Immanuel Kant

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Immanuel Kant
Západná filozofia
Klasická filozofia
Immanuel Kant (painted portrait).jpg
Meno Immanuel Kant
Narodenie 22. apríl, 1724
Kráľovec, Východné Prusko (dnes Rusko)
Úmrtie 12. február, 1804
Kráľovec, Východné Prusko (dnes Rusko)
Škola/tradícia kantovstvo, osvietenská filozofia
Oblasť záujmu epistemológia, metafyzika, etika
Význačné myšlienky kategorický imperatív, transcendentálny idealizmus, syntetické apriórne tvrdenia, noumenon, nebulárna hypotéza
Podpis Autograph-ImmanuelKant.png

Immanuel Kant (* 22. apríl 1724, Kráľovec – † 12. február 1804, Kráľovec) bol predstaviteľ nemeckej klasickej filozofie; tvorca kriticizmu alebo transcendentalizmu, či transcendentálnej filozofie.

Prakticky neopustil rodné mesto, viedol neobyčajne pravidelný spôsob života, o ktorom sa šíria historky: jeho pravidelnosť údajne porušil len dvakrát: keď vyšla Spoločenská zmluva (1762) a keď sa dozvedel, že vo Francúzsku vypukla revolúcia (Veľká francúzska revolúcia); učil tu na univerzite.

Nemecký klasický idealizmus je vrcholná fáza klasickej filozofie, pokračovanie osvietenstva. Snaží sa o komplexnejšie vysvetlenie skutočnosti, o inováciu tém rozumu – hlbšie pochopenie jeho aktívnej, tvorivej povahy. Rozum a myslenie predstavuje ako spontánne aktivity a postupne sa prepracúva k pochopeniu vývinovej a historickej podstaty rozumu.

Kant sa narodil vo východopruskom Königsbergu (terajší Kaliningrad), kde žil až do svojej smrti. Tu vyštudoval gymnázium aj univerzitu, na ktorej sa neskôr stal profesorom filozofie. Pomerne mladý stratil rodičov, a tak sa musel o seba postarať sám. Bol veľký pedant. Z univerzity odchádza ako 77-ročný (3 roky pred smrťou). Nikdy sa neoženil.

Kantov život[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa 22. apríla 1724 v Königsbergu vo východnom Prusku (dnešný Kaliningrad v ruskej exkláve) v skromných životných podmienkach rodiny sedlára. Rodina vraj pochádzala zo Škótska, čomu nasvedčuje meno Cant, ktoré si písal ešte Immanuelov otec. Ako chlapec bol Kant najmä vďaka svojej matke vychovávaný v duchu pietizmu, čo je náboženské hnutie, kladúce dôraz na osobný citový zápal vo viere. Pietizmus napokon viedol mladého Kanta k štúdiu teológie, ktoré však veľmi skoro ukončil a oddal sa filozofii a prírodným vedám. Jeho obrat k filozofii nastal po absolvovaní sedemročného štúdia v mestskom kolégiu Fredericianum, kde sa venoval aj klasickým jazykom, a keď sa po nástupe na univerzitu v Königsbergu v roku 1740 dostáva pod vplyv Martina Knutzena, profesora logiky a metafyziky. Tento profesor mu sprístupnil svoju knižnicu a otvoril mu cestu k štúdiu nielen filozofie, ale aj prírodných vied – matematiky a fyziky. Práve tu sa Kant oboznamuje s fyzikou Isaaca Newtona a jeho stúpencov. Hoci sa na univerzite rozmáhal pietizmus, jeho vedecké vzdelanie ho napokon viedlo na nezávislé myslenie v duchu európskeho osvietenstva.

Po odchode z univerzity bol Kant deväť rokov súkromným učiteľom vo viacerých zámožných, šľachtických rodinách v okolí Königsbergu, počas ktorých si osvojil dôkladné filozofické vzdelanie. Potom začal prednášať na univerzite v rodnom meste, kde získal v roku 1755 docentúru a v roku 1770 profesúru logiky a metafyziky. Prednášal viac ako štyridsať rokov nielen logiku a metafyziku, ale aj prirodzenú teológiu, morálku, prirodzené právo, matematickú fyziku, zemepis a antropológiu. Z listov Johanna Herdera vyplýva, že Kant bol svedomitým učiteľom s vynikajúcim rečníckym nadaním; jeho reč prekypovala bohatými myšlienkami a bola sprevádzaná žartom a rozmarom, ktorý činil z jeho poučných prednášok skvelú zábavu. Obzvlášť pozoruhodnými sa stali jeho prednášky o vzdialených krajinách a národoch, hoci sám Kant nikdy neopustil Východné Prusko. Kant sa nikdy neoženil.

Kantov život je chudobný na vonkajšie udalosti, vyznačuje sa naopak značným stereotypom, možno aj vďaka ktorému sa Kant dožil v relatívnom zdraví vysokého veku, i keď ku koncu života mu zdravie výrazne ochablo. Sám si tento stereotyp vytvoril a so železnou koncentráciou ho každý deň dodržiaval. Kantova životospráva a jeho presný rozvrh dňa zodpovedali jeho zásadám. Vždy vstával o piatej a ihneď začínal pracovať. Od siedmej do deviatej prednášal, následne sa venoval vlastnému štúdiu, počas ktorého vznikli i jeho vedecké práce. O jednej začal dlhý obed, počas ktorého odpočíval a prijímal návštevy. Po prechádzke o pol štvrtej sa zahĺbil späť do štúdia a o desiatej večer si vždy líhal k spánku.

Už po vydaní svojich hlavných diel dosiahol Kant uznanie a slávu, a to i za hranicami Nemecka. Boli mu udelené mnohé pocty, ale on sám všetky pozvania mimo rodné mesto odmietal. V roku 1796 sa Kant vzdal aktívneho vyučovania a zaoberal sa ďalej štúdiom. Chcel prepracovať celý systém svojej filozofie, pričom ho k tomu viedli nové myšlienky Fichteho a mladých idealistov. Tento úmysel už nestihol zrealizovať.

12. februára 1804 Immanuel Kant zomrel. Mesto, univerzita a obyvateľstvo Königsbergu mu pripravili veľkolepý kniežací pohreb. Na jeho náhrobku je vyrytý jeho známy výrok: „Dve veci napĺňajú myseľ vždy novou a rastúcou úctou, čím častejšie a stálejšie sa nimi premýšľanie zaoberá: hviezdne nebo nado mnou a mravný zákon vo mne.“

Diela[upraviť | upraviť zdroj]

  • Všeobecné dejiny prírody a teória nebies (1755)
  • Nové osvetlenie prvých princípov metafyzického poznania (1755)
  • Fyzická monadológia (1756)
  • Sny duchovidcove (1766)
  • Dizertácia o forme a princípoch senzibilného a inteligibilného sveta (1770)
  • O rozličných ľudských rasách (1775)
  • Kritika čistého rozumu (1781)
  • Prolegomena ku každej budúcej metafyzike, ktorá sa bude môcť nazývať vedou (1783)
  • Idea ku všeobecným dejinám v svetoobčianskom pohľade (1784)
  • Základy metafyziky mravov (1785)
  • Kritika praktického rozumu (1788)
  • Kritika súdnosti (1790)
  • Náboženstvo v medziach číreho rozumu (1793)
  • K večnému mieru (1795)
  • Spor fakúlt (1798)

Kantova filozofia[upraviť | upraviť zdroj]

Predkritické obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Predkritické obdobie je obdobím filozofického myslenia Immanuela Kanta do premyslenia, rozvrhnutia a vydania jeho kľúčového diela Kritika čistého rozumu (1781). V tomto čase, od vydania prvého spisu v roku 1747 až po dizertáciu v roku 1770, bol Kant veľmi plodný spisovateľ. Veľká časť jeho prác v predkritickom období je prírodovedného charakteru. Najvplyvnejšími prácami sa stali Všeobecné dejiny prírody a teória nebies, Fyzická monadológia a O rozličných ľudských rasách.

Všeobecné dejiny prírody a teória nebies[upraviť | upraviť zdroj]

Kant v tejto práci predkladá hypotézu vzniku vesmíru a pohybu planét. Stavajúc na exaktnej Newtonovej fyzike, verí, že obehový systém v Slnečnej sústave sa dá vysvetliť čisto mechanickými príčinami bez potreby priameho zásahu Stvoriteľa. Usporiadanosť kozmu je podľa neho výsledkom interakcií príťažlivých a odpudivých síl.

Za počiatok kozmu Kant vzal chaos (prvotnú hmlovinu), v ktorom bola látka rozptýlená celkom rovnomerne v najmenších možných čiastočkách v priestore. Tieto čiastočky na seba navzájom pôsobia príťažlivými a odpudivými silami, pričom rôzne čiastočky disponujú rozličnou intenzitou týchto síl. Tak sa začali zoskupovať čiastočky pod spoločnou príťažlivou silou, čím sa zmenil pomer hustoty chaotickej prvotnej hmloviny. Vznikali hustejšie a redšie oblasti. Zhusťovaním Kant vysvetlil rotáciu systémov a vzrastajúcu teplotu vo vesmíre. Utvorili sa slnká, planéty, ba celé hviezdokopy a galaxie.

Kruhový pohyb Kant vysvetlil ako optimálnu, najnižšiu mieru vzájomného brzdenia častíc. Častice sa totiž pri priťahovaní a odpudzovaní zrážajú, čím vznikajú druhotné, nepôvodné pohyby, a teda brzdenie resp. obmedzovanie pôvodných pohybov.

Samozrejme, Kant sa dostal pred otázku, ako vznikla pôvodná hmota, chaotická prvotná hmlovina. Tu podľa neho zlyháva aj prirodzené vysvetlenie. Kant predpokladá Stvoriteľa, ktorý chaos vytvoril a obdaril ho silami, ktoré umožnili vznik usporiadaného kozmu. Tie isté sily, ktoré to umožnili, svet však privedú i naspäť k chaosu. O niekoľko desaťročí neskôr dospel nezávisle na Kantovi francúzsky astronóm Pierre Laplace k podobnej hypotéze o vzniku usporiadaného vesmíru a obehu planét. Odvtedy je toto pojatie vzniku sveta známe ako Kant-Laplaceova teória.

Fyzická monadológia[upraviť | upraviť zdroj]

Názov napovedá, že v tomto diele Kant nadväzuje na Leibnizov pojem monády. Tento spis prezrádza na svoju dobu pomerne vyspelú myšlienku, že podstatou najmenších čiastočiek hmoty je sila vypĺňajúca priestor. To, čo tvorí podstatu hmoty resp. jeho telesovosť a nepreniknuteľnosť, je sila. Niet žiadnej látky, ale len sila (energia). Táto Kantova myšlienka prežíva svoje obrodenie v súčasnej fyzike, ktorá Kantovi dáva za pravdu, keďže súhlasí s tým, že hmota je len zvláštnou javovou formou energie.

O rozličných ľudských rasách[upraviť | upraviť zdroj]

V tejto práci sa Kant otvára myšlienke procesuálneho vývoja Zeme, evolúcii pozemských rastlín a zvierat i evolúcii človeka spojenej s vznikom ľudských rás. Immanuel Kant sa tak stal priekopníkom myšlienky, ktorej sa dostalo uznania až v 19. storočí.

Prechod do kritického obdobia[upraviť | upraviť zdroj]

Predkritické obdobie bolo v živote Kanta prirodzene i prípravou na éru jeho kritických diel. Táto príprava sa začala vznikom pochybností o metafyzike, čím sa začalo vypracovanie celého kritického problému. Spočiatku bol Kant do značnej miery ovplyvnený racionalizmom a metafyziku vybudovanú racionalistami ako „vedu o nadzmyslovom“ si zamiloval. Približne od roku 1760 však prijíma na zreteľ hlavné myšlienky empirikov, obzvlášť Locka spolu so skeptickými závermi Davida Humea. Kant si všíma prostredníctvom nich nepostrádateľnú úlohu skúsenosti v našom myslení. Vraví, že metafyzika a bludný, úplne vymyslený systém sú pri hodnotení istoty pravdivosti ich koncepcií na tom úplne rovnako – ak nepoužijeme skúsenosť ako pomoc v orientácii. Metafyzika v striktne racionalistickom poňatí stráca pôdu overiteľnosti a je vystavená tápaniu.

A tak sa stáva novou úlohou metafyziky určiť najprv hranice ľudského rozumu resp. vymedziť, pokiaľ si zaslúži priestor racionalizmus a pokiaľ empirizmus. Kant pochopil, že k tomu bude musieť preskúmať štruktúru celého aparátu ľudského myslenia. V kontúrach jeho následného úsilia, chronologicky spadajúcom do predkritického obdobia, je možné pochopiť význam a cieľ kritického štádia jeho myslenia.

Kritické obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Kritické obdobie Immanuela Kanta je reprezentované jeho tromi vrcholnými dielami – Kritika čistého rozumu, Kritika praktického rozumu a Kritika súdnosti. Slovom „kritika“ Kant nerozumie kritizovanie v dnešnom zmysle posudzovania, ale kritiku ako osvetlenie, preskúmanie, vymedzenie.

Kritika čistého rozumu[upraviť | upraviť zdroj]

Portrét Immanuela Kanta z roku 1791.
Úvod a základná filozofická terminológia Kritiky[upraviť | upraviť zdroj]

Pri skúmaní štruktúry ľudského poznávania a myslenia Kant rozlíšil niektoré kľúčové pojmy. Rozlišuje medzi apriórnym poznaním, ktoré je poznaním bez skúsenosti resp. pred skúsenosťou, a aposteriórnym poznaním resp. poznaním stávajúcom na skúsenosti. Apriórne poznanie, ku ktorému nie je primiešané nič empirické, nazýva čistým poznaním. Pre apriórne poznanie je typické, že je

  • nutné resp. nevyhnutné (skúsenosť naopak nie je nevyhnutná – nepoukazuje nám na to, že niečo musí byť také, aké to je),
  • prísne všeobecné (platí pre všetky paradigmy, pričom pri skúsenosti takej istoty nemožno dosiahnuť).

Keď je nejaké poznanie resp. nejaký súd nutný a všeobecný, nemôže podľa Kanta pochádzať zo skúsenosti. Ak vystúpi teda nejaká veta s nepodmienenou nutnosťou a najprísnejšou všeobecnosťou, musí mať apriórny pôvod.

Kant tiež rozlišuje medzi rozumom a rozvažovaním. Rozvažovanie (Verstand) vtláča do látky poskytovanej zmyslovosťou svoje formy myslenia, čím je táto látka pozdvihovaná na úroveň pojmu a pojmy sa následne spájajú do súdov. Rozum (Vernunft) je potom zodpovedný ako schopnosť ideí za vyvodzovanie úsudkov zo súdov. Čistý rozum, ktorého kritiku (preskúmanie) Kant píše, je rozum zaoberajúci sa čistým poznaním.

Ďalej Kant rozlišuje medzi analytickými a syntetickými súdmi. Analytický súd je spojenie subjektu s predikátom tak, že je predikát implicitne zahrnutý v subjekte, takže súdom iba analyzujeme subjekt. Tieto súdy pochopiteľne nepotrebujú pre svoj vznik skúsenosť, a tak bývajú apriórnymi. Syntetický súd je spojenie subjektu s predikátom tak, že predikát nevyplýva zo subjektu, lež spojením obohatíme subjekt o novú súvislosť. Neprekvapí nás teda, že tu potrebujeme vonkajší podnet pre spojenie, a teda skúsenosť. Tieto súdy tak obvykle bývajú aposteriórne.

Kant si však všíma, že jestvujú také syntetické súdy, ktoré sú nutné a všeobecné. Sú nimi napríklad aritmetické súdy, kde výsledok spočítania veľkých čísel nie je zrejmý hneď pomocou analýzy, ale len skrze syntézu, pričom však tento súd platí vždy a nutne. Zdá sa teda, že jestvujú apriórne syntetické súdy.

Kant si vo svojej Kritike čistého rozumu kladie otázku: Ako sú možné apriórne syntetické súdy? Keďže pochopil, že takéto súdy obsahuje matematika, prírodoveda a metafyzika, rozviedol túto otázku do troch podotázok:

1. Ako je možná čistá matematika, čiže matematika založená na apriórnych súdoch (syntetických)?
2. Ako je možná čistá prírodoveda?
3. Ako je možná metafyzika, ak sa chce nazývať vedou?

Kant v práci nechce podať úplný systém čistého rozumu, ale len jeho posúdenie, zdroje a hranice. Svoju filozofiu v Kritike, ktorá je systémom princípov čistého rozumu, nazýva i transcendentálnou filozofiou.

Z Kritiky možno vyčleniť tri ústredné témy – transcendentálna estetika, transcendentálna analytika a transcendentálna dialektika.

Transcendentálna estetika[upraviť | upraviť zdroj]

Názov prezrádza, že sa Kant uchýlil k pôvodnému poňatiu estetiky ako náuky o krásne resp. náuky o zmyslových zážitkoch. Ide teda o transcendentálne skúmanie schopnosti zmyslového poznania.

Zmyslovosť je schopnosť prijímať to, čo na nás pôsobí zvonku. Zmysly tak poskytujú názory (náhľady) čiže bezprostredné predstavy jednotlivých predmetov. Kant si tu všíma, že singulárna predstava však nie je neforemnou látkou, lež sformovanou látkou. Otázkou sa tak stáva, čo formuje zmyslovú predstavu. Kant nachádza odpoveď v postulovaní priestoru a času.

Priestor je čistá apriórna forma názorov našich vonkajších zmyslov. Všetky javy sprostredkované zmyslami spájame s predstavou priestoru, pričom o tom, čo je za javmi osebe, nemôžeme pochopiť nič. Ide už totiž o tzv. noumenon (numenálny svet), ktoré sú za hranicami našej zmyslovosti (za hranicami javov – fenoménov, ktoré sa nám javia; fenomenálny svet), a teda aj rozvažovania.

Javy si rovnako spájame aj s časom, ktorý je čistou formou nášho vnútorného zmyslu. Všetky javy totiž vnímame v čase a nutne v časových vzťahoch. Čas je podmienkou, bez ktorej nemôžeme mať vôbec žiadnu skúsenosť.

Na apriórnych formách zmyslovosti stojí možnosť matematiky, keďže matematika manipuluje len s priestorovými a časovými určeniami. Tak sú možné apriórne syntetické súdy v aritmetike a geometrii, čím Kant zodpovedal svoju prvú podotázku.

Transcendentálna analytika[upraviť | upraviť zdroj]

Kant tvrdí, že všetko naše myslenie, všetky naše pojmy sa môžu vzťahovať len na predmety, ktoré sú nám dané prostredníctvom názoru (zmyslového náhľadu). Zmyslovosť a rozvažovanie sú na seba navzájom odkázané. Zmyslový materiál sformovaný apriórnymi formami – priestorom a časom – je nezrozumiteľný bez pojmového rozvažovania. Rozvažovanie je však odkázané na zmyslovosť tým, že potrebuje od neho názornú sformovanú látku. Otázkou sa tu stáva, ako rozvažovanie prichádza k pojmom. Táto otázka je témou Kantovej transcendentálnej logiky.

Kant, hľadajúc odpoveď, dospel k spísaniu štyroch foriem súdov, podľa ktorých môžu byť pojmy vovedené do spoločného vzťahu subjekt – predikát:

1. kvantita súdov (všeobecné, partikulárne a singulárne súdy);
2. kvalita súdov (kladné, záporné a nekonečné súdy);
3. vzťah súdov (kategorické, hypotetické a disjunktívne súdy);
4. modalita súdov (problematické, asertorické a apodiktické súdy).

Z foriem súdov Kant následne vyvodil pre každý typ súdu základné formy tvorenia pojmov, ktoré nazýva kategóriami. Sú nimi:

1. z hľadiska kvantity jednota, mnohosť a totalita (úplnosť);
2. z hľadiska kvality realita, negácia a limitácia;
3. z hľadiska vzťahu inherencia a substitúcia, príčinnosť a závislosť, reciprocita medzi činným a trpným;
4. z hľadiska modality možnosť – nemožnosť, existencia – neexistencia, nutnosť – náhodilosť.

Kategórie sú v rozvažovaní a priori. Pojmy predmetov teda vznikajú najprv tak, že sa utvoria zo zmyslového materiálu sformovaného apriórnymi formami zmyslovosti v priestore a čase názory, ktoré sa potom rozvažovaním podľa hľadísk dvanástich kategórií spájajú. Odkiaľ však rozvažovanie vie, ktorú kategóriu má použiť na neusporiadaný materiál? Kant tvrdí, že človek má prirodzenú schopnosť, ktorá mu umožňuje zvoliť tie správne kategórie. Touto schopnosťou je podľa Kanta práve súdnosť.

Tu Kant tiež odpovedá, ako je možná čistá prírodoveda. Zákonitý poriadok prírody pochádza z toho, že naše rozvažovanie spája javy podľa noriem, ktoré sú v človeku (priestor, čas a kategórie). Človek je teda vlastne sám zákonodarcom prírody resp. tvorcom apriórneho poznania o prírode. Keďže naše vlastné myslenie „robí“ prírodu, dá sa povedať, že sa naše poznanie neriadi podľa vonkajšieho sveta, ale vonkajší svet sa riadi podľa nášho poznania. Tento revolučný obrat vošiel do dejín filozofie ako Kantov Kopernikovský obrat.

Transcendentálna dialektika[upraviť | upraviť zdroj]

V tejto časti Kritiky sa Kant venuje osudu a možnosti metafyziky, nárokujúcej si status vedy. Všíma si, že človek má akúsi prirodzenú vlohu klásť si metafyzické otázky o svete, o Bohu, o nesmrteľnosti, ale pritom ťažko hľadá na ne odpoveď. Situáciu rieši transcendentálnou dialektikou, v ktorej sa zaoberá samotným rozumom, venujúcom sa tvoreniu úsudkov.

Rozum vedie podľa Kanta rozvažovanie podobným spôsobom, ako rozvažovanie osvetľuje zmyslovosť. Rozdiel je len v tom, že rozum spĺňa len regulatívnu funkciu, čiže dáva rozvažovaniu iba pravidlá, ako má postupovať.

A tak Kant ukázal, kde ležia hranice nášho teoretického rozumu. Sú tam, kde končí oblasť možného skúsenostného poznania. Čo je mimo neho (tzv. numenálny svet), o tom nemôžeme nič povedať – rozum teda nemôže dokázať metafyzické idey vrátane Boha, slobody a nesmrteľnosti. Nemôže ich však ani vyvrátiť. Potiaľ je vytvorený priestor pre vieru v tieto idey. Ako vidno, Kant ruší metafyzické poznanie a získava miesto pre vieru. Čistá metafyzika, ktorá derivuje svoje idey úplne apriórnou cestou bez akéhokoľvek zmyslového pôvodu, teda nie je ako veda možná, keďže nemôže poskytovať ozajstné poznanie, ale iba dialektické ilúzie.

Metafyzika je však možná ako kritika kompetencií rozumu s regulatívnou funkciou. Idey rozumu by mohli slúžiť ako regulatívne ideály, kedy by hlavnou úlohou metafyzického myslenia bolo rozšírenie apriórnej štruktúry rozumu a určenie hraníc poznania ohľadom prírodných vied a mravnosti.

Zhrnutie Kritiky[upraviť | upraviť zdroj]

Prepracovaná verzia Kritiky čistého rozumu mala vyše 850 strán, preto zhrnúť to najpodstatnejšie z podstatného je takmer neriešiteľná úloha. Preto uvádzame len kostru informácií z tohto článku.

Kant sa v Kritike venuje otázke apriórneho poznania, poznania plynúceho najmä z apriórnych syntetických súdov, na ktorých, ako sa zdá, stojí súdobá matematika, prírodoveda a metafyzika. Pýta sa, ako sú možné apriórne syntetické súdy a ako sú možné spomenuté vedy v čistej forme. Čistou formou myslí práve ich apriórny pôvod.

Riešenie vidí v preskúmaní poznávacieho aparátu človeka. Tvrdí, že jestvujú apriórne formy našej zmyslovosti – priestor a čas. Tie formujú zmyslové predstavy („názory“) a pomocou dvanástich kategórií na základe našej súdnosti ľudské rozvažovanie vytvára pojmy a súdy. Rozum následne vytvára úsudky.

Keďže matematika pracuje len s časovými a priestorovými určeniami, tak je pochopiteľný jej apriórny resp. čistý pôvod.

Čistá prírodoveda je možná z podobných dôvodov ako čistá matematika. Tu Kant odhaľuje svoj slávny Kopernikovský obrat (kopernikánska revolúcia). Ten spočíva v tom, že, keďže naše poznanie končí na hraniciach našej zmyslovosti, náš fenomenálny svet (svet javov) si definujeme podľa noriem v našom vlastnom rozume a rozvažovaní. Človek nehovorí, aká je príroda sama osebe, ale ako sa mu javí. A tak neprekvapí existencia apriórnej prírodovedy.

Čistá metafyzika ako veda podľa Kanta nie je možná; tvoria ju totiž len dialektické ilúzie. Človek jej ideám však môže veriť, lebo metafyzika ich nie je schopná nielen dokázať, ale ani vyvrátiť.

Kritika praktického rozumu[upraviť | upraviť zdroj]

Socha Immanuela Kanta v Kaliningrade, Rusko.
Úvod a základná filozofická terminológia Kritiky[upraviť | upraviť zdroj]

V Kritike praktického rozumu (a v diele Základy metafyziky mravov) Kant predstavuje svoju mravnú filozofiu resp. etickú teóriu.

Kant rozlišuje medzi heteronómiou a autonómiou vôle. Naša vôľa môže byť určovaná zákonmi, ktoré sú buď v našom vlastnom rozume (autonómia), alebo sú nám diktované zvonku (heteronómia). Kant tvrdí, že všetky etické systémy sú založené na heteronómii, pretože kladú ideál dobra a dobrej vôle mimo človeka. On je však zástancom autonómie vo vôli; verí, že človek z vlastného rozumu dokáže určiť na základe vpísaného mravného zákona, čo je dobré. Je to mravný dôsledok Kantovho Kopernikovského obratu, kde sa odmieta, že sa vôľa stáva dobrou vďaka prispôsobeniu sa akémusi vonkajšiemu ideálu dobra či blaženosti.

Ďalej Kant rozlišuje medzi maximou (motívom) a zákonom. Maxima je motív resp. zásada, ktorá má platiť len pre konanie jednotlivého človeka. Zákon je však zásada, ktorá má určovať vôľu každého človeka.

Kant tiež tvrdí, že zákony teoretického rozumu majú charakter nutnosti, zatiaľ čo zákony praktického rozumu majú charakter požiadavky resp. príkazu, ktorý môžeme splniť, alebo nie. Preto nazýva príkazy praktického rozumu imperatívmi. Imperatív môže byť podmienený (hypotetický) a nepodmienený (kategorický). Etika má platiť všeobecne a nepodmienene, preto musí byť založená práve na kategorických imperatívoch.

Kategorický imperatív[upraviť | upraviť zdroj]

Keďže všeobecné zákony kategorického typu musia byť podľa Kanta autonómne, a teda vyplývajúce zo samotného rozumu a priori, musíme oslobodiť formuláciu kategorického imperatívu od empirického základu. To je možné odstránením objektu z etických zásad, čím dostaneme číru formu všeobecného zákona. Kategorický imperatív je teda oslobodený od konkrétností a pôsobnosť vôle rozširuje na princíp všeobecného zákonodarstva.

Kantov kategorický imperatív teda znie (je iba jeden):

„Konaj tak, aby maxima tvojej vôle mohla vždy zároveň platiť ako princíp všeobecného zákonodarstva.“

V praxi to znamená, že zlé je to, čo vlastnou vôľou chceme učiniť, ale nemôžeme to dovoliť činiť všetkým, lebo by sme trebárs ohrozili aj to, o čo sa usilujeme v našej pôvodnej vôli.

Kategorický imperatív sa nazýva všeobecným mravným zákonom, ktorý vyplýva z autonómneho rozumu, resp. sám imperatív má za následok autonómiu vôle.

Kant sa tiež v súvislosti s mravným zákonom venuje rozlíšeniu vôle. Vôľu pozná

1. dokonalú,
2. nedokonalú.

Dokonalá vôľa je vôľa neovplyvnená žiadnymi zmyslovými sklonmi, zatiaľ čo nedokonalá vôľa je podriadená aj zmyslovým vplyvom. Dokonalá vôľa patrí zrejme len Bohu, ktorý je v numenálnom svete (mimo našej zmyslovosti). Takáto vôľa chce len nepodmienené dobro, a to celkom spontánne a výlučne. Ľudská vôľa však nie je zaujatá priamym lipnutím k nepodmienenému dobru, pretože človek je nielen rozumový, ale aj zmyslový tvor. Pociťuje náklonnosť aj k zmyslovým veciam. Kategorický imperatív však zaväzuje človeka podriaďovať relatívne dobrá najvyššiemu dobru, a teda ovládať žiadosti. Všeobecný mravný zákon vovádza človeka do vzťahu k absolútnemu dobru, ktorý má charakter povinnosti. Pre človeka tak vzniká mravný problém, ktorý spočíva v rozumovom nátlaku prejaviť vôľu, ktorá je dobrá z každého hľadiska.

Sloboda, nesmrteľnosť a Boh ako postuláty praktického rozumu[upraviť | upraviť zdroj]

Metafyzické idey slobody, Boha a nesmrteľnosti sa ukázali z pohľadu čistého rozumu v čistej metafyzike ako neriešiteľné problémy, ktoré nemožno dokázať, ani vyvrátiť. Kant však odhaľuje, že praktický rozum tieto idey môže riešiť.

Existencia mravného zákona resp. kategorického imperatívu môže mať zmysel iba vtedy, ak máme možnosť riadiť sa ním, čiže keď sme slobodní. Forma mravného zákona nie je predmetom zmyslov, je nezávislá od zákonov javov. Vôľa, ktorá má byť určovaná touto formou, musí byť teda nezávislá od zákonov javov, a teda byť slobodná. Inými slovami – človek sa nemôže v úplnosti vyhovoriť na príčiny kauzálneho reťazca, ktoré spôsobili jeho nemravný čin.

Sloboda tiež vyplýva z toho, že človek si je vedomý sám seba, čím chápe svoju existenciu ako nepodliehajúcu časovým určeniam a kauzalite. Človek je vo svojom mravnom konaní vyvýšený ponad sféru javov do nadzmyslovosti. Človek je teda slobodný.

Ideu nesmrteľnosti Kant vysvetľuje pripomenutím, že nedokonalá ľudská vôľa má povinnosť stať sa dokonalou (svätou), ako to vyplýva z kategorického imperatívu. To je možné splniť iba nekonečným vývojom postupovania k stavu dokonalosti resp. k stavu zhody medzi našou vôľou a mravným zákonom. Preto je nutné postulovať nekonečné pretrvávanie ľudskej existencie ako racionálneho činiteľa. Osobná nesmrteľnosť sa tak stáva podmienkou úplnej poslušnosti voči mravnému zákonu (kategorickému imperatívu).

Potrebu existencie Boha Kant objasňuje pochopením šťastia a cnosti. Šťastie je podľa neho súhra medzi prírodou, našimi prianiami a našou rozumovou vôľou. Mravný činiteľ (človek) však nie je kreatívnou príčinou prírody, a preto si sám nemôže zaistiť takéto šťastie. Ale mravný zákon napriek tomu od nás vyžaduje mravnosť, teda aby sme brali najvyššie dobro za predmet našej činnosti. Je teda potrebné domáhať sa existencie príčiny celej prírody, ktorá by spájala šťastie i mravnosť, čím by umožnila ich zosúladenie aj pre mravného činiteľa. Touto príčinou, ktorá je prameňom najvyššieho derivovaného dobra, je Boh. A tak Kant tvrdí, že už len tým, že konáme mravne (podľa kategorického imperatívu), potvrdzujeme Božiu existenciu.

Zhrnutie Kritiky[upraviť | upraviť zdroj]

V Kritike praktického rozumu Kant predstavuje svoju etickú teóriu. V nej je zástancom autonómie vôle, keďže verí, že človek má mravný zákon vpísaný v svojom rozume a dokáže zo svojho vlastného rozumu pochopiť, čo je mravne dobré.

Etický systém má postulovať podľa Kanta len všeobecné a kategorické príkazy. A tu predstavuje svoj kategorický imperatív, ktorý je všeobecným mravným zákonom: „Konaj tak, aby maxima tvojej vôle mohla platiť zároveň ako princíp všeobecného zákonodarstva.“

Z tohto mravného zákona vyplýva, že je človek povinný určovať si vôľu tak, aby bola dobrá z každého hľadiska, a teda aby postupovala k najvyššiemu dobru.

Praktický rozum postuluje metafyzické idey slobody, nesmrteľnosti a Boha, ktorých jestvovanie a relevantnosť potvrdzuje, hoci čistý rozum ich dokázať podľa Kanta nemôže.

Kritika súdnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Úvod[upraviť | upraviť zdroj]

Kritika čistého rozumu osvetľuje myslenie a poznanie, Kritika praktického rozumu chcenie a konanie. V kritike súdnosti sa Kant rozhodol objasniť ľudský cit a fantáziu. Delí sa na dve časti:

1. kritika estetickej súdnosti;
2. kritika teleologickej súdnosti.

Kritika súdnosti skúma možnosť citového a rozvažujúceho posúdenia prírodného diania z hľadiska účelov (cieľov) a chce určiť podiel apriórneho rozumu na takomto posudzovaní. Súdnosť Kant chápe ako schopnosť myslieť na jednotlivé ako obsiahnuté vo všeobecnom. Súdnosť rozlišuje na

1. určujúcu (schopnosť nájsť k všeobecnému pravidlu konkrétny prípad, ktorý sa má pod neho zaradiť; je to schopnosť rozvažovania, ktoré nám umožňuje aplikovať správne kategórie na konkrétne obsahy zmyslovosti),
2. reflektujúcu (táto schopnosť hľadá ku konkrétnosti všeobecnosť).
Kritika estetickej súdnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Estetická súdnosť je schopnosťou, ktorá umožňuje vzťahovať predmet resp. predstavu predmetu k meradlu, ktoré je v nás samotných. A tu sa Kant pýta, či je možné, že existuje pre naše city všeobecné a nutné, a teda apriórne meradlo. City sú veľmi subjektívne, preto sa zdá, že také všeobecné meradlo nejestvuje. V náuke o krásne – estetike – však podľa Kanta také meradlo nájsť môžeme, pričom skúma, ako sa prostredníctvom vkusu stavajú krásne veci do súladu s našim vnútorným estetickým citom.

Kritika teleologickej súdnosti[upraviť | upraviť zdroj]

V tejto časti Kritiky súdnosti Kant pojednáva o vnímaní krásy účelovosti. Hovorí, že tu už nejde o súlad krásna s vnútorným estetickým citom, ale o súlad paradigmy účelovosti s rozvažovaním, pričom účelovosť znamená, že forma predmetu je v harmónii s niečím v samotnom predmete, s jeho určením alebo s podstatou. Súdnosť, ktorá nám umožňuje súlad uskutočniť, sa nazýva teleologickou preto, lebo ide o spôsob uvažovania, ktorý je zameraný na objektívnu účelnosť vecí.

Pokritické obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Náboženstvo v medziach číreho rozumu[upraviť | upraviť zdroj]

Ako Kant postuloval ideu nesmrteľnosti a ideu Boha prostredníctvom praktického rozumu a jeho kategorického imperatívu, ktorý nás v tieto idey núti veriť, sme ukázali v časti Kritika praktického rozumu. Potiaľ je zrozumiteľné v medziach číreho rozumu samotné náboženstvo. Náboženstvo ako také je tým, čo pristupuje k morálke. Náboženstvo formuluje poznanie našich povinností, vyplývajúcich z kategorického imperatívu, ako Božie príkazy. Náboženstvo podľa Kanta hovorí tiež, že pôvod mravného zákona v našom rozume treba hľadať v Bohu.

Náboženstvo sa teda obsahovo do značnej miery kryje s morálkou. Kant sa však pýta, prečo jestvuje toľko náboženstiev, keď kategorický imperatív je len jeden a apriórne platiaci pre všetkých. Rôzne náboženstvá vznikli podľa neho tak, že ľudia neprávom vydávali mnohé články viery za Božie príkazy. Pravé náboženstvo v medziach číreho rozumu je tvorené len mravným jadrom. Kant napokon dospel k mienke, že kresťanstvo je jediné mravne dokonalé náboženstvo. Hoci tak bol presvedčený, že kresťanstvu robí službu, predstavitelia kresťanstva mali na vec iný názor.

Politické názory[upraviť | upraviť zdroj]

Kant rozlišuje ako Montesquieu v štáte trojakú moc – zákonodarnú, exekutívnu a súdnu. Podľa Kanta majú občania štátu, ktorí sú spojení pod jednotným zákonodarstvom, neoddeliteľné atribúty ako zákonnú slobodu a občiansku rovnosť. Vo svojej politickej filozofii odopiera ľudu právo na revolúciu alebo na neústavnú zmenu vlády. Ale k Francúzskej revolúcii, ktorej bol súčasníkom, sa staval mimoriadne pozitívne, ba až sentimentálne priaznivo.

Vo svojej náuke o medzinárodnom práve sa Kant zasadzoval za vytvorenie spoločenstva štátov, ktorých vzájomný vzťah by bol vymedzený konkrétnym právnym poriadkom. Jeho myšlienky napokon prerástli až do idey vytvorenia federatívneho zväzku národov, ktorý by zabezpečil tzv. večný mier. Kant veril, že občianska ústava má byť v každom štáte republikánska.

Kantov význam pre filozofiu[upraviť | upraviť zdroj]

Kantov význam pre filozofiu je rozsiahly. Ovplyvnil celú plejádu filozofov nasledujúceho 19. storočia. Dejiny filozofie sú práve v 19. storočí do veľkej miery dejinami reflexie, šírenia, popierania a prijatia Kantových myšlienok. Vytvoril dielo, ktoré bude sprevádzať pri filozofickej práci každého ďalšieho mysliteľa. Hranice, ktoré vytýčil rozumu, zviditeľnili v dejinách všetku dovtedajšiu naivitu filozofického sveta, ktoré sa neštítilo v duchu prísnej logiky vytvárať systémy plné ilúzií. Kantovo kritické dielo sa stalo ohniskom viacerých smerov a škôl.

Intelektuálne svedomie každého „mravného činiteľa“, vstupujúceho do sveta filozofie, už nemôže nikdy pripustiť tápanie „v numenálnom svete“, ale môže viesť len po ceste, ktorú definovalo kritické dielo Immanuela Kanta.

Knižné zdroje článku[upraviť | upraviť zdroj]

  • kol. autorov: Filosofický slovník. Olomouc: Nakladatelství Olomouc, 2002. ISBN 80-7182-064-4
  • SIROVIČ, F.: Dejiny filozofie III., Novovek, 2. časť. Trnava: Dobrá kniha, 1998. ISBN 80-7141-093-4
  • STÖRIG, H.: Malé dějiny filosofie. Kostelní Výdří: Karmelitánské nakladatelství, 2000. ISBN 80-7192-500-4

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]