Alexis de Tocqueville

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Alexis de Tocqueville
Západná filozofia
Filozofia 19. storočia
DeTocque.jpg
Meno Alexis-Charles-Henri Clérel de Tocqueville
Narodenie 29. júl 1805
Paríž, Francúzsko
Úmrtie 16. apríl 1859 (53 rokov)
Cannes, Francúzsko
Oblasť záujmu Politická filozofia, Sociológia

Alexis-Charles-Henri Clérel de Tocqueville (* 29. júl 1805, Paríž, Francúzsko – † 16. apríl 1859, Cannes) bol francúzsky politik a historik, predstaviteľ filozofie štátu a spoločnosti.

V 30. rokoch 19. storočia podnikol niekoľko ciest do USA, aby podrobil dôkladnej analýze tamojšiu demokraciu a porovnal ju so stavom v Európe. Bol zástancom interdisciplinárnej vedy, ktorá sa mala zaoberať správaním rôznych ľudských spoločností, nedal jej však názov ani jasný program. Samotnú sociológiu 19. storočia príliš neovplyvnil, ale dnes je mnohými historikmi sociológie považovaný za jedného z najvýraznejších klasikov tohto odboru.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa roku 1805 do bohatej šľachtickej rodiny vo Verneuil neďaleko Paríža. Oboch rodičov väznili v období porevolučného teroru a časť jeho príbuzenstva dokonca toto obdobie neprežila[pozn 1]. Sám sa považoval za liberála a monarchistu narodeného do doby, kedy „aristokracia bola už mŕtva a demokracia sa ešte nezrodila“ (Keller 2005 : 125). Tocqueville absolvoval lýceum v Metz a neskôr vyštudoval práva na univerzite v Paríži (v rokoch 18231827). Podobne ako jeho otec, stal sa aj on sám vysokým štátnym úradníkom: roku 1827 ho vymenovali za súdneho audítora vo Versailles, kde pôsobil až do roku 1831.

Svoju prvú cestu do Spojených štátov podnikol v roku 1831, oficiálne jej účelom bolo skúmanie amerického väzenského systému. Po návrate roku 1832 najprv publikoval stručné výsledky svojej analýzy a neskôr sa pustil do tvorby obsiahlejšieho diela, ktoré vyústilo do spisu Demokracia v Amerike. Prvý diel spisu pod názvom Politický svet vyšiel roku 1835. Jeho prvotina mala výrazný čitateľský záujem, ktorý Tocqueville dokázal využiť na naštartovanie svojej politickej kariéry. V roku 1839 ho zvolili za poslanca a tento post zastával až do roku 1851, kedy z politiky odišiel.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • Demokracia v Amerike (1835, 1840) – V tomto diele Tocqueville skúmal povahu demokracie, jej klady a zápory, a tiež analyzoval možných pôvodcov ohrozenia už stabilizovaného demokratického usporiadania. Hlavným autorovým úmyslom bolo porovnať povahu demokracie v USA s demokraciou v Európe, predovšetkým vo Francúzsku. Tocqueville sa snažil zistiť, ako sa dá čeliť nebezpečenstvám, ktoré v sebe demokracia skrýva, a bol presvedčený, že vhodnou protiváhou prílišnej politickej centralizácie je silná a rozmanitá občianska spoločnosť, vytvárajúca apolitické združenia. Domnieval sa, že s americkou demokratickou spoločnosťou vzniká určitý typ spoločnosti, ktorý v budúcnosti ovládne aj ďalšie kontinenty.
  • Starý režim a revolúcia (1856) – Tocqueville v diele skúma francúzskou spoločnosť a príčiny prechodu od feudalizmu k republike. Túto prácu možno chápať aj ako sociologickú prípadovú štúdiu, v ktorej sa Tocqueville dôsledne zaoberá analýzou procesu centralizácie, počas ktorého sa moc stáva stále abstraktnejšou a vzdialenejšou od tých, ktorých ovláda, ale zároveň stále všadeprítomnejšou. Nadmerná centralizácia moci, vykonaná za „starého režimu“, sa v revolučnej dobe nestala terčom kritiky, ale naopak oporou a podmienkou celej revolúcie. Stačilo totiž panovníka na vrchole mocenskej pyramídy nahradiť skupinkou revolucionárov a administratívna mašinéria bežala ako predtým. Tocqueville tiež pozoroval, ako sa počas procesu centralizácie moci premieňa povaha samotnej spoločnosti.

Teória skúmania spoločnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Tocqueville vychádzal zo základnej typologickej dichotómie spoločností, ktoré rozdelil na:

  • aristokratické
  • demokratické

Za hlavný rys demokracie považoval Tocqueville rovnosť. Demokratická spoločnosť by mala byť podľa neho beztriednou spoločnosťou, v demokracii ľudia svoje sociálne pozície nededia a to, ako sa komu darí, je dané jeho vlastnosťami a schopnosťami, nie pôvodom. V myslení ľudí začínajú prevládať všeobecné kategórie a referenčným (vzťažným) systémom sa stáva ľudstvo ako celok. Každý je sám sebe autoritou, dochádza k rozvoju individualizmu.

V individualizme videl Tocqueville vzájomné zblíženie ľudí, ktoré však zároveň prináša tendencie k izolovanosti. Ľudia sú si síce rovní, ale každý má snahu starať sa iba o svoj majetok, uzatvárať sa vo svojom rodinnom kruhu a prejavuje len malý záujem o verejné či politické záležitosti - jednoducho povedané, pociťuje len slabý pocit záväzku voči spoločnosti. Individualizmus má dva základné dôsledky:

  • oslobodenie od tlaku autorít
  • jedinec je osamotený tvárou v tvár štátu

Demokraciu považoval Tocqueville za nezvratný proces, poukazoval na nebezpečenstvá, ktoré so sebou demokracia prináša, a snažil sa predchádzať im. V euroamerickej histórii už od stredoveku sledoval postupný tlak slobody a rovnosti, avšak moderné spoločnosti sa podľa Tocquevilla od slobody odkláňajú a sústreďujú sa na rozvoj rovnosti. Obával sa, že v moderných spoločnostiach časom prevládne konformizmus až despotizmus. Uvedomoval si aj negatívne dôsledky rozvoja priemyslu (vznik novej, „industriálnej“ aristokracie) a masmédií (ktorým už vtedy vytýkal istú rozdrobenosť).

Význam Alexisa de Tocquevilla pre sociológiu[upraviť | upraviť zdroj]

Tocqueville ako prvý zaviedol do analýzy politických inštitúcií sociologické pojmy a metódy, a poukázal na to, že politika sa nemôže skúmať len samotná, ale je potrebné brať ohľad aj na všeobecnejšie sociálne a historické súvislosti. V priebehu 19. storočia jeho dielo nemalo veľký ohlas kvôli vtedajšej fascinácii ideou „veľkých sociálnych systémov“, avšak v polovici 20. storočia Tocquevilla pre sociológiu znovuobjavili a mnohí ho považujú za jedného z jej najvýraznejších klasikov.

Na Tocquevilla nadväzovalo mnoho autorov najrôznejších sociologických dichotómií, ako napríklad Ferdinand Tönnies, Max Weber, Émile Durkheim, Herbert Spencer, Henry Maine a ďalší.

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Tocquevillov dedo Malesherbes bol ministrom Ľudvíta XVI. a neskôr sa stal jeho obhajcom pred revolučným tribunálom, ale v období teroru skončil pod gilotínou aj on.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Použitá literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Keller, Jan: Dějiny klasické sociologie. Sociologické nakladatelství SLON, Praha 2005.
  • Cuin, Charles-Henry, Gresle, Francois: Dějiny sociologie. Sociologické nakladatelství SLON, Praha 2004.