Černobyľská havária

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Súradnice: 51°23′22″S 30°05′56″V / 51.389444°S 30.098889°V / 51.389444; 30.098889

Černobyľ
Ukrajina: Černobyľ
Černobyľ
Poloha v rámci Ukrajiny

Černobyľská havária sa stala 26. apríla 1986, v černobyľskej atómovej elektrárni na Ukrajine (vtedy časť Sovietskeho zväzu). Ide o najhoršiu jadrovú haváriu v histórii jadrovej energetiky. V priebehu testu nového bezpečnostného systému vtedy došlo k prehriatiu a následne explózii reaktora a do vzduchu sa uvoľnil rádioaktívny mrak, ktorý postupoval cez západnú časť Sovietskeho zväzu, Východnú Európu a Škandináviu. Boli kontaminované rozsiahle oblasti Ukrajiny, Bieloruska a Ruska, čo si vyžiadalo evakuáciu a presídlenie asi 200 000 ľudí. Približne 70 % [1] rádioaktívneho spadu skončilo v Bielorusku. Nehoda zvýšila obavy o bezpečnosť sovietskeho jadrového priemyslu, spomalila na mnoho rokov jeho expanziu a zároveň nútila sovietsku vládu prehodnotiť mieru utajovania. Nástupnícke štáty po rozpade Sovietskeho zväzu – Rusko, Ukrajina a Bielorusko dodnes nesú bremeno pokračujúcich nákladov na dekontamináciu a liečenie ochorení spôsobených černobyľskou haváriou. Je ťažké presne zaznamenať počet úmrtí spôsobených udalosťami v Černobyle – odhady sa pohybujú od stoviek po stovky tisíc. Problém je stále široko diskutovaný a jeho dlhodobým dopadom sa stále celkom neporozumelo.

Elektráreň[upraviť | upraviť zdroj]

Černobyľská atómová elektráreň V. I. Lenina sa nachádza v blízkosti mesta Pripiať, 18 km severozápadne od mesta Černobyľ, 16 km od hraníc Ukrajiny a Bieloruska a asi 110 km od Kyjeva. Skladala sa zo štyroch reaktorov, z ktorých každý mal menovitý elektrický výkon 950 MW (tepelný výkon 3,2 GW) a ktoré v čase havárie vyrábali spolu asi 10 % ukrajinskej elektrickej energie. Stavba elektrárne sa začala v 70. rokoch 20. storočia, reaktor č. 1 bol dokončený v roku 1977, nasledovali reaktory č. 2 (1978), č. 3 (1981) a reaktor č. 4 (1983). Dva ďalšie reaktory (č. 5 a č. 6 aj tie s kapacitou 950 MW) boli v čase havárie rozostavané.

Všetky štyri reaktory boli reaktormi typu RBMK-1000.

Havária[upraviť | upraviť zdroj]

reaktor Černobyľ-4

V sobotu 26. apríla 1986 o 1:23:58 miestneho času (UTC+3) sa vo štvrtom reaktore černobyľskej elektrárne (známom ako Černobyľ-4) odohrala katastrofálna parná explózia, ktorá vyústila do požiaru, série ďalších explózií a roztaveniu jadra reaktora.

Príčiny[upraviť | upraviť zdroj]

Katastrofa je pripisovaná zlému návrhu reaktora a chybám, ktoré urobili operátori, keď porušili procedúry potrebné k zaisteniu bezpečného chodu elektrárne. Rovnako ako v Three Mile Island bol druhotným faktorom prispievajúcim k havárii fakt, že elektrárenskí operátori neboli dostatočne vyškolení a oboznámení s mnohými vlastnosťami reaktora.

K príčine havárie prispelo aj to, že bezpečnostné procedúry boli niekoľkokrát obídené. Jednou z príčin bola aj nedostatočná komunikácia medzi vedúcimi bezpečnostnými pracovníkmi a operátormi čo sa týka príkazu vykonať nočný experiment. Navyše, kvôli nedostatočnému vyškoleniu, operátori dostatočne nechápali ako reaktor pracuje pri nízkom stupni reaktivity. Aby mohol byť vykonaný experiment, bolo niekoľko bezpečnostných systémov vyradených z prevádzky alebo ignorovaných.

Veľa technických rysov reaktora bolo považovaných za vojenské tajomstvá a operátori o nich nemali ani tušenia. Reaktor mal predovšetkým nebezpečne veľký kladný dutinový koeficient reaktivity (pozri ďalej). Veľmi významnou chybou reaktora bola tiež konštrukcia jeho regulačných tyčí. Regulačné tyče neboli celkom naplnené; vo chvíli, kedy sa zasúvali, bola na prvých pár sekúnd chladiaca kvapalina nahradená dutými časťami regulačných tyčí. Keďže aj chladiaca kvapalina (voda) je pohlcovač neutrónov, výkon reaktora v tej chvíli stúpol. Toto neintuitívne chovanie reaktora pri zasúvaní regulačných tyčí operátori vôbec nepoznali.

Udalosti[upraviť | upraviť zdroj]

26. apríla 1986 bolo naplánované odstavenie reaktora číslo 4 kvôli pravidelnej údržbe. Bolo rozhodnuté využiť túto príležitosť na otestovanie schopnosti turbogenerátora reaktora vyrábať dostatočné množstvo elektriny na napájanie bezpečnostných systémov reaktora (predovšetkým vodných čerpadiel) v prípade súčasného výpadku energie z reaktora a vonkajších zdrojov elektrickej energie. Konštruktéri elektrárne počítali s tým, že v takom prípade by mala roztočená turbína poskytnúť dostatok energie potrebnej pre bezpečné odstavenie reaktora. K vyskúšaniu, či je to skutočne tak, malo pôvodne dôjsť ešte pred spustením reaktora, ale politický tlak na rýchle uvedenie elektrárne do činnosti spôsobil, že celá séria prevádzkových testov bola odložená.

Podľa plánu experimentu mal byť reaktor použitý na roztočenie turbíny, potom mala byť turbína od reaktora odpojená a mala sa ďalej točiť len vlastnou zotrvačnosťou. Výstupný výkon reaktora bol znížený z normálnej kapacity 3,2 GW na 700 MW, aby test prebiehal pri bezpečnejšom, nízkom výkone. Počas zdržania na začiatku experimentu však operátori znížili výkon príliš a skutočný výstupný výkon klesol až na 30 MW. Následkom toho sa zvýšila koncentrácia xenónu-135, ktorý je produktom jadrovej reakcie a pohlcuje neutróny; tento produkt by sa normálne pri vyšších hodnotách výkonu v reaktore hneď premieňal ďalej. Aj keď sa úbytok výkonu povážlivo priblížil k bezpečnostnej medzi, osádka sa rozhodla nezastaviť reaktor a pokračovať v experimente. Navyše sa rozhodla „skrátiť“ experiment a zvýšiť výstupný výkon, aj keď len na 200 MW. Kvôli nadbytku xenónu-135 pohlcujúceho neutróny boli regulačné tyče vysunuté z reaktora o niečo viac, než by bolo pri normálnom bezpečnom riadení prípustné. Ako súčasť experimentu boli 26. apríla o 1:05 spustené vodné čerpadlá poháňané turbogenerátorom; takto vytvorený prietok vody prekročil medze stanovené bezpečnou reguláciou. Prietok vody sa ešte zvýšil o 1:19; a pretože voda tiež pohlcuje neutróny, toto ďalšie zvýšenie prietoku vody si vynútilo dokonca vytiahnutie aj ručne ovládaných regulačných tyčí, čo vytvorilo vysoko nestabilné a nebezpečné prevádzkové podmienky.

O 1:23:04 sa začal experiment. Nestabilný stav reaktora sa nijako neprejavil na kontrolnom paneli a nezdalo sa, že by sa ktokoľvek z obsluhy reaktora obával nebezpečenstva. Prívod elektriny do vodných čerpadiel bol vypnutý a pretože ich poháňal turbogenerátor iba zotrvačnosťou, prietok vody sa zmenšoval. Turbína bola odpojená od reaktora a tlak pary v jadre reaktora sa zvyšoval. Postupne ako sa chladiaca kvapalina zahrievala, v jej potrubí sa začali vytvárať vrecká pary. Konštrukcia grafitom moderovaného reaktora typu RBMK v Černobyle sa vyznačuje veľkým pozitívnym dutinovým koeficientom, čo znamená, že za neprítomnosti vody, ktorá pohlcuje neutróny, sa výkon reaktora prudko zvyšuje a reaktor sa postupne stáva stále nestabilnejším a nebezpečnejším. O 1:23:40 stlačili operátori tlačidlo „AZ5“ (аварийная защита – havarijná ochrana), ktoré znamená rýchle odstavenie reaktora – kompletné zasunutie všetkých regulačných tyčí, vrátane ručne ovládaných tyčí, ktoré boli predtým neobozretne vytiahnuté. Nie je jasné, či išlo o núdzové opatrenie, alebo či to bol rutinný krok zastavenia reaktora po skončení experimentu (bolo naplánované zastavenie reaktora pre pravidelnú údržbu). Zvyčajne sa predpokladá, že rýchle odstavenie bolo spustené ako odpoveď na neočakávané prudké zvýšenie výkonu. Naproti tomu, Anatolij Stepanovič Djatlov, prevádzkový zástupca hlavného inžiniera Černobyľskej jadrovej elektrárne, napísal vo svojej knihe:

Pred 01:23:40 systém centrálnej kontroly... nezaregistroval žiadne zmeny parametrov, ktoré mohli ospravedlniť rýchle odstavenie. Komisia... nazhromaždila a analyzovala veľké množstvo materiálov a, ako sa vyslovila vo svojej správe, nemohla nájsť dôvod, prečo bolo rýchle odstavenie spustené. Nie je potrebné hľadať dôvod. Reaktor bol po skončení experimentu jednoducho odstavený.[2]

Kvôli pomalému mechanizmu vsúvania regulačných tyčí (18 – 20 s do skončenia operácie), prázdnym koncom tyčí a dočasnému nedostatku chladiacej kvapaliny, spôsobilo rýchle odstavenie zvýšenú reakčnosť. Zvýšená výstupná energia spôsobila deformáciu kanálov regulačných tyčí. Tyče sa zasekli potom, ako boli zasunuté do jednej tretiny a neboli preto schopné zastaviť reakciu. O 1:23:47 vyskočil výkon reaktora na asi 30 GW, desaťkrát viac ako normálny prevádzkový výstup. Palivové tyče sa začali taviť a prudko zvýšený tlak pary spôsobil veľkú parnú explóziu, ktorá odhodila a zničila kryt reaktora, potrhala chladiace potrubie a vyrazila dieru do stropu.

Kvôli zníženiu nákladov pri veľkej veľkosti reaktora umožňovala konštrukcia reaktorovej budovy iba čiastočné zadržanie rádioaktívnych splodín. To dovolilo rádioaktívnej kontaminácii uniknúť do atmosféry hneď potom, ako parná explózia spôsobila puknutie primárnej tlakovej nádrže. Len čo bola odhodená časť strechy, spôsobil prísun kyslíka kombinovaný s extrémne vysokou teplotou paliva a grafitového moderátora reaktora horenie grafitu. Tento požiar veľkou mierou prispel k rozptýleniu rádioaktívneho materiálu a celkovej kontaminácii vonkajších oblastí.

Existujú spory ohľadom presného poradia udalostí po 1:22:30 miestneho času, vďaka nezrovnalostiam medzi správami očitých svedkov a záznamami z elektrárne. Najčastejšie prijímaná verzia bola už popísaná vyššie. Podľa tejto teórie nastala prvá explózia asi o 1:23:47, 7 sekúnd potom, ako operátori spustili „rýchle odstavenie“. Niekedy sa tvrdí, že explózia sa stala „skôr“ alebo že nasledovala okamžite po aktivácii havarijnej ochrany (to bola pracovná verzia sovietskej komisie študujúcej haváriu). Rozdiel je dôležitý, pretože, pokiaľ by sa reaktor dostal do kritického stavu niekoľko sekúnd po spustení rýchleho odstavenia, jeho zlyhanie sa musí pripísať zlej konštrukcii regulačných tyčí, naproti tomu explózia v okamihu spustenia rýchleho odstavenia by skôr ukazovala na chybu operátorov. V čase 1:23:39 bola v oblasti Černobyľa skutočne zaznamenaná slabá seizmická udalosť podobná zemetraseniu s magnitúdou 2,5. Táto udalosť mohla byť spôsobená explóziou alebo mohlo ísť len o náhodnú zhodu okolností. Situáciu komplikuje fakt, že tlačidlo „AZ“ bolo stlačené viac ako raz a osoba, ktorá ho stlačila, zomrela dva týždne po havárii na následky rádioaktívneho ožiarenia.

Okamžité riadenie krízy[upraviť | upraviť zdroj]

Rozsah tragédie bol ešte zhoršený nekompetenciou miestneho vedenia a nedostatkom príslušného vybavenia. Všetky dozimetre v budove 4. reaktora okrem dvoch mali limit 1 000 mikroröentgenov za sekundu. Zostávajúce dva mali síce limit 1 000 R/s, ale prístup k jednému z nich bol zablokovaný explóziou a druhý zlyhal hneď po zapnutí. Preto si mohla byť zmena v reaktore istá iba tým, že hodnoty radiácie vo väčšine budov reaktora presahujú hodnoty 4 R za hodinu (skutočná úroveň bola v niektorých oblastiach viac ako 20 000 röntgenov za hodinu; smrteľná dávka je asi 500 röntgenov po viac ako 5 hodín). To dovolilo náčelníkovi zmeny Alexandrovi Akimovi predpokladať, že reaktor zostal nedotknutý. Opačné dôkazy, ako napríklad kúsky grafitu a paliva reaktora ležiace okolo budov, boli ignorované a údaje iného dozimetra prineseného o 4:30 miestneho času boli ignorované s tým, že prístroj musí byť chybný. Akimov zostal so zmenou v budove reaktora až do rána a pokúšal sa do reaktora čerpať vodu. Nikto nenosil ochranný oblek. Väčšina z nich, vrátane Akimova samého, zomrela na následky ožiarenia v priebehu troch týždňov po havárii.

Zanedlho po havárii prišli požiarnici, aby uhasili ohne. Nikto im nepovedal, že sutiny a dym sú nebezpečne rádioaktívne. Príčinu požiaru nepoznali a preto hasili vodou aj samotný reaktor, v ktorom bola teplota asi 2 000 °C. Pri tejto teplote sa voda rozkladala na vodík a kyslík a opätovné zlučovanie týchto látok sprevádzali výbuchy, ktoré ďalej prispeli k úniku rádioaktivity. Otvorené ohne boli uhasené o 5. hodine, mnoho požiarnikov však utrpelo ožiarenie vysokými dávkami radiácie. Vládny komisár určený na vyšetrenie havárie pricestoval do Černobyľa ráno 26. apríla. V tej chvíli boli už dvaja ľudia mŕtvi a 52 bolo hospitalizovaných. V noci z 26.–27. apríla – viac ako 24 hodín po explózii – komisár, konfrontovaný dostatočnými dôkazmi o vysokej úrovni radiácie a s množstvom prípadov ožiarení, musel pripustiť zničenie reaktora a prikázať evakuáciu blízkeho mesta Pripjať.

Aby obmedzila rozsah katastrofy, poslala sovietska vláda pracovníkov, aby ho vyčistili. Mnoho „likvidátorov“ (členov armády a iných pracovníkov) tam bolo poslaných ako do normálneho zamestnania; väčšine nikto nepovedal o akomkoľvek nebezpečenstve. Nemali k dispozícii ochranné obleky. Najhoršie rádioaktívne trosky vyvrhnuté z reaktora boli pozbierané a umiestnené do budov. Reaktor sám bol pokrytý vrecami s pieskom zhadzovanými z vrtuľníkov (okolo 5 000 ton do týždňa po havárii). Únikom rádioaktívneho materiálu do ovzdušia sa podarilo zamedziť až po deviatich dňoch po havárii. Aby bol zapečatený reaktor a jeho obsah, pracovníci okolo neho rýchlo vztýčili veľký oceľový sarkofág.

Okamžité následky[upraviť | upraviť zdroj]

203 ľudí okamžite hospitalizovali, z nich 31 zomrelo (28 z nich na akútnu chorobu z ožiarenia). Mnohí z nich boli požiarnici a záchranári snažiaci sa dostať haváriu pod kontrolu, ktorí neboli plne informovaní, aké nebezpečné je radiačné ožiarenie (z dymu). 135 000 ľudí bolo z oblasti evakuovaných, vrátane 50 000 ľudí z blízkeho mesta Pripiať. Ministerstvo zdravotníctva predpokladá počas nasledujúcich 70 rokov 2% zvýšenie úrovne rakoviny u väčšiny obyvateľstva, ktoré bolo zasiahnuté 5 – 12 (informačné zdroje sa rozchádzajú) EBq rádioaktívnou kontamináciou uvoľnenou z reaktora. Ďalších 10 jednotlivcov zomrelo v dôsledku havárie na rakovinu.

V januári 1993 vydala IAEA revidovanú analýzu černobyľskej havárie, prisudzujúcu hlavnú vinu konštrukcii reaktora a nie chybe operátorov. Analýza IAEA z roku 1986 pritom označovala za hlavnú príčinu havárie činnosť operátorov.

Sovietski vedci vyhlasovali, že černobyľský 4. reaktor obsahoval asi 190 ton oxidu uraničitého a produktov jadrovej reakcie. Odhady množstva uniknutého materiálu sa pohybujú medzi 13 a 30 percentami.

Záber z opusteného mesta Pripiať

Kontaminovaný materiál z černobyľskej havárie nebol jednoducho rozprášený po okolitej krajine, ale roztrúsil sa nepravidelne v závislosti od počasia. Správy sovietskych a západných vedcov svedčia o tom, že na Bielorusko dopadlo 60 % z kontaminácie, ktorá postihla územie vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Rozsiahla oblasť Ruskej federácie južne od Brjansku bola takisto kontaminovaná, rovnako ako časti severozápadnej Ukrajiny.

Na začiatku bol Černobyľ utajovanou katastrofou. Počiatočné dôkazy, že sa stala veľká jadrová havária, nepriniesli sovietske zdroje, ale pochádzajú zo Švédska, kde 27. apríla pracovníci Forsmarkskej jadrovej elektrárne (približne 1 100 km od Černobyľa) našli rádioaktívne častice na svojom oblečení. Švédske hľadanie zdroja rádioaktivity ako prvé naznačilo vážny jadrový problém v západnej časti Sovietskeho zväzu, potom, ako bolo zistené, že problém nie je vo švédskych elektrárňach.

Krátkodobé dopady[upraviť | upraviť zdroj]

Pracovníci a likvidátori[upraviť | upraviť zdroj]

Pracovníkov, ktorí sa podieľali na obnove a vyčistení po havárii, zasiahli vysoké dávky radiácie. Vo väčšine prípadov neboli vybavení osobnými dozimetrami merajúcimi množstvo prijatej radiácie, takže veľkosť týchto dávok mohli odborníci len odhadovať. Aj tam, kde sa dozimetre používali, sa dozimetrické procedúry odlišovali. O niektorých pracovníkoch sa predpokladá, že odhady dávok radiácie v ich prípade sú omnoho presnejšie než u iných. Podľa sovietskych odhadov sa 600 000 až 800 000 ľudí zúčastnilo vyčistenia 30 km evakuačnej zóny okolo reaktora a títo pracovníci (väčšinou mladí vojaci) dostali odhadovanú priemernú dávku 165 millisievertov (16,5 rem).

Civilisti[upraviť | upraviť zdroj]

Niektoré deti boli v kontaminovaných oblastiach vystavené vysokým dávkam až 50 Gy zo štítnej žľazy, pretože prijímali rádioaktívny jód, izotop s krátkym polčasom rozpadu, z miestneho kontaminovaného mlieka.[3] Niekoľko štúdií potvrdzuje, že výskyt rakoviny štítnej žľazy medzi deťmi v Bielorusku, Ukrajine a Rusku prudko vzrástol. IAEA poznamenáva, že „1 800 dokumentovaných prípadov rakoviny štítnej žľazy u detí, ktoré mali 14 a menej rokov vo chvíli, kedy sa stala havária, je oveľa vyššia hodnota než normálne,“ ale neuvádza očakávanú bežnú úroveň. Vyskytujúce sa typy detskej rakoviny štítnej žľazy sú rozsiahle a agresívne, ale ak sa podarí ich včas rozpoznať, možno ich vyliečiť. Liečba je založená na operácii, po ktorej nasleduje aplikácia rádioaktívneho jódu 131 na potlačenie metastáz. Táto liečba sa dosiaľ javí ako úspešná pri všetkých diagnostikovaných prípadoch.

Na konci roku 1995 spojila Svetová zdravotnícka organizácia takmer 700 prípadov rakoviny štítnej žľazy u detí a adolescentov súvisiacich s černobyľskou haváriou a medzi nimi asi 10 úmrtí pripísala radiácii. Na druhej strane, zo zaznamenaného výrazného nárastu rakoviny štítnej žľazy vyplýva, že je aspoň čiastočne dôsledkom röntgenovania. Typická latentná doba rakoviny štítnej žľazy spôsobenej radiáciou je asi 10 rokov; ale zvýšenie detskej rakoviny štítnej žľazy v niektorých regiónoch je pozorované už od roku 1987. Pravdepodobne sa toto zvýšenie buď nevzťahuje k havárii alebo sme dosiaľ mechanizmu stojacemu za ním správne neporozumeli.

Dosiaľ sa nedá rozpoznať žiadne zvýšenie leukémie, očakáva sa však, že bude jasne zaznamenané v nasledujúcich rokoch spoločne s nárastom výskytu iných rakovín, aj keď pravdepodobne štatisticky nerozpoznateľným. Žiadne zvýšenie, ktoré by sa dalo pripísať Černobyľu, sa nepodarilo preukázať pri vrodených chybách, nepriaznivých výsledkoch tehotenstva, ani pri iných ochoreniach spôsobených radiáciou pri normálnej populácii, či už v kontaminovaných oblastiach alebo ešte ďalej.

Dlhodobé dopady[upraviť | upraviť zdroj]

Čoskoro po havárii bol najväčším zdravotným rizikom rádioaktívny jód s polčasom rozpadu 8 dní. Dnes vzbudzuje najväčšie obavy kontaminácia pôdy izotopmi stroncia 90Sr a cézia 137Cs, ktoré majú polčas rozpadu okolo 30 rokov. Najvyššie koncentrácie 137Cs boli nájdené v povrchových vrstvách pôdy, kde sú absorbované rastlinami, hmyzom a hubami a dostávajú sa tak do miestneho potravinového reťazca. Dávnejšie testy (okolo roku 1997) ukázali, že v kontaminovaných oblastiach množstvo 137Cs v stromoch stále narastá. Existujú dôkazy, že sa kontaminácia presúva do podzemných aquiferov a uzavretých vodných nádrží ako sú jazerá a rybníky (2001, Germenchuk). Predpokladá sa, že hlavným spôsobom odstránenia kontaminácie bude prirodzený rozpad 137Cs na stabilný izotop bária 137Ba, pretože vymývanie dažďom a povrchovou vodou sa ukázalo ako zanedbateľné.

Globálny dopad[upraviť | upraviť zdroj]

Ako dokladajú poznámky IAEA, napriek tomu, že černobyľská havária uvoľnila toľko rádioaktívnej kontaminácie ako 400 bômb z Hirošimy, bola jej celková veľkosť asi 100× až 1 000× menšia než kontaminácia spôsobená atmosférickými testami jadrových zbraní v polovici 20. storočia. Možno preto tvrdiť, že hoci bola černobyľská havária obrovskou lokálnou katastrofou, neprerástla do globálnej katastrofy.

Dopad na Slovensko[upraviť | upraviť zdroj]

Vzdušné prúdy kontaminované výbuchom preleteli nad územím Česko-Slovenska celkovo trikrát: 30. apríla, 3.4. mája a 7. mája 1986. Prvý a tretí prechod zasiahol celé územie Česko-Slovenska, druhý prechod sa vyhol strednému a východnému Slovensku a zasiahol len jeho západnú časť. Keďže pršaním sa z rádioaktívneho mraku uvoľňuje veľké množstvo rádioaktívnych látok, najväčšie škody vznikli práve na takýchto územiach.

Zo správy Inštitútu hygieny a epidemiológie z roku 1990 vychádza, že nadmerné zamorenie bolo zaznamenané v okresoch:[4]

Obyvatelia Slovenska boli vystavení vplyvu rádioaktívnych látok v dvoch vlnách: Prvé týždne po havárii a počas zimy 1986/1987, čiže v období, kedy sa spotrebovávali obilniny z tohoročnej úrody a konzumovalo sa mlieko a mäso zo zvierat kŕmených senom skoseným na jar a leto 1986.

Dopad na prírodu[upraviť | upraviť zdroj]

Výbuch spôsobil úhyn zveri, v podstate úhyn napr. holubov. Podľa správ sovietskych vedcov na prvej medzinárodnej konferencii o biologických a rádiologických aspektoch černobyľskej havárie (september 1990) dosiahla úroveň spadu v 10 km zóne okolo elektrárne až 4,81 GBq/m²;. Takzvaný „Červený les“ z borovíc zničený silným rádioaktívnym spádom leží v tejto 10 km zóne, začína hneď za komplexom reaktora. Názov lesa pochádza z dní po havárii, kedy sa stromy zdali byť tmavo červené, ako hynuli na následky ožiarenia. Počas čistiacich operácií po havárii bola väčšina zo 4 km² lesa zrovnaná so zemou a spálená. Územie Červeného lesa zostalo jednou z najviac kontaminovaných oblastí na svete. Na druhej strane sa napodiv ukazuje, že ide o lokalitu bohatú na výskyt mnohých ohrozených druhov.

Evakuácia[upraviť | upraviť zdroj]

Opustená dedina v uzavretej zóne

Sovietski zodpovední činitelia začali evakuáciu obyvateľov z oblasti Černobyľu 36 hodín po havárii. V máji 1986, o mesiac neskôr, už boli premiestnení všetci, ktorí žili v okruhu 30 km okolo elektrárne (asi 116 000 ľudí).

Podľa správ sovietskych vedcov bolo 28 000 km² kontaminovaných 137Cs s úrovňou vyššou než 185 kBq/m². V tejto oblasti žilo približne 830 000 ľudí. Asi 10 500 km² bolo kontaminovaných 137Cs s úrovňou vyššou než 555 kBq/m². Z tejto plochy približne 7 000 km² leží v Bielorusku, 2 000 km² v Ruskej federácii a 1 500 km² na Ukrajine. V tejto oblasti žije asi 250 000 ľudí. Ich správy potvrdil International Chernobyl Project Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu.

Dnes je oblasť okolo elektrárne, ktorá bola predtým úplne evakuovaná, rozdelená na dve zóny. V tej prvej žije asi 600 starších ľudí, ktorí sa do oblasti dobrovoľne vrátili a dostávajú peňažný príspevok od štátu, ten im zaisťuje tiež dovoz jedla a vody z nezamorených oblastí. Do druhej, tzv. mŕtvej zóny majú prístup len vedci a exkurzie.

Porovnanie s inými katastrofami[upraviť | upraviť zdroj]

Černobyľská havária bola ojedinelou udalosťou, ťažko porovnateľnou s inou. Prvýkrát v histórii komerčnej výroby elektrickej energie z jadra, nastali pri havárii úmrtia priamo spôsobené radiáciou. (Poznámka: havária v prepracovacom závode v japonskej Tokaimure 30. septembra 1999 vyústila do smrti jedného pracovníka na následky radiácie 22. decembra toho istého roku.) Havária elektrárne A1 v Jaslovských Bohuniciach v roku 1976 mala síce dve obete, ale tie boli otrávené uniknutým oxidom uhličitým, nie rádioaktivitou.

Počtom zabitých je táto havária porovnateľná s niektorými haváriami priehrad. V Európe bolo najväčšou haváriou priehrady zabitých približne 2 000 ľudí vlnou vzniknutou po zosuve pôdy do priehrady Vaiont v Taliansku (9. októbra 1963). Najväčšie nešťastie sa odohralo v Číne v roku 1975 na rieke Jang-ce, kde po pretrhnutí niekoľkých hrádzí zahynulo počas jedného dňa 80 000 – 200 000 ľudí (presné čísla čínske úrady utajili).

Čínske priehrady môžu poslúžiť tiež na porovnanie počtu evakuovaných – len kvôli stavbe priehrady Tri rokliny bolo potrebné presídliť asi 700 000 ľudí.

Porovnanie možno urobiť aj s výrobou elektriny z uhlia: Každý rok zahynú vo svete pri banských haváriách desiatky až stovky baníkov.

Dlhodobé vplyvy na civilistov[upraviť | upraviť zdroj]

Problém dlhotrvajúcich vplyvov černobyľskej havárie na civilistov je silne kontroverzný. Množstvo ľudí, ktorých život bol nešťastím ovplyvnený, je enormný. Cez 300 000 ľudí bolo kvôli havárii presídlených; okolo 600 000 sa zúčastnilo čistiacich prác; milióny žili a stále žijú v kontaminovaných oblastiach. Napriek tomu je potrebné uviesť, že väčšina z nich bola ovplyvnená len nízkymi dávkami radiácie, existuje málo dôkazov o zvýšenej úmrtnosti a výskyte rakoviny medzi nimi; ale aj v prípadoch, kedy sú také dôkazy k dispozícii, je ich príčinná súvislosť s rádioaktívnou kontamináciou neistá.

Epidemiologické štúdie v niekdajšom Sovietskom zväze boli obmedzené kvôli nedostatku financií, infraštruktúre so žiadnymi alebo len malými skúsenosťami s epidemiológiou chronických chorôb, slabými komunikačnými možnosťami a priamemu vplyvu mnohovrstvových všeobecných zdravotných problémov. Hlavný dôraz bol kladený na monitorovanie a nie na dobre navrhnuté štúdie. Medzinárodné úsilie zorganizovať epidemiologické štúdie bolo spomalené prakticky tými istými faktormi, zvlášť nedostatkom potrebnej vedeckej infraštruktúry.

Zvýšený výskyt rakoviny štítnej žľazy medzi deťmi v kontaminovaných oblastiach Bieloruska, Ukrajiny a Ruska bol s istotou prehlásený za výsledok monitorovacích programov a v prípade Bieloruska za dôsledok zriadenia onkologického registra. Nálezy väčšiny epidemiologických štúdií je potrebné považovať za čiastočné, pretože, ako tvrdia odborníci, analýza zdravotných dopadov havárie je pokračujúci proces.

Aktivity Bieloruska a Ukrajiny, reagujúce na haváriu (úpravy prostredia, evakuácia a znovuosídľovanie, vývoj nekontaminovaných zdrojov potravín a potravinových distribučných kanálov a monitorovanie zdravotného stavu populácie) značne vyčerpávajú zdroje týchto krajín. Medzinárodné agentúry a zahraničné vlády zaisťujú rozsiahlu logistickú a humanitárnu pomoc. Práca Európskej komisie a Svetovej zdravotníckej organizácie navyše posilňuje vedeckú epidemiologickú infraštruktúru v Rusku, Ukrajine a Bielorusku, čo značne umocní schopnosť týchto krajín zaisťovať vlastné epidemiologické štúdie akéhokoľvek druhu.

Voľná príroda[upraviť | upraviť zdroj]

V hlbokom kontraste k dopadom na ľudskú populáciu možno povedať, že evakuácia oblasti obklopujúcej elektráreň umožnila vytvorenie bohatej a jedinečnej prírodnej rezervácie. Nevie sa, či bude mať kontaminácia spádom nejaký dlhodobý nepriaznivý dopad na flóru a faunu v oblasti, pretože rastliny a zvieratá sa vzájomne významne líšia a ich radiačná tolerancia je iná než ľudská. Zdá sa však, že sa rozmanitosť druhov v kontaminovanej oblasti vďaka odstráneniu ľudského vplyvu zvýšila. Existujú správy o mutáciách niektorých rastlín v oblasti, ktoré vedú k neopodstatneným príbehom o „lese divov“ obsahujúcom mnoho podivne zmutovaných rastlín. Podľa správ je táto oblasť tichá, čo naznačuje, že vtáky ju doteraz znovu nekolonizovali.

Elektráreň po havárii[upraviť | upraviť zdroj]

Mapa radiácie v okolí elektrárne, rok 1996

Problémy samotnej elektrárne sa katastrofou vo 4. reaktore neskončili. Ukrajinská vláda ponechala kvôli nedostatku elektriny v krajine tri ostávajúce reaktory v prevádzke. V roku 1991 poškodil požiar reaktor číslo 2 a zodpovední činitelia prehlásili, že je neopraviteľne poškodený a odpojili ho. Reaktor číslo 1 bol odstavený v novembri 1996 ako časť dohody medzi ukrajinskou vládou a medzinárodnými organizáciami ako je IAEA o ukončení činnosti elektrárne. V novembri 2000 ukrajinský prezident Leonid Kučma počas slávnostného ukončenia prevádzky osobne stlačil vypínač 3. reaktora a odstavil tým definitívne celú elektráreň.

Potreba budúcich opráv[upraviť | upraviť zdroj]

Sarkofág nedokáže trvale účinne uzavrieť zničený reaktor. Narýchlo urobená konštrukcia, v mnohých prípadoch vybudovaná na diaľku priemyselnými robotmi, má za následok jeho rýchle starnutie a ak by sa zrútil, mohol by sa uvoľniť ďalší mrak rádioaktívneho prachu. Bolo prediskutovaných mnoho plánov na výstavbu trvalejšieho puzdra, ich realizáciu však dosiaľ brzdila korupcia. Väčšina peňazí, ktoré venovali zahraničné krajiny na pomoc Ukrajine boli vyplytvané neefektívnym rozvrhnutím stavebných zmlúv a celkovým riadením alebo boli jednoducho ukradnuté.

Pod sarkofágom zostalo po havárii asi 5 – 10 % paliva reaktora, čo predstavuje rádioaktivitu asi 18 miliónov Ci. Rádioaktívny materiál sa skladá zo zvyškov jadra, prachu a láve podobných „palivo obsahujúcich materiálov“ (FCM), ktoré tiekli vrakom budovy reaktora, než stuhli do keramickej formy. Podľa triezvych odhadov sa pod železobetónovým obalom nachádzajú najmenej 4 tony rádioaktívneho prachu.

Do betónu pokrývajúceho reaktor presakuje voda a vyplavuje rádioaktívne materiály do okolitých podzemných vôd. Vysoká vlhkosť vnútri krytu prispieva k ďalšej erózii jeho oceľovej konštrukcie.

Nový oceľový sarkofág[upraviť | upraviť zdroj]

Stavba sarkofágu 7. augusta 2013

17.septembra 2007 podpísalo francúzske konzorcium Novarka zmluvu o postavení nového sarkofágu. 105 metrov vysoký a 260 metrov dlhý oceľový kryt sa umiestni nad terajší sarkofág. Hmotnosť nového krytu bude 18 000 ton a jeho životnosť sa odhaduje na 100 rokov. Väčšiu časť finančných prostriedkov poskytla Ukrajine Európska banka pre obnovu a rozvoj.[5] V apríli 2011 sa na postavenie sarkofágu určilo 550 miliónov eur. Vo februári 2013 bol nový sarkofág stále vo výstavbe pričom pôvodný sarkofág sa už začínal rozpadať. Výstavba sa začala v roku 2010, hotový by mal byť v roku 2015. Celkový rozpočet projektu je viac než 1,5 miliárd eur.[6]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Geographical location and extent of radioactive contamination [online]. Swiss Agency for Development and Cooperation. Dostupné online. (angličtina)
  2. Глава 4. КАК ЭТО БЫЛО [online]. . Dostupné online. (ruština)
  3. Chernobyl Ten years on [online]. OECD Nuclear energy agency, 1995-11, [cit. 2009-06-01]. Dostupné online. (angličtina)
  4. Následky havárie [online]. . Dostupné online.
  5. eTREND: Konzorcium Novarka postaví v Černobyle nový sarkofág ; 7. 9. 2007
  6. LATTA, Boris. Černobyľ: ľudia umierajú a objekt sa rozpadá [online]. Pravda.sk, 14.02.2013, [cit. 2013-02-15]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]