Georg Wilhelm Friedrich Hegel

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Georg Wilhelm Friedrich Hegel
Georg Wilhelm Friedrich Hegel
nemecký filozof, predstaviteľ nemeckej klasickej filozofie

Narodenie 27. august 1770
Stuttgart, Württemberské vojvodstvo
Úmrtie 14. november 1831 (61 rokov)
Berlín, Pruské kráľovstvo

Georg Wilhelm Friedrich Hegel (* 27. august 1770, Stuttgart – † 14. november 1831, Berlín) bol nemecký filozof, predstaviteľ nemeckej klasickej filozofie, autor systematickej teórie dialektiky (Dialektika). Významným spôsobom ovplyvnil myslenie o štáte.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Hegelov otec bol vyšším úradníkom vo vojvodových službách. Predkovia sa v 16. storočí z náboženských dôvodov vysťahovali z katolíckeho Rakúska do luteránskeho Würtemberska.

1770-1788 (stuttgartské obdobie)[upraviť | upraviť zdroj]

Hegel navštevuje latinskú školu v Stuttgarte, potom absolvuje s výborným prospechom gymnázium taktiež v Stuttgarte. Ako gymnaziálny študent sa zoznamuje s vtedy živými myšlienkovými prúdmi osvietenstva a humanistického klasicizmu, ktorý v antike nachádzal autentické stelesnenie slobody, životnej harmónie a vzdelanosti ducha. Denníkové záznamy, písané po nemecky a po latinsky, prezrádzajú, že sa Hegel živo zaujímal najmä o dejiny - jeho obľúbenými autormi boli grécky dejepisec Thukydides a rímsky historik Tacitus. Hegel tiež čítal Sofoklove tragédie, filozofické spisy Platónove, Aristotelove, Epiktetove,... Ducha osvietenského nazerania na svet čerpal z diel Lessinga, Klopstocka, Wielanda, Mendelssohna,...

1788-1793 (tübingenské obdobie)[upraviť | upraviť zdroj]

Hegel vstupuje ako štipendista na malú nie veľmi významnú univerzitu v Tübingene, zameranú predovšetkým na štúdium teológie. Študoval tu najprv filozofiu a potom teológiu. V Tübingen už Hegel ani zďaleka nebol niekdajším vzorným študentom. Veľká francúzska revolúcia premenila tübingenských študentov na horlivých vyznavačov jej ideí. Hegelovými blízkymi priateľmi sú tu Hölderlin a Schelling: spolu navštevujú Politický klub, kde sa čítali francúzske noviny a vášnivo debatovalo o potrebe slobodného a mravného vyššieho poriadku v Európe. Autori, ktorých Hegel číta počas tübingenského obdobia: Platon, Herder, Jocobi, Schiller, Montesquieu, Kant, Rousseau....

1793-1797 (bernské obdobie)[upraviť | upraviť zdroj]

Hegel prijíma v Berne (1793) miesto domáceho učiteľa u zámožneho a vzdelaného patricija Steigera, ktorý mal bohatú knižnicu. Hegel mal Steigerovu knižnicu plne k dispozícii. Venuje sa predovšetkým Kantovi, od ktorého filozofie očakával podnety k revolučnej premene Nemecka. Hegel sa hlási k radikálnemu republikánstvu. Zásady antickej demokracie bude možné uskutočniť aj v podmienkach súčasného Nemecka. Neuskutočniteľnosť tejto heroickej ilúzie si Hegel uvedomil o niekoľko rokov neskoršie. Hegel prekladá po francúzsky napísaný pamflet švajčiarskeho advokáta J. J. Carta do nemčiny: Cart napadol oligarchickú vládu v Berne z pozícií buržoáneho chápania práva. Hegel v komentári, ktorý napísal k svojmu prekladu, ostro kritizuje feudálne aristokratické inštitúcie. Z bernského obdobia pochádzajú aj ďalšie tri texty napísané v duchu osvietenskej kritiky a spoločenského radikalizmu: Ľudové náboženstvo a kresťanstvo (1793-94), Pozitívnosť kresťanského náboženstva (1795-96) a Najstarší fragment systému nemeckého idealizmu (1796/97)

Diela[upraviť | upraviť zdroj]

  • Vertrauliche Briefe Ueber das vormalige Staatsrechtliche Verhältnis des Waadtlandes (Payes de Vaud) zur Stadt Bern, 1798 /preklad z francúzštiny; anonymne
  • Komentár k nemeckému vydaniu Skúmania o základoch politickej ekonómie od J. Stuarta, 1799
  • Die Differenz des Fichteschen und Schellingschen Systems der Philosophie, 1801
  • Über das Wesen der philosophischen Kritik, 1802 /štúdia
  • Wie der gemeine Menschenverstand die Philosophie nehme, 1802 /štúdia
  • Verhältnis des Skeptizismus zur Philosophie, 1802 /štúdia
  • Glauben und Wissen, 1802 /štúdia
  • Phänomenologie des Geistes, 1807 /dokončené v noci 14. 10. 1806
  • Wissenschaft der Logik, 1912-1916
  • Enzyklopädie der Wissenschaften, 1817, 1827, 1830
  • Grundlinien der Philosophie des Rechts (Základy filozofie práva), 1821
  • Sämtliche Werke (Zobrané spisy, vydané priateľmi a žiakmi), 1832-1845
  • Philosophie der Religion (Filozofia náboženstva), 2 zv., 1832
  • Geschichte der Philosophie (Dejiny filozofie), 3. zv., 1833-1836
  • Ästhetik (Estetika), 1835
  • Philosophie der Geschichte (Filozofia dejín), 1837
  • Jubiläumsausgabe (Jubilejné vydanie, H. Glockner), 1927 an.

Hegelova filozofia[upraviť | upraviť zdroj]

Poňatie štátu u Hegla[upraviť | upraviť zdroj]

Hegelova definícia štátu vychádza z teórie politiky založenej na právach: podľa Hegela je štát uskutočnenie mravnej idey.

Hegel nechápe štát ako čiste inštrumentálnu entitu, vytvorenú praktickým ľudským zmyslom za účelom podpory individuálnych cieľov aj keď štát obsahuje prvky „subjektívnej slobody“ (hoci tieto vnímal ako hlavný úspech modernej spoločnosti).

Štát je pre Hegela najmä etická entita, ktorej smerovanie je zakotvené v sieti ľudských vzťahov, ktoré presahujú prianie akéhokoľvek jedinca. (konzervativizmus).

Táto etická entita má tri „momenty“ ktorých totalita zahrňuje mnohotvárnu prirodzenosť ľudského života

  • Rodina, ktorá je charakterizovaná partikularistickým altruizmom.
  • Spoločnosť, ktorá je charakterizovaná svojím univerzálnym egoizmom.
  • Štát, ktorý je charakteristický spojením dvoch predchádzajúcich v univerzálny altruizmus.

Štát je nadradený rodine aj občianskej spoločnosti. Pri koncipovaní štátu Hegel zdôrazňuje úlohu vôle.

Aj napriek svojmu idealizmu je Hegel proti Platónskej dualite, popiera rozdiel medzi tým, čo je a to čo by malo byť. (Čo je rozumné je aj uskutočniteľné).

Existencia štátu u Hegela je predovšetkým pre zabezpečenie slobôd jednotlivcov, pod štátom rozumie najmä politicky zorganizovanú spoločnosť, je proti násilným zásahom štátu (teda nezastával totalitný štát).

Štýl[upraviť | upraviť zdroj]

Hegel má abstraktný štýl, a preto zdanlivo nedotknuteľný provincionálnou poníženosťou, a zároveň predsa len plný živej predstavivosti schádzajúcej ku konkrétnym detailom politiky, umenia a mravného života s takým pôvabom a nádychom hlbokého poznania, že si to ešte vždy zasluhuje úctu.

Systém[upraviť | upraviť zdroj]

V Hegelovom systéme prebýva duch neskorej romantiky a dokonca aj jeho najčudnejšie podoby pôsobia akosi dojemne melancholicky. Pre Hegelových súčasníkov sa táto vlastnosť a autorita, ktorú si ňou získal, prejavovala najočividnejšie vo filozofii dejín. Tvorila tú časť Hegelovho systému, ktorá azda najlepšie vysvetľovala osobitné postavenie nového človeka 19. storočia.

Estetika[upraviť | upraviť zdroj]

Hegelova estetika hľadá dialektické rozpory vnútri axiomatiky estetických hodnôt s cieľom odhaliť objektívne princípy, ktoré podmieňujú vývoj krásy a jej realizácie v oblasti umenia.

Krása je zmyslové zdanie prejavu idey.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.