Charles Lindbergh

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Charles Lindbergh
Charles Lindbergh
americký pilot, uskutočnil prvý sólový prelet ponad Atlantický oceán

Narodenie 4. február 1902
Detroit, USA
Úmrtie 26. august 1974 (72 rokov)
Havaj, USA

Charles Augustus Lindbergh, ml. (* 4. február 1902, Detroit, USA – † 26. august 1974, Havaj, USA) známy tiež ako Lucky Lindy alebo Osamelý orol bol americký pilot, známy predovšetkým prvým sólovým preletom Atlantického oceánu v roku 1927 na lietadle Ryan NYP, ktoré pomenoval Spirit of St. Louis. Neskôr sa angažoval na strane izolacionistov, ktorí odmietali vstup USA do Druhej svetovej vojny.

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Lindbergh sa narodil v Detroite v štáte Michigan ako syn švédskych prisťahovalcov. Vyrastal v Little Falls v Minnesote. Jeho otec bol právnik a neskôr kongresman (bojujúci proti vstupu USA do Prvej svetovej vojny), jeho matka bola učiteľka chémie. Od mladosti prejavoval záujem o techniku a stroje, najmä lietadlá. V roku 1922 po ukončení štúdia strojného inžinierstva sa pripojil k výcviku pilotov a mechanikov v spoločnosti Nebraska Aircraft. Kúpil si tiež svoje prvé vlastné lietadlo - Curtiss JN4 z prebytočných zásob armády po Prvej svetovej vojne, a začal sa s ním venovať vtedy populárnemu kaskadérstvu. V roku 1924 začal výcvik v Army Air Service (Armádnej leteckej služby Spojených štátov). V tej dobe tiež pracoval ako letecký mechanik aerolínií v Billings v Montane na Loganovom medzinárodnom letisku. Po ukončení výcviku – ako premiant – nastúpil ako hlavný pilot leteckej poštovej spoločnosti Robertson Aircraft Co. v St. Louis v Missouri. Tu lietal s poštovým dvojplošníkom de Havilland D.H.4 do miest Springfield, Peoria a Chicago v Illinois. Počas tejto služby sa stal povestný tým, že doručil poštu za akýchkoľvek okolností. Pri jednom z letov zachránil vrecia s poštou z horiaceho lietadla tak, že ich zhodil dole a okamžite zavolal na letisko v Peorii, aby pre nich poslali nákladné auto. V apríli 1923, keď bol na návšteve u priateľov v Lake Village v Arkansase, uskutočnil svoj prvý nočný let, pri ktorom preletel miestne jazerá Village a Chicot.

Prvý sólový prelet Atlantiku[upraviť | upraviť zdroj]

Lindberghovo lietadlo v National Air and Space Museum vo Washingtone

Lindbergh získal obrovskú celosvetovú popularitu ako prvý človek, ktorý sám nonstop letom prekonal Atlantický oceán. So svojím jednomotorovým lietadlom Spirit of St. Louis vyštartoval z Roosveltovho letiska na Long Islande 20. mája 1927 a za 33,5 hodín pristál v Paríži (jeho vnuk Erik Lindbergh zopakoval tento let o 75 rokov neskôr, v roku 2002 za 17 hodín a 17 minút). Francúzsky prezident Lindberghovi udelil Rad čestnej légie. Pri spiatočnej ceste do Spojených štátov ho sprevádzala celá flotila vojnových lodí a lietadiel až do Washingtonu, kde prevzal od prezidenta Calvina Collidga vyznamenanie Distinguished Flying Cross. Lindbergh svojím preletom cez Atlantik vyhral aj Orteigovu cenu – 25 000 dolárov – vypísanú v roku 1919. Dňa 13. júna 1927 sa v New Yorku na 5. Avenue konala veľkolepá prehliadka na Lindberghovu počesť. Význam jeho letu pre verejnosť bol tak veľký, že Lindberghov názor bol všeobecne uznávaný vo vývoji letectva až do jeho smrti. Lindbergh vystupoval v mnohých národných aj medzinárodných organizáciách a komisiách, vrátane NACA (predchodcu dnešnej NASA). Pomerne často je Lindberghov let chybne označovaný ako prvý prelet Atlantiku lietadlom ťažším ako vzduch; toto prvenstvo však patrí J. Alcockovi a A. W. Brownovi, ktorí Atlantik prekonali už 14. a 15. júna 1919.

21.marca 1929 bol za svoj prelet Atlantiku vyznamenaný najvyšším armádnym vyznamenaním USA – Medal of Honor. Do tej doby nevídaná publicita okolo neho a jeho letu odštartovala rýchly rozvoj leteckého priemyslu a presvedčila skeptikov o tom, že leteckú dopravu je treba začať brať vážne. Lindberghov let je považovaný za počiatočný impulz k letom na polárnych linkách, k zdokonaľovaniu techniky lietania vo veľkých výškach a k zvyšovaniu doletu lietadiel vďaka znižovaniu spotreby paliva. Tieto inovácie boli základom modernej medzikontinentálnej leteckej dopravy.

Hodinky Longines navrhnuté Ch. Lindberghom

Po svojom lete napísal Lindbergh list riaditeľovi firmy Longines, v ktorom detailne popísal svoj návrh vylepšenia hodiniek pre pilotov tak aby umožňovali lepšiu a ľahšiu navigáciu. Hodinky podľa jeho návrhu boli zhotovené a vyrábajú sa aj v súčasnosti.

Manželstvo, deti, únos syna[upraviť | upraviť zdroj]

Lindbergh sa 27. mája 1929 oženil s Anne Morrowovou, americkou pilotkou a dcérou diplomata Dwighta Morrowa v jeho dome v Engelwoode. Mali spolu šesť detí:

  • Charles Augustus Lindbergh III. (1930 – 1932)
  • Jon Lindbergh (* 1932)
  • Land Morow Lindbergh (* 1937)
  • Anne Lindbergh (* 1940)
  • Scott Lindbergh (* 1942)
  • Reeve Lindbergh (* 1945)

Prvorodený syn Charles III. sa vo veku iba dvadsať mesiacov 1. marca 1932 stal obeťou únosu. Po desaťtýždňovom neúspešnom vyjednávaní s únoscami a celonárodnom hľadaní uneseného chlapca bolo 12. mája nájdené detské telíčko v Hopewelle v New Jersey (len niekoľko míľ od miesta únosu). Neskôr bolo telo identifikované Lindberghom ako telo ich syna Charlesa. O viac ako tri roky neskôr sa zdvihla mediálna búrka v prípade Bruna Hauptmanna, obvineného z únosu a vraždy Lindberghovho syna. Proces sa konal vo Flemingtone v New Jersey. Unavení neustálou pozornosťou médií a verejnosti a stále zdrvení stratou syna sa Lindberghovci rozhodli odsťahovať v roku 1936 do Európy. Hauptmann, ktorý stále vyhlasoval, že je nevinný, bol uznaný vinným a 3. apríla 1936 bol popravený.

Obdobie medzi vojnami[upraviť | upraviť zdroj]

Lindbergh v medzivojnovom období z poverenia americkej armády niekoľkokrát navštívil nacistické Nemecko, aby referoval o nemeckom letectve a najmä o Luftwaffe. Zaujalo ho, že Nemecko postupne preberá vedúcu úlohu v modernej konštrukcii lietadiel, vyznačujúcej sa používaním celokovovej konštrukcie, stavby dolnoplošníkov, vzducholodí a využitím vznetových motorov. Uskutočnil tiež podobnú cestu po Sovietskom zväze, kde sa zaujímal o rozvoj letectva. Zo všetkých ciest podal podrobné informácie kompetentným vojenským orgánom. Lindberghovci žili v tridsiatych rokoch v Anglicku a v Bretónsku, aby našli stratený pokoj a vyhli sa medializácii, ktorá ich prenasledovala po celej Amerike po procese s Hauptmannom. Lindbergh tu pokračoval v spolupráci s francúzskym držiteľom Nobelovej ceny, lekárom A. Carrelom. Pretože v roku 1930 Lindberghova švagriná podľahla srdcovej chorobe, začal sa zaujímať o to, prečo nikto nie je schopný medicínsky takúto chorobu liečiť. Zistil, že príčinou je nemožnosť uchovať orgány mimo telo v prijateľnom stave. Preto začal s Carrelom pracovať na riešení tohto problému. Ich nápady neskôr pomohli budúcej liečbe srdcových chorôb, aj keď boli podstatne zmenené. Carrel tiež uviedol Lindbergha do teórií eugeniky a vedeckého rasismu, čo malo pravdepodobne hlavný vplyv na neskorší Lindberghov kontroverzný pohľad na zahraničnú politiku a riešenie svetových problémov. Od roku 1929 sa Lindbergh tiež zaujímal o prácu amerického priekopníka v oblasti rakiet, Roberta Goddarda, ktorý bol potešený jeho hlbokým záujmom a znalosťami. Nemal ale dostatok financií a tak mu Lindbergh pomohol získať skoro 100 000 dolárov od zámožného Daniela Guggenheima a jeho nadácie, na ďalšie výskumy a rozvoj. Lindbergh zostal po celý Goddardov život jeho priateľom a usilovne ho podporoval. Carrel a Lindbergh vydali v roku 1938 knihu The Culture of Organs, v ktorej zhrnuli svoju prácu v medicíne v oblasti premývania orgánov mimo ľudského tela pomocou sklenenej pumpy, ktorú spoločne vymysleli. Spoločne tiež diskutovali o umelom srdci omnoho skôr ako bolo skutočne vyrobené. (Od roku 2002 je každoročne udeľovaná Lindbergh-Carrelova cena za mimoriadny prínos v rozvoji biotechnológií pre uchovávanie orgánov.)

Rad nemeckého orla, ktorým Lindbergha dekoroval Hermann Göring 19. októbra 1938

Záujem o nemecké letectvo Lindbergha v roku 1938 opäť priviedol do stredu záujmu verejnosti. Americký veľvyslanec v Nemecku Hugh Wilson ho pozval na večeru s Hermannom Göringom na americkej ambasáde v Berlíne. Večere sa okrem diplomatov zúčastnili tiež tri najväčšie „mozgy“ nemeckého letectva: Ernst Heinkel, Adolf Baeumaker a Willy Messerschmitt. Göring dekoroval Lindbergha Radom nemeckého orla za jeho služby letectvu a za jeho priekopnícky let z roku 1927. (Henry Ford dostal toto vyznamenanie 30. júla v tom istom roku s príležitosti 75. narodenín.) Toto ocenenie neskôr vyvolalo v Spojených štátoch ostré protesty. Lindbergh odmietol vrátiť Nemcom vyznamenanie, pretože ako veril, dopustil by sa tým zbytočnej urážky nacistickej vlády v Nemecku.

Obdobie pred 2. svetovou vojnou[upraviť | upraviť zdroj]

Lindbergh prišiel do Nemecka na urgentnú požiadavku amerického atašé v Berlíne povereného zistiť všetko o nových nemeckých vojnových plánoch. Z toho dôvodu Lindbergh opakovane precestoval všetky nemecké letecké základne. Pri týchto cestách sa ho Nemci aj Göring snažili presvedčiť, že Luftwaffe je ďaleko silnejšia ako bola v skutočnosti. Vďaka svojej povesti získal oveľa väčšie znalosti o nemeckých plánoch ako ktorýkoľvek iný Američan. Na žiadosť nového veľvyslanca Kennedyho spísal tajnú správu pre Angličanov, v ktorej dal jasne najavo, že pokiaľ sa Británia a Francúzsko pokúsi zastaviť Hitlerovu agresiu, bude to ich vojenská samovražda. Niektorí historici usudzujú, že Lindbergh vychádzal z presných poznatkov a svojím varovaním uchránil Britániu od zničujúcej porážky v roku 1938. Podľa názoru iných Lindbergh len „sadol na lep“ plánu Tretej ríše, aby Francúzsko a Británia zostali bokom počas nemeckých operácií vo východnej Európe. Pre obidve verzie existujú argumenty, najmä to že Lindbergh nič nemal proti vojne Nemecka so Sovietskym zväzom a ázijským komunizmom, ale bol rozhodne proti vojne na Západe.

Druhá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Keď začala vojna v Európe, stal sa Lindbergh popredným obhajcom politiky nezasahovania. Pridal sa k protivojnovému výboru America First a skoro sa stal jeho prominentným hovorcom. Hovoril na masových zhromaždeniach konaných v Madison Square Garden v New Yorku a na Soldier Field v Chicagu. V prejave 11. septembra 1941 v Des Moines v Iowe označil tri skupiny, ktoré „tlačia túto krajinu rovno do vojny“Rooseveltovu administratívu, Angličanov a Židov, ktorí Ameriku ovplyvňujú prostredníctvom svojho vlastníctva a vplyvu vo filme, rozhlase, tlači aj vláde. Tento jeho prejav vyvolal ostrú a širokú kritiku a Lindbergh sa rozhodol rezignovať na všetky funkcie v armáde a letectve. Po japonskom útoku na Pearl Harbor, sa znovu pokúšal vrátiť k letectvu, jeho žiadosť bola však zamietnutá kvôli námietkam niektorých členov vlády. Odišiel teda pomáhať ako civilný konzultant leteckých spoločností a vlády. Taktiež ako civilista v roku 1944 uskutočnil asi 50 bojových letov v Tichom Oceáne. Jeho návrhy zahrňujúce lepšie využitie paliva na lietadlách P-38 Lightning dovoľovali lietať misie s väčším doletom a pri útoku takto vylepšených strojov bolo napríklad zostrelené v rámci zvláštnej akcie lietadlo, v ktorom letel admirál Jamamoto. Tiež ukazoval pilotom Corsairov ako vzlietnuť z paluby lietadlovej lode s viac ako dvojnásobným nákladom bômb, na aké bolo lietadlo určené. Z tejto doby je preukázaný aj jeho zostrel nepriateľského lietadla. Námorníci aj vojaci, ktorí s ním slúžili si ho veľmi vážili za jeho odvahu a vlastenectvo. Jeho vylepšenie P-38 zaujalo aj generála MacArthura.

Život po vojne[upraviť | upraviť zdroj]

Po skončení vojny žil pokojný život v štáte Connecticut a pracoval ako konzultant USAF a PanAm. Potom čo značná časť Európy pripadla do sovietskej sféry vplyvu, veril, že jeho predstavy a predpovede pred vojnou boli správne, ale keďže sa na vlastné oči presvedčil o porážke Nemecka aj o hrôzach holokaustu, uvedomil si, že americká verejnosť by už aj tak nezdieľala jeho vtedajšie názory. V roku 1953 vydal autobiografickú knihu The Spirit of St. Louis, popisujúcu aj jeho slávny let, za ktorú nasledujúci rok získal Pullitzerovu cenu. Prezident Eisenhower potvrdil jeho armádnu hodnosť a povýšil ho na brigádneho generála. Posledné roky svojho života žil na Havajskom ostrove Maui, kde 26. augusta 1974 zomrel. Jeho kniha Autobiography of Values bola vydaná posmrtne.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Berg, A. Scott. Lindbergh. New York: G.P. Putnam's Sons, 1998. ISBN 0-399-14449-8.
  • Cole, Wayne S. Charles A. Lindbergh and the Battle Against American Intervention in World War II. New York: Harcourt Brace Jovanovich, 1974. ISBN 0-15-118168-3.
  • Gill, Brendan. Lindbergh Alone. New York: Harcourt Brace Jovanovich, 1977. ISBN 0-15-152401-7.
  • Lindbergh, Charles A. Charles A. Lindbergh: Autobiography of Values. New York: Harcourt Brace Jovanovich, 1977. ISBN 0-15-110202-3.
  • Lindbergh, Charles A. We. New York: Grosset & Dunlap Publishers, 1927.
  • Mersky, Peter B. U.S. Marine Corps Aviation - 1912 to the Present. Annapolis, Maryland; Nautical and Aviation Publishing Company of America, 1983. ISBN 0-933852-39-8.
  • Milton, Joyce. Loss of Eden: A Biography of Charles and Anne Morrow Lindbergh. New York, Harper Collins, 1993. ISBN 0-06-016503-0.
  • Mosley, Leonard. Lindbergh: A Biography. New York; Doubleday and Company, 1976. ISBN 0-340-20117-7.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Charles Lindbergh na českej Wikipédii.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]