Robert Fico

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Robert Fico
Robert Fico
Robert Fico
7. predseda vlády Slovenska
Momentálne v úrade
od 4. apríla 2012
Predchodca Iveta Radičová
5. predseda vlády Slovenska
V úrade
4. júla 20068. júla 2010
Predchodca Mikuláš Dzurinda
Nástupca Iveta Radičová
Osobné informácie
Narodenie 15. september 1964 (49 rokov)
Topoľčany, Česko-Slovensko
Politická strana KSS (1987-1990)
SDĽ (1990-1999)
SMER (1999-2005)
SMER-SD (od 2005)
Alma mater Právnická fakulta UK
Profesia právnik
Manželka Svetlana Ficová rod. Svobodová
Deti Michal Fico
Národnosť slovenská
Podpis Robert Fico, podpis
Oficiálna stránka predsedu vlády SR
Pozri aj Politický portál

Doc. JUDr. Robert Fico, CSc. (* 15. september 1964, Topoľčany) je predseda politickej strany SMER – sociálna demokracia, predseda vlády Slovenskej republiky a kandidát v prezidentských voľbách v roku 2014. V predchádzajúcej politickej kariére bol členom KSS (1987 – 1990) a SDĽ (1990 – 1999).

Je absolventom Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, kde študoval trestné právo. Pôsobil ako pracovník Právnického inštitútu Ministerstva spravodlivosti SR a ako agent pre zastupovanie SR v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva a Európskou komisiou pre ľudské práva. Taktiež pôsobil ako vysokoškolský pedagóg, od roku 2002 s vedecko-pedagogickou hodnosťou docenta.

Mladosť a rodina[upraviť | upraviť zdroj]

Mladý Robert Fico z fotografie maturitného tabla

Robert Fico sa narodil 15. septembra 1964 v Topoľčanoch ako druhý syn v rodine otca Ľudovíta Fica, robotníka na vysokozdvižnom vozíku, a matky Emílie Ficovej, ktorá pracovala ako predavačka obuvi. Má staršieho brata Ing. Ladislava Fica, podnikateľa v stavebníctve, a o štrnásť rokov mladšiu sestru Luciu Chabadovú,[1] v súčasnosti pôsobiacu ako právnička. Do veku šiestich rokov žil aj s rodinou v obci Hrušovany, potom sa presťahovali do Topoľčian.

Vysokoškolské štúdium[upraviť | upraviť zdroj]

Po absolvovaní Gymnázia v Topoľčanoch študoval v rokoch 19821986 na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde sa špecializoval na trestné právo. Po úspešnom zložení štátnych skúšok získal titul doktor práv (JUDr.). Na vysokej škole ho vnímali ako ambiciózneho študenta so zmyslom pre logiku a systémové myslenie, napr. Jozef Moravčík, ktorý bol jedným z prednášajúcich, sa o ňom vyjadril: „Bol veľmi sebavedomý, zapájal sa do diskusií.“ Podľa niektorých spolužiakov bol skôr introvert, ktorému predovšetkým záležalo na výborných študijných výsledkoch.[2] Už v tomto čase sa začal organizovať vo fakultnom výbore SZM.[2]

Právnická kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Po štúdiu absolvoval základnú vojenskú službu (1986 – 1987) v českom meste Janovice nad Úhlavou ako asistent vojenského vyšetrovateľa. V rokoch 1987 – 1988 vykonal justičné skúšky a nadobúdal justičnú prax v súvislosti s odbornou kvalifikáciou na výkon funkcie sudcu.

V roku 1992 získal titul kandidáta vied. Od absolvovania školy až do roku 1995 pracoval na Právnickom inštitúte MS SR. V rokoch 1994 – 2000 pôsobil ako agent pre zastupovanie SR v konaní pred Európskou komisiou pre ľudské práva a Európskym súdom pre ľudské práva. Zo 14 prejednávaných prípadov, pri ktorých vystupoval ako agent SR, súd v 7 prípadoch konštatoval porušenie niektorého článku dohovoru zo strany SR a 7 skončilo dohodou.[3]

Členstvo v Komunistickej strane Slovenska: 1987 – 1990[upraviť | upraviť zdroj]

Domnievam sa, že do roku 1990 tu bolo množstvo dobrých vecí... Napríklad podpora mladých ľudí, rozličné štipendijné systémy... Netvrďme preto, že všetko bolo úplne zlé a že tu bola čierna diera.
– Z rozhovoru pre časopis Slovo (22. november 2000)[4]

14. apríla 1987 vstúpil do Komunistickej strany Slovenska – KSS, do ktorej bol vybraný na základe výborných študijných výsledkov, ambicióznosti, vhodného pôvodu a vlastnej iniciatívy. Podľa slov jeho spolužiakov patril k obdivovateľom filozofie marxizmu-leninizmu a Sovietskeho zväzu, napr. jeho spolužiačka z gymnázia uviedla: „Na každom predmete sa prvý hlásil, pričom mal vždy poruke príklad, čo všetko bolo vyrobené v Sovietskom zväze. Hovoril, že všetko na svete vyskúmali sovietski vedci. Bolo nám to smiešne, v 80. rokoch už nebol režim taký tvrdý, objavovali sa aj opačné názory... Vnímali sme ho ako šplhúňa, ktorý sa rád predvádzal.[2]

Členstvo v Strane demokratickej ľavice: 1990 – 1999[upraviť | upraviť zdroj]

Za poslanca bol prvýkrát zvolený v roku 1992 za Stranu demokratickej ľavice (SDĽ), ktorá vznikla po novembri 1989 premenovaním z vtedajšej KSS. Odvtedy bol až do roku 2006 poslancom Národnej rady Slovenskej republiky. Po voľbách, v ktorých SDĽ stratila veľkú časť podľa prieskumov očakávaných hlasov, z postu predsedu strany odstúpil Peter Weiss a za svojho nástupcu označil 31-ročného Roberta Fica. Niekoľko hodín pred začiatkom zjazdu však Fico kandidatúru stiahol v prospech Ľubomíra Fogaša, bývalého kolegu z Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Po voľbách v roku 1998 vznikala široká koalícia strán SDK, SDĽ, SMK a SOP. Robert Fico začal vystupovať proti koalícii s SMK, tvrdiac, že sa strana pokúša otvárať tzv. Benešove dekréty. V tom čase bol najpopulárnejším politikom strany a získal vo voľbách najviac preferenčných hlasov z politikov SDĽ. Ale kvôli nezhodám stranu opustil.

Založenie vlastnej strany SMER[upraviť | upraviť zdroj]

Nie je dôležité, či je mačka biela alebo čierna, ale či chytá myši.
– Robert Fico interpretoval čínske príslovie pred parlamentnými voľbami v roku 2002

V decembri 1999 založil novú politickú stranu s názvom SMER. Podľa oficiálneho stanoviska strany SMER, Robert Fico vyvodil svoje rozhodnutie, opustiť rady vládnej koalície a koaličnej Strany demokratickej ľavice a založiť novú politickú stranu na základe osobného hlbokého nesúhlasu a sklamania z obsahu a štýlu politiky, ktorú po voľbách v roku 1998 realizovala tzv. „vláda zmeny“.[chýba zdroj]

Strana SMER sa hneď po svojom založení snažila pôsobiť ako alternatíva tak voči vtedajšej vládnej koalícii, ako aj opozícii. Ešte v tom istom volebnom období (1998 – 2002) prijala do svojho názvu prívlastok tretia cesta. Podľa tvrdenia predstaviteľov strany sa tým zadefinovala ako strana moderného progresívneho stredoľavého politického prúdu typu britskej Labour Party, alebo nemeckej SPD.

Preferencie strany postupne rástli, naopak preferencie SDĽ klesali. Nakoniec sa vládna strana SDĽ nedostala v najbližších voľbách do parlamentu a k 1. januáru 2005 zanikla, keď bola pohltená práve SMER-om.

Integrácia ľavicových strán[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 2004 sa Robertovi Ficovi podarilo uskutočniť projekt zjednotenia ľavicových strán. Tri ľavicové strany s dlhodobo zanedbateľnými volebnými preferenciami a to SDĽ, Sociálnodemokratická alternatíva (vznikla v roku 2002 odštiepením z SDĽ) a Sociálnodemokratická strana Slovenska (pôsobila už od čias tesne po Nežnej revolúcii, ale stále so zanedbateľným politickým vplyvom) uznali, že nemajú šancu na prežitie na slovenskej politickej scéne a súhlasili s integráciou so SMERom. Integráciu schválili snemy jednotlivých strán na jeseň v roku 2004 a od 1. januára 2005 SDĽ, SDA a SDSS zanikli a SMER zmenil názov na SMER – sociálna demokracia. Najvýznamnejší politický zisk pre SMER z tejto integrácie nebol ani tak v zisku nových voličov, ale skôr v zisku značky sociálnej demokracie a medzinárodného uznania v podobe členstva v Strane európskych socialistov, ktoré však bolo v roku 2006 pozastavené z dôvodu utvorenia vládnej koalície so stranou SNS, v zahraničí veľmi kontroverzne vnímanej.

Volebné obdobie 2002 – 2006[upraviť | upraviť zdroj]

Robert Fico bol v roku 2002 opätovne zvolený za poslanca NR SR. Stal sa členom Výboru NR SR pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien. Strana SMER sa stala so ziskom 13,6 % voličských hlasov treťou najsilnejšou politickou stranou na Slovensku za HZDS a SDKÚ a obsadila 25 poslaneckých kresiel v NR SR. Pre SMER bol volebný výsledok sklamaním, pretože prieskumy verejnej mienky dlhodobo predpovedali pre stranu lepší výsledok. Strane sa po voľbách nepodarilo dostať do vlády a tak zostala v opozícii. Pred voľbami Fico vyhlásil, že „ak Smer nebude úspešný a nedosiahne svoj cieľ, to znamená byť pri zostavovaní vlády a dostať do kabinetu i celkovej politiky čo najviac ľudí, Robert Fico z politiky odíde.“. Napriek neúspechu však z politiky neodišiel.

Počas celého volebného obdobia súperila s HZDS o vedúce postavenie v opozícii. V súperení o slovenského opozičného voliča bola úspešnejšia. V prieskumoch verejnej mienky predstihla dovtedy dlhodobo najpopulárnejšiu stranu HZDS a od roku 2004 si udržiava stabilne prvé miesto s preferenciami tesne pod 30 %. Robert Fico dlhodobo vedie v prieskumoch verejnej mienky rebríček popularity slovenských politikov.

Predseda vlády 2006 – 2010[upraviť | upraviť zdroj]

Premiér s ministrom hospodárstva Počas návštevy Atómovej elektrárne Mochovce
Bližšie informácie v hlavnom článku: Vláda Slovenskej republiky od 4. júla 2006 do 8. júla 2010
Robert Fico s Mirkom Cvetkovićom počas štátnej návštevy v Srbsku v 2008

Strana SMER – sociálna demokracia pod Ficovým vedením zvíťazila v parlamentných voľbách v roku 2006 a stala sa hlavným činiteľom pri zostavovaní novej vlády. Robert Fico sa stal novým predsedom vlády, v ktorej boli zastúpené tri strany: SMER-SD, SNS a ĽS-HZDS.

Od 22. júna do 3. júla 2009 bol dočasne poverený riadením ministerstva spravodlivosti.

Volebné obdobie 2010 – 2012[upraviť | upraviť zdroj]

Dobre viete, že sme majstri v populizme, ak teda chceme byť.
– Vyhlásenie počas tlačovej konferencie strany SMER-SD (28. jún 2011)[5]

Vo voľbách v roku 2010 sa opäť stal poslancom Národnej rady [6]. Bol zvolený za jej podpredsedu, keď za jeho zvolenie hlasovalo 100 poslancov NR SR [7].

Predseda vlády 2012 – 2016[upraviť | upraviť zdroj]

Vládny kabinet strany SMER-SD
Bližšie informácie v hlavnom článku: Vláda Slovenskej republiky od 4. apríla 2012

Strana SMER – sociálna demokracia pod Ficovým vedením zvíťazila v predčasných parlamentných voľbách v roku 2012 a stala sa vďaka zisku 83 mandátov v NR SR, jedinou stranou pri zostavovaní novej vlády. Robert Fico sa opätovne stal predsedom vlády SR.

Kandidatúra na prezidenta 2014[upraviť | upraviť zdroj]

18. decembra 2013 Fico oznámil, že bude kandidovať v marcových prezidentských voľbách.[8]

Volebné výsledky[upraviť | upraviť zdroj]

V prvom kole získal 28 % hlasov, najviac zo všetkých kandidátov, a spolu s Andrejom Kiskom postúpil do druhého kola.[9] Rozdiel medzi kandidátmi bol len 4,0 %.[10]

V druhom kole získal 893 841 (40,61 %) hlasov.[11] Z volebných obvodov získal týchto trinásť: Bánovce nad Bebravou, Brezno, Čadca, Humenné, Michalovce, Považská Bystrica, Prievidza, Stará Ľubovňa, Stropkov, Svidník, Topoľčany, Vranov nad Topľou a Žiar nad Hronom. Všetky ostatné obvody získal Kiska.[12]

Osobný život[upraviť | upraviť zdroj]

S manželkou Svetlanou, rod. Svobodovou, ktorá je právnička a vysokoškolská pedagogička (docentka), sa stretol počas štúdií práva v Bratislave. Zosobášili sa roku 1988.[2] Majú spolu syna menom Michal.[13][14]

Kritika[upraviť | upraviť zdroj]

Robert Fico a fitness modelka Eva Martinková

Robert Fico bol kritizovaný za viacero kontroverzných výrokov. V príhovore na konferencii pri príležitosti 150. výročia Matice slovenskej povýšil práva majoritnej slovenskej národnosti nad práva menšín, pričom sa vyjadril, že „...od menšín na Slovensku vídame najmä požadovačnosť, ale nijaké povinnosti voči štátu. Skôr natiahnuté ruky, zato takmer minimálne pestovanie občianskych cností.[15] Voči tomuto tvrdeniu sa pre médiá ohradili zástupcovia českej, poľskej, maďarskej i rómskej menšiny na Slovensku.[16]

Kritika sa týkala aj netransparentného vyčleňovania finančnej podpory z rezervy predsedu vlády. Prostriedky, ktoré mali slúžiť na pokrytie nepredvídaných výdajov využíval na výstavbu multifunkčných športových ihrísk, ktoré často sám slávnostne otváral, čo jeho kritici a opozícia považovali za financovania sebaprezentácie zo štátnych peňazí. Taktiež 17000 eur vyčlenil fitness modelke Eve Martinkovej.[17]

V septembri 2013 čelil neúspešnému pokusu o vyslovenie nedôvery zo strany 56 opozičných poslancov NR SR z klubov KDH, Most-Híd, SDKÚ-DS, OĽaNO a nezaradených poslancov (de facto strana NOVA).[18] Dôvodom bol podľa nich netransparentná príprava 49-percentného podielu SPP, ku ktorej materiály mala vypracovať firma J&T Investment Advisors, s. r. o., dcérska firma akcionára SPP – spoločnosti EPH.[19] Robert Fico po dvoch hodinách zasadnutia opustil rokovaciu miestnosť, pričom ho nasledovali aj poslanci klubu Smer-SD. Neskôr sa vyjadril, že dôvodom bol výstup Daniela Lipšica, ktorý jeho vládu prirovnal k „lokajom slúžiacim finančným skupinám“. Opoziční poslanci označili tento akt za nedôstojný.[20] Za návrh napokon hlasovalo 59 poslancov, proti 82 (klub Smer-SD), zdržal sa jeden a ôsmi neboli prítomní.[21]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Premiérovu mladšiu sestru nasadil štát proti mafii [online]. Pravda, 24. september 2009. Dostupné online.
  2. a b c d Zväzák Fico obdivoval Moskvu [online]. Sme.sk, 28. november 2009. Dostupné online.
  3. Judgement search [online]. European court of human rights. Dostupné online. (anglicky)
  4. Rozhovor s hosťom Robertom Ficom: Úspešné sú neštandardné subjekty [online]. Slovo, 22. november 2000. Archivovaná stránka. Dostupné online.
  5. Fico: Keď chceme, sme majstri v populizme [online]. Hospodárske noviny, 28. jún 2011, 17:47. Dostupné online.
  6. Zvolení poslanci NR SR vo voľbách 2010 [online]. Štatistický úrad SR, 2010. Dostupné online.
  7. Voľba podpredsedu Národnej rady Slovenskej republiky [online]. Národná rada Slovenskej republiky, 9. júl 2010. Dostupné online.
  8. Minúta po minúte: Fico oznámil, že kandiduje na post prezidenta [online]. Petit Press, 18.12.2013, [cit. 2013-12-18]. Dostupné online.
  9. Sú známe oficiálne výsledky prezidentských volieb 2014 [online]. TREND Holding, 2014-03-16, [cit. 2014-03-16]. Dostupné online.
  10. Do 2. kola prezidentských volieb postupuje Fico a Kiska, rozdiel je len 4 % [online]. P E R E X , a. s., 2014-03-15, rev. 2014-03-16, [cit. 2014-03-16]. Dostupné online.
  11. Počet a podiel platných hlasov odovzdaných pre jednotlivých kandidátov na prezidenta Slovenskej republiky za Slovenskú republiku [online]. Štatistický úrad Slovenskej republiky, 2014-03-30, rev. 2014-03-30, [cit. 2014-03-30]. Dostupné online.
  12. Kandidáti, ktorí získali v jednotlivých obvodoch najvyšší počet platných hlasov [online]. Štatistický úrad Slovenskej republiky, 2014-03-30, rev. 2014-03-30, [cit. 2014-03-30]. Dostupné online.
  13. Budúci premiér – sólový hráč s fotografickou pamäťou [online]. Hospodárske noviny, 19. jún 2006. Dostupné online.
  14. pravda.sk 18.09.2009
  15. Na Roberta Fica se snáší kritika za slova adresovaná menšinám [online]. EurActiv.cz, 28. marec 2013. Dostupné online. (po česky)
  16. JESENSKÝ, Mikuláš. Menšiny: Premiér Fico ponižuje vlastných občanov [online]. SME, 27. február 2013. Dostupné online.
  17. ČTK. Rozhazovačný Fico platí ze státního třeba modelku [online]. Týden.cz, 7. jún 2010. Dostupné online.
  18. Opozícii sa nepodarilo Fica odvolať [online]. TA3, 19. september 2013. Dostupné online.
  19. KERN, Miroslav; BENEDIKOVIČOVÁ, Mária. http://ekonomika.sme.sk/c/6932988/fico-odvolavanie-je-divadlo-akcionari-spp-si-vymienali-informacie.html [online]. SME, 13. september 2013. [Fico: Odvolávanie je divadlo. Akcionári SPP si vymieňali informácie Dostupné online.]
  20. http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/293302-v-parlamente-sa-zacala-schodza-o-odvolavani-fica/ [online]. Pravda, 19. september 2013. [Odvolávanie premiéra rozvášnilo parlament Dostupné online.]
  21. http://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=schodze/hlasovanie/hlasklub&ID=32779 [online]. NR SR, 19. september 2013. [Schôdza č. 24. Hlasovanie č. 44 (19. september 2013 13:46) Dostupné online.]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]