John Fitzgerald Kennedy

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z John F. Kennedy)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
John Fitzgerald Kennedy
John F. Kennedy, White House color photo portrait.jpg
35. prezident USA
V úrade
20. január 196122. november 1963
Viceprezident(i) Lyndon B. Johnson
Predchodca Dwight D. Eisenhower
Nástupca Lyndon B. Johnson
Bývalý senátor za štát Massachusetts
V úrade
3. január 19473. január 1953
Predchodca James Michael Curley
Nástupca Thomas O'Neill
Osobné informácie
Narodenie 29. máj 1917
Brookline, Massachusetts
Úmrtie 22. november 1963 (46 rokov)
Dallas, Texas
Politická strana demokrat
Alma mater Harvard University
Manželka Jacqueline Kennedyová
Deti Arabella Kennedyová
Caroline Bouvierová-Kennedyová
John Fitzgerald Kennedy, ml.
Patrick Bouvier Kennedy
Vierovyznanie rímskokatolícka cirkev
Podpis John Fitzgerald Kennedy, podpis
Pozri aj Politický portál

John Fitzgerald Kennedy (známy aj ako JFK, alebo Jack Kennedy) (* 29. máj 1917, Brookline, Massachusetts – † 22. november 1963, Dallas, Texas) bol americký politik. Od roku 1961 bol 35. prezident Spojených štátov, v roku 1963 bol zavraždený, ako štvrtý americký prezident v histórii.

Rodina[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v rodine bankára a obchodníka s nehnuteľnosťami írskeho pôvodu Josepha Kennedyho a Rose Fitzgerald Kennedyovej. Mal sedem mladších súrodencov a jedného staršieho brata. V rodine nezažil správnu atmosféru na formovanie nových malých osobností. Otec bol autoritatívny, ctižiadostivý a nenapraviteľný neverník, ktorý dokázal len svojou prítomnosťou vybičovať svoje deti k všemožným spôsobom, ako sa zavďačiť svojmu otcovi. Stal sa veľvyslancom v Británii, no museli ho odvolať pre jeho nadšenie a sympatie k nacizmu a prejavy antisemitizmu. Úspešne v deťoch budoval mimoriadnu ctižiadosť, súťaživosť a snahu za každú cenu vyhrať. Ich matka, zbožná katolíčka Rose, na neho nemala lepší vplyv. Jej výchova bola hrozne pedantská a neláskyplná. Miesto výchovy svoje deti len riadila, vštepovala im dobré návyky a rada ich bila. V domácnosti Kennedyovcov sa k sebe správali slušne, ale nemilovali sa, existovali len vedľa seba, žili spolu, deti medzi sebou súťažili o priazeň rodičov..

Zdravie[upraviť | upraviť zdroj]

Počas celého detstva a dospievania John prekonal snáď všetky možné detské choroby. S menšími či väčšími prestávkami v mladosti mal zdravotné problémy takmer stále, napr. kolitídu. Neskôr lekári u neho diagnostikovali Addisonovu chorobu, ktorá mu ničila imunitný systém – pravdepodobne kvôli kortikoidom proti kolitíde. Dlho sa myslelo, že večné problémy s chrbticou mal zo zranenia vo vojne. V skutočnosti to bol pravdepodobne tiež následok liečby kolitídy steroidmi (ťažká osteoporóza, zlomené 3 dolné stavce).[1] Známy je jeho citát: Život je nespravodlivý... Už menej známe je jeho pokračovanie: ... Niektorí ľudia sú chorí a iní zdraví. (Aj jeho zdravotnému stavu a životu v bolestiach sa pripisuje podiel na jeho zmysle pre spravodlivosť a podporu znevýhodnených ľudí, napr. práva černochov, snaha o zvýšenie minimálnej mzdy, zavedenie zdravotného programu pre starých ľudí).

Vzdelanie a vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Po absolvovaní Choate School vo Wallingforde, štát Connecticut, nastúpil Kennedy so starším bratom Josephom ml. na Harvard, kde študoval politické vedy a medzinárodné vzťahy. V roku 1940 absolvoval s vyznamenaním a jeho dizertačná práca „Prečo Anglicko spalo“ sa stala vďaka jeho otcovi bestsellerom. V roku 1941 nastúpil aj napriek svojmu biednemu zdravotnému stavu do armády v hodnosti podporučíka a počas 2. svetovej vojny sa vyznamenal ako veliteľ hliadkového člna v Tichom oceáne. 12. augusta 1944 tragicky zahynul jeho starší brat Joseph v leteckej vojenskej akcii[2] a John zaujal jeho miesto najstaršieho ambiciózneho syna.

Kariéra a rodina[upraviť | upraviť zdroj]

John s bratmi Robertom (v strede) a Tedom.

Po vojne pracoval ako reportér. Jeho politická dráha začala zvolením do federálnej Snemovne reprezentantov v roku 1946 za Demokratickú stranu. V roku 1947 sa vo veku 29 rokov stal senátorom. Členom snemovne bol až do roku 1952, kedy bol zvolený do Senátu. Istý čas bol blízky známemu senátorovi McCarthymu, ale čoskoro pochopil, že takto sa do prezidentského kresla nedostane.

V roku 1949 prezident Harry Truman začína zbrojiť, americkí vedci vyvíjajú vodíkovú bombu. Všeobecné spoločenské vedomie nepovzbudí ani vojna v Kórei (1950 – 1953), ktorá je považovaná za zbytočnú a po celých USA proti nej prebiehajú demonštrácie. V januári 1953 nastupuje ako prezident Dwight Eisenhower. Pre USA bol stále ešte vojnovým hrdinom (bol veliteľom vylodenia spojeneckých vojsk v Normandii počas 2. svetovej vojny). Prevažne počas Eisenhowerovho druhého volebného obdobia dochádza na juhu USA k veľkým nepokojom černochov za ľudské práva, Eisenhower sa síce stavia odmietavo k segregácii, ale jeho ústupková politika a nerozvážna povaha ku zmenám na juhu neprispievajú. A práve Kennedy bol veľkým kritikom pasívnej politiky Eisenhowerovej vlády.

V roku 1953 sa oženil s Jacqueline Bouvierovou. Spoznal ju v máji 1951 na večeri u manželov Bartlettových, ale hoci na seba silno zapôsobili, rozišli sa bez významnejšieho záujmu. V tej dobe sa Kennedy intímnejšie zoznámil s Audrey Hepburnovou a neskôr aj s Marilyn Monroe, no neboli to jeho jediné milenky. S Jackie sa zasnúbil až 23. júna 1953 a 12. septembra sa v kostole Panny Márie v New Porte vzali. Na obrade sa zúčastnilo asi 750 hostí. Okrem iného obrad pozostával aj zo 40-minútových manželských prísah, ktoré si obaja mladomanželia pripravili. Po obrade sa všetci svadobní hostia presunuli na Hammersmith Farm, miesto, kde Jackie vyrastala so svojou matkou a jej druhým manželom, škótskym zbohatlíkom Hughom Auchinclossom. Tu sa konala menej oficiálna recepcia, na ktorej sa už svadobčanov stretlo až 1 200. Fotografická dokumentácia zachytáva mladomanželov Kennedyovcov pri romantickom tanci na klasický romantický hit „I married an angel“.

Jackie bola vysoko inteligentná, okúzľujúca, vtipná a pôsobila veľmi reprezentatívne. Pochádzala z citovo chudobnej rodiny. Jej matka Janet sa podobne ako Rose k svojim deťom láskyplne neprejavovala a jej otec, „Čierny Jack“, ktorý ju mal snáď naozaj rád, na ňu a jej sestru Lee nemal pre svoje avantúry a škandálne činnosti čas. Vzťahom v rodine nepridal ani rozvod rodičov v roku 1937 a matkin nový sobáš. Jackie podobne ako John citovo strádala a stala sa rozpoltenou osobnosťou. Na verejnosti prejavovala svoje emócie minimálne, bola dokonalá herečka a dokázala sa tak ako jej manžel až nadľudsky ovládať. V rodinnom prostredí však bola schopná vyvolať hysterické scény, najmä pokiaľ išlo o bránenie súkromia jej detí.

V roku 1954 absolvoval John zložitú operáciu chrbtice, ktorá ho takmer stála život, no jeho manželka ho v tej dobe veľmi podržala a starala sa o neho. V tom období napísal Kennedy svoju prvú knihu „Profil odvahy“, ktorá bola ocenená Pulitzerovou cenou.

Prezident[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1956 sa neúspešne pokúsil stať sa viceprezidentským kandidátom. Okamžite po porážke začal pracovať na tom, aby o štyri roky neskôr dosiahol úspech. Pustil sa do budovania popularity v očiach amerického národa. Bol rozhodnutý stať sa prezidentom. V úsilí ho podporovala celá rodina. V tomto ťažkom období prešlo jeho manželstvo krízou a narodila sa mu dcéra Caroline (27. november 1957). V roku 1960 sa Kennedymu podarilo získať nomináciu Demokratickej strany na post prezidenta. Proti nemu postavili republikáni Richarda Nixona. V novembri 1960 dosiahol tesnou väčšinou výhru v prezidentských voľbách (najtesnejšou od r. 1884), narodil sa mu syn John junior a 20. januára 1961 zložil prezidentskú prísahu a oficiálne sa stal prezidentom USA. Bol prvý katolícky a najmladší zvolený prezident; prvý, ktorý sa narodil v 20. Storočí (bol o 27 rokov mladší ako Dwight Eisenhower) a posledný demokratický kandidát zo severných štátov, ktorý bol zvolený za prezidenta.

Vo svojom ambicióznom programe, nazvanom „Nová hranica“ (New Frontier), kritizoval Eisenhowerovu éru, hlásil sa k rooseveltovskej tradícii a hľadal oporu v mladej a podnikateľskej Amerike (hoci kvôli republikánskej väčšine sa mu napokon časť programu nepodarilo presadiť). Najmä mladým Američanom dával Kennedy šancu na lepší život. Ako sa mu vlastne podarilo vyhrať? Hovorí sa o jeho mladosti (vo svojich 43 rokoch bol však len o štyri roky mladší ako Nixon), modernosti, nenútenosti a predovšetkým obrovskom osobnom čare, charizme. Jedným z aspektov bolo iste aj jeho bohatstvo, kvôli ktorému nemusel byť (a tiež nebol) závislý od prezidentského platu a od prípadných úplatkov. Dôležitú úlohu zohrala aj Jackie, ktorú milovala takmer celá Amerika.

Od začiatku sa zameral na dozvuky hospodárskej krízy z rokov 1960/ 1961. Najväčším vnútropolitickým problémom Kennedyho vlády bol rasový problém a boj Afroameričanov za občianske práva. V zahraničnej politike sa Kennedy snažil o zlepšenie vzťahov medzi USA a ZSSR. Keď sa v roku 1959 dostal na Kube k moci Fidel Castro, väčšina ľudí z toho mala radosť. Čoskoro však poprední americkí politici začali pracovať na jeho zvrhnutí. V roku 1961 začal nákladný vesmírny program, v roku 1962 obhajoval zníženie colných poplatkov, prostredníctvom McNamary formuloval doktrínu pružnej odvety. Pre Latinskú Ameriku vyhlásil program „Aliancia pre pokrok“. Jej cieľom bola hospodárska pomoc Latinskej Amerike, pričom Kongres jeho návrhy v oblasti pomoci latinskoamerickým krajinám podporil, rovnako schválil i jeho úsilie o pristátie Američanov na mesiaci, čo sa podarilo roku 1969.

Podporoval zvýšené výdavky na zbrojenie a americkú intervenciu na Kube v roku 1961. Odsúhlasil akciu, pri ktorej sa Američanmi vyzbrojení kubánski exulanti vylodili v Zátoke svíň, čo sa však v apríli 1961 skončilo krvavým fiaskom, čo bolo asi najväčšou prehrou v Kennedyho kariére. Nasledujúci rok bol iniciátorom karibskej krízy, keď sa Spojené štáty snažili zabrániť Kube a Východnému bloku, aby rozmiestnili v blízkosti amerických hraníc jadrové zbrane, pričom obe strany stáli na pokraji celosvetového jadrového konfliktu a tretej svetovej vojny. V auguste toho istého roku vypukla berlínska kríza a nemeckí komunisti rozdelili toto mesto múrom. Kennedy absolvoval cesty po Európe, kde zapôsobil na väčšinu ľudí, a prehovoril tiež počas tejto krízy počas svojej návštevy v Berlíne k nemeckým demonštrantom.

Ako najmocnejší muž planéty zohral Kennedy úlohu i v jadrovej politike sveta. V roku 1961 začal silný hospodársky rast, ale nezamestnanosť klesala len pomaly. Na jeseň roku 1962 došlo k nebezpečnej situácii. V októbri zistili americké prieskumné lietadlá, že Sovietsky zväz rozmiestňuje na Kube svoje atómové rakety stredného doletu, schopné zasiahnuť územie USA. Kennedy sa rozhodol pre námornú blokádu Kuby. Sovietski a kubánski vodcovia vyhlásili pohotovosť svojich vojsk, celý svet sa pripravoval na tretiu svetovú (tentoraz jadrovú) vojnu. Kennedy však neustúpil a verejne vyzval Sovietov, aby ustúpili[3]. Nakoniec 28. októbra Chruščov prikázal rakety odviezť, USA naopak museli prisľúbiť, že nenapadnú Kubu. Kennedy súhlasil a odvolal blokádu.

Kennedy kládol veľký dôraz na angažovanosť jednotlivých Američanov v zmysle svojho vlastného výroku: „Nepýtajte sa, čo môže vaša vlasť urobiť pre vás, ale čo vy môžete urobiť pre ňu“. Pred svojich krajanov postavil nové ideály, aby znovuzrodil príťažlivosť americkej demokracie. Tvrdo bojoval proti rasizmu, chystal rozsiahle sociálne programy. Po prvotnom odlúčení detí a rodičov v druhej polovici 50. rokov sa rozdiel medzi obomi časťami spoločnosti prehlbuje, čo vyvrcholí o niekoľko rokov neskôr. Tiež černosi sa búria, bojujú za svoje práva. V auguste 1963 demonštruje 200 000 ľudí pri Lincolnovom pamätníku vo Washingtone. Objavuje sa nová forma protestu – nenásilie; politika černošského vodcu Martina Luthera Kinga. A hoci sa svojho krátkeho pôsobenia Kennedy nedokázal vyriešiť všetky problémy, možno povedať, že aspoň naštartoval mnoho reforiem.

Kennedyho smrť a ďalší vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Smrť Johna F. Kennedyho

22. novembra 1963 bol o 12:34 Kennedy pri návšteve texaského Dallasu cestou na letisko na Dealey Plaza postrelený dvomi ranami z pušky a o pol hodiny neskôr zomiera v dallaskej nemocnici, bez toho, aby sa ešte prebral na vedomie. Strelcom bol údajne Lee Harvey Oswald, bývalý príslušník United States Marine Corps[4], ktorého polícia hneď po čine zatkla a bol pri prevoze do väznice o dva dni neskôr – rovnako ako Kennedy – zastrelený[5]. Zabil ho istý Jack Ruby, majiteľ nočného baru, ktorý svoj čin ospravedlňoval tvrdením, že chcel pomstiť prezidentovu smrť. Nečakaná smrť hlavného podozrivého spôsobila, že okolnosti zločinu zostali aj naďalej neobjasnené.

Vyšetrovanie Zvláštneho výboru pre vyšetrenie atentátu Snemovne reprezentantov (zkr. HSCA) (1976 – 1979) došlo k záveru, že vražda bola výsledkom „rozsiahleho spiknutia“.[6] Povaha tohto spiknutia však nebola vyjasnená a existuje len rad podozrení.[7] V pozadí atentátu mohol stáť napríklad kubánsky režim Fidela Castra, Sovietsky zväz, kubánske komunity na území USA[8], mafia[9] a ďalší. Podozrenie sa nevyhlo ani zložkám americkej vlády ako FBI,[9] CIA[9][10] a dokonca viceprezidentovi Lyndonu B. Johnsonovi,[11] ktorý podľa ústavy po Kennedyho smrti prevzal úrad hlavy štátu.

V roku 1964 bol Johnson veľkou väčšinou hlasov zvolený právoplatným prezidentom. Vyslúžil si však zo začiatku len nechuť, neskôr i organizovaný odpor kvôli vojne vo Vietname, proti ktorej protestovali najskôr len mladí, neskôr takmer celá Amerika. Robert Kennedy kandidoval na prezidenta roku 1968. Držal sa zásad a politiky svojho brata, predovšetkým pre mladých ľudí – rovnako ako jeho brat predtým – znamenal nádej, vieru v lepšiu budúcnosť a hlavne ukončenie vojny vo Vietname. Ešte pred voľbami však padol výstrel, vďaka ktorému prišiel o život a dosť Američanov o všetky nádeje.

Kennedy patrí medzi najpopulárnejších amerických prezidentov, ani nie tak pre zásluhy pre blaho sveta, ale skôr ako symbol charizmatického muža a zavraždeného štátnika. Po jeho zavraždení vzniklo mnoho špekulácií o jeho smrti a množstvo podozrení. Isté je len to, že v ten osudný deň zaplatil za svoju slávu životom a svet prišiel nielen o jedného z nezabudnuteľných politikov, ale aj o jeden z najznámejších a najobľúbenejších amerických manželských párov.

Pri príležitosti 50. výročia svadby Jacqueline Bouvierovej s Johnom Kennedym, bola 15. mája 2003 v Kennedyho knižnici a múzeu vo Washingtone otvorená expozícia, obsahujúca najrôznejšie luxusné relikvie zo svadobného obradu aj recepcie, okrem iného Jacqueline krémové hodvábne svadobné šaty s drobnými voskovými kvietkami, špeciálne navrhnuté černošskou módnou návrhárkou Ann Lowe, jej rozprávkový zásnubný prsteň z dielní Van Cleef & Arpels, ktorý bol z každej strany hojne obťažkaný najkvalitnejšími diamantmi a smaragdami, a samozrejme nespočetné množstvo fotografií, zoznamy hostí a pozvánok.

Kennedyho prvenstvá spomedzi amerických prezidentov:

  • je najmladším človekom, ktorého zvolili za prezidenta USA (43 rokov) – celkovo druhý najmladší po Theodorovi Rooseveltovi
  • dožil sa najnižšieho veku spomedzi všetkých prezidentov USA (46 rokov)
  • medzi ním a jeho predchodcom, prezidentom Eisenhowerom, bol najväčší vekový rozdiel aký bol kedy zaznamenaný medzi predchádzajúcim a nastupujúcim prezidentom USA (27 rokov)
  • bol prvým a dosiaľ stále zostáva jediným katolíkom, ktorý sa stal v USA prezidentom
  • bol prvým prezidentom USA narodeným v 20. storočí
  • je doteraz jediným prezidentom USA, ktorého prežili obaja jeho rodičia a taktiež jediným, ktorého prežil jeden zo starých rodičov
  • jeho matka sa dožila najvyššieho veku spomedzi všetkých bližších rodinných príslušníkov amerických prezidentov (takmer 105 rokov)
  • je doteraz posledným prezidentom USA, ktorý zomrel počas výkonu funkcie, a taktiež posledným, ktorého zavraždili
  • prezidentské voľby v roku 1960 boli prvé, ktoré prebiehali tak ako v súčasnosti v 50 štátoch USA
  • prezidentské voľby v roku 1960 boli prvé, počas ktorých sa uskutočnili televízne predvolebné vystúpenia hlavných kandidátov na úrad prezidenta a počas ktorých sa výraznejšie uplatnili médiá, hlavne televízia
  • je najtesnejšie zvoleným prezidentom v 20. storočí
  • jeho inaugurácia bola prvá, ktorú televízia vysielala farebne
  • bol prvým americkým prezidentom, ktorý vládol krajine skladajúcej sa z 50 spolkových štátov tak ako je to v súčasnosti

Záznamy Kennedyho vystúpení sa viackrát objavili ako súčasti filmov, napríklad:

Životopisné diela o J.F. Kennedym[upraviť | upraviť zdroj]

  • Dallek, Robert: Nedokončený život - John F. Kennedy 1917-1963 (Argo, 2006)

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ALTMAN, Lawrence K.; PURDUM, Todd S.. In J.F.K. File, Hidden Illness, Pain and Pills [online]. New York Times Company, 2002-11-17, [cit. 2013-10-01]. Dostupné online. (en)
  2. Joe Kennedy Jnr's Last Mission na blythburgh.net
  3. Televizní proslov prezidenta Kennedyho: blokáda sovětských lodí [online]. [Cit. 2008-10-08]. Dostupné online. (anglický)
  4. Listina o povýšení L. H. Oswalda do hodnosti slobodníka (Private first class) [online]. United States Marine Corps, 9. 3. 1959, [cit. 2009-07-21]. Dostupné online. (anglický)
  5. MILLER, Bryce. Oswald Takes Reason For Killing To Grave With Him [online]. Las Vegas Daily Optic, 25. november 1963, [cit. 2008-11-17]. Dostupné online. (anglický)
  6. Záverečná správa HSCA [online]. Zvláštna komisia Snemovne reprezentantov pre vyšetrenie atentátu, 1979, [cit. 2008-09-10]. S. 3–4. Dostupné online. (anglický)
  7. GREIG, Charlotte. Největší tajemná spiknutí – Jak to bylo doopravdy. [s.l.] : Víkend, 2008. ISBN 978-80-86891-95-8. Kapitola 5, s. 156. (český)
  8. CHACE, James. "Betrayals and Obsession". [s.l.] : New York Times. [Cit. 2008-09-10]. Dostupné online. (anglický)
  9. a b c BROWN, Madeleine D.. Texas in the Morning: The Love Story of Madeleine Brown and President Lyndon Baines Johnson. Baltimore : Conservatory Press, 1997. ISBN 0941401065. (český)
  10. HEIDEKING, Jürgen. Američtí prezidenti: 42 portrétů od George Washingtona po George W. Bushe. Praha : Prostor, 2008. ISBN 978-80-7260-194-3. S. 422-423. (český)
  11. MCCLELLAN, Barr. Blood, Money & Power: How L.B.J. Killed J.F.K.. [s.l.] : Hannover House, 2003. ISBN 0963784625.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé zdroje[upraviť | upraviť zdroj]