP (1920–1945).svg nacizmus

Flag of the Soviet Union.svg 1948 – 1989 satelitom ZSSR

exilová vláda