Slovenská demokratická a kresťanská únia – Demokratická strana

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Slovenská demokratická a kresťanská únia – Demokratická strana
Základné informácie
Skratka SDKÚ-DS
Založenie 2000
Predseda Pavol Frešo
Poslancov 8 (NR SR)
2 (Európsky parlament)
Volebný výsledok 6,09 % (Voľby do Národnej rady 2012)
16,98 % (Voľby do EP 2009)
Ideológie konzervativizmus,
liberalizmus,
kresťanská demokracia
IČO 36060101
Medzinárodné organizácie
Skupina Európskeho parlamentu Európska ľudová strana
Európska politická strana Európska ľudová strana
Medzinárodné organizácie Centrist Democrat International
Ďalšie informácie
Sídlo Ružinovská 28
827 35 Bratislava
Noviny Modré správy [1]
Farby modrá
Web www.sdku-ds.sk

Society.svg Pozri aj Politický portál

Slovenská demokratická a kresťanská únia – Demokratická strana (skratka SDKÚ–DS) je stredopravicová konzervatívno-liberálna politická strana pôsobiaca na Slovensku. Pôvodne pôsobila pod názvom Slovenská demokratická a kresťanská únia (skratka SDKÚ). 21. januára 2006 rozhodli delegáti kongresu SDKÚ o zlúčení strany s Demokratickou stranou a zmene názvu na Slovenská demokratická a kresťanská únia – Demokratická strana.

Vedenie strany[upraviť | upraviť zdroj]

Vedenie SDKÚ-DS:

  • Pavol Frešo – predseda
  • všetci podpredsedovia sa vzdali funkcií 27.9.2014

[upraviť | upraviť zdroj]

Politika na Slovensku

Coat of arms of Slovakia.svg

Ústava Slovenskej republiky
Ústavní činitelia

Prezident SR: Andrej Kiska
Predseda vlády SR: Robert Fico
Predseda NR SR: Peter Pellegrini


Národná rada · Vláda

Voľby na Slovensku
Prezidentské voľby:

1999 · 2004 · 2009 · 2014


Parlamentné voľby:
1990 · 1992 · 1994 · 1998
2002 · 2006 · 2010 · 2012


Krajské voľby:
2001 · 2005 · 2009 · 2013


Komunálne voľby:
1990 · 1994 · 1998
2002 · 2006 · 2010 · 2014


Európske parlamentné voľby:
2004 · 2009 · 2014


Referendá:
1994 · 1997 · 1998 · 2000
2003 · 2004 · 2010 · 2015

Politické strany a hnutia
KDH · NOVA · SDKÚ-DS · SaS
OĽaNO · MOST-HÍD · SMK – MKP
SMER-SD · ďalšie...
Zahraničná politika

Európska únia · NATO · OSN · WTO
OECD · OBSE · Vyšehradská skupina

Strana vznikla pod pôvodným názvom Slovenská demokratická a kresťanská únia v roku 2000. Založil ju jej bývalý predseda Mikuláš Dzurinda. Strana vznikla po tom, čo Dzurinda spolu s niektorými ministrami odmietol vystúpiť z účelovo vytvorenej volebnej strany Slovenská demokratická koalícia (SDK) a vrátiť sa podľa pôvodnej dohody do strán, ktoré ju predtým vytvorili. Spolu s Mikulášom Dzurindom vstúpili do SDKÚ viacerí politici SDK – časť členov bola pôvodne z KDH (Dzurinda), časť z bývalej (Eduard Kukan) a časť z bývalej DS (Ivan Mikloš). Strana bola zaregistrovaná na Ministerstve vnútra SR 18. februára 2000. V auguste 2000 strana pohltila Demokratickú úniu.
18. novembra 2000 sa v Bratislave sa konal ustanovujúci kongres SDKÚ, na čelo ktorej bol zvolený premiér Mikuláš Dzurinda. Podpredsedami SDKÚ sa stali Eduard Kukan, Ľubomír Harach, Milan Kňažko a Juraj Kopčák. Súčasťou úzkeho vedenia sa stala aj bývalá novinárka Zuzana Martináková.[2] Generálnym sekretárom strany sa stal Ivan Šimko.

SDKÚ konštatovala, že sa nemieni etablovať v súčasnom parlamente, zaväzuje sa však podporovať vládu a prevziať zodpovednosť za činnosť siedmich členov kabinetu za SDKÚ. V nadchádzajúcich parlamentných voľbách chce získať toľko hlasov, aby mohla viesť rokovania o zostavení vlády. Krátko pred parlamentnými voľbami v roku 2002 SDKÚ nečakane uzavrela dohodu o spolupráci s Demokratickou stranou.[3] V parlamentných voľbách v roku 2002 SDKÚ získala 15,09% hlasov a 28 mandátov, skončila na druhom mieste a spolu s SMK, KDH a ANO vytvorila vládu a spoločne tak táto koalícia začala politiku reforiem.

Volebné obdobie 2002 – 2006[upraviť | upraviť zdroj]

8. októbra 2002 podpísali koaličnú zmluvu predseda SDKÚ Mikuláš Dzurinda, predseda SMK Béla Bugár, predseda KDH Pavol Hrušovský a predseda ANO Pavol Rusko a o 8 dní neskôr – 16. októbra vymenoval prezident Rudolf Schuster novú vládu pod vedením staronového premiéra Mikuláša Dzurindu. Strana bola súčasťou koalície, ktorá presadila zásadné ekonomické reformy. Strana získala ministerstvá obrany, financií, dopravy, sociálnych vecí a rodiny a ministerstvo zahraničia. Vo vzťahu k vývoju v strane bol podstatný neskorší rozpor premiéra s Ivanom Šimkom a kauza "skupinka". 8. decembra 2003 vystúpila zo strany platforma okolo Ivana Šimka (celkovo sedem poslancov vrátane Zuzany Martinákovej). Táto skupina poslancov neskôr založila stranu Slobodné fórum. Do klubu neskôr pribudol Jozef Banáš (pôvodne ANO).

V roku 2004 strana prehrala súboj o prezidentské kreslo, keď jej nominant Eduard Kukan nepostúpil do druhého kola, naopak v júni 2004 strana získala najviac hlasov v prvých voľbách do Európskeho parlamentu na Slovensku. 22. mája 2004 delegáti kongresu SDKÚ v Bratislave zvolili za nových podpredsedov strany Pavla Kuboviča, Pavla Prokopoviča a Juraja Lišku. Okrem uvedenej trojice nimi zostali Ivan Mikloš, Eduard Kukan a Milan Hort. Od 21. januára 2006 sa strana zlúčila s menšou Demokratickou stranou a tak používa dnešný názov SDKÚ-DS. Na začiatku februára 2006 z vládnej koalície odišlo KDH po spore s SDKÚ. Na Slovensku sa konali predčasné voľby.

Strana sa vo volebnom období výrazne pričinila o úspechy v zahraničnej politike – vstup do NATO a Európskej únie.

Volebné obdobie 2006 – 2010[upraviť | upraviť zdroj]

V parlamentných voľbách v roku 2006 strana získala 18,35% a 31 mandátov, skončila na druhom mieste a prešla do opozície. Najviac preferenčných hlasov získala Iveta Radičová (205 538) nasledovaná Ivanom Miklošom (199 801) a Mikulášom Dzurindom (165 729).[4] 17. novembra 2006 delegáti kongresu SDKÚ v Bratislave potvrdili na čele strany Mikuláša Dzurindu. Novou podpredsedníčkou SDKÚ-DS sa stala Iveta Radičová. Staronovými podpredsedami sa stali Pavol Kubovič, Juraj Liška, Ivan Mikloš, Eduard Kukan a Milan Hort. Kongres zároveň rozhodol o zmene generálneho sekretára strany, Ivana Harmana vymenil Štefan Hudec.

8. marca 2008 Prezídium SDKÚ-DS vylúčilo zo strany a pozastavilo práva člena štrnástim signatárom výzvy bratislavskej krajskej organizácie "Nastal čas na zmenu". Stalo sa tak na návrh predsedu strany Mikuláša Dzurindu. Za toto uznesenie hlasovali z osemnástich členov Prezídia šestnásti, proti bol len bratislavský krajský šéf Valentín Mikuš a zdržal sa podpredseda strany Juraj Liška. Medzi vylúčenými boli aj Mikuš a poslanec Národnej rady SR Martin Kuruc. Dzurinda v ten deň na tlačovej besede uviedol, že signatári flagrantne porušili stanovy a uznesenia Prezídia a išlo o ich demonštráciu vlastnej moci. Podľa neho nešlo signatárom o diskusiu, ale o vytváranie druhého centra moci. 17. marca Valentín Mikuš vyhlásil, že sa nazdáva, že svojím správaním Prezídium SDKÚ-DS porušilo jeho ľudské práva. "Dnes ráno som podal žalobu na Ústavný súd, pretože žiadne stanovy nemôžu byť v rozpore s ľudskými právami," oznámil novinárom. Dodal, že mu straníckym súdom ani nebolo umožnené nahliadnuť do spisu.

Začiatkom apríla 2008 vystúpil Martin Kuruc z parlamentného poslaneckého klubu SDKÚ-DS. 19. júna vystúpil z SDKÚ-DS Juraj Liška. Zároveň sa vzdal členstva v poslaneckom klube strany v NR SR. Svoj odchod odôvodnil slovami: "Dzurinda ako predseda stratil moju dôveru a preto som sa rozhodol k tomuto kroku." Neskôr z poslaneckého klubu vystúpil aj Ľuboš Micheľ. Strana rozpustila svoje štruktúry v Bratislavskom kraji a počas leta 2008 vytvorila nové.

V septembri 2008 SDKÚ vypracovala dokument Slovensko má na viac – program SDKÚ-DS ako programovú alternatívu vlády Roberta Fica.[5]

V roku 2009 strana prehrala súboj o prezidentské kreslo, keď jej nominantka Iveta Radičová prehrala v druhom kole s Ivanom Gašparovičom. V júni 2009 strana získala 16,98% a 2 mandáty v druhých voľbách do Európskeho parlamentu na Slovensku.

Vo voľbách do VÚC v novembri 2009 SDKÚ-DS získala miesto predsedu BSK, ktorým sa stal Pavol Frešo, v ostatných krajoch jej kandidáti resp. kandidáti koalícií, ktoré SDKÚ-DS podporovala, nezískali mandát.

Vo februári 2010, po zverejnení kauzy financovania strany, sa vzdal postu volebného lídra Mikuláš Dzurinda, v primárnych voľbách následne vyhrala (v súboji s Ivanom Miklošom) a novou líderkou do volieb do NR SR v roku 2010 sa stala Iveta Radičová.

Volebné obdobie 2010 – 2012[upraviť | upraviť zdroj]

V parlamentných voľbách 2010 získala strana 15,42% hlasov a 28 poslaneckých mandátov a vytvorila spoločne so stranami KDH, MOST-HÍD a SaS vládnu koalíciu. Predsedníčkou vlády sa stala Iveta Radičová. Strana zároveň získala post ministra financií (Ivan Mikloš), školstva (Eugen Jurzyca), zahraničných vecí (Mikuláš Dzurinda) a spravodlivosti (Lucia Žitňanská).

7. novembra 2010 delegáti kongresu SDKÚ v Bratislave potvrdili na čele strany Mikuláša Dzurindu. Novou podpredsedníčkou SDKÚ-DS sa stala Lucia Žitňanská. Staronovými podpredsedami sa stali Ivan Mikloš, Iveta Radičová a Milan Hort. Generálnym sekretárom strany zostal Štefan Hudec.

V komunálnych voľbách 2010 strana nezískala žiadne miesto primátora krajského mesta.

Vládna koalícia nestihla realizovať počas svojho funkčného obdobia žiadne zásadné reformy s výnimkou zvýšenia transparentnosti zverejňovaním zmlúv a rozhodnutí súdov na internete. Po neúspešnom hlasovaní o eurovale vláde dňa 11.10.2011 nebola vyslovená dôvera a následne NR SR schválila skrátenie funkčného obdobia a predčasné parlamentné voľby boli vyhlásené na 10.03.2012. Predvolebnú kampaň najzásadnejšie poznačila Kauza Gorila a následné verejné protesty.

Volebné obdobie 2012 – 2016[upraviť | upraviť zdroj]

V parlamentných voľbách 2012 získala strana iba 6,09% hlasov a 11 poslaneckých mandátov a prepadla sa z druhého až na piate miesto. Najväčší počet preferenčných hlasov získala Lucia Žitňanská (103 517). Následne predseda strany Mikuláš Dzurinda oznámil, že nebude kandidovať na kongrese.

19. mája 2012 delegáti kongresu SDKÚ vo Zvolene zvolili za nového predsedu strany Pavla Freša. Novými podpredsedami sa stali Ivan Štefanec, Martin Fedor a Viliam Novotný a Jozef Mikuš. Novým generálnym sekretárom strany sa stal Štefan Kužma. [6].Neskôr sa Lucia Žitňanská stala predsedníčkou poslaneckého klubu SDKÚ-DS po odvolaní Ľ.Kaníka.

Volebné výsledky[upraviť | upraviť zdroj]

Výsledky volieb do Národnej rady SR, v ktorých sa zúčastnila strana SDKÚ-DS.

Rok volieb Voľby do počet hlasov počet hlasov % počet mandátov umiestnenie parlamentné postavenie
1998* Národná rada SR 884 497 26,33 % 42 2. miesto koalícia s SMK, SDĽ a SOP
2002 Národná rada SR 433 953 15,09 % 28 2. miesto koalícia s SMK, KDH a ANO**
2006 Národná rada SR 422 815 18,35 % 31 2. miesto opozícia
2010 Národná rada SR 390 042 15,42 % 28 2. miesto koalícia s SaS, KDH a Most-Híd
2012 Národná rada SR 155 744 6,09 % 11 5. miesto opozícia

* volieb 1998 sa zúčastnila strana Slovenská demokratická koalícia, ktorú pred voľbami spoločne vytvorilo päť politických strán: Demokratická únia (DÚ), Kresťanskodemokratické hnutie (KDH), Demokratická strana (DS), Sociálnodemokratická strana Slovenska (SDSS) a Strana zelených na Slovensku (SZS). SDKÚ po jej vzniku 18.10.2000 prevzala zodpovednosť za činnosť členov vlády, aj keď v parlamente naďalej ostala pôsobiť na platforme SDK.

** do konca volebného obdobia koalíciu opustilo KDH (február 2006) a strana ANO, ktorá bola z koalície vylúčená. V ANO prebehol rozkol a s koalíciou naďalej držali nezávislí poslanci združení okolo Ľubomíra Lintnera, tzv. lintnerovo krídlo.

Výsledky volieb do Európskeho parlamentu, v ktorých sa zúčastnila strana SMER-SD.

Rok volieb Voľby do počet hlasov počet hlasov % počet mandátov umiestnenie parlamentné postavenie
2004 Európsky parlament 119 954 17,09 % 3 1. miesto účasť vo frakcii EPP-ED
2009 Európsky parlament 140 426 16,98 % 2 2. miesto účasť vo frakcii EPP

Volebné preferencie[upraviť | upraviť zdroj]

Volebné preferencie strany v percentách podľa Štatistického úradu SR od júna 2004 a do marca 2009. (Pozn.: Od júla 2006 do apríla 2007 sa skúmali sympatie k politickej strane.) Do júna 2004 a od apríla 2009 preferencie podľa agentúry Focus. (pozn. referencie podľa agentúry Median SK – júl 2009, august a november 2010, január, apríl a august 2011, júl a október 2012).
Hrubo vyznačené preferencie znamenajú prekročenie hranice 5 % potrebnej na vstup do parlamentu.

Rok I II III IV V VI VII VIII IX X XI XII
2004 5,7 5,6 . 5,5 5,8 7,5 9,3 8,7 9,5 9,4 8,1 10,1
2005 9,1 10,8 12,0 8,2 9,4 9,6 9,8 10,6 7,4 9,6 8,2 8,8
2006 11,1 11,1 11,5 9,7 11,4 12,7 15,2 13,0 11,8 11,1 12,8 11,8
2007 10,7 10,5 13,6 11,0 12,0 14,1 11,3 10,0 12,2 14,5 15,6 13,5
2008 14,7 12,5 14,7 15,1 14,2 13,3 9,7 12,8 11,8 13,6 13,7 11,7
2009 12,8 12,9 12,5 15,5 17,8 15,8 13,9 14,3 13,4 14,4 12,4 11,5
2010 15,2 11,3 14,3 13,4 14,0 12,1 14,7 15,2 16,0 18,0 18,2 15,3
2011 16,9 15,2 16,5 17,1 12,2 13,4 12,6 17,5 12,8 12,2 11,3 10,2
2012 8,3 6,1 5,1 3,3 6,9 6,5 7,0 8,1 8,3 7,9 7,6 8,4
2013 8,8 8,9 9,4 8,1 7,3 . . . 8,1 8,1 . .

Politici Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie – Demokratickej strany[upraviť | upraviť zdroj]

Články o politikoch Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie – Demokratickej strany sú uvedené v kategórii Politici SDKÚ.

Predsedovia SDKÚ-DS[upraviť | upraviť zdroj]

Členská základňa[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa oficiálnych údajov [7] mala strana k 31. decembru 2010 6 842 členov.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • DZURINDA, Mikuláš. Kde je vôľa, tam je cesta: môj maratón. Levice : L.C.A. Levice, 2002. 111 s. ISBN 80-88897-85-8.
  • MAŤKO, Martin; HOMOĽA, Kamil et al. 10 rokov vôle a cesty: SDKÚ-DS: 2000 – 2010. Bratislava : Slovenská demokratická a kresťanská únia – Demokratická strana, 2010. 89 s. ISBN 978-80-970559-3-6.
  • MAŤKO, Martin et al. SDKÚ-DS – Strana reforiem a modernizácie Slovenska. [Bratislava] : Inštitút pre moderné Slovensko, 2012. 226 s. ISBN 978-80-971215-0-1.
  • MIKUŠOVÁ, Mária – ŠKUTÉTY, Štefan (eds.). Konferencia SDKÚ Slovensko v európskom kontexte, Prešov, 12. júla 2003. [Bratislava] : Ústredná kancelária SDKÚ, 2003. 38 s. Dostupné online.
  • Priestor pre fakty: Slovensko 1998 – 2002. [b. m.] : Slovenská demokratická a kresťanská únia – Demokratická strana, [b. r.]. 41 s. Dostupné online.
  • Rozumieme reformám? Bratislava : OZ Zelený štvorlístok, 2005. 44 s. ISBN 80-969356-3-1. Dostupné online.
  • Modré správy – dvojtýždenník vydávaný Ústrednou kanceláriou SDKÚ-DS Dostupné online.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]