Organizácia Severoatlantickej zmluvy

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Organizáia Severoatlantickej zmluvy

Vlajka NATO
Mapa

Krajiny NATO
North Atlantic Treaty Organization
Základné informácie
Krátky názov Organizácia Severoatlantickej zmluvy
Vznik 4. apríl 1949
Typ vojenský pakt
Ďalšie informácie
Členstvo 28 krajín
Generálny tajomník Anders Fogh Rasmussen
Sídlo - Brusel, Belgicko
www.nato.int

Organizácia Severoatlantickej zmluvy (an. North Atlantic Treaty Organization - NATO; fr. L'Organisation du Traité de l'Atlantique Nord - OTAN), najmä v 90. rokoch 20. storočia v slov. prekladaná ako Severoatlantická aliancia a do roku 1989 ako Severoatlantický pakt, je medzivládna vojensko-politická organizácia.

Jej členské krajiny si formálne zachovávajú suverenitu a nezávislosť. NATO vytvára fórum, na ktorom sa spoločne konzultujú problémy a prijímajú rozhodnutia k politickým a vojenským otázkam týkajúcich sa ich bezpečnosti. Bezpečnosť je prijímaná komplexne ako súhrn politických, ekonomických a energetických faktorov, nie je zúžená len na vojenskú bezpečnosť. Z vojenského hľadiska je NATO jedinou organizáciou kolektívnej obrany na svete.

Organizácia bola založená 4. apríla 1949 podpisom tzv. Washingtonskej zmluvy, ktorou vznikla bezpečnostná organizácia západných demokratických štátov ako odpoveď na povojnovú situáciu v Európe. Washingtonská zmluva je dokument, ktorý ma 14 článkov a po ratifikácii nadobudol platnosť 24. augusta 1949.

Článok 3 zaväzuje členské krajiny k individuálnemu aj spoločnému rozvíjaniu obranyschopnosti, článok 4 zabezpečuje konzultácie medzi členskými krajinami v prípade ohrozenia. Článok 5 hovorí, že akýkoľvek útok proti jednému alebo viacerým členským štátom sa bude považovať za útok proti všetkým. V prípade útoku každá zmluvná strana uplatní právo na obranu podľa článku 51 Charty OSN, a pomôže napadnutej strane.

Predchodcom Aliancie bola Západná únia, vytvorená na základe podpisu Bruselskej zmluvy 17. marca 1948. Jej podpisom Belgicko, Francúzsko, Luxembursko, Holandsko a Spojené kráľovstvo posilnili vzájomné vzťahy a vytvorili systém spoločnej obrany. Nasledovali rokovania s Kanadou a Spojenými štátmi. V júni 1948 bola v americkom Senáte prijatá Vandenbergova rezolúcia, ktorá umožňovala prezidentovi USA uzatvárať vojenské spojenectvá s neamerickými štátmi aj v čase mieru. V júli začali oficiálne rokovania, ku ktorým bola prizvané aj Kanada, Dánsko, Island, Taliansko, Nórsko a Portugalsko.

Členské štáty[upraviť | upraviť zdroj]

Časový postup rozširovania NATO

Dva členské štáty ležia v Severnej Amerike, zostávajúcich 26 členov je v Európe. Všetky členské štáty s výnimkou Islandu majú vlastné ozbrojené sily, tri členské štáty (Spojené štáty, Spojené kráľovstvo, a Francúzsko) vlastnia aj nukleárne zbrane.

Veliteľskú štruktúru a vytvorenie najvyšších veliteľstiev pre Európu a Atlantik urýchlilo vypuknutie vojny v Kórei v júni 1950. Tento proces vyvrcholil v roku 1952, keď 18. februára vstúpilo do NATO Grécko a Turecko a na zasadnutí Rady v Lisabone sa zorganizovala štruktúra Aliancie. Sídlom NATO sa stal Paríž.

V 60. rokoch sa Francúzsko začalo vyčleňovať zo spoločnej obrany. V júli 1966 francúzsky prezident Charles de Gaulle oznámil vystúpenie Francúzska z vojenskej štruktúry NATO a požiadal o odsun všetkých jednotiek nepodliehajúcich francúzskemu veleniu. Tieto vojská sa presunuli do Západného Nemecka a spojenecké velenie do Belgicka. V roku 1974 v dôsledku cyperskej krízy Grécko vystúpilo z vojenských štruktúr. V októbri 1980 obnovilo svoje plné členstvo. V marci 1986 sa v Španielsku konalo referendum o zotrvaní v organizácii. V roku 1976 hrozil odchodom aj Island v dôsledku sporov so Spojeným kráľovstvom kvôli rybolovu.

V marci 1989 NATO predložilo program spolupráce medzi Východom a Západom. V novembri 1990 v Paríži členské štáty Varšavskej zmluvy a NATO podpísali Dohodu o konvenčných ozbrojených silách a Spoločnú deklaráciu o neútočení. Vznikla Severoatlantická rada pre spoluprácu - NACC, poradné fórum NATO a 9 krajín strednej a východnej Európy. Bruselský summit konaný 10.-11. januára 1994 prijal program Partnerstvo za mier a pozval všetky krajiny NACC a KBSE do svojich štruktúr.

dátum členský štát rozšírenie poznámka
4. apríl 1949 Belgicko Belgicko zakladatelia
Kanada Kanada
Dánsko Dánsko
Francúzsko Francúzsko Francúzsko opustilo spoločné velenie v roku 1966 z dôvodu rozširovania vlastného obranného systému. V roku 2009 sa vrátilo pod spoločné velenie NATO.
Island Island Island je jediný člen bez vlastných ozbrojených síl. Má významnú strategickú polohu. Island udržuje vlastnú pobrežnú stráž (cvičenú v Nórsku) pre mierové sily NATO.
Taliansko Taliansko
Luxembursko Luxembursko
Holandsko Holandsko
Nórsko Nórsko
Portugalsko Portugalsko
Spojené kráľovstvo Spojené kráľovstvo
USA Spojené štáty
18. február 1952 Grécko Grécko prvé Grécko opustilo sily NATO v rokoch 1974-1980 na protest Grécko-Tureckému sporu o Cyprus.
Turecko Turecko
9. máj 1955 Nemecko Nemecko druhé Prijaté ako Západné Nemecko; Saarland pripojený v roku 1957 a východná časť Berlína a bývalá Nemecká demokratická republika pripojené 3. októbra 1990.
30. máj 1982 Španielsko Španielsko tretie
12. marec 1999 Česko Česko štvrté
Maďarsko Maďarsko
Poľsko Poľsko
29. marec 2004 Bulharsko Bulharsko piate
Estónsko Estónsko
Lotyšsko Lotyšsko
Litva Litva
Rumunsko Rumunsko
Slovensko Slovensko
Slovinsko Slovinsko
1. apríl 2009 Albánsko Albánsko šieste
Chorvátsko Chorvátsko

Organizácia[upraviť | upraviť zdroj]

Proces vnútornej transformácie definoval Madridský summit v júli 1997 ako udržanie vojenskej efektívnosti NATO a jej schopnosti reagovať na rôzne udalosti. Proces zahŕňa najmä vybudovanie novej veliacej štruktúry a vybudovanie európskej bezpečnostnej a obrannej identity v rámci Aliancie - EBOI. V rámci vonkajšej transformácie je to rozširovanie a zdokonaľovanie programu Partnerstvo za mier.

Spolupráca NATO s partnermi:

  • Partnerstvo za mier (Partnership for Peace) je program transformácie a rozvoja vzťahov medzi NATO a štátmi strednej a východnej Európy po skončení studenej vojny. Všetci členovia sú zaroveň členmi EAPC. PzM má vlastnú identitu v rámci EAPC. Je založené na dvojstranom vzťahu medzi NATO a každou krajinou, ktorá sa k programu pripojila. Rozširuje politickú a vojenskú spoloprácu, zvyšuje stabilitu, bezpečnosť a dôveru.
  • Vzťahy s Ruskom. Zakladajúci akt o vzájomných vzťahoch, spolupráci a bezpečnosti medzi NATO a Ruskou federáciou bol podpísaný 27. mája 1997 v Paríži. Akt určuje ciele a mechanizmus konzultácií, spolupráce, spoločného rozhodovania a spoločných akcií, na ktorých budú spočívať vzájomné vzťahy. Na základe aktu vznikla Stála spoločná rada NATO - Rusko, ktorá je miestom vzájomného kontaktu a komunikácie.
  • Severoatlantické zhromaždenie (North Atlantic Assebmly - NAA) je nevládna inštitúcia, ktorá pôsobí ako medziparlamentné fórum. Poslancov nominujú národné parlamenty. Na práci zhromaždenia sa zúčastňuje aj 12 partnerských krajín. NAA je na NATO úplne nezávislé. Schádza sa dvakrát do roka.

NATO nemá žiadny vlastný rozhodovací orgán. Všetky rozhodnutia sú vnútorným rozhodnutím jednotlivých členských štátov. Aliancia má vojensko - civilnú štruktúru.

Politické prvky štruktúry NATO:

  • Rada NATO je hlavný orgán s výkonnou politickou a rozhodovacou právomocou. Schádza sa dva razy do roka na úrovni ministrov zahraničných vecí a predsedov vlád. Najmenej raz za týždeň zasadá na úrovni stálych zástupcov členských krajín. Záveznosť rozhodnutí je pritom rovnaká. Rozhodnutia musia byť prijaté jednomyseľne.
  • Výbor pre obranné plánovanie NATO bol vytvorený v roku 1963 predovšetkým na analýzu národných obranných výdavkov a koordináciu vojenského plánovania, ozbrojených síl a vyzbrojovania.
  • Skupina pre jadrové plánovanie NATO je základným fórom na konzultácie o otázkach súvisiacich s úlohou jadrových síl v bezpečnostnej a obrannej politike. V skupine nie je zastúpene Francúzsko, Island je pozorovateľom.
  • Hlavné výbory NATO pomáhajú riešiť špecifické úlohy v oblasti politickej, ekonomickej a vojenskej.
  • Generálny tajomník NATO je najvyšší politický medzinárodný predstaviteľ NATO a predseda Rady NATO, predseda Výboru pre plánovanie a Skupiny pre jadrové plánovanie. Riadi medzinárodný sekretariát, je hlavným hovorcom.
  • Medzinárodný sekretariát NATO slúži Rade a výborom, ktoré sú jej podriadené. Rieši politické záležitosti, obranu, infraštruktúru, logistiku, vedu, životné prostredie a financie.

Vojenské štruktúry NATO:

  • Vojenský výbor NATO je najvyšší vojenský orgán pod politickou právomocou Rady. Skladá sa z náčelníkov štábov členských krajín. Island je zastúpený civilným zástupcom.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]