Gustáv Husák

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Gustáv Husák
Gustáv Husák - oříznuto.JPG
9. prezident Česko-Slovenska
V úrade
29. máj 197510. december 1989
Predchodca Ludvík Svoboda
Nástupca Václav Havel
Osobné informácie
Narodenie 10. január 1913
Dúbravka, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie 18. november 1991 (78 rokov)
Bratislava, Česko-Slovensko
Politická strana KSČ
Manželka Magda Husáková-Lokvencová, Viera Husáková
Pozri aj Politický portál

JUDr. Gustáv Husák, CSc. (* 10. január 1913, Dúbravka, dnes časť Bratislavy – † 18. november 1991, Bratislava) bol najvýznamnejší slovenský komunistický politik druhej polovice 20 storočia v ČSSR. Prešiel vzostupmi (SNP, federácia 1968) aj pádmi (odsúdený ako nacionalista, normalizátor) aby sa nakoniec stal generálnym tajomníkom KSČ a prezidentom ČSSR.

Osobný život[upraviť | upraviť zdroj]

Gustáv Husák (uprostred) na štátnej návšteve NDR v roku 1971. Zľava: Erich Honecker, Gustáv Husák a Walter Ulbricht.

Narodil sa v rodine Nikodéma Husáka a jeho manželky Magdalény, rodenej Fratričovej. Pokrstili ho Augustín a toto krstné meno používal na všetkých oficiálnych dokumentoch až do roku 1945[1]. Keď mal pätnásť mesiacov, jeho matka zomrela na tuberkulózu. O pár mesiacov neskôr musel otec narukovať na front a tak sa o jedenapolročného chlapca i dve staršie sestry Katarínu a Štefániu, musela postarať babka. Husák tak štyri roky vyrastal bez otca.[2] Husák nemal v povojnovom období jednoduché detstvo a už v tomto veku si musel všetko vybojovať. S pomocou triedneho učiteľa i dúbravského farára[2] sa dostal na štúdium do bratislavského štátneho reálneho gymnázia na Grösslingovej ulici. Po maturite, ktorú zvládol s vyznamenaním, nastúpil v septembri 1933 na Právnickú fakultu UK. V roku 1937 ukončil štúdium [3]. V roku 1938 získal titul doktor práv, začal pracovať ako advokátsky koncipient u svojho priateľa Vladimíra Clementisa a oženil sa 1.9.1938 s herečkou a režisérkou Magdou Husákovou-Lokvencovou[4]. Mali spolu synov Vladimíra (nar. 23. októbra 1944 v Moskve) a Jána (nar. 1946). Husák bol zatknutý 6. februára 1951 v pracovni svojho spolupracovníka zo SNP, generálneho tajomníka ÚV KSS Štefana Baštovanského[5] v budove ÚV KSS na Hlbokej ulici v Bratislave. Po návrate z väzenia v roku 1960, keď pracoval najprv ako skladník v Pozemných stavbách (stavebný robotník), neskôr ako úradník, sa s ním Magda rozviedla (asi pred rokom 1963) a stretávala sa s o 4 roky mladším Ctiborom Filčíkom (nar. 1920), ktorého na Novej Scéne aj režírovala.

Po tom, čo v roku 1966 Magda Husáková zomrela, sa po Husákovom boku najprv občas a potom od roku 1968 častejšie[6] začala objavovať o desať rokov od neho mladšia redaktorka a prekladateľka Viera Millerová, rodená Čáslavská, ktorá sa v roku 1967 rozviedla s predchádzajúcim manželom, právnikom Jozefom Millerom. Ich svadba v roku 1973[7] prebehla nenápadne a bez publicity – okrem ženícha a nevesty sa jej zúčastnili len dvaja svedkovia, zamestnanci Úradu predsedníctva vlády. Druhá Husákova manželka zomrela 20. októbra 1977 po havárii vrtuľníka na Bratislavskom letisku. Vrtuľník ju prevážal po zranení, ktoré utrpela v Bardejovských kúpeľoch, do nemocnice v Bratislave.

Ako vyplýva z rozhovoru syna Vladimíra,[8] Husák sa aj po odchode z politiky "zaujímal o dianie v spoločnosti, pravidelne sledoval tlač, televíziu, rozhlas. Musím však povedať, že jeho zdravotný stav sa rýchlo zhoršoval. Pre mňa bolo zarážajúce, že takú významnú osobnosť, keď bol už voľný a ničím neviazaný, nenavštívil žiaden historik. Historici sa mohli pritom veľa dozvedieť. Preto som sa rozhodol osloviť Viliama Plevzu, ktorý pripravil knihu aj na základe rozhovorov s otcom." Ani po politických zmenách nezapochyboval Husák o ideológii komunizmu: "Z vlastnej osobnej a historickej skúsenosti bol presvedčený o správnosti socialistického modelu spoločnosti."

Politické aktivity[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1929 ako šestnásťročný gymnazista vstúpil do Komunistického zväzu mládeže (Komsomol) a to napriek tomu, že v tom čase stredoškoláci mali politickú činnosť prísne zakázanú. Husák sa na gymnáziu angažoval v rámci Vlčkovho vzdelávacieho krúžku, ktorý organizoval rôzne osvetové, kultúrne alebo športové činnosti pre študentov. Študent Husák sa postupne vypracoval až na jeho predsedu a prejavil pri tom svoje mimoriadne organizátorské schopnosti i veľkú ambicióznosť[1]. Už ako prvák na Právnickej fakultu UK vstúpil v roku 1933 do Komunistickej strany. Od marca 1934 bol redaktorom (založil?[1]) časopis Šíp. Angažoval sa v študentských spolkoch: Právnik, Spolok socialistických akademikov, neskôr Spolok podunajských akademikov. V celoslovenskom Zväze slovenského študentstva, to dotiahol až na funkciu podpredsedu. Husák sa v polovici 30. rokov zaradil k druhej generácii davistov (DAV vychádzal v rokoch 1924 – 1937), teda vlastne k nasledovníkom Vladimíra Clementisa či Laca Novomeského. Obaja sa stali jeho priateľmi, ktorých si vážil a rešpektoval.

Husák v čase druhej svetovej vojny, keď Nemci víťazili na všetkých frontoch a domáci režim bol stabilizovaný nemal záujem riskovať. So „starými robotníckymi boľševikmi“ vo vedení KSS, ktorí neustále prejavovali svoju averziu voči intelektuálom, si ani nemal veľmi čo povedať. Oni mu nedôverovali a rovnako Husák mal voči nim výhrady.Tak sa stalo, že koncom roka 1940 sa Husák ocitol mimo ilegálnej KSS a vrátil sa do nej až v lete 1943. Medzitým stihol spolu s inými komunistami − intelektuálmi – absolvovať vynútený zájazd na Ukrajinu, ktorý ich mal podľa predstáv ministra vnútra Alexandra Macha presvedčiť o zločinoch boľševizmu. V jeho oficiálnom životopise[9] sa uvádza, že v období 1940 – 1943 bol prenasledovaný (väznený) za komunistické aktivity.

V roku 1942 sa Husák stal tajomníkom Ústredného zväzu špeditérov, čo bola významná i dobre platená funkcia. Vo svojej prenajatej vile pravidelne organizoval stretnutia ľavicových intelektuálov, zamestnaných zväčša na podobne lukratívnych miestach ako on sám. Tajná polícia ich stretnutia starostlivo monitorovala ale nezasahovala proti týmto „salónnym komunistom“.

Keď v auguste 1943 prišiel Karol Šmidke tajne z Moskvy na Slovensko, nenašiel na slobode takmer žiadneho významného funkcionára strany. Po jarnom rozsiahlom zatýkaní boli vo väzení, a tak do nového, v poradí už piateho ÚV KSS pribral práve Gustáva Husáka a Laca Novomeského, ktorí žili a pracovali legálne. Podľa inštrukcií moskovského vedenia KSČ, ktoré vyplývalo z rozhodnutia Kominterny, mali slovenskí komunisti spolupracovať so všetkými protifašistickými skupinami a túto úlohu vedeli Husák i Novomeský splniť nepochybne lepšie než ich predchodcovia. Spojili sa s bývalými agrárnikmi Jozefom Lettrichom a Jánom Ursínym, pričom výsledkom ich vzájomných stretnutí a rokovaní sa v decembri 1943 stala tzvn. Vianočná dohoda, ktorá spájala odporcov prvej Slovenskej republiky a umožnila Slovenské národné povstanie počas druhej svetovej vojny.

Husák bol podpredsedom povstaleckej Slovenskej národnej rady a povereníkom pre veci vnútorné. Na zjednocovacom zjazde KSS a sociálnej demokracie v Banskej Bystrici bol 17. septembra 1944 zvolený za podpredsedu KSS. Bol iniciátorom vydávania povstaleckej Pravdy od 9. septembra do 25. októbra 1944 v Banskej Bystrici. Z tejto doby je zachovaná správa z júla 1944, pripravená Husákom a určenú na rokovanie v Moskve, v ktorom odporúča, aby sa Slovensko stalo súčasťou Sovietskeho zväzu[10], čo súčasní historici interpretujú ako formu nátlaku na Edvarda Beneša za presadenia predstavy o povojnovej federalizácii Česko-Slovenska so značnou autonómiu pre Slovensko.

Po oslobodení bol účastníkom rokovaní o obnove ČSR v Moskve (ako vedúci slovenskej delegácie), pripravoval komunistický prevrat na Slovensku. V prvých parlamentných voľbách v máji roku 1946 zvíťazila na Slovensku Demokratická strana (na rozdiel od Česka, kde zvíťazili komunisti). Aj napriek tomu (po podpise tzv. tretej pražskej dohody) všetky rozhodnutia Slovenskej národnej rady podliehali schváleniu česko-slovenskej vlády a tak sa Husák v auguste 1946 mohol stať predsedom Zboru povereníkov. Na jeseň roku 1947 Husák vyhnal z pozície svojej funkcie nátlakovými akciami nekomunistických povereníkov z ich úradov, viedol tak potom slovenský Zbor národnej bezpečnosti (políciu), ako aj Štátnu bezpečnosť (tajnú políciu).

Po komunistickom prevrate v roku 1948 bol spočiatku politicky úspešný, ale v roku 1950 bol s Clementisom, Novomeským a mnohými ďalšími obvinený z „buržoázneho nacionalizmu“. Vo februári roku 1951 bol zatknutý a v apríli roku 1954 súdený vo vykonštruovanom procese s tzv. buržoáznymi nacionalistami. Na vyvrátenie okolností tvrdených obžalobou Husák žiadal vypočuť súhrne 63 osôb a k tomu všetkých pracovníkov povereníctva vnútra. Okrem svedka Jozefa Štaudingera, súd ostatných odmietol s argumentom, že by vypovedali tak ako je uvedené v ich svedeckých protokoloch a teda nepochybne potvrdili záškodnícku činnosť slovenských buržoáznych nacionalistov. Najvyšší súd odsúdil G. Husáka na trest odňatia slobody na doživotie, stratu štátneho občianstva a zákaz vykonávať funkcie v štátnych úradoch a hospodárskych orgánov po dobu 10 rokov. Bol jedným z mála, ktorí pri procese nepriznali žiadnu vinu.[11]

V roku 1960, po rozsiahlej amnestii prezidenta Antonína Novotného, bol Husák prepustený a pracoval najprv v Pozemných stavbách, neskôr ako vedecký pracovník Ústavu štátu a práva SAV. Pokračoval v písaní sťažností a listov na ÚV KSČ, prezidentovi republiky či na Generálnu prokuratúru, s čím začal už vo väzení.[12] V roku 1963 (po odstúpení Širokého) bol na základe výsledkov činnosti barnabitskej komisie v plnom rozsahu rehabilitovaný.

V priebehu 60-tych rokov 20. storočia bol jednou z hlavných osobností reformného prúdu v Komunistickej strane Česko-Slovenska, v období Pražskej jari vystupoval ako verný stúpenec Alexandra Dubčeka. V apríli roku 1968 sa stal podpredsedom česko-slovenskej vlády, v ktorej bol jedným z popredných iniciátorov ústavného zákona o federatívnom usporiadaní republiky. Pred okupáciou bol oveľa radikálnejší než umiernený Dubček. Ešte v utorok 20. augusta 1968 v Žiari nad Hronom vystúpil s proreformným prejavom, v ktorom obvinil Biľakovo vedenie KSS zo sabotáže Dubčekovej politiky na Slovensku a seba prezentoval ako muža, ktorý, ak bude zvolený za prvého tajomníka ÚV KSS, stane sa dôsledným realizátorom reforiem na Slovensku a pevnou oporou Dubčekovho vedenia v Prahe.

Kým predsedníctvo ÚV KSČ v Prahe po vpáde armád v auguste 1968 tento "vstup" odsúdilo, predsedníctvo ÚV KSS v Bratislave, ktoré za neprítomného Biľaka a z jeho poverenia riadil Hruškovič, oznámilo vstup armád a predložilo text pozývacieho listu tvrdiac, že „v Prahe bol schválený všetkými vrátane Dubčeka a proti boli iba Smrkovský a Kriegel“. Potom sa šesť z desiatich prítomných členov predsedníctva vyslovilo za schválenie pozývacieho listu (proti boli Falťan, Daubner, Turček a Ťažký). Keď diaľkopisom prišlo skutočné stanovisko predsedníctva ÚV KSČ, Viktor Pavlenda a Jozef Zrak sa spamätali a zatelefonovali Husákovi, ktorý sa práve vrátil zo Žiaru nad Hronom. Husák na zasadanie prišiel a veľmi ostro odsúdil schválený text so slovami „Čo ste to porobili súdruhovi Dubčekovi, tak ho zradiť a vraziť mu nôž do chrbta. To sa musí okamžite zmeniť, odvolať a prijať nový dokument na podporu stanoviska prijatého pražským predsedníctvom.“

Na moskovských rokovaniach v auguste roku 1968 Husák „zmenil kurz“ a stal sa Brežnevovým spojencom. Spolu s Biľakom sa stal symbolom takzvanej politiky Normalizácie, ktorá znamenala zastavenie demokratizačných procesov Pražskej jari a návratu k represívnemu komunistickému systému. V roku 1969 sa dostal na čelo KSČ – do mája roku 1971 bol jej prvým tajomníkom, potom až do roku 1987 jej generálnym tajomníkom. 29. mája 1975 ho poslanci Federálneho zhromaždenia jednohlasne zvolili aj za prezidenta Česko-Slovenska, čím nahradili Ludvíka Svobodu.[13] 9. januára 1983 bol vyznamenaný najvyšším sovietskym vyznamenaním Hrdina Sovietskeho zväzu.

V novembrových dňoch roku 1989 bol jedným z komunistických politikov, ktorí odmietli situáciu riešiť násilím. Po novembrových udalostiach roku 1989 Husák vymenoval 10. decembra 1989 „vládu národného porozumenia“ pod vedením Slováka Čalfovu a vzápätí abdikoval z funkcie prezidenta republiky. V konečnom dôsledku tým napomohol k zvoleniu za prezidenta Havlovi a poškodil Dubčekovi.

Husák bol literárne činným, je autorom memoárovej knihy o SNP, politických úvah, statí a prejavov. 18. januára 1990 bol, spolu s Colotkom, Lenártom a Janákom vylúčený z KSČ.

Zomrel 18. novembra 1991 v Bratislave.

Citát Gustáva Husáka na pamätníku v Humennom:"Sloboda prinesená je vzácna, ale sloboda vybojovaná je oveľa vzácnejšia"

Funkcie[upraviť | upraviť zdroj]

Gustáv Husák v NDR
Husák na návšteve Rumunska v roku 1977 zachytený spoločne s diktátorom Ceauşescueskem
Fotografia, ktorá zachytáva exkurziu v továrni na autá Dacia, Rumunsko

Komunistická strana Česko-Slovenska

  • jar 1945: člen Dočasného ústredného výboru (zriadený na oslobodenej časti Česko-Slovenska)
  • 1949 – 1951 a 1968 (31. augusta) – 1989: člen Ústredného výboru (okrem rokov 1949 – 1951) a člen jeho Predsedníctva
  • 1969 (apríl) – 1987: vodca strany („prvý tajomník“, od roku 1971 „generálny tajomník“)
  • 1987 (17. december): abdikoval z funkcie generálneho tajomníka (nastúpil Miloš Jakeš)

Komunistická strana Slovenska

  • 1933 – 1940: člen – „salónny komunista“
  • 1943 – 1944: člen 5. ilegálneho ústredného výboru
  • 1944 – 1950 a 1968 – 1971: člen ústredného výboru
  • 1944 – 1945: podpredseda
  • 1968 (28. august) – 1969: vodca strany („prvý tajomník“)

Slovenská národná rada

  • 1943 – 1944: jeden z jej hlavných organizátorov
  • 1944 – 1950 a 1968 (december) – 1971: poslanec
  • 1944 – 1950: člen predsedníctva
  • 1944 – 1945: podpredseda

Zbor povereníkov

  • 1944 – 1945: povereník vnútra
  • 1945 – 1946: povereník dopravy a techniky
  • 1946 – 1950: predseda zboru povereníkov
  • 1948 – 1950: povereník pre poľnohospodárstvo a pozemkovú reformu

Národné zhromaždenie, od roku 1968 Federálne zhromaždenie

  • 1945 – 1951 a 1968 – 1975: poslanec
  • 1969 – 1975: člen predsedníctva

Česko-slovenská vláda

  • 1968 (apríl – december): podpredseda

Prezident Česko-Slovenska

  • 1975 – 1989: prezident Česko-Slovenska

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Mnohé jeho diela vyšli aj v českom a niekedy aj v maďarskom jazyku.

  1. Gustáv Husák: Zápas o zajtrajšok – Bratislava : Obroda, 1948. – 284 s.
  2. Gustáv Husák: K roľníckej otázke na Slovensku – Bratislava : Pravda, 1948. – 118 s.
  3. Gustáv Husák: Žiadosť o úplnú stranícku rehabilitáciu (list ÚV KSČ z 1. mája 1963), nepublikované – 134 s.[14]
  4. Gustáv Husák: Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní – Bratislava : Vydavateľstvo politickej literatúry, 1964. – 617 s.
  5. Gustáv Husák: O Slovenskom národnom povstaní – Bratislava : ideologické oddelenie ÚV KSS a ústav dejín KSS, júl 1969. – 134 s.
  6. Gustáv Husák: Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní 2. vydanie' – Bratislava : Epocha, 1969. – 632 s.
  7. Gustáv Husák: State a prejavy: apríl 1969 – apríl 1970 – Bratislava : Epocha, 1970. – 390 s.
  8. Gustáv Husák: Vybrané prejavy: máj 1970-december 1971 – Bratislava : Pravda, 1972. – 389 s.
  9. Gustáv Husák: Budúcnosť patrí mladým: Výber z prejavov k mládeži 1969 – 1972 – Bratislava : Smena, 1973. – 130 s.
  10. Gustáv Husák: Z bojov o dnešok: 1944-1950' – Bratislava : Pravda, 1973. – 433 s.
  11. Gustáv Husák: Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní 3. vydanie – Bratislava : Pravda, 1974. – 683 s.
  12. Gustáv Husák: K Slovenskému národnímu povstání – Praha : Mladá fronta, 1974. – 65 s.
  13. Gustáv Husák: Prejavy a state: február 1972-jún 1974 – Bratislava : Pravda, 1976. – 423 s.
  14. Gustáv Husák: Prejavy a state: august 1974-apríl 1976 – Bratislava : Pravda, 1977. – 432 s.
  15. Gustáv Husák: Budúcnosť patrí mladým: Výber z prejavov k mládeži 1969-1977 – Bratislava : Smena, 1977. – 248 s.
  16. Gustáv Husák: Prejavy a state: máj 1976-december 1978 – Bratislava : Pravda, 1979. – 483 s.
  17. Gustáv Husák: Prejavy a state: január 1979-apríl 1981' – Bratislava : Pravda, 1982. – 433 s.
  18. Gustáv Husák: O odboroch: Vybrané prejavy a state 1944-1981 – Bratislava : Práca, 1982. – 514 s.
  19. Gustáv Husák: O obrane a ochrane socializmu: Výber z prejavov a statí 1969-1981 – Praha: Naše vojsko, 1982. – 512 s.
  20. Gustáv Husák: Výber z prejavov a statí, Zväzok 1: apríl 1969-december 1972 – Bratislava : Pravda, 1982. – 544 s.
  21. Gustáv Husák: Výber z prejavov a statí, Zväzok 2: február 1973-apríl 1981 – Bratislava : Pravda, 1982. – 542 s.
  22. Gustáv Husák: Prejavy a state: máj 1981-december 1983 – Bratislava : Pravda, 1985 – 457 s.
  23. Gustáv Husák: O československo-sovietskom priateľstve, spojenectve a spolupráci – Praha : Lidové nakladatelství, 1985. – 221 s.
  24. Gustáv Husák: Z prejavov a statí: január 1984-jún 1987 – Bratislava : Pravda, 1987. – 453 s.

Literatúra o G. Husákovi[upraviť | upraviť zdroj]

  • Viliam Plevza: Vzostupy a pády : Gustáv Husák prehovoril. Bratislava, Tatrapress, 1991
  • Milan Hübl: Cesty k moci. - Naše Vojsko. Praha, 1990. ISBN 80-206-0208-9
  • Pešek Jan a kol.: Aktéri jednej éry na Slovensku 1948:1989. Vyd. Michala Vaška, Prešov 2003
  • Viliam Plevza: Trvalé Hodnoty I, II - Pravda. Bratislava, 1976
  • Uher Ján: Zo zákulisia rehabilitácií. Kalligram, Bratislava 2001
  • Rychlík Jan: Duben 1969 : Anatomie jednoho mocenského zvratu. Doplněk, 2009
  • Ladislav Holdoš, Karel Bartošek: Svědek Husákova procesu vypovídá. Naše Vojsko, Praha, 1991
  • Andrej Ferko: Balada o doktorovi Gustávovi Husákovi. Forte Extra, Bratislava, 1997
  • Lubomír Štrougal: Paměti a úvahy. Epocha, Praha, 2009
  • Michal Macháček: Gustáv Husák za II. světové války. In: Slezský sborník, 2012, roč. 110, č. 3 – 4, s. 239 – 270. ISSN: 0037-6833
  • Michal Macháček: "Veľmi vehementne s celým srdcom, s celou dušou som sa do toho vrhol." Gustáv Husák ve hře o Slovensko (1945–1948). In: Historie - Otázky - Problémy, 2012, roč. 4, č. 1, s. 73 – 100. ISSN 1804-1132
  • Michal Macháček: Slovenské dějiny teprve čekají na své lidi. Mládí Gustáva Husáka. In: Dějiny a současnost, 2013, roč. 35, č. 1, s. 30 – 33. ISSN: 0418-5129
  • Ján Štefanica: Vybrané právne aspekty procesu G. HUSÁK a spol.. In: Sborník příspěvků z konference, Masarykova univerzita, Brno, Spisy Právnické fakulty MU č. 449 (řada teoretická, Edice S) 2013, s. 346 – 362. ISBN 978-80-210-6381-5 Dostupné online
  • Michal Macháček: Cesta Gustáva Husáka ke komunistickému hnutí. In: Český časopis historický, 2014, roč. 112, č. 2, s. 227 – 260. ISSN 0862-6111
  • Michal Macháček: Gustáv Husák v kauze slovenského buržoazního nacionalismu. Diplomová práce. Praha, Filozofická fakulta Univerzity Karlovy, 2011.http://www.sezimovo-usti.eu/prilohapdf/2012_machacek.pdf

Televízne dokumenty o G. Husákovi[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Historická panoráma - Svedectvo o dr. Gustávovi Husákovi (TV film), 2000
  2. Petr Lokaj: Ta lidská bezmoc moci, 2006
  3. Robert Sedláček, Michal Kubala: Portrét člověka: V hlavní roli Gustáv Husák
  4. Ladislav Kudelka, Milan Černák, Štefan Kamenický, Ctibor Kováč: Čierne dni (mimoriadne vydanie – Týždeň vo filme), 1968; na DVD August 1968: Očami slovenských dokumentaristov, Slovenský filmový ústav a Petit Press, 2008

Inscenácie o G. Husákovi[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Milan Ferko, Balada o doktorovi Gustávovi Husákovi (televízna hra, 1996)
  2. Divadlo Aréna: Dr. Gustáv Husák: Väzeň prezidentov - prezident väzňov

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]