Herbert Spencer

Z Wikipédie

Herbert Spencer
angl. filozof, predstaviteľ pozitivizmu a hlavný predstaviteľ evolucionizmu 2. pol. 19. st.
Narodenie	27. apríl, 1820 Derby
Úmrtie	8. december, 1903 Brighton
Pozri aj Biografický portál

Herbert Spencer (* 27. apríl 1820, Derby – † 8. december 1903, Brighton) bol anglický filozof, predstaviteľ pozitivizmu a hlavný predstaviteľ evolucionizmu 2. polovice 19. storočia.

[upraviť] Iné projekty

• Wikicitáty ponúka citáty od alebo o Herbert Spencer
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Herbert Spencer

[upraviť] Externé odkazy

• FILIT Zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok

nadviazal na Milla - po ňom EMPIROKRITICIZMUS

Diela: Systém syntetickej filozofie Sociálna statika Princípy psychológie Eseje o vzdelávaní Prvé princípy Zaoberal sa otázkami: slobody indivídua, liberálnymi ot., ot. spoločenských procesoch, idea postupného ..... charakteru spoločenského pokroku, to bolo úlohou pozitívnej filozofie. Filozofia je dokonalé zjednotené poznanie, najvššieho stupňa všeobecnosti. Nijaký poznatok nie je celkom právny, nesprávny, poznanie je principiálne relatívne. Na každom dostupne historickom stupni obsahuje všetko, čo obsahuje platné poznanie pri súčasnom výskume takých poznatkom, ktoré sú vytláčané na perifériu ľudského poznania. Poznanie nemôže byť zavŕšeným procesom, ľudská myseľ mala poznať- zaoberať sa tým, čo prekračuje aktuálne poznanie. Ostáva niečo , čo nemožno vtesnať do dokonalého rámca dosiahnutého poznania. Horizonty ľudského poznania sú na jednej strane vymedzené vedou, na druhej strane náboženstvom. Spenser náboženstvo nepovažuje za vylučujúci sa navzájom, ktorého predmetom je to, čo presahuje oblasť skúmania. N. je transskúsenostné poznanie naopak veda je skúsenostným poznaním. Medzi nimi je harmónia alebo V postihuje viditeľné a N neviditeľné. V kumuluje skutočnosť, predstavuje čiastočné zjednotenie poznania, preto uvažuje o pozitívnej filozofii, ktorá by mala byť zjednoteným poznaním a ktorej úlohou by malo byť jasné vymedzenie hraníc poznateľného. PF je prírodná filozofia, ktorá sa definuje ako poznanie najvyššieho stupňa prirodzenosti. Delí PF na teologickú fyzikálnu etnickú podľa súboru javov, ktoré si všíma politickú sociálnu Spenser objavuje niečo, čo prekračuje kompetencie filozofie a označoval ako nepoznateľné, ktoré je mimo nášho kognitívnej schopnosti, môžem len konštatova, že jestvuje, ale ktoré je v pozadí všetkého, čo v empirickom poznaní vstupuje do našej mysle. Úlohou PF je objaviť univerzálny princíp, pomoci ktorého by bolo možné zjednotiť všetky procesy, ktore empirické hodnoty sme schopní určiť pomocou V, takýmto univerzálnym prístupom je zákon evolúcie, ktorý je najvšeobecnejším zákonom prírody a zároveň syntézou všetkých vedných zákonitostí. Tento zákon platí od hviezd po morálku. Evolúciu (E ) chápal ako nástroj hmoty a rozptýleného pohybu, všade tam, kde sa určitá hmota začína individualizovať alebo odlišovať od ostatnej hmotu. Preto hovoríme o 2 princípoch toho ako E prebieha: 1. fenomenologický prístup- prostredníctvom objasňovania toho, ako E prebieha. E sa strieda s Disevolúciou, tvz. procesy integrácie sú po určitom čase zrušené rozkladom Vo vesmíre sa tak nedeje nič nové, čo sa nebolo alebo nemohlo byť. E prebieha – od homogénneho k heterogénnemu - od jednoduchého k zložitému -od neštrukturalizovaného k štrukturalizovanému 2. to, čo je podstatou E sú 2procesy A, rozptýlenie, dispozícia hmoty alebo konkrétneho pohybu alebo B, naopak U Spensera je vplyv Kanta na poznanie- poznanie je odohrávajúce sa v hraniciach skúsenosti, je objavovaním vzťahov medzi faktami, pritom myseľ klasifikuje, usporadúva, triedi, sumarizuje fakty, ktoré predstavujú samé o sebe materiál pre aktivitu .... Kritériom hlasovania ja podobnosť a odlišnosť faktov a ich časová následnosť Vedomie alebo myseľ je v prvej etape aktívna alaliticky a v druhej etape postupuje synteticky (usporiadane). Táto skúsenostná činnosť má podľa S apriórny základ, k skúsenostné poznanie pozostáva z triedenia faktov, potom je zrejmé, že vzťahuje podobnosť, rôznosť. Nie sú apriórne, nemajú vzťah v empírii, každé disponuje danosťami, ktoré sú predpokladom je analytickej a syntetickej skúsenosti. Pravdivé je to, čo je v súlade s faktmai, o s nimi korešponduje. Na základe korešpondencie je možné účinne a cieľavedome vstupovať našimi činmi do sféry faktorov. Ak vzťahu, ktoré sú v mysli vytvárame medzi faktami skúsenosti zodpovedá objektívnym vzťahom, dosiahneme pravdivé poznanie objektívneho. Skúsenostné pochopenie pravdy má neskúsenostný základ. Každého overenie pravdivo predpokladá, že vpred chápeme čo znamená jej zhoda a jej opak t. j. apriórne pojmy podobnosti a rozdielu