Samuel Beckett

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Nositeľ Nobelovej ceny
Nositeľ Nobelovej ceny
Samuel Beckett
írsky románopisec a dramatik
írsky románopisec a dramatik
Osobné informácie
PseudonymAndrew Belis
Narodenie13. apríl 1906
 Dublin, Írsko
Úmrtie22. december 1989 (83 rokov)
 Paríž, Francúzsko
Národnosťírska
Zamestnanierománopisec, pisateľ krátkych poviedok, dramatik, básnik, esejista
Dielo
Žánredráma, fiktívna próza, poézia, film
Literárne hnutievysoká moderna
Významné oceneniaNobelova cena za literatúru 1969
Ovplyvnený
Ovplyvnil
PodpisSamuel Beckett, podpis (z wikidata)
Odkazy
Spolupracuj na CommonsSamuel Beckett
(multimediálne súbory na commons)

Samuel Barclay Beckett, pseudonym Andrew Belis (* 13. apríl 1906, Dublin, Írsko – † 22. december 1989, Paríž, Francúzsko) bol írsky spisovateľ, autor absurdných drám, rozhlasových a televíznych hier, scenárov a románov, básnik a prekladateľ. Stal sa laureátom Nobelovej ceny za literatúru za rok 1969.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v dobre situovanej protestantskej rodine. Jeho predkovia pochádzali z Francúzska (pôvodný variant priezviska znel Becquet), odkiaľ sa presťahovali, keď bol zrušený Nantský edikt v roku 1685. Dom Beckettovcov, ktorý v roku 1903 postavil Beckettov otec, pozostával z obrovského domu a záhrady s tenisovým kurtom. Už ako päťročný začal navštevoval miestnu divadelnú školu, neskôr pokračoval v štúdiu na Earlsfort House School v centre mesta. V roku 1919 odišiel do Portora Royal School v Enniskillen, Fermanagh (túto školu navštevoval aj Oscar Wilde). Ako prirodzený športový talent exceloval v krikete, dokonca neskôr hral i za Dublinskú univerzitu a odohral dva prvoligové zápasy proti Northamptonshire Country Cricket Club. Tak sa stal jediným laureátom Nobelovej ceny za literatúru, ktorý sa zapísal do Wisden Cricketers' Almanack, biblie kriketu.

Absolvoval tiež štúdium na Trinity College, kde od roku 1923 študoval právo a európske jazyky (francúzština, taliančina a angličtina). Štúdium ukončil v roku 1927 získaním titulu bakalár umení a začal pracovať ako učiteľ v Belfaste, ale už v roku 1928 odišiel prednášať angličtinu do Francúzska na École Normale Supérieure v Paríži (pôsobil aj na prestížnej Sorbonne). Tu sa zoznámil s ďalším írskym spisovateľom, Jamesom Joycom. Beckett mu mnohými spôsobmi pomáhal a obhajoval jeho nie veľmi uznávané dielo. Beckettove priateľstvo s Joyceom ochladlo vďaka Beckettovmu romániku s Joyceovou dcérou Luciou.

V roku 1930 sa vrátil do Írska, kde začal učiť na Trinity College. Tu uňho prepukli depresie, ktoré liečil v psychiatrickej liečebni. V roku 1931 sa vzdal akademickej kariéry a po prepustení z liečebne niekoľko rokov cestoval po Európe. V roku 1938 sa natrvalo odsťahoval do Francúzska. V januári roku 1938 bol notorickým pasákom bodnutý do hrudníka a takmer na následky zranenia zomrel, a bol to práve James Joyce, kto mu zariadil súkromnú izbu v nemocnici. Keď sa pri predbežnom výsluchu Beckett opýtal svojho útočníka na dôvod, prečo ho bodol, ten len odpovedal: „Neviem, pane. Prepáčte.“ V priebehu druhej svetovej vojny sa angažoval v protifašistickom odboji - vo francúzskom hnutí odporu, a počas prvých dvoch rokoch vojny ho niekoľkokrát takmer chytilo gestapo. Ešte počas vojny (v roku 1942) odišiel na juh Francúzska do Roussillon, kde žil do konca vojny na vidieku a pracoval ako robotník, a taktiež pomáhal so sabotážami proti nemeckej armáde. Po skončení vojny sa vrátil do Paríža, kde bol navrhnutý na niekoľko francúzskych ocenení (Croix de guerre, Médaille de la Résistance). V Paríži ostal žiť až do konca života. V roku 1945 krátko navštívil Dublin a v roku 1961 si v Anglicku tajne vzal za ženu Suzanne. V roku 1969 bol ocenený za svoju tvorbu Nobelovou cenou za literatúru, no jeho manželka Suzanne, ktorá videla, že od toho momentu bol posadnutý slávou, toto ocenenie nazvala „katastrofou“. Suzanne zomrela 17. júla 1989 a Beckett, trpiaci pľúcnym ochorením a pravdepodobne i Parkinsonovou chorobou, obmedzovaný domácim ošetrovaním, zomrel 22. decembra toho istého roku. Obaja sú pochovaní na Cimetière du Montparnasse v Paríži, v hrobe s jednoduchým mramorovým pomníkom, vyrobeným podľa Beckettovho želania.

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho tvorba bola ovplyvnená francúzskym prostredím, pretože žil dlhé roky v Paríži a na ďalších miestach Francúzska a dielami takých spisovateľov, ako boli James Joyce, Dante Alighieri, Jean Racine či Marcel Proust. Svoje diela písal anglicky a francúzsky. Jeho prvou literárnou prácou bola esej Dante... Bruno... Vico... Joyce z roku 1929, v ktorej bránil Joyceovo dielo a metódy. Rok po vydaní krátkej poviedky "Assumption", ktorá vyšla v literárnom časopise Transition, vyhral malú literárnu cenu s poémou "Whoroscope", ktorá vychádzala zo životopisu Reného Descarta. Ukončenie akademickej kariéry zmenilo celé smerovanie jeho života a tento dôležitý bod opísal v poéme "Gnome", inšpirovanej dielom Johanna Wolfganga Goetheho, ktorú vydal v roku 1934. V roku 1932 napísal svoj prvý román Dream of Fair to Middling Women, no po mnohých odmietnutiach od vydavateľov sa ho rozhodol nechať tak (vyšiel až v roku 1993). O rok neskôr vydal zbierku krátkych próz More Pricks Than Kicks. Okrem románov a krátkych próz vydal i mnoho esejí a recenzií (napr. "Recent Irish Poetry" v literárnom časopise The Bookman v auguste 1934 a "Humanistic Quietism", recenziu diela Poems od jeho priateľa Thomasa Mac Greevyho, publikovanú v The Dublin Magazine v roku 1934). V roku 1935 úspešne vydal knihu básní Echo's Bones and Other Precipitates a začal pracovať na románe Murphy, ktorý vyšiel v roku 1938 a hneď nasledujúceho roku ho i preložil do francúzštiny. Počas pobytu v Roussillon pokračoval v písaní románu Watt (začal ho písať v roku 1941 a dokončil v roku 1945, no publikovaný bol až v roku 1953, ostal totiž schovaný v Roussillon).

V roku 1946 vydáva Sartrov časopis Les Temps Modernes prvú časť Beckettovej krátkej prózy Suite (neskôr nazvanú La fin alebo The End). Dielo nikdy nebolo realizované, pretože Simone de Beauvoir odmietla vydať jej druhú časť. Začal tiež písať svoj štvrtý román, Mercier et Camier, ktorý bol však vydaný až v roku 1970. Tento román bol prvým, ktorý Beckett napísal priamo vo francúzštine, miesto aby ho – ako mal vo zvyku – neskôr preložil z angličtiny. Od roku 1942 písal väčšinou svoje romány a prózy v angličtine a potom ich prekladal do francúzštiny, drámy zas vo francúzštine a prekladal ich do angličtiny, pretože ako tvrdil, vo francúzštine sa mu ľahšie píše bez akéhokoľvek štýlu. V roku 1951 začal písať románovú trilógiu Molloy, Malone umiera (1951) a Nepomenovateľný (1953). V roku 1952 vyšla jeho dráma Čakanie na Godota. Mala premiéru v roku 1953 a vďaka nej sa stal uznávaným dramatikom. V roku 1957 nasledovala hra Endgame (Koniec hry), v roku 1960 Happy Days (Šťastné dni) a v roku 1963 hra s názvom Play (Hra). V roku 1961 získal spolu s Jorge Luis Borgesom ocenenie International Publishers' Formentor Prize. Úspech jeho divadelných hier mu priniesol i pozvania na skúšky a uvedenia jeho hier po celom svete, a taktiež mu ponúkol novú kariéru – kariéru divadelného režiséra. Beckett často spolupracoval s herečkou Billie Whitelaw.

Po Beckettovej smrti bola jeho literárna a dramatická pozostalosť obhospodarovaná jeho synovcom Edwardom Beckettom.

Jeho dielo sa stalo nielen základným kameňom modernej a absurdnej drámy, ale ovplyvnilo i mnohých mladých dramatikov, ako boli Václav Havel, Eugène Ionesco, John Banville, Harold Pinter, Tom Stoppard, Sarah Kane alebo Marina Carr. Mnohí skladatelia 20. storočia, ako napr. Luciano Berio, György Kurtág, Morton Feldman, Philip Glass a Heinz Holliger, vytvárali svoje hudobné diela podľa Beckettových textov. Jeho diela sa stali tiež inšpiráciou pre mnohých vizuálnych umelcov ako Bruce Nauman, Alexander Arotin alebo Avigdor Arikha (Avigdor Arikha napr. namaľoval mnoho Beckettových portrétov a ilustroval niekoľko jeho prác). Niektoré z najznámejších fotografií Becketta vznikli vďaka fotografovi Johnovi Minihanovi, ktorý ho fotografoval v rokoch 1980 - 1985. Ich spolupráca prerástla do úzkych vzťahov, čo spôsobilo, že sa John Minihan stal jeho oficiálnym fotografom. Mnohé fotografie z divadelných predstavení Beckettových hier vytvoril John Haynes, divadelný fotograf, ktorý sa zúčastnil predstavení v Royal Court Theatre v Londýne.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Dráma[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1940 - Eleutheria (knižne vydané v roku 1995)
  • 1952 - Waiting for Godot (Čakanie na Godota), dejiskom hry je vidiecka cesta so stromom a kameňom, na ktorej dvaja tuláci – klauni Estragón a Vladimír, čakajú na Godota. Miesto Godota prechádza javiskom Pozzo, ktorý vedie na povraze Luckyho. V druhom dejstve si Pozzo vymení pozíciu s Luckym (Pozzo oslepne a Lucky onemie). Čakanie vypĺňajú Estragón s Vladimírom rozhovorom, ktorý nemá hlbší zmysel. Hra končí tým, že sa klauni dohodnú na odchode, ale neodídu.
  • 1956 - Act Without Words I (Akt bez slov)
  • 1956 - Act Without Words II (Akt bez slov II)
  • 1957 - Endgame (Koniec hry), hra poukazujúca na predstavu konca sveta, kedy ľudstvo predstavujú štyria ľudia, z ktorých traja sú nepohybliví. Uprostred scén je na kolieskovom kresle Hamm, ďalej sú tam dva kontajnery na smeti, kde žijú jeho rodičia Nagg a Nell, jediným pohyblivým je ich sluha Clov, ktorý ich v závere hry opúšťa
  • 1958 - Krapp's Last Tape (Posledná páska), hra o hľadaní identity počúvaním magnetofónových pások, na ktorých má pán Krap v desaťročných odstupoch nahrané dôležité fragmenty svojho života
  • Rough for Theatre I (neskoré 50. roky)
  • Rough for Theatre II (neskoré 50. roky)
  • 1960 - Happy Days (Šťastné dni)
  • 1963 - Play (Hra)
  • 1965 - Come and Go
  • 1969 - Breath (Dych)
  • 1972 - Not I (Nie ja)
  • 1982 - That Time Teraz
  • 1975 - Footfalls
  • 1980 - A Piece of Monologue (Sólo)
  • 1981 - Rockaby
  • 1981 - Ohio Impromptu
  • 1982 - Catastrophe (Katastrofa)
  • 1983 - What Where

Rozhlasové hry[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1956 - All That Fall
  • 1959 - Embers
  • 1961 - Rough for Radio I (Skica pre rádio I.)
  • 1961 - Rough for Radio II (Skica pre rádio II.)
  • 1961 - Words and Music
  • 1962 - Cascando

Televízne hry[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1965 - Eh Joe
  • 1975 - Ghost Trio
  • 1976 - ... but the clouds ...
  • 1981 - Quad I + II
  • 1982 - Nacht und Träume

Próza[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1932 - Dream of Fair to Middling Women (knižne vydané až v roku 1992)
  • 1934 - More Pricks Than Kicks
  • 1938 - Murphy
  • 1945 - Watt (publikovaný v roku 1953)
  • 1946 - Mercier and Camier (knižne vydané až v roku 1974)
  • 1951 - Molloy, 1. diel trilógie
  • 1951 - Malone Dies (Malone umiera), 2. diel trilógie
  • 1953 - The Unnamable (Nepomenovateľný), 3. diel trilógie
  • 1954 - Stories and Texts for Nothing (Novely a texty pre nič)
  • 1961 - How It Is (Ako to je)
  • 1971 - The Lost Ones
  • 1973 - First Love
  • 1976 - Fizzles
  • 1979 - Company
  • 1981 - Ill Seen Ill Said
  • 1984 - Worstward Ho
  • 1988 - Stirrings Still

Štúdie[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1929 - Dante... Bruno... Vico... Joyce
  • 1931 - Proust
  • 1958 - Three Dialogues
  • 1983 - Disjecta

Poézia[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1930 -Whoroscope
  • 1935 - Echo's Bones and other Precipitates
  • 1961 - Collected Poems in English
  • 1977 - Collected Poems in English and French
  • 1989 - What is the Word

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]