Propaganda

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Propagandistický plagát ČSSR

Propaganda (z latinského slova propagare – rozširovať) je rozširovanie názorov a informácií s cieľom zmeny názorov, ovplyvnenia, vyvolania alebo zosilnenia určitých postojov alebo konaní. Sprievodným javom propagandy je často skresľovanie faktov. Propaganda zvykne vytvárať zdanie vyššieho cieľa, využíva ľudské vášne, strach a nenávisť.

Aj keď propagandisti môžu rôznym spôsobom skresľovať fakty, snažia sa prezentovať ako objektívni pozorovatelia skutočnosti. Vzdelávanie, napriek tomu, že je vo svojej podstate objektívne, sa môže použiť ako jej nástroj.

Cieľom propagandy je ovplyvnenie verejnosti a snaha o zmenu zmýšľania jednotlivcov, skupín, alebo celej verejnej mienky. Zdrojom propagandy sú informácie a tvrdenia šírené prostredníctvom prostriedkov masovej komunikácie, ktoré pomocou presvedčovania jednotlivcami, označovanými ako populisti, alebo vodcovia, prostredníctvom cirkvi, rôznych záujmových združení a organizácií ako politické strany, občianske združenia, nevládne organizácie, alebo mocenských inštitúcií ako vláda, presviedčajú verejnosť. S propagandou sa stretávame dnes prakticky na každom kroku – politický zápas o moc, kampane za a proti niečomu (napr. boj proti jadrovým elektrárňam, ochrancovia zvierat, ľudské práva, medzinárodná bezpečnosť, boj s terorizmom, boj o referendá a volebný zápas). Od propagandy treba odlíšiť osvetu, ktorá informuje a vzdeláva nezištne s cieľom pomôcť či znížiť riziko nebezpečenstva v určitých životných situáciách ľudí (bezpečnosť cestnej premávky, hygiena, zdravotníctvo, výživa, a podobne).

Bez ohľadu na cieľ, propaganda presviedča s použitím vybraných racionálnych argumentov, zostavených do účelových tvrdení, alebo kladie dôraz na emócie (napr. Myslím to úprimne), teda používa manipuláciu. Z psychologického pohľadu je propaganda formou brainwashingu – čiže vymývania mozgov.

Z histórie[upraviť | upraviť zdroj]

Hoci propaganda sa používala i pred vznikom novín a masovokomunikačných prostriedkov, po ich vzniku sa utvoril obrovský manévrovací priestor na uplatňovanie propagandy.

Prvá, ešte nevedomá, propagandistická súťaž vznikla medzi mediálnymi magnátmi Josephom Pulitzerom a Williamom Randolphom Hearstom. V dôsledku Pulitzerových propagandistických článkov sa utvorila tak silná protišpanielska atmosféra, že viedla napokon v roku 1898 (neplánovane) k vypuknutiu španielsko-americkej vojny.

Zistilo sa tak, že propaganda je veľmi účinná zbraň vo vojne. Vedome a úmyselne bola propaganda prvý raz použitá v prvej svetovej vojne. Protivníci často vedome využívajú masovokomunikačné prostriedky a znalosti manipulatívnej metódy vytvárania obrazu nepriateľa (pozri manipulácia) sú schopní vyvolať obrovskú nenávisť a vytvoriť silný motív pre ochotu bojovať proti (novovzniknutému) vnútornému alebo vonkajšiemu nepriateľovi.

Propaganda v modernom poňatí sa uplatnila prvý raz v 30. rokoch dvadsiateho storočia, jej tvorcom bol Joseph Goebbels. Jeho cieľom bolo vytvoriť tak veľké nepriateľstvo voči Židom, aby boli obyvateľstvom ponímaní ako nepriateľská skupina; chcel sfanatizovať obyvateľstvo. V rámci Tretej ríše bolo vytvorené dokonca Ministerstvo propagandy (Joseph Goebbels sa stal ministrom), ktoré zaznamenalo obrovské úspechy. Na pôde tohoto ministerstva boli vypracované rôzne vedecké metódy, ktoré sa vo všetkých režimoch a krajinách využívajú – možno v miernejších formách – dodnes.

Základné formy propagandy[upraviť | upraviť zdroj]

Propaganda sa prejavuje v troch základných formách.

Oslavná propaganda[upraviť | upraviť zdroj]

Jej cieľom je vytvoriť priaznivý dojem na nejakú organizáciu alebo vládu. Príkladom je propaganda nacistického Nemecka v 30. rokoch 20. storočia alebo propaganda oslavujúca úspechy socializmu a KSČ v ČSSR.

Úryvok z prejavu Josepha Goebbelsa popredného nemeckého nacistického predstaviteľa a neskoršieho ministra propagandy z 9. januára 1928:

Nezáleží na tom, aby propaganda mala úroveň, ale na tom, aby viedla k cieľu. Keď sme začínali tu v Berlíne, stanovil som vám ako náš prvý cieľ, aby ste toto mesto, ktoré nás dosiaľ nepoznalo, zoznámili s naším hnutím, aby nás buď nenávidelo, alebo milovalo, ale v každom prípade, aby o nás vedelo. A tento prvý cieľ sme dosiahli. Nenávidia nás i milujú. A keď počujú pojem nacionálny socializmus, nepýtajú sa: Čo je to zač?. Teraz, keď sme dosiahli tento prvý cieľ, môže sa nenávisť premeniť na lásku a láska na nenávisť, ale nikdy nie na ľahostajnosť. Boj s ľahostajnosťou je najťažší. Ak sú dnes v tomto meste dva milióny ľudí, ktorí ma na smrť nenávidia, ktorí ma prenasledujú a ohovárajú, potom viem, že niektorých z nich môžem získať. Už sme zažili, že tí, ktorí nás najkrvavejšie prenasledovali, dnes najodhodlanejšie bojujú za našu ideu. Ako vidíte, záleží na tom, aby propaganda dosiahla cieľ a je nesprávne posudzovať propagandu podľa kritických meradiel, ktoré sa na ňu nehodia.

Šedá propaganda[upraviť | upraviť zdroj]

Šedá propaganda je zámerné šírenie nepresných alebo klamlivých (a niekedy aj naopak pravdivých) informácií s účelom zmiasť nepriateľa a spôsobiť mu tak morálnu alebo materiálnu škodu. Na rozdiel od ostatných foriem propagandy je jej zdroj neznámy. Príkladom je šírenie letákov a plagátov o neúspechoch Wehrmachtu na východnom fronte počas druhej svetovej vojny v Tretej ríši a ňou okupovaných územiach, hoci oficiálna propaganda hlásala opak, čo zneistilo vojsko a obyvateľov, keďže sa v tých časoch hovorilo o neporaziteľnosti nemeckej armády.

Očierňujúca propaganda[upraviť | upraviť zdroj]

Príkladom je jej pôsobenie počas studenej vojny (1946 – 1989), keď sa masovokomunikačné prostriedky v oboch ideologicky proti sebe postavených táboroch, teda v socialistických štátoch i v štátoch západnej demokracie navzájom očierňovali a viedli kampane propagandy voči súperovi. Na strane socialistických krajín všetky médiá informovali o imperialistických snahách USA a o vedení lokálnych vojen s cieľom vytvárať tzv. bábkové režimy. Najmä v Latinskej Amerike a v krajinách Afriky a Ázie, o hrozbe vojenského útoku zo strany NATO a o potlačovaní práv pracujúcich v kapitalistických štátoch, na druhej strane USA ako protiváhu vytvorili rozhlasové stanice Slobodná Európa a Hlas Ameriky, ktoré informovali o porušovaní ľudských práv počas totality a o zverstvách stalinského režimu, ponechávali priestor pre prácu disidentov utekajúcich z krajín tzv.sovietskeho bloku. Táto propagačná vojna sa skončila až po stretnutí prezidenta USA G.Busha a prvého tajomníka ÚV KSSZ M.Gorbačova na Malte, ktoré sa uskutočnilo v dňoch 2. – 3. decembra 1989. Na stretnutí sa dohodli na rozsiahlom odzbrojení a ukončení amerického embarga na ZSSR a podpísali strategickú zmluvu START I o obmedzení zbrojenia.

V súčasnosti sa očierňujúca propaganda často objaví v prípade napätí medzi krajinami, ako napríklad počas "ochladnutia" vzťahov USA-Ruská Federácia, počas disproporcií v zahraničnej politike ako v prípade sporu USA a Francúzska o nasadení vojakov v Iraku (výzva na bojkot francúzskych potravín), či v prípade lokálnych vojenských konfliktov ako konflikt Ruská Federácia – Gruzínsko v 2009, alebo chronický konflikt medzi Izraelom a Palestínou.

Propaganda v súčasnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Spolu s rozvojom techniky sa menia aj spôsoby šírenia propagandy a možnosti zasiahnuť čo najširšie spektrum obyvateľstva. V dnešnom svete získava stále väčší význam satelitná televízia alebo internet (napr. pre prezentáciu názorov rôznych extrémistických náboženských, rasistických a teroristických skupín, zábery popráv zadržaných rukojemníkov a pod.).

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

KURAS, Benjamin. Sekl se Orwell o dvacet let ?. Praha : BARONET, 2003. ISBN 80-967723-9-2. (česky)

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]