Winston Churchill

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Nositeľ Nobelovej ceny
Winston Churchill
Winston Churchill
anglický politik, premiér Spojeného kráľovstva, spisovateľ

Narodenie 30. november 1874
Blenheim Palace Oxfordshire Anglicko
Úmrtie 24. január 1965 (91 rokov)
Londýn, Anglicko

Sir Winston Leonard Spencer-Churchill (* 30. november 1874 zámok Blenheim, Woodstock – † 24. január 1965, Londýn, dom na Ulici Hyde Park Gate 28) bol britský politik, premiér Spojeného kráľovstva v rokoch 1940 – 1945 a 1951 – 1955. Tiež spisovateľ (Nobelova cena za literatúru 1953), historik, žurnalista, vojak a zákonodarca. Je považovaný za jedného z najvýznamnejších štátnikov 20. storočia.

Churchillove celé priezvisko znelo Spencer-Churchill, ale podľa vzoru svojho otca Lorda Randolph Churchilla vo verejnom živote používal len priezvisko Churchill. Jeho knihy vychádzajú pod menom Winston S. Churchill alebo Winston Spencer Churchill, pretože pod menom Winston Churchill publikoval už iný autor.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Detstvo a mladé roky[upraviť | upraviť zdroj]

Churchill 7-ročný

Narodil sa 30. novembra 1874 na zámku Blenheim v Spojenom kráľovstve ako vnuk 7. vojvodu z Marlboroughu. Jeho otec, Lord Randolph Churchill, bol tým, kto vyviedol britských konzervatívcov z krízy v osemdesiatych rokoch 19. storočia. Matka, Lady Randolph Churchill (rodená Jennie Jerome), bola dcérou amerického milionára Leonarda Jerome. Žiadny z rodičov nepreukazoval Winstonovi zvláštnu náklonnosť alebo lásku, napriek tomu Winston Churchill ako dieťa svoju matku zbožňoval.

Mladý Winston nastúpil ako sedemročný na elitnú školu St. James. Tam však vydržal iba dva roky, pretože nemal k učeniu, aspoň vo svojich raných rokoch kladný vzťah, aj keď je pravda, že v predmetoch, ktoré ho bavili (napríklad história) dosahoval dobré výsledky. Prestúpil teda na školu v Brightone, kde sa mu nedarilo oveľa lepšie. Rovnako mal zlý prospech aj na ďalšej škole v Harrow. Opustil teda všetky civilné školy a v roku 1893 sa na tretí pokus stal vojenským kadetom na Kráľovskej vojenskej akadémii v Sandhurste. Tu sa mu darilo veľmi dobre. Po dvoch rokoch skončil ako ôsmy v poradí medzi zhruba sto chlapcami vo svojom ročníku.

V armáde[upraviť | upraviť zdroj]

Churchill v uniforme 4. husárskeho pluku

Churchill sa stal kavaleristom. Po smrti svojho otca, v januári 1895, napriek tomu, že jeho kavaléria odišla do Indie, sa stal poručíkom husárov a od novembra pôsobil ako vojnový korešpondent novín Daily Graphic na Kube (Na Kube sa naučil fajčiť cigary a vytvoril návyk spávať popoludní. Tieto návyky pestoval do smrti.). Nasledujúci rok strávil v Indii a v roku 1896 sa zúčastnil takzvanej Kitchenerovej expedície v Sudáne a bitky pri Omdurmáne, ktorá sa považuje za poslednú bitku, v ktorej bola použitá britská kavaléria.

Prvý raz v politike a v búrskej vojne[upraviť | upraviť zdroj]

Pre syna prominentného politika nebolo prekvapujúce, že sa pokúsil presadiť v politike. Počas 90. rokov predniesol niekoľko verejných prejavov na schôdzach konzervatívcov a v roku 1899 sa pokúsil prvý raz vstúpiť do politiky, keď kandidoval do Dolnej snemovne. Bolo to v meste Oldham, kde kandidoval za konzervatívcov a prehral rozdielom približne tisíctristo hlasov.

V októbri 1899 vypukla v južnej Afrike Búrska vojna a Winston Churchill tu začal pôsobiť ako korešpondent novín Morning Post. Počas jedného prepadu bol zajatý a uväznený. Zo zajateckého tábora sa mu podarilo utiecť a prejsť vlakom 500 km cez celé nepriateľské územie až na územie kontrolované Britmi. Zatykač ho v tom čase opísal: „Angličan, vek 25 rokov, výška 5 stôp 8 palcov, stredne silnej postavy, mierne zhrbená chôdza, bledý výzor, ryšavo-hnedé vlasy (…) problémy s vyslovovaním hlásky s“. Keď už bol v bezpečí, poslal búrskemu premiérovi ironický telegram, v ktorom mu oznámil, že ušiel. Toto dobrodružstvo z neho urobilo na nejaký čas národného hrdinu, dokonca bol navrhnutý na vyznamenanie Viktoriným krížom, ale Horatio Kitchener tento návrh vetoval. Vďaka udalosti začal opäť pôsobiť ako vojak a Churchill nastúpil do aktívnej služby.

Potom, ako Británia dosiahla isté úspechy, uskutočnili sa v októbri 1900 nové voľby, v ktorých Churchill znova kandidoval a znova v Oldhame. Neváhal využiť svoju popularitu vojnového hrdinu a vo voľbách zvíťazil rozdielom dvestodvadsaťdva hlasov.

15. februára 1901 zasadol v Dolnej snemovni do lavice za konzervatívcov a v marci nasledujúceho roku predniesol svoj prvý prejav. Týmto začala jeho úspešná politická kariéra, počas ktorej bol členom v rokoch 1900 – 1922 a 1924 – 1964 Dolnej snemovne.

V roku 1904 po konflikte s konzervatívnou stranou a s predsedom strany Josephom Chamberlainom z nej vystúpil a prešiel k liberálom (nesúhlasil s politikou konzervatívnej strany, ktorá sa týkala ochranárskych opatrení).

Áno, pán minister[upraviť | upraviť zdroj]

Churchill sa prizerá na obliehanie. Na fotografii je jeho tvár zvýraznená.

V roku 1906 vyhrali liberáli všeobecné voľby a o rok neskôr nastúpil Churchill do funkcie zástupcu ministra kolónií. V tom čase sa Churchill zblížil s advokátom z Walesu Davidom Lloydom Georgom, ktorý sa mal v budúcnosti stať jeho politických partnerom.

V roku 1908 sa stal ministrom obchodu, na tomto poste úzko spolupracoval s Lloyd Georgom, novým štátnym pokladníkom (Chancellor of the Exchequer) a v roku 1910 bol vymenovaný do funkcie ministra vnútra (oficiálne v angličtine „Secretary of State for the Home Department“). Jeho pôsobenie v tejto funkcii bolo hodnotené ako trochu kontroverzné. Slávna fotografia ukazuje Churchilla, ako sa osobne zúčastňuje takzvaného obliehania Sydney Street, kde proti sebe v roku 1911 stáli anarchisti a Škótske gardy. Jeho rozhodnutie nevolať hasičov dokonca keď už obliehaná budova začala horieť bolo podrobené silnej kritike. Anarchisti tak boli postavení pred voľbu buď sa vzdať alebo zomrieť.

V roku 1911 sa stal Prvým lordom Admirality – ministrom námorníctva. Podieľal sa na snahách zreformovať britské loďstvo. Zriadil štáb admirality, presadil zmenu pohonu lodí z uhlia na naftu atď. Churchill tušil možnosť konfliktu s Nemeckom už od agadirskej krízy a tak predložil vláde memorandum „Problémy kontinentálneho vedenia vojny“. Sám sa zúčastnil vojenských akcií v Antverpách.

Veľká vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Churchill patril k hlavným tvorcom koncepcie vylodenia v Gallipoli na Dardanelách, ktorá síce nakoniec nevyšla a znamenala jeho pád, ale je mnohými považovaná za jednu z najznamenitejších v prvej svetovej vojne.

Turecko, spojenec Nemecka a Rakúsko-Uhorska, bolo relatívne slabé. Jeho hlavné mesto Carihrad (Konštantínopol) ležalo pri mori, odkryté pre zásah námornej veľmoci majúcej prevahu. Ak by Carihrad padol, dalo sa počítať s kapituláciou celého Turecka. Tým by vzniklo bezpečné spojenie s Ruskom, kam by sa tak dali posielať transporty zbraní. Srbsko sa stále ešte držalo, Bulharsko nebolo spojencom Trojspolku a pád Carihradu by im dal potrebný impulz. Takýto postup si žiadal koordináciu námorníctva a pozemných síl – komplexné vedenie vojny.

Vtedajší minister vojny Kitchener (viedol už spomínanú expedíciu do Sudánu, ktorej sa Churchill tiež zúčastnil) však plánu príliš nedôveroval. 18. marca 1915 sa podarilo loďstvu ochromiť pevnosť v Dardanelách. Bolo potrebné okamžite začať s inváziou, ale prišiel rozkaz čakať na armádu. Tá síce bola 25. apríla vysadená a vytvorila predmostie, ale ďalej sa už nedostala, pretože Turci sa zatiaľ stihli skonsolidovať. Dorazili ich posily a v polovici mája bolo jasné, že Churchillov plán padol (pozri aj bitka o Gallipoli). Zostávalo iba viesť zákopovú vojnu v ďalekom Turecku alebo sa stiahnuť. Armáda a loďstvo sa nakoniec stiahli, odstúpil Churchillov vrchný admirál Fischer a v Británii sa schyľovalo k vládnej kríze.

Konzervatívci dali po takzvanom „Shell Scandal“[1] vláde premiéra Asquitha ultimátum – buď vstup do spoločnej koalície alebo hlasovanie o dôvere jeho vláde. Premiér súhlasil s koalíciou, čo znamenalo okrem iného Churchillov odchod. Pre konzervatívcov bol neprijateľný aj ako zradca strany, aj kvôli nevydarenej operácii v Dardanelách a keďže liberálna strana chcela ísť s nimi do koalície, 18. mája 1915 bol odvolaný.

V novembri 1915 odišiel tiež z funkcie kancelára lancasterského vojvodstva a nastúpil ako reaktivovaný dôstojník v hodnosti major do armády. Odcestoval do Francúzska, kde bol neskôr povýšený do hodnosti podplukovníka. Už v máji roku 1916 sa ale Churchill vrátil do Dolnej snemovne, po páde vlády premiéra Asquitha, keď sa do čela sa dostal David Lloyd George. Ani ten však nemohol Churchilla do vlády presadiť, pretože konzervatívci na čele s Bonarom Lawom boli proti. V roku 1917 vstúpili Spojené štáty do vojny, zúrila najťažšia ponorková vojna, prebiehali boje vo Francúzsku, ale Churchill bol medzitým v pozadí.

16. júla 1917 nový premiér povolal Churchilla do vlády a ponúkol mu buď ministerstvo pre výrobu vojnového materiálu alebo novovytvorené ministerstvo letectva. Churchill si vybral ministerstvo pre výrobu vojnového materiálu a nasledujúci deň bolo zverejnené jeho menovanie.

V rokoch 1917 – 1922 Churchill znova zastával významné posty. V období po októbrovej revolúcii v Rusku, presadzoval čo najväčší zásah intervenčných vojsk (tvrdil, že boľševizmus „musí byť zadusený ešte v kolíske“) a uzatvorení separátneho mieru. V roku 1918 prebiehali v Británii nové voľby a Lloyd George znova zvíťazil. Tentoraz sa Churchill stal ministrom vojny (tento úrad zastával od polovice januára 1919) a v roku 1921 bol menovaný za ministra kolónií. V tejto funkcii bol tiež jedným zo signatárov Anglo-Írskej zmluvy v roku 1921, ktorá umožnila vznik Írskej republiky. V roku 1922 sa začala hospodárska kríza a v kríze sa ocitla vplyvom vnútorných sporov aj liberálna strana. V tejto atmosfére padla Lloyd Georgeova vláda a v nových voľbách prehrala. Churchill tak prišiel nielen o miesto ministra, ale aj o miesto poslanca v parlamente pretože prehral aj vo svojom okrsku v Dundee (zhodou okolností v rovnakom čase aj o apendix).

Medzivojnové obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Chartwell House – dlhoročné vidiecke sídlo Winstona Churchilla a jeho rodiny

V roku 1923 znovu neúspešne kandidoval za liberálov v Leicestri. V roku 1924 bol zvolený v Eppingu ako „konštitualista“ už s podporou konzervatívnej strany a v novembri zasadol do kresla ministra financií, v ktorom zotrval päť rokov. V roku 1925 sa stal znovu členom konzervatívnej strany. V tom čase došlo v Británii k dvom významným udalostiam. V roku 1925 sa Británia vrátila k zlatému štandardu a o rok neskôr vypukol generálny štrajk.

Súvislosti sú zrejmé. Návrat k zlatému štandardu (s paritou rovnakou ako pred prvou svetovou vojnou) znamenal zhodnotenie libry, čo malo katastrofálne následky pre britskú exportnú politiku. V dôsledku toho došlo k prudkému poklesu miezd a nasledoval generálny štrajk.

Tento nešťastný krok (ktorý neskôr Churchill označil za najhoršie rozhodnutie svojej kariéry) dokonca okomentoval Maynard Keynes v štúdii The Economic Consequences of Mr. Churchill. V roku 1929 padla konzervatívna vláda a Churchill prešiel do tieňového kabinetu. Odtiaľ Churchill odišiel v roku 1930, pretože nesúhlasil s ústupkovou politikou voči Indii. Keď potom konzervatívci v roku 1931 vyhrali voľby, neponúkli mu vo vláde žiadne miesto a tak zostal iba radovým poslancom.

Žil na svojom vidieckom sídle v Chartwelle v Kente. V tom čase sa stal známym hlavne vďaka svojim prejavom v parlamente, v ktorých oponoval ústretovej politike vlády voči Indii a jej snahe získať nezávislosť. Nebol oslovený, ani keď bolo v Británii zriadené ministerstvo pre koordináciu obrany v roku 1936 a keď v roku 1937 odišiel premiér Baldwin, ministerským predsedom sa stal Neville Chamberlain.

Od tejto výmeny na poste premiéra bola v britskej zahraničnej politike viditeľná istá zmena. Baldwin sa vyhýbal stretnutiu s Hitlerom, naopak Chamberlain k nemu poslal už na jeseň roku 1937 svojho neskoršieho ministra zahraničia lorda Halifaxa, aby sa dozvedel viac o Hitlerových cieľoch. Churchill sa stal vodcom opozície vo vládnej strane. Úmerne s tým, ako rástla moc Nemecka, rástol aj Churchillov odpor.

V úlohe vojnového ministerského predsedu[upraviť | upraviť zdroj]

Churchil s jeho charakteristickým gestom v tvare V (znamenajúcom Victory – Víťazstvo)

Dňa 1. septembra 1939 Nemecko napadlo Poľsko a 3. septembra vstúpila Británia do vojny. Nasledujúci deň sa šesťdesiatpäťročný Winston Churchill stal znova prvým lordom admirality. Počas takzvanej Podivnej vojny sa ukázal ako jeden z najaktívnejších ministrov, kedy jediná výrazná aktivita prebiehala na mori. Churchill obhajoval preventívne obsadenie Narviku, nórskeho neutrálneho prístavu, odkiaľ sa vyvážala železná ruda (surovina, ktorú Nemecko súrne potrebovalo a nemalo ju) a švédskej Kiruny, v blízkosti ktorej ležali bane na železnú rudu. Chamberlain a zvyšok kabinetu s touto akciou nesúhlasili a tak bola odložená až do doby nemeckej invázie do Nórska, ktorá bola napriek britským snahám úspešná. Dňa 10. mája 1940 po demisii kabinetu Nevilla Chamberlaina sa stal Winston Churchill ministerským predsedom (rozhodovalo sa medzi ním a lordom Halifaxom) a 13. mája predniesol v snemovni slávny prejav „o krvi, drine, potu a slzách“ a zadefinoval cieľový program svojej vlády. Churchillovu politickú činnosť počas 2. svetovej vojny možno rozdeliť do troch etáp.

Prvá trvala od mája 1940 do decembra 1941, kedy bola Británia osamotená proti Nemecku a Taliansku. Spojené štáty ešte do vojny nevstúpili, Sovietsky zväz uzavrel Pakt o neútočení a ostatné štáty už zostali mimo hru. Churchill sa zo začiatku sústredil na štyri body. Odsunul do pozadia prominentných politikov appeasementu. Sústredil na seba všetky významné funkcie tak, aby mohol viesť vojnu a pritom rozhodovať o všetkom dôležitom. Uskutočnil industriálnu mobilizáciu Británie (okamžite zveril svojmu priateľovi barónovi Beaverbrookovi leteckú produkciu; bola to Beaverbrookova zásluha, že počas leteckej bitky bola Británia schopná vzdorovať nemeckým náletom) a nakoniec uviedol do života anglo-americkú alianciu, ktorá v tejto fáze mala podobu vysielania amerických lodí cez Atlantik a zásobovania Británie životne dôležitými materiálmi. Dňa 14. augusta 1941 sa Winston Churchill stretol s americkým prezidentom Franklinom D. Rooseveltom na lodi HMS Prince of Wales. Na stretnutí podpísali spoločnú deklaráciu, ktorá sa stala známou pod názvom Atlantická charta (Atlantic Charter). Ponúkli v nej zásady medzinárodnej spolupráce pri udržiavaní mieru a bezpečnosti.

Druhá etapa, ktorá zahŕňa obdobie od decembra 1941 až po november 1942 nebola veľmi úspešná. Japonci dobili Malajziu a Barmu, nemecký poľný maršal Rommel porazil nílsku armádu, padol Tobruk, preťažované loďstvo v Pacifickom oceáne bolo decimované a India vypovedala Británii poslušnosť. V júli bolo navrhnuté hlasovanie o dôvere vláde a v septembri bol navrhnutý dokonca Churchillov protikandidát (sir Stafford Cripps), ale Churchill svoju pozíciu dokázal obhájiť. V roku 1941 vznikla aliancia spojencov (USA, ZSSR, Veľká Británia), v ktorej Británia predstavovala najslabší článok, ale Churchill dúfal, že sa podarí udržať ZSSR mimo strednú Európu tak, že by bol vedený úder zo severnej Afriky v smere Terst – Viedeň – Praha. To sa však nestretlo so Stalinovou ani s Rooseveltovou podporou.

V tretej etape (december 1942 – jún 1945) bol nútený tento plán zanechať. Paradoxne to bolo pre neho obdobie veľkých víťazstiev. Churchill sa zúčastnil na konferenciách, na ktorých sa rozhodovalo o budúcich hraniciach Európy a Ázie. Týkalo sa to predovšetkým konferencie v Teheráne, Jalte a Postupime, kde sa Churchill snažil “hrať partiu” so Stalinom za slabej Rooseveltovej podpory. Zvlášť spornou sa stala hranica medzi Poľskom a Sovietskym Zväzom a Poľskom a Nemeckom. Táto dohoda o posunutí hraníc bola po vojne vnímaná ako zrada poľskej exilovej vlády v Londýne, ktorá s ňou nikdy nesúhlasila. Churchill bol presvedčený, že jediný spôsob, ako zmierniť napätie medzi národnosťami, je vytvorenie hraníc, ktoré by rešpektovali národnostnú hranicu. Zároveň malo byť odsunuté nemecké obyvateľstvo smerom na západ.

Veľká trojka – Stalin, Franklin D. Roosevelt, a Winston Churchill na konferencii v Teheráne, 28. novembra 1943

Niektoré z jeho rozhodnutí a činov sú dodnes považované za kontroverzné. Týka sa to jeho indiferentného postoja voči bengálskemu hladomoru v roku 1943, ktorý si vyžiadal životy najmenej 2,5 miliónov ľudí. Churchill tiež podporoval bombardovanie Drážďan krátko pred koncom vojny. Drážďany boli predovšetkým civilným cieľom, zhromaždilo sa tu veľké množstvo utečencov z východnej Európy a je diskutabilné, či zničenie Drážďan malo strategickú hodnotu (vybombardovanie pomohlo sovietskej armáde k rýchlejšiemu postupu).

Napriek jeho dôležitej úlohe počas druhej svetovej vojny, mal Churchill na britskej politickej scéne mnoho nepriateľov. Jeho popularitu nezvýšili ani výroky, ktoré znevažovali myšlienku verejnej zdravotnej starostlivosti či zlepšenie štandardov všeobecného vzdelania masovej populácie. Navyše obyvateľstvo si stále pamätalo na chyby konzervatívnych vlád v 30. rokoch. Toto boli dôvody, prečo tesne po skončení vojny v júni 1945 konzervatívna strana a Churchill ako jej vodca prehrali všeobecné voľby.

Po vojne[upraviť | upraviť zdroj]

Zdalo sa, že sedemdesiatročný Churchill vo vysokej politike skončil, ale on už od roku 1946 pracoval na svojom návrate. Odmietol ponúkaný titul vojvodu (čím by sa dostal do Hornej snemovne) a zostal vodcom opozície v Dolnej snemovni.

5. marca 1946 mu bol v malom americkom meste Fulton udelený čestný doktorát na Westminster College. Slávnosti sa zúčastnilo asi štyridsaťtisíc ľudí, nechýbal ani americký prezident. Pri tejto príležitosti predniesol Churchill známy Fultonský prejav, v ktorom rozoberal situáciu v povojnovom svete a ako veľký odporca komunizmu poukázal na rozpínajúcu sa sovietsku zahraničnú politiku. Povedal: V Európe bola spustená železná opona, ktorá rozdelila kontinent a naším poslaním je oslobodenie národov od nej z totalitnej kontroly Moskvy. (znova uviedol do verejného povedomia pôvodne Goebbelsov pojem železná opona). O svojom prejave sa radil s prezidentom Trumanom a pomýlil sa iba v tom, že predpokladal v krátkej dobe nový vojnový konflikt.

Churchillovou nemalou zásluhou Francúzsko získalo stále miesto v Bezpečnostnej rade OSN (takto mohla ďalšia európska mocnosť vyvažovať stále miesto ZSSR).

Bol stúpencom európskej integrácie a jedna z troch hlavných budov Európskej únie v Bruseli nesie jeho meno.

Churchill v slávnostnom prejave prednesenom v Zürichu v septembri 1946 vyhlásil:

Musíme vybudovať Spojené štáty Európy. Je to jediná možnosť ako umožniť stovkám miliónov pracujúcich znova nájsť svoje drobné radosti a vieru v to, že život sa oplatí žiť… Prečo by nemohla existovať európska skupina schopná poskytnúť poblúdeným národom tohto rozbúreného a mocného kontinentu pocit širšieho vlastenectva a spoločného občianstva?

Znova v sedle 1951 – 1955[upraviť | upraviť zdroj]

Churchillova socha na Parliament Square v Londýne

V roku 1950 boli ďalšie parlamentné voľby, pred ktorými Churchill spustil veľkú predvolebnú kampaň. Nakoniec ale zvíťazili tesne labouristi a Churchill sa stal poslancom.

Do veľkej politiky sa Winston Churchill vrátil ešte raz, keď v predčasných voľbách v roku 1951 vyhrala tesnou väčšinou konzervatívna strana. Po šiestich rokoch bol znova na Downing Street 10.

Počas tohto volebného obdobia obnovil priateľské vzťahy s USA a zapojil sa do vytvárania „novej Európy“. Jeho hlavným záujmom sa stala zahraničná politika.

Na začiatku 50. rokov musel riešiť iránsku krízu, ktorá vznikla znárodnením anglo-iránskej naftovej spoločnosti vládou Muhammada Mossadeka v roku 1951. O rok neskôr došlo kvôli pozemkovej reforme v Keni k povstaniu (Povstanie Mau Mau), ktoré prerástlo do občianskej vojny.

V Malajzii sa vystupňovalo povstanie, ktoré proti britskej nadvláde vypuklo už v roku 1948. Rovnako ako v Keni, aj tam Churchill preferoval vojenský zásah, ale aj tak bolo jasné, že britské koloniálne panstvo v Ázii a v Afrike sa končí.(V roku 1957 sa Malajzia stala nezávislým štátom.)

Na Churchilla doliehala staroba a zdravotné problémy. Nedoslýchal, ale nechcel nosiť načúvací prístroj, ktorý by mu uľahčoval vystupovanie na verejnosti. V marci 1953 zomrel Stalin a z Veľkej trojky zostal iba on, Mr. History, ako ho volali americkí novinári.

V júni 1953 Churchill prekonal ďalší záchvat mŕtvice a 27. júna odišiel na dovolenku. V roku 1954 už bolo jasné, že Churchill na svoj úrad fyzicky nestačí a preto 5. apríla 1955 odstúpil z funkcie premiéra. Na jeho miesto nastúpil Anthony Eden, o ktorom sa to ako o zvláštnom protégé Churchilla dlho predpokladalo.

Posledné dni[upraviť | upraviť zdroj]

Churchill trávil veľkú časť svojho času v Chartvelle, vo svojom vidieckom sídle a mieste, kde sa po celý život uchyľoval k odpočinku a na juhu Francúzska. Spoločnosť mu robil jeho obdivovateľ, americký milionár maďarského pôvodu Emery Reves, ktorý mu dal k dispozícii svoju prímorskú vilu La Pausa.

V roku 1962 utrpel zlomeninu stehennej kosti, ale napriek tomu, že mal už 88 rokov, sa ešte zotavil a vrátil domov.

15. januára 1965 mal ďalší záchvat mŕtvice, po ktorom sa už nespamätal a posledné dni bol v bezvedomí. Zomrel o deväť dní neskôr, 24. januára 1965 v Londýne v jeho dome na ulici Hyde Park Gate 28 vo veku deväťdesiatjeden rokov. Jeho pozostatky boli tri dni vystavené vo Westminstr Halle, pochovaný bol v katedrále sv. Pavla.

Pohreb Winstona Churchilla bol prvým štátnym pohrebom, ktorým bol vyznamenaný nečlen kráľovskej rodiny od smrti poľného maršala lorda Robetrsa z Kandaharu v roku 1914. Pohreb, ktorý bol 30. januára sa zároveň stal prehliadkou svetových politických osobností. Hold mu prišlo vzdať stojedenásť predstaviteľov štátov. Počet zúčastnených politických špičiek prekonal až pohreb pápeža Jána Pavla II. v roku 2005.

Churchill si želal, aby bol pochovaný v Bladone, neďaleko Woodstocku, ktorý nie je príliš vzdialený od miesta jeho narodenia Blenheimu.

Rodina[upraviť | upraviť zdroj]

Winston Churchill a jeho budúca manželka Clementine krátko pred svadbou v roku 1908

V roku 1904 sa na jednom z plesov londýnskej zimnej sezóny Winston Churchill zoznámil s krásnou Clementine Hozierovou (* 1. apríl 1885 – † 12. december 1977), ktorá bola dcérou nekonvenčnej lady Blanche Henrietty Hozierovovej a bankára Henryho Hoziera (manželia sa neskôr kvôli opakovaným Blanchiným neverám rozviedli).

O štyri roky sa Winston stretol s Clementine náhodou na jednom večierku. Vtedy už bol poslancom a onedlho sa mal stať ministrom obchodu. V Blenheime, rodinnom vidieckom sídle Churchillovcov ju požiadal o ruku a po sedemmesačnej známosti sa zosobášili. V tom čase mala dvadsaťtri rokov, Churchill tridsaťštyri.

Svadobný obrad sa konal 2. septembra 1908 v kaplnke svätej Margaréty vo Westminstri. Winston si želal veľkú svadbu, pozvaných bolo viac ako osemsto hostí. Po nej mladomanželia odišli na svadobnú cestu do Rakúska a Talianska, ale aj na nej mladoženích neprestal pracovať (písal eseje o v východnej Afrike).

Prvé dieťa, dcéra Diana sa im narodila 11. júla 1909, o dva roky 28. mája 1911 nasledoval syn Randolph, v roku 1912 potratila Clementine tretie dieťa. 7. októbra 1914 nasledovala Sarah a nakoniec 15. septembra 1922 sa narodila najmladšia Mary.

Dcéra Diana bola dvakrát vydatá ale jej manželstvá neboli šťastné. Psychicky sa zrútila, liečila sa viackrát na klinike pre duševné poruchy a nakoniec v roku 1963 spáchala samovraždu. Sarah bola herečkou, život jej komplikoval alkohol, ktorému nevedela odolať. Randolph prežil otca o dva roky, nadmerne pil, mal cirhózu pečene, vo veku päťdesiatdva rokov zomrel ako nevyliečiteľný alkoholik.

Najmladšia Mary sa vydala za vojenského atašé v Paríži a jediná z Winstonových detí žije usporiadaným životom. V roku 1979 napísala biografiu svojej matky.

Clementine s Winstonom boli manželmi päťdesiatšesť rokov. Po manželovej smrti jej kráľovná udelila titul barónka Spencer-Churchillová a hodnosť pair. Získaním tejto hodnosti dostala oprávnenie doživotne zasadať v Snemovni lordov. Zomrela v roku 1977 ako deväťdesiatdvaročná.

Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

24. apríla 1953 mu udelila anglická kráľovná na slávnostnom ceremoniáli vo Windsorskom zámku Podväzkový rad. Odvtedy mal Churchill právo používať titul Sir Winston a jeho manželka Clementine sa stala lady Churchillovou.

V októbri 1953 dostal Nobelovu cenu za literatúru za šesťdielnu históriu 2. svetovej vojny. V odôvodnení sa uvádzalo: …za jeho majstrovstvo v historickej a biografickej tvorbe a pre jeho brilantné rečnícke umenie, ktorým vždy stál v službách obrany ľudských hodnôt.

Churchill ako spisovateľ[upraviť | upraviť zdroj]

Socha Winstona Churchilla vo Westhame v grófstve Kent. Autor – Oscar Nemon.

Winston Churchill bol už od mladosti plodným spisovateľom. V období, keď nezastával žiaden politický post, považoval sám seba za profesionálneho spisovateľa, ktorý sa zaoberal aj politikou. Písanie mu tiež poskytovalo nevyhnutné finančné prostriedky, pretože napriek svojmu aristokratickému pôvodu nebol bohatý, ale bol zvyknutý na určitý životný štandard. Jeho finančnej situácii nepomohli ani príliš časté neúspešné investície.

Niektoré jeho diela (napríklad Dejiny po anglicky hovoriacich národov) vznikli prevažne kvôli ťaživej finančnej situácii. Písal aj historické diela, na ktorých je však vidieť, že nebol profesionálnym historikom (nezaujímali ho napríklad sociálne alebo ekonomické dejiny, vlastne šlo hlavne o politické a vojenské dejiny, kde Angličania hrali hlavnú úlohu). Jeho historické práce sa delia do troch skupín:

Práce týkajúce sa dejín jeho rodiny[upraviť | upraviť zdroj]

nie vždy objektívne

  • Life of Lord Randolph Churchill (1906)
  • Marlborough: His Life and Times (štyri zväzky, 1933 – 38)

Autobiografické práce[upraviť | upraviť zdroj]

  • The Story of the Malakand Field Force (1898)
  • The River War (1899)
  • London to Ladysmith via Pretoria (1900), znova ako súčasť My Early Life (1930)
  • Ian Hamilton's March (1900), znova ako súčasť My Early Life (1930)

Historické diela[upraviť | upraviť zdroj]

najvýznamnejšia časť jeho historiografickej práce, za ktorú získal Nobelovu cenu

  • The First World War – The World Crisis (šesť zväzkov, 1923 – 31)
  • The Second World War (šesť zväzkov, 1948 – 53)
  • History of the English-Speaking Peoples (štyri zväzky, 1956 – 58)

Churchill a jeho bonmoty[upraviť | upraviť zdroj]

Pre Churchilla bol charakteristický jeho provokujúci, uštipačný, niekedy krutý humor.

O svojej smrti povedal: Nemám strach zo smrti. Keď prídem pred nebeskú bránu, dúfam, že ma svätý Peter privíta dobre. Pravda, veľa som pil a jedol, ale na druhej strane snáď som si vyslúžil nejakú kvalifikáciu na prijatie.

Na otázku, kto boli podľa neho veľké osobnosti, vymenoval otrávene Stalina, Roosevelta a Mussoliniho. Na vysvetlenie, prečo Mussolini, dodal : Ten bol najväčší zo všetkých. Odvážil sa dať zastreliť svojho zaťa.

Už ich čakáme. Aj ryby už sa tešia. O možnej invázii Nemecka do Británie.

Ľudia, ktorí si chodia do Talianska prezerať zrúcaniny, nebudú musieť chodiť až do Pompejí. Reakcia na vyhlásenie vojny Británii Talianskom.

Británia sa dostala do situácie, keď musela voliť medzi hanbou a vojnou. Vybrala si hanbu a mala vojnu. O mníchovskej dohode.

Ak Hitler vtrhne do pekla, v Dolnej snemovni určite aspoň prehodím nejakú peknú zmienku o diablovi. Reakcia na výčitky, že po napadnutí ZSSR začal spolupracovať so Stalinom.

Demokracia nie je ľahká žena, ktorú zbalí chlap so samopalom. Reakcia na tvrdenia, že protikomunistický zásah v Grécku nie je demokratický.

Victory[upraviť | upraviť zdroj]

Počas 1. svetovej vojny naučil Churchill námorníkov britskej kráľovskej flotily používať bojový pozdrav rímskych légií. Dva roztvorené vztýčené prsty nad zovretou dlaňou sa odvtedy používajú na celom svete na znak víťazstva.

Knihy o Churchillovi v slovenskom a českom jazyku[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]