Filozof

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Sova sa v priebehu dejín stala symbolom múdrosti.

Filozof (z gr. Φιλοσοφία (philo-sophia) - láska k múdrosti) patrí medzi súčasne sporné a zároveň veľmi jasné označenie príslušníka rôznorodej skupiny ľudí. Je sporným pomenovaním, pokiaľ uvažujeme o rozsahu prejavov jeho intelektuálnych schopností a o definovaní jeho nutných vedomostí. Je jasným pomenovaním, ak poukážeme na univerzálnosť filozofických východísk a cieľov.

Filozofom prezývali v stredovekej Európe Aristotela.


„Filozofické myšlienky môžu mať dnes vo svete vplyv iba vtedy, keď zapôsobia na väčšinu jednotlivcov. V súčasnosti totiž masy obyvateľstva vedia čítať a písať, ale neobsiahnu západnú vzdelanosť vo svojej úplnosti. Podieľajú sa však na poznaní, na myslení i na konaní. Tieto príležitosti môžu využiť tým lepšie, čím plnšie zvládnu najdôležitejšie názory a kritické rozlíšenia. Je teda nevyhnutné, aby pre chvíle uvažovania každého človeka bolo všetko podstatné podané tak jednoducho, ako je to len možné, a bez straty na hĺbke.“
Karl Jaspers (Úloha filozofie v súčasnosti; 1953)

Delenie z hľadiska vzdelania[upraviť | upraviť zdroj]

Filozofov rozlišujeme v súčasnosti z hľadiska vzdelania. Poznáme dve kategórie:

  1. filozof – laik (človek bez vzdelania v oblasti filozofie, jej jednotlivých aspektov, štruktúry a dejín, no so záujmom o filozofické postupy pri uvažovaní alebo bádaní pre svoj osobný život)
  2. filozof – expert (intelektuál so vzdelaním vo filozofickej oblasti)

Filozof – laik[upraviť | upraviť zdroj]

Filozofom sa človek stáva vo chvíli, keď preňho jeho dôverne známy svet stráca samozrejmosť. Základným predpokladom pre filozofiu je teda skúsenosť seba samého a sveta okolo seba v interakcii so mnou. Stratou samozrejmosti v akejkoľvek oblasti ľudskej empírie (skúsenosti) vznikajú otázky, pričom proces hľadania odpovedí na otázky sa nazýva filozofovaním. Východisko filozofie, ktorým je skúsenosť dôverne známeho sveta a vlastného bytia, sa nazýva tiež predvedecké východisko.

Filozof – laik ako každý filozof je tiež vyzvaný ku konfrontácii svojich premyslených odpovedí s ľuďmi okolo seba. Vytvára sa tak užitočný priestor pre protiargumenty, ktoré filozofovi – laikovi dosiaľ nenapadli.

Zrakom typickej nesamozrejmosti je údiv, ktorý nastáva často nanútene, napríklad v medzných situáciách (prah smrti a pod.) Vtedy je človek prinútený zastaviť sa a premyslieť si svoj ďalší život. Dostáva sa do procesu filozofického uvažovania.

Filozof – laik môže ľahšie podľahnuť strachu z pochybností. Pochybnosť však vo filozofii smie viesť práve k dôkladnému premysleniu si svojej odpovede na osobnú skúsenosť. V zásade dokáže viesť k hľadaniu tzv. ideálnej pravdy, s ktorou sa filozof – laik smie uspokojiť. Ideálna pravda je taká odpoveď na ľudskú skúsenosť, ktorá sa filozofovi – laikovi zdá ako najviac pravdepodobná a znižuje jeho údiv natoľko, že sa s ňou uspokojí.


Filozofia, ktorá sa stratou samozrejmosti filozofovi – laikovi sprístupňuje, má 3 stupne:

  1. životná filozofia každého človeka, svetonázor, spôsôb správania a myslenia, názory,
  2. rovnako ako prvý stupeň, no dospieva sa k určitej múdrosti, ktorá nie je navonok vyjadrená systémom, ľudová múdrosť, výrečnosť, umenie žiť
  3. filozofia ako vedecké uvažovanie o princípoch bytia, života, kritické vyjadrovanie, analýza, hľadanie príčin, rôzne filozofické metódy (logická dedukcia, transcendentálna či fenomenologická metóda a pod.), napokon syntéza do systému

Predpokladom filozofovania filozofa – laika je okrem straty samozrejmosti riešených problémov žiadaná úroveň používania rozumu. Filozofom – laikom sa spravidla do istej miery stáva väčšina ľudí.

Filozof – expert[upraviť | upraviť zdroj]

Filozof – expert je v súčasnosti človek, ktorý má vzdelanie vo filozofickej oblasti. Na Slovensku sú nimi ľudia, ktorí sa zaoberajú akademickou filozofiou a ich predošlé štúdium sa sústreďovalo na filozofických fakultách v študijných odboroch filozofia.

Akademická filozofia je spravidla tretím stupňom laickej filozofie rozšírený o tzv. filozofickú prax.

Formy filozofickej praxe[upraviť | upraviť zdroj]

Možno rozlíšiť tieto formy filozofickej praxe, t. j. spôsoby praktizovania či „robenia“ filozofie:

  1. vyučovanie filozofie
  2. filozofický výskum
  3. filozofické poradenstvo (konzultanstvo)
  4. filozofická terapia

Vyučovanie filozofie a filozofický výskum[upraviť | upraviť zdroj]

Vyučovanie filozofie a filozofický výskum sú tradičnými akademickými formami praktizovania filozofie, ktoré v jej dejinách, najmä v dejinách modernej filozofie, prevládali. Zakladali sa na takých činnostiach ako čítanie a písanie filozofických textov, ich analýza a interpretácia, prednášanie, zovšeobecňovanie špeciálno-vedných výskumov a podobne.

Filozof – expert ako akademik (učiteľ) výsledky svojho filozofického výskumu alebo skúseností z vyučovania filozofie následne syntetizuje do odborných alebo populárno-vedeckých publikácií. Venuje sa esejistike, časopisectvu a literatúre.

Filozofický výskum však môže realizovať aj akademicky nepôsobiaci filozof – expert. Vtedy sa odborník tvorbe a písaniu venuje výhradne. Svoje nápady a myšlienky nevyhnutne konfrontuje s inými filozofmi – expertmi.

Filozof – expert viacej než filozof – laik využíva pri bádaní špekulácie a intuíciu.

Filozofické poradenstvo a filozofická terapia[upraviť | upraviť zdroj]

Ďalšie dve formy praktizovania filozofie – filozofické poradenstvo a filozofická terapia – majú síce takisto svoje miesto v dejinách filozofie, najmä antickej (Sokrates, stoici a epikurejci), ale ocitali sa na periférii a nepovažovali sa vo všeobecnosti za súčasť filozofickej profesie. Táto tradícia sa v súčasnosti znovu oživuje a celkom prekvapujúco začína nachádzať svoje miesto v súčasnej kultúre.

Filozof ako poradca či ako terapeut komunikuje s odborníkmi, alebo laikmi z rôznych sfér života spoločnosti, či už s jednotlivcami, alebo so skupinami, osvedčuje sa ako expert na hlbinné otázky ľudskej praxe a života. Hlavnou metódou jeho práce je sokratovský dialóg.

Kompetencie, ktoré musí filozofický poradca a terapeut nadobudnúť, pochádzajú predovšetkým z psychológie (niekedy aj z psychoterapie a psychiatrie). Filozofia je totiž nevyhnutne filozofickou psychológiou vtedy, keď ju zaujíma problém človek, keď chce vedieť, ako je človek usporiadaný a aké má problémy. Filozofia vtedy nie je tak zámerne prísne vyhradená pre verejné a revolučné účely, ale na účely súkromné a terapeutické. Poznanie filozofických východísk klienta sa stáva prostriedkom na použitie v špecifickej životnej situácii konkrétneho človeka, ktorému filozofia chce poradiť, ako má postupovať, čo má robiť, o čo sa snažiť a podobne.

Oživenie filozofického poradenstva v konkrétnych podmienkach sa spája s iniciatívou nemeckého filozofa Gerda Achenbacha, ktorý si začiatkom 80. rokov 20. storočia otvoril svoju vlastnú filozofickú poradňu.

Filozofické poradenstvo a terapia vychádzajú z 3 základných predpokladov:

  1. každý človek má svoju životnú situáciu, z ktorej mu vyplývajú určité životné problémy, nespokojnosť, túžby atď.;
  2. každý človek má svoj spôsob života, životný štýl a na to sa viažuci životný pocit;
  3. každý človek má svoju životnú filozofiu (stratégiu, orientáciu, presvedčenie, vieru atď.).

Filozofickú terapiu možno nazvať aj filoterapiou alebo psycho-filozofiou. Jej cieľom je priviesť klienta k jeho ideálnej pravde a/alebo riešiť jeho životné imaterialistické problémy.

Názory filozofov[upraviť | upraviť zdroj]

Herakleitos[upraviť | upraviť zdroj]

Filozof je podľa Herakleita bádateľ, čiže človek, ktorý báda, skúma.

Platón[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa Platónafilozofi tí, ktorí sú schopní pochopiť to, čo zostáva vždy nemenné. Neustále túžia po poznaní, ktorým sa im môže zjaviť niečo z onoho bytia, ktoré zostáva nedotknuté vznikaním a zanikaním. Ak sa takto snažia o poznanie súcna, nezostávajú pri množstve jednotlivých javov považovaných za existujúce, ale idú neochvejne svojou cestou a neuspokoja svoju lásku dovtedy, dokedy nedosiahnu vlastnú podstatu každej veci tou časťou duše, ktorej prináleží niečo také dosahovať. Tak sa približujú k pravému súcnu a spájajú sa s ním, a tak plodia rozum a pravdu. Filozofi sa radi zaoberajú pravdou. Filozofi sú tí, ktorí sú uprostred medzi múdrosťou a pravdou .

Zhrnutie a záver[upraviť | upraviť zdroj]

Filozof je človek – teoretik, ktorý stratil v určitej oblasti svojej osobnej životnej skúsenosti pocit samozrejmosti. Vzniká mu otázka, ktorej s využitím iba svojho rozumu čelí ako filozofickému problému. Stavia si ciele a používa logické metódy či postupy uvažovania. V minulosti, keď bola filozofia ešte pevne spojená s mnohými dnešnými vedeckými disciplínami, sa filozofi venovali aj im. V súčasnosti rozlišujeme filozofa – laika a filozofa – experta. Filozof – expert pôsobí napríklad na akademickej pôde prednášajúc filozofiu a realizujúc filozofický výskum. Filozofi si najmä v súčasnosti otvárajú svoje filozofické poradne, snažiac sa o sokratovský dialóg v rovine konkrétnych problémov s konkrétnym človekom. Vykonávajú tak aj filozofickú terapiu.

Mnohí filozofi sa sústreďujú do určitých filozofických škôl a smerov podľa toho, aké postupy využívajú a/alebo aké myšlienky rozvíjajú a skúmajú. Svoje závery okrem tlače a literatúry konfrontujú s inými filozofmi napríklad aj v tzv. filozofických kaviarňach. Ku konfrontácii sú vyzvaní aj filozofi – laici, medzi ktorých patrí predovšetkým v medzných situáciách veľa ľudí aj s mimofilozofickým vzdelaním.

Filozof zostáva naďalej predovšetkým človek vo svojom najvlastnejšom intelektuálnom význame. Je pozorný, špekulatívny, intuitívny a nebojí sa pochybností. Dôveruje si a svoju dôveru upevňuje bystrosťou nachádzaných odpovedí. Je tolerantný, nezavrhuje a priori. Túži po skutočnej múdrosti a verí, že ju môže do istej miery získať. Je skutočným milovníkom múdrosti tak, ako láskou k múdrosti je filozofia sama.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • VIŠŇOVSKÝ, E. a kol.: Filozofia ako problém?. Bratislava : Kalligram, 2004. ISBN 80-7149-651-0
  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.