Dominik Tatarka
| Dominik Tatarka | |
|---|---|
| Pseudonym | tak, Vasil |
| Narodenie | 14. marec 1913 Plevník-Drienové, Slovensko |
| Úmrtie | 10. máj 1989 Bratislava, Slovensko |
| Debutové práce | Cesty a Záchvevy duše |
Dominik Tatarka (pseudonymy tak, Vasil) (* 14. marec 1913, Plevník-Drienové – † 10. máj 1989, Bratislava) bol slovenský prozaik, esejista a publicista.
Obsah |
[upraviť] Rodina
- otec: Jozef Tatarka-Greš
- matka: Žofia rod. Časnochová
[upraviť] Životopis
Narodil sa 14. marca 1913 v Plevníku-Drienovom ako predposledné zo siedmich detí a ako jediný syn. Základnú školu vyštudoval v Plevníku, gymnaziálne štúdia začal v Nitre a dokončil maturitou v roku 1934 na Československom reálnom gymnáziu v Trenčíne. V ďalšom štúdiu pokračoval na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, kde v rokoch 1934 až 1938 študoval obor slovenčina – francúzština. V rokoch 1938 až 1939 študoval na parížskej Sorbonne.
Počas 2. svetovej vojny pracoval ako stredoškolský profesor francúzštiny a slovenčiny na Gymnáziu v Žiline a v Turčianskom Svätom Martine. Počas vojny vstúpil taktiež do KSČ a na jej konci sa aktívne zapojil do SNP.
Po skončení vojny pracoval ako štátny úradník, redaktor vo viacerých denníkoch (napr. Pravda), výtvarný redaktor v Tatrane a tiež ako scenárista pre Československý film v Bratislave. Po roku 1948 sa venoval budovaniu socialistickej spoločnosti, no v rokoch 1968 – 1969 sa práve naopak angažoval za presadenie demokratizačných zmien. Bol proti okupácii Československa sovietskymi vojskami a stal sa kritikom totality.
V roku 1969 mu bol udelený titul zaslúžilý umelec, no po vystúpení z KSČ v roku 1969 bol v roku 1971 vyčiarknutý zo zoznamu členov Zväzu slovenských spisovateľov. Bol prenasledovaný režimom a jeho diela boli stiahnuté z knižníc. Napriek tomu udržiaval styky s disidentským hnutím, publikoval v samizdate a ako jeden z mála Slovákov podpísal Chartu 77.
[upraviť] Tvorba
Literatúre sa začal venovať ešte pred 2. svetovou vojnou. Jeho prvotinou boli prózy Cesty a Záchvevy duše, ktoré vyšli v stredoškolskom časopise Svojeť. Prvým knižným dielom sa stalo až dielo V úzkosti hľadania. Jeho tvorba je poznačená nadrealizmom, odmietaním schématizmu a ideovým negativizmom. Vo svojich dielach prezentuje ako svoje osobné zážitky, tak i snahu o rozbor charakteristík svojich postáv a riešenie spoločenských aj individuálnych problémov. Okrem próz písal napísal i cestopis a viacero odborných statí o literatúre. Venoval sa i prekladom z francúzštiny (Alfred de Musset, Guy de Maupassant a i.) a napísal i niekoľko filmových scenárov.
[upraviť] Ocenenia
V roku 1986 mu bola Nadáciou Charty 77 v Štokholme udelená Cena Jaroslava Seiferta za trilógiu Písačky. V roku 1990 mu bola udelená Národná cena Slovenskej republiky, in memoriam a bol mu udelený Rad Tomáša Garriguea Masaryka I. triedy, in memoriam. V roku 1996 mu prezident Michal Kováč prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, in memoriam.
[upraviť] Dielo
[upraviť] Próza
- 1935 – Cesty, časopisecky uverejnená próza
- 1935 – Záchvevy duše, časopisecky uverejnená próza
- 1940 – Neznáma tvár, článok v Slovenských pohľadoch
- 1942 – V úzkosti hľadania, novely o zážitkoch z prelomu 30. a 40. rokov (pôvodne publikované v Slovenských pohľadoch)
- 1945 – Panna zázračnica, nadrealistická novela vyjadrujúca nesúhlas s klérofašistickým režimom (podľa tiráže vyšla v roku 1944, v roku 1966 k nej napísal scenár, ktorý zrežíroval Štefan Uher)
- 1948 – Farská republika, dielo o totalitnom režime Slovenskej republiky
- 1950 – Ľudia a skutky, kniha fejtónov (zošrotované)
- 1950 – Prvý a druhý úder, zamyslenie nad problematikou vojny a protifašistického zápasu
- 1954 – Radostník, román o vzniku roľníckych družstiev
- 1954 – Družné letá, budovateľský román
- 1959 – Rozhovory bez konca, dielo vychádzajúce z vlastných skúseností a faktov o SNP
- Kohútik v agónii, novela
- Ešte s vami pobudnúť, novela
- 1962 – Naša brigáda, neúspešná výrobná novela
- 1963 – Prútené kreslá, o hľadaní porozumenia medzi národmi – vychádza zo svojich skúseností počas štúdia vo Francúzsku
- 1963 – Démon súhlasu, dve satirické protisocialistické prózy
- 1957 – Človek na cestách, reportáže z Francúzska, Anglicka, Švajčiarska a Mongolska
- 1968 – Proti démonom, výber statí o literatúre a výtvarnom umení
- Priehrada, scenár, ktorý zrežíroval Pavol Bielik
[upraviť] Samizdatová literatúra
- 1986 – V ne čase, Sixty-Eight Publishers, Toronto
- Písačky, trilógia
- 1988 – Navrávačky, Index, Kolín nad Rýnom, kniha spomienok od detstva až po starobu
- 1989 – Neslovný príbeh
- 1995 – Hovory o kultúre a obcovaní, výber esejí, úvah, rozhovorov a kritík
- 1996 – Kultúra ako obcovanie, výber esejí
[upraviť] Vydania po roku 1989
- Sám proti noci (1990), Evropský kulturní klub, Praha
- Kultúra ako obcovanie (1996), Médiá, Bratislava
- V ne čase (1998), Oleg Tatarka – vo vlastnom náklade, Bratislava
- Písačky pre milovanú Lutéciu (1999), Labyrint, Praha
- Prutené Kreslá (2009), Artforum, Bratislava
[upraviť] Pozri aj
[upraviť] Iné projekty
Wikicitáty ponúka citáty od alebo o Dominik Tatarka
[upraviť] Literatúra
[upraviť] Externé odkazy
- Dominik Tatarka – o spisovateľoch z regiónu Turca
- OSUD VKMK – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
