Vladimír Clementis

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Vladimír Clementis
Vladimír Clementis
slovenský politik, právnik, spisovateľ a prekladateľ

Narodenie 20. september 1902
Tisovec, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie 3. december 1952 (50 rokov)
Praha, Česko-Slovensko

Vladimír Clementis (pseudonymy Peter Hron, Ján Krokavec, V. Podtisovský, V. Sopko a i.) (* 20. september 1902, Tisovec, Rakúsko-Uhorsko, teraz Slovensko – † 3. december 1952, Praha, Česko-Slovensko, teraz Česko) bol slovenský politik, právnik, spisovateľ a prekladateľ.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Pochádzal z druhého manželstva skalického rodáka Ľudovíta Clementisa. Rodina Clementisovcov bola uhorská šľachtická rodina, ktorá získala armáles v roku 1651.[1][2] Jeho otec bol učiteľ na evanjelickej škole v Tisovci, ktorú ako jedinú slovenskú školu v Tisovci neskôr navštevoval aj syn Vladimír. Clementisov starý otec Václav Vraný pochádzal z českej evanjelickej rodiny z okolia Kolína, prišiel študovať na evanjelické gymnázium do Veľkej Revúcej a zostal na Slovensku ako učiteľ medzi spišskými Nemcami. V dôsledku Apponyiovského školského zákona ako masarykovec prejavujúci nedostatočné vlastenectvo bol zbavený miesta evanjelického učiteľa vo Vrbici a pôsobil ako kustód v Národnom múzeu v Turčianskom Svätom Martine. Rodina bola známa svojou pročeskou, slovanofilskou a protimaďarskou orientáciou.

Ako chlapec som z rôznych narážok a nedopovedaných viet vyciťoval, že v rodine Vraných je akési tabu, neznáma osoba, ktorej meno nikto nevyslovoval a v prítomnosti starého otecka sa mu zďaleka vyhýbal. Pozdejšie som sa dozvedel, že touto prekliatou osobou rodiny je mamin brat Milo(?), ktorý žil v Budapešti, bol verejným notárom, odrodil sa. Tým prestal pre starého otecka existovať.[3]

Štúdium na skalickom gymnáziu[upraviť | upraviť zdroj]

Na jeseň r. 1913 Clementis odišiel študovať do rodiska svojho otca – Uhorskej Skalice na miestne osemročné gymnázium, jedno z najstarších školských ústavov na západnom Slovensku. Gymnázium viedlo svojich študentov k úcte k tradíciám školy a k uhorskému vlastenectvu. Maďarizačné snahy učiteľov zanechali v mladom Clementisovi trvalé stopy, na tieto časy spomínal ako na "roky strávené v nenávidenom ovzduší maďarskej strednej školy". Inak dobrý študent Clementis mal jedinú trojku na vysvedčení opakovane práve z jazyka maďarského.

Vznik ČSR[upraviť | upraviť zdroj]

Vznik Československej republiky zastihol Celementisa v šiestej triede gymnázia, ktoré bolo vzápätí premenované na Masarykovo štátne reálne gymnázium. Na miesto vyhnaných maďarských profesorov nastúpili českí, čo malo kladný vplyv na Clementisov prospech (jedinú dvojku v septime mal z matematiky). Ešte než gymnázium ukončil, mu spolužiak požičal niekoľko českých prekladov populárnej marxistickej literatúry, ktoré Clementisa nadchli a predurčili celú jeho ďalšiu politickú dráhu.

Vstup do Komunistickej strany, vydávanie časopisu DAV[upraviť | upraviť zdroj]

Už počas štúdií na Právnickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe sa angažoval v socialistickom hnutí akademickej mládeže. V roku 1922 založili títo ľavicoví intelektuáli združenie slovenských socialistických študentov, v ktorom sa venovali štúdiu marxistickej filozofie a ruského umenia. V roku 1924 začali vydávať štvrťročník DAV, od názvu tohto časopisu je odvodené pomenovanie celej skupiny – davisti. Clementis sa vďaka svojmu razantnému a zároveň kultivovanému spôsobu stal ich neoficiálnym vodcom. V roku 1924 vstúpil do Komunistickej strany Československa (KSČ).

V rokoch 1926 – 1930 bol advokátnym koncipientom, v rokoch 1931 – 1939 advokátom v Bratislave. V rokoch 1935 – 1938 bol poslancom Národného zhromaždenia.

Pôsobenie vo Francúzsku a Veľkej Británii[upraviť | upraviť zdroj]

V marci 1939 emigroval cez Poľsko a ZSSR z rozhodnutia strany do Paríža. Odtiaľ mal odísť do Severnej Ameriky a rozvíjať činnosť pre KSČ medzi krajanmi v USA a Kanade.

V čase neočakávaného uzavretia paktu Molotov-Ribbentropp v auguste 1939 bol Clementis ešte v Paríži a na straníckej pôde v prítomnosti Viliama Širokého, Bruna Köhlera a Jana Švermu kritizoval sovietsko-nemecký pakt.

V októbri 1939 sa spolupodieľal na vydaní memoranda slovenských politikov (Milan Hodža, Štefan Osuský, Ján Paulíny-Tóth) o postavení Slovenska v budúcom česko-slovenskom štáte.

Po nemeckom útoku na Poľsko sa Francúzsko od 3. septembra 1939 nachádzalo vo vojnovom stave s Nemeckom a internovalo komunistických exulantov v zajateckých táboroch. Clementis bol zatknutý 11. októbra. V tejto situácii v novembri 1939 opätovne kritizoval sovietske vedenie v súvislosti so sovietskym útokom na Fínsko. V januári 1940 Clementis, aby sa dostal z tábora, vstúpil do československých jednotiek vo Francúzsku. Stranícke vedenie to v čase platnosti sov.-nem. paktu vyhodnotilo ako zradu a v apríli 1940 poslalo z Moskvy rádiogram:

Clementis vystúpil proti sovietsko-nemeckému paktu. Bol proti Sov. zväzu v otázke Fínska. Je prívržencom vojny anglo-francúzskeho imperializmu proti Nemecku. Presadzuje podriadenie našej strany Benešovi. Bol pre svoje nepriateľské stanovisko prepustený z väzenia vo Francúzsku. Pracuje teraz spolu s Hodžom a Osuským. Vylúčili sme ho zo strany.

O mesiac neskôr nasledovalo Ďurišovo osobné posolstvo:

Ústredie aj ja sme tiež toho názoru, že Clementis sa musí medzi členstvom použiť ako príklad zrady v ťažkej chvíli.

Spolu so svojou jednotkou sa prepravil do Británie, kde ho spočiatku internovali, na intervenciu česko-slovenskej exilovej vlády ho prepustili.

Ladislav Feierabend o tomto období vo svojich pamätiach píše:

Reorganizace naší zahraniční armády v Cholmondeley Parku u Chesteru nebyla snadná... Disciplína a morálka utrpěly.... Sebevědomost důstojníků a jejich autorita byli otřeseny, troufalost rozkladných živlů vzrůstala. Nerad na tu dobu vzpomínám. Takzvaní "španěláci", kteří se vstupem do československé armády vysvobodili z internačních táborů ve Francii, vedeni několika skrytými i otevřenými komunisty - jedním z nich byl Vlado Clementis - zahájili mezi vojáky nebezpečnou kampaň. Vydali hesla, že válka je ztracena, dřívě či později i Anglie bude kapitulovat, že je to konec konců jenom imperialistická válka a že je nutno armádu rozpustit a žádat prostřednictvímn Sovětů, kteří mají s Hitlerem smlouvu, generální pardon a zajištění beztrestného návratu domů[4]

V rokoch 19411945 pôsobil v londýnskom rozhlasovom vysielaní pre Česko-Slovensko ako žurnalista a hlásateľ pod menom Peter Hron.

Pôsobenie v Česko-Slovensku po r. 1945[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1945 bol opäť prijatý do KSČ. Na IX. zjazde KSČ v roku 1949 bol zvolený za člena Ústredného výboru (ÚV) strany. Zostal ním do roku 1951. V apríli 1945 sa stal štátnym tajomníkom na ministerstve zahraničných vecí. Ministrom zahraničia bol Jan Masaryk.

O návšteve Masaryka a Clementisa dva týždne pred Masarykovým tragickým úmrtím píše vo svojich pamätiach Mihály Károlyi:

Vo februári 1948 som v Prahe navštívil Beneša, Masaryka a Ripku, aby som sa s nimi pokúsil dohodnúť v otázkach postavenia maďarskej menšiny na Slovensku. Beneš nedávno pred mojím príchodom dostal porážku, a preto nebol v stave rokovať. Všetky svoje nádeje som vkladal do rokovaní s Masarykom, ministrom zahraničných vecí. Nemohol som tušiť, že bude žiť už len dva týždne. Ruku mal obviazanú a nosil ju upevnenú gázou prevesenou cez krk. Už dvakrát ho operovali na dlani, rana ho viditeľne bolela aj pri našom stretnutí. Lekári ho upokojovali, že rakovinu nemá.

„Najhoršie je to", hovoril mi s povzdychom, „že neviem hrať na klavíri.., a pravdepodobne už nikdy ani nebudem vedieť."

Clementis, štátny tajomník ministerstva, náš rozhovor, napriek tomu, že ho nikto nezavolal, niekoľkokrát prerušil svojím príchodom. Masaryka prítomnosť Clementisa viditeľne znervózňovala a mal som ten dojem, že sa ho bojí. Keď vstúpil do miestnosti, pozeral sa na neho ustarostene a inak ako mal vo zvyku, hovoril s ním s oficiálnou uhladenou eleganciou. Dobre som vedel, že Clementis má pevné, nemenné názory na maďarskú otázku, že ho zbytočne budem presviedčať. Jedine od výnimočnej autority Masaryka a jeho evidentného vplyvu som dúfal, že sa mi podarí dosiahnuť riešenie otázky. „Som pod kontrolou tohto človeka", povedal mi Masaryk, keď Clementis opustil miestnosť.'[5]

Clementis a maďarská otázka[upraviť | upraviť zdroj]

Od marca 1948 do marca 1950 bol Vl. Clementis ministrom rezortu zahraničných vecí. V tom čase riadil „repatriácie“ maďarského obyvateľstva zo Slovenska.

Daniel Okáli v Roľníckych novinách na zač. 70-tych rokov v článku venovanom jeho priateľovi Vladimírovi Clementisovi spomínal, ako po podpise zmluvy o výmene obyvateľstva v maďarskom parlamente ich (Okáliho a Clementisa) prvá cesta smerovala do Tisovca, ku Clementisovmu otcovi, kde Clementis víťazoslávne referoval "starému panslávovi" (Okáliho výraz) ako sa podarilo ponížiť maďarského leva v jeho vlastnom brlohu[6].

Návšteva USA v r. 1949 a správy o pripravovanom zatknutí[upraviť | upraviť zdroj]

Úmrtný list.

V septembri 1949 cestoval loďou do USA, kde sa ako vedúci čsl. delegácie zúčastnil na Valnom zhromaždení OSN. V tom čase bol už niekoľko mesiacov vo vyšetrovacej väzbe maďarský minister zahraničných vecí L. Rajk a v New-Yorku sa Clementis dozvedel o zatýkaní, ktoré začalo v Prahe a to aj na jeho ministerstve. C. L. Sulzberger v New York Times z 23. októbra 1949 uverejnil článok o nebezpečenstve, ktoré Clementisovi po návrate domov hrozí. V podobnom zmysle referoval aj Le Mond 27. októbra.

Zo spomienok Adolfa Hoffmeistera, člena delegácie:

Jedného dňa som dostal korešpondenčný lístok v obálke od nemeckého utečenca Ericha Juhna. Žiadal ma, aby som naliehal na Vlada, aby sa nevracal domov. Takýchto odkazov bolo vtedy mnoho... Pozval som Vlada raz predpoludním na prechádzku. Išli sme Central Parkom, kde sa hrali deti a zčasu na čas prešiel skutočne netečný nepodozrivý chodec. Každého sme si prehliadli. Dal som Vladovi Juhnov lístok. Prečítal si ho. Mlčal. Potom povedal, že je to poplašený novinár. Že sú to nezmysly. Lístok sme nad kovovým košom na odpadky spálili.[7]

Keď mu žena z Prahy v liste zo 14. októbra písala:

Aj tu sme počuli plno klepov a šíriteľom nekľudu je ten pojašený Theo (Theo Florin, Clementisov tajomník), potrebuje usmerniť a Vilo (Široký) to s ním vie dobre.

Clementis sa rozhodol zavolať Gottwaldovi a aj vzhľadom na Sulzbergerov článok mu navrhol, aby za ním pocestovala jeho žena Lída Clementisová, na dôkaz, že ju nedržia, ako rukojemníčku. Gottwald súhlasil: Áno, najlepšia odpoveď, keď pošleme tvoju paniu za tebou... Clementis písal 23. októbra žene: ...keď som ti dnes do telefónu povedal, či by si nechcela priletieť, tak to nebola rečnícka, ale vážne mienená otázka... Súčasne píšem aj Vilovi (Širokému) a uvádzam mu súkromné i nesúkromné dôvody pre svoje rozhodnutie. Uváž, rozhodni sa a podľa toho prehovor s Vilom. Pre "zábavu" jej priložil aj Sulzbergerov článok.[8]

Súdny proces a poprava[upraviť | upraviť zdroj]

Potom, ako sa aj spolu so ženou vrátili z New Yorku, bol v januári 1951 zatknutý. V roku 1952 bol v procese s Protištátnym sprisahaneckým centrom pod vedením Rudolfa Slánskeho odsúdený na smrť a popravený. V roku 1963 ho rehabilitovali.

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Clementis nebol spisovateľom v tom všeobecne rozšírenom zmysle slova, pretože nepísal poéziu ani prózu. Bol redaktorom časopisu DAV, je autorom viacerých reportáží o sociálnych konfliktoch na Slovensku, kritických poznámok a príspevkov, ktoré uverejňoval aj v iných časopisoch (Tvorba, Slovenské zvesti).

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1930 – Slovackaja literatura (uverejnené po rusky vo Vestníku inostrannoj literatury), najucelenejší obraz slovenskej literatúry a jej národnej špecifickosti
  • 1937 – Slovenský ľud a odkaz T. G. Masaryka, brožúra
  • 1942 – Usmerňované Slovensko
  • 1942 – Zem spieva, zborník slovenskej poézie 19. a 20. storočia
  • 1943 – Panslavizmus kedysi a teraz (Československý výbor pre slovanskú vzájomnosť, Londýn)
  • Medzi nami a Maďarmi (Londýn 1943)(Eko Konzult Brat. 2008 Ed. Ladislav Deák)
  • Slováci a Slovanstvo (Londýn 1944)
  • Hnev svätý, antológia (Londýn 1944)
  • Slovanstvo kedysi a teraz (1946)
  • Odkazy z Londýna, publicistické odkazy z rokov 1941 – 1942, keď bol komentátorom a hlásateľom československého vysielania v Londýne (Londýn 1947)
  • Nedokončená kronika (1964) (Tatran Brat. 1989)

Výbery[upraviť | upraviť zdroj]

  • Vzduch našich čias I., II., state z rokov 1922 – 1938 (Vydavateľstvo politickej literatúry Brat. 1967)
  • Vladimír Clementis, Lída Clementisová Listy z väzenia (Tatran Brat. 1968)
  • O kultúre a umení (1977)

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Katona Csaba 2010: Vladimír Clementis csehszlovák külügyminiszter családjának magyar nemesi származása. Turul LXXXIII/2, 54-58.
  2. mult-kor.hu
  3. V. Clementis, Nedokončená kronika (Tatran Brat. 1989) str. 41
  4. Ladislav Feierabend, Soumrak československé demokracie sv. 2(Rozmluvy Londýn 1986)str. 218
  5. Mihály Károlyi, V Prahe som nepochodil In: Hit ilúziók nélkül/Viera bez ilúzií. Memoáre (Európa Bp. 1982)
  6. L. Koncsol, "A tettesekről"(O páchateľoch), denník Szabad újság, 17. 10. 2007 str.1,3
  7. Zdenka Holotíková, Viliam Plevza, Vladimír Clementis (Vydavateľstvo politickej literatúry Brat. 1968)str. 266
  8. Zdenka Holotíková, Viliam Plevza, Vladimír Clementis 2. vydanie (Pravda Brat. 1972)str. 257

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Štefan Drug, Dav a Davisti (Obzor Brat. 1965)
  • Štefan Drug, Vladimír Clementis (Obzor Brat. 1967)
  • Ján Čierny, Vladimír Clementis diplomat (Literárne informačné centrum Brat. 1999)