Platón

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Platón
Západná filozofia
Staroveká filozofia
Plato.png
Meno Platón (Πλάτων)
Narodenie 428 pred Kr./427 pred Kr. Atény alebo Egina, Grécko
Úmrtie 348 pred Kr./347 pred Kr. Atény, Grécko
Škola/tradícia platonizmus
Oblasť záujmu rétorika, umenie, literatúra, teória poznania, spravodlivosť, cnosť, politika, vzdelávanie, rodina, vojenstvo
Význačné myšlienky teória ideí

Platón (starogr. Πλάτων Platón – široký)[1](* 428 pred Kr./427 pred Kr. – † 347 pred Kr.) bol Sokratov žiak, spolu s Aristotelom najvýznamnejší grécky filozof. Najväčší vplyv mala jeho teória ideí a filozofia štátu. Platón založil 385/7 pred Kr. filozofickú školu zvanú Akadémia. Jeho spisy sú informačným zdrojom o legendárnej zaniknutej ostrovnej civilizácii Atlantída.

Biografia[upraviť | upraviť zdroj]

Narodenie a rodina[upraviť | upraviť zdroj]

Odvolávajúc sa na staroveké zdroje, väčšina súčasných vedcov odhaduje, že Platón sa narodil v Aténach alebo v Egine medzi rokmi 429 až 423 pred Kr. Jeho otec sa volal Aristón. Podľa tradície zaznamenanej Diogenom Laertiom, Aristón odvodzoval svoj pôvod od aténskeho kráľa Kodra a kráľa Messénie Melantha.[2] Platónova matka sa volala Periktióna. Jej rodina sa chválila príbuzenstvom so slávnym aténskym zákonodarcom a lyrickým básnikom Solónom.[3] Periktióna bola sestra Charmida a neter Kritia. Obaja boli význační predstavitelia tridsiatich tyranov, čo bol krátky oligarchický režim, ktorý bol dosadený k moci Spartou po páde Atén na konci peloponézskej vojny (404 – 403 pred Kr.).[4] Aristón a Periktióna mali okrem Platóna ešte tri deti: dvoch synov, Adeimanta a Glaukóna, a dcéru Potonu, ktorá bola matkou Speusippa (Platónov synovec a jeho nasledovník ako hlava Akadémie). Podľa dialógu Republika, Adeimantos a Glaukón boli starší ako Platón.[5] Xenofón vo svojich Spomienkach na Sokrata však uvádza Glaukóna ako mladšieho Platónovho brata.[6]

Aristón pravdepodobne zomrel v Platónovom detstve; stanoviť presný dátum jeho smrti je však problematické.[7] Periktióna sa potom vydala za brata svojej matky Perylampa,[8] ktorý bol niekoľkokrát veľvyslancom v Perzii. Bol taktiež priateľom Perikla – hlavného predstaviteľa demokratickej frakcie v Aténach.[9] Perylampes mal z predchádzajúceho manželstva syna Dema, ktorý bol známy svojou krásou.[10] Periktióna dala život Perylampovmu druhému synovi Antifónovi, ktorý sa objaví v dialógu Parmenides.[11]

Platón bol zdržanlivý vo veci uvádzania svojej osoby v dialógoch. To však neplatí o jeho príbuzných. Dialóg Charmides nesie meno brata jeho matky, Kritias hovorí v dialógoch Charmides a Protagoras, Adeimantos a Glaukón vystúpia v Republike.[12] Z týchto a ďalších ukážok sa dá predpokladať, že Platón bol na svoju rodinu hrdý.

Meno[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa Diogena Laertia bol Platón pomenovaný po svojom starom otcovi menom Aristokles. Jeho tréner v zápasení mu však z dôvodu jeho robustnej postavy (Platón = široký) dal meno Platón.[13] V súčasnosti však niektorí vedci spochybňujú Diogena, pričom tvrdia, že legenda o mene Aristokles vznikla v neskoršom, helenistickom období.

Vzdelanie[upraviť | upraviť zdroj]

Apuleius nás informuje, že Speusippos chválil Platónovú bystrosť a zdržanlivosť, keď bol chlapcom: „prvé roky jeho mladosti boli naplnené tvrdou prácou a láskou k štúdiu“.[14] Platón musel byť vyučovaný v gramatike, hudbe a gymnastike tými najvýznamnejšími učiteľmi jeho doby.[15] Dicaearchus išiel až tak ďaleko, že tvrdil, že Platón zápasil v istmijských hrách.[16] Platón takisto chodil na kurzy filozofie. Pred tým ako stretol Sokrata sa zoznámil s Kratylom, ktorý bol žiakom význačného predsokratovského filozofa Hérakleita a oboznámil sa s Hérakleitovými doktrínami.[17]

Neskorší život[upraviť | upraviť zdroj]

Platón pravdepodobne cestoval do Talianska, Egypta, bol na Sicílii a Cyrene.[18] Do Atén sa vrátil ako 40 ročný a založil jednu z prvých organizovaných škôl v západnej civilizácii v oblasti nazývanej Hacademos alebo Akademos.[19] Akadémia bola veľkým pozemkom, „ktorý bol kedysi majetkom občana z Atén menom Akadémos,... niektorí však tvrdia, že svoje meno dostal po starovekom hrdinovi“.[20] Existovala do roku 529 n.l., kedy bola zatvorená Justiniánom I, ktorý ju vnímal ako prekážku v šírení kresťanstva. V Akadémii boli školení mnohí myslitelia. K najvýznamnejším patrí Aristoteles.[21]

Zoznam niektorých zdrojov[upraviť | upraviť zdroj]

  • Pytagoras - priviedol Platóna k viere v nesmrteľnosť. Získal od neho poznatky z náboženstva, mystiky a matematiky
  • Parmenides - ovplyvnil Platóna predstavou, že pravá skutočnosť je večná, nemenná a bezčasová.
  • Herakleitos - viedol Platóna k presvedčeniu, že v prírodnom svete niet ničoho stáleho a že pravé poznanie nemôžeme dosiahnuť prostredníctvom zmyslov. Vo svojej filozofii sa Platón pokúšal nájsť riešenie rozporu medzi Herakleitovým názorom na svet, podľa ktorého sa svet javov stále mení, a parmenidovským chápaním pravej skutočnosti, ktorá je jedna a nemenná.
  • Sokrates - vyvolal v Platónovi záujem o mravné problémy a túžbu po objasnení „zmyslu“ všetkého na tomto svete. Tak Sokrates, ako aj Platón sa zaoberali poznaním dobra.

Filozofia[upraviť | upraviť zdroj]

Z hľadiska filozofie je významný predovšetkým svojimi gnozeologickými názormi a postojmi k štátu.

I. Gnozeológia – Platón hovorí, že javový (materiálny) svet nemožno spoznať pomocou zmyslov, lebo zmysly klamú (napr. ponorená palica do vody sa len javí, že je zlomená). Pravé bytie treba hľadať inou cestou, cestou cez iný svet, svet večných, nemenných, trvalých a len rozumom postihnuteľných entít – svet ideí, na ktorý sa naša nesmrteľná duša rozpamätáva a od týchto ideí, samy osebe existujúcich, sa odráža javový (zmyslový) svet. Pravé, dokonalé bytie, "jadro sveta a vznešenosť bytia", Platón vidí v transcendentálnom svete ideí, tzv. prvotné podstaty, ktoré sú podstatou pre javový svet, tzv. druhotné podstaty, ktoré sú len odrazom tohto ideálneho sveta. Platón uznáva dva rozličné svety, preto je považovaný za dualistu.

Kontakt našej duše s ideovým svetom je zabezpečený jej nesmrteľnosťou. Duša žije vo svete ideí a narodením sa dostáva do tela človeka. Keď človek umrie, opäť sa vracia do mimo skúsenostného sveta ideí. Usporiadanie ideí je hierarchické, ako vyšší pojem zahrnuje v sebe nižšie, tak aj vyššia idea obsahuje nižšie. Za najvyššiu ideu Platón považuje ideu dobra, ktorú stotožňuje s ideou božstva.

II. Spoločensko-politické otázky: Platón v diele Štát podáva idealistickú až utopistickú víziu spravodlivej obce (štátu) tak, že štátny organizmus chápe ako analógiu duše. Duša spravodlivého človeka má tri základné cnosti: múdrosť, statočnosť a umiernenosť. U každého jednotlivca jedna zložka prevláda nad ostatnými a na základe tohto Platón rozdeľuje spoločnosť do troch stavov, pričom každý z nich má svoje funkcie a práva súvisiace s príslušnou cnosťou.

Dielo Štát obsahuje nielen plne rozvinuté Platónove učenie o ideách, ale i starostlivo vypracovanú pozitívnu teóriu poznania.

V konštrukcii svojej vízie reality rozlišuje Platón, ako to už vieme, medzi kosmos noetos a jemu podriadeným svetom zmyslového vnímania (I. mundus sensibilis; gr. kosmos aisthetikos). Jeho neochvejná viera v racionalitu skutočnosti a dôvera v silu a schopnosť ľudského intelektu ju spoznať, vyúsťuje do presvedčenia, že štruktúry skutočnosti a myslenia sú vo vzájomnej zhode. K porozumeniu Platónovej pozitívnej teórie poznania, ktorú podáva v známom podobenstve o Čiare (v 6. knihe diela Štát) určite prispeje vyjadrenie tam uvedených myšlienok v tabuľkovej forme s použitím vhodnej symboliky (písmen gréckej a latinskej abecedy).

1. Tí, ktorí vynikajú múdrosťou sa majú stať filozofmi a ich poslaním je vládnuť nad spoločnosťou – vládcovia (archontes). Sú vychovávaní k múdrosti, k ich vlastnostiam patrí túžba po poznaní, láska k pravde, dobrá pamäť, priateľskosť, príjemnosť.

2. Statoční sa stanú strážcami, resp. vojakmi (fýlakes). Ich úlohou je ochraňovať a slúžiť blahu obce.

3. Umiernení, tzv. demiurgovia (demiurgoi) zabezpečujú výrobu, majú úlohu živiteľov. Patria tu roľníci, remeselníci a obchodníci.

Aby vládcovia a strážcovia nezneužívali svoje funkcie, je pre nich podľa Platóna nevyhnutné zrušiť súkromné vlastníctvo, zlaté a strieborné mince (mena) a manželský stav. Deti sa vychovávajú v zariadeniach obce a v 20-tom roku sa rozhodne o ich príslušnosti k niektorému zo stavov. Platón je zástancom "totalitného štátu", občan je tu pre štát, nie štát pre občana. Tento svoj model ideálneho štátu sa trikrát neúspešne pokúšal zaviesť v Syrakúzach. Dôvodom pádu bola nemožnosť zbaviť ľudí základných potrieb ako majetku, rodiny atď. Na základe tohto diela Platóna možno označiť ako prvého utopistu.

Učenie o ideách[upraviť | upraviť zdroj]

Platónové tradičné podanie teórie ideí učí, že večné, nepremenlivé, inteligibilné, nehmotné idey jestvujú objektívne, nezávisle od času a priestoru, vo svojom vlastnom transcendentnom, ideálnom, „nadnebeskom mieste" (íperouranios tópos), ktorý je oddelený priepasťou (gr. chorismos) od nestálych, premenlivých, vznikajúcich partikulárií viditeľného zmyslového sveta. Tento viditeľný svet bol zmodelovaný (zmajstrovaný) demiurgom (nie všemohúci, ale božský tvorca, majster, remeselník; či iba hypotéza?), ktorý pretvoril pralátkový materiál chaosu, podľa vzoru večných a nemenných ideí ako exemplárnych príčin, do harmonického kozmu. Vytvorenie kozmu popisuje Platón v dialógu Timaios, pomenovanom podľa jedného z pytagorovcov. Pravou, „skutočne reálnou" (gr. to ontos on) realitou je však iba svet ideí.

Reálne spoločenstvo Platónskych ideí (foriem), ktorému je podriadený od neho závislý zmyslový svet, má prísny hierarchický poriadok. Najfundamentálnejšou, najvyššou, všetko prenikajúcou Ideou zvláštneho „druhu" tejto hierarchickej štruktúry, je Idea Dobra (ak túto božskú „Ideu ideí" vôbec ešte možno ideou nazývať). Absolútne Dobro (tiež Jedno, Božské) je princípom bytia a poznania, exemplárnou (vzorovou) príčinou, absolútnym princípom hodnoty, zjednocujúcim princípom celého poriadku v správnej miere; jeho prirodzenosťou je „telos", ale nie ako neexistujúci najvyšší, posledný cieľ, ale ako ontologický princíp. Platón prirovnáva Dobro (gr. Agathon) k slnku. V dialógu Štát píše: „Ako slnko udeľuje viditeľným veciam nielen možnosť aby boli videné, ale aj vznik a rast a výživu, i keď samo nie je vznikaním". A ďalej: „ ..., že poznateľné (predmety) dostávajú od Dobra nielen to, že sa dajú poznať, ale aj bytie a „ousiu" (podstata, esencia), hoci Dobro samo nie je ousia, avšak vyniká nad ňou dôstojnosťou a mocou". Platónova dialektická cesta poznávania (dialektiki metodos) Dobra vedie k Bohu, ktorého ako sa zdá stotožňuje s Dobrom. V pravom opaku k známemu Protagorovmu výroku píše v Zákonoch „Boh je mierou všetkých veď". Najnižšiu priečku hierarchického rebríka ideí tvoria „atoma eidi", ktoré sa nachádzajú už na hranici sveta zmyslových objektov. Zmyslovým jednotlivinám možno porozumieť, stanú sa pravdivými objektmi iba vtedy, keď sa privedú do sféry atoma eidi. V opačnom prípade zostanú nepreniknuteľné rozumom a ako také nie sú reálne. I keď z epistemologického hľadiska možno pripustiť, že Platón vyriešil problém chorismu, zostáva sféra vznikania z ontologického hľadiska nevysvetlená.

Ako však vysvetliť bytie mnohorakých konkrétnych individuálnych vecí tohto zmyslového sveta na základe a s ohľadom na túto teóriu ideí? Platón sa snažil vysvetliť súvis týchto dvoch svetov použitím dvoch (resp. troch) typov vzájomného vzťahu medzi nimi, a to spôsobom: a) participácie (gr. methexis), čiže účasti (podieľaní sa) veci na idei; b) parusie, čiže prítomnosťou idey vo veciach; c) imitácie (gr. mimisis), čiže iba napodobnenia. Pri riešení „komunikatívneho" problému medzi samotnými ideami používa Platón participácii podobný pojem koinonía.[22]

Parabola o čiare

Sféry reality (ontologické objekty) Spôsoby poznania (stavy mysle)
α Noitá (objekty α 1 a α 2) A Episteme (skutočné intelektuálne poznanie)
1. archai (idey) 1. noesis (čisté rozumové myslenie)
2. mathematika (matematické a iné abstraktné entity) 2. dianoia (diskurzívneuvažovanie)
β Doxastá (objekty β1 a β2) B Doxa (mienka)
1. zoa (jednotlivé organizmy a predmety) 1. pistis („viera")
2. eikones (obrazy, tiene) 2. eikasia (tušenie, zdanie)


Už na prvý pohľad nám táto tabuľku ukazuje, že dve na seba kolmé hrubé čiary rozdeľujú celú ontologicko-gnozeologickú plochu na štyri navzájom súvzťažné kvadranty: dva ontologické (α a β) a dva gnozeologické (A a B). Každému typu objektov zodpovedá jemu príslušný stav mysle. Ľudská myseľ sa v procese poznávania môže nachádzať alebo v nižšom stave doxa (oblasť B) alebo sa povzniesť do vyššieho stavu naozajstného pravého poznania -vedenia episteme (tiež gnosis; oblasť A). Oblasť zmyslového vnímania empirických javov doxa nie je skutočným pravým poznaním. Vlastným, od zmyslovej skúsenosti čo najviac nezávislým poznaním, je iba intelektuálne poznanie episteme.

Obidve oblasti (A, B) sú ďalej podrozdelené na dva stupne. Základ odstupňovania spočíva v rozlíšení charakteru im zodpovedajúcich objektov. Objektmi najnižšieho stavu mysle eikasia (B2) sú eikones (β2) - „podoby", „tiene", „obrazy", „spotvoreniny"). Skutočné konkrétne veci a živočíchy nášho zmyslového sveta (β1) sú objektmi vyššieho stupňa, mienky - pistis (B1). Na empirickej skúsenosti založené výroky o nich majú prinajlepšom iba pravdepodobnostný charakter. Keďže všetci jednotlivci a jednotliviny sú kópiami (imitácie) ich ideálnych prototypov, pokladal Platón umelecké výtvory iba za imitácie týchto imitácií. Pokračujúc smerom nahor od horizontálnej rozdeľovacej čiary dostaneme sa k diskurzívnemu stupňu poznania dianoia (A2), predmetom úvah ktorej už nie sú zmyslami vnímateľné objekty (orata), ale abstraktné, osobitne matematické objekty, ako sú čísla, geometrické útvary alebo množiny (abstraktná algebra); jedným slovom abstraktá. Deduktívno axiomatickú metódu používajúca matematika síce, ako píše Platón v Štáte „ vychádza z hypotéz, postupujúc nie však k prvému princípu, ale k záveru". Objektmi tretej priečky rebríka vertikálnej Čiary smerom k ideám (α2 sú podľa Platóna (na základe poznámky Aristotela v jeho Metafyzike), medzi senzibilnými partikuláriami (β) a ideami (α1) stojace inteligibilné objekty (α2) Tejto medzitriede matematických a im podobných abstraktných entít innpr. logiky) odpovedá nižší stupeň episteme-dianoia (A2) ktorý je prechodom medzl doxa (B) a noesis (Ai). Najvyšší úsek reality patrí ideám (formy) ako prvým ontologickým princípom (ai archai-oci). Tieto, zároveň aj gnozeologické princípy, sa môžu poznať (pochopiť) iba bezprostredným rozumovým nahliadnutím (A1 noesis). „Čistý" rozum (noesis) nepotrebuje pri poznávaní zmyslové vnímanie, „len samotné idey, kráča tak od idey k idee a končí tiež pri ideách". Najvyšší stupeň bytia prináleží v Platónovej ontológii božskému Dobru.

Málokto nepozná Platónove podobenstvo (resp. mýtus) o jaskyni (publikované v 7. knihe dialógu Štát), ktorým objasňuje svoju pozitívnu náuku o poznaní, vyloženú v parabole o čiare. V hlbokej podzemnej jaskyni pevne reťazami pripútaní väzni odjakživa videli iba tiene na náprotivnej dolnej stene znútra tohto žalára, vrhané predmetmi, ktoré sú nosené vzadu za väzňami, pred plápolajúcim ohníčkom na strmom chodníčku pred vchodom do jaskyne. Ileto tiene (eikones) považujú za jedinú realitu. Náčrtok predmetnej postupnosti tohto jaskynného sveta teda je: tiene (na stene) - (väzni - ktorí nie sú predmetmi) - umelé predmety (a malá stienka) - oheň - vchod do jaskyne. I keby sa týmto nešťastníkom podarilo zhodiť okovy, ale zostanú i naďalej v jaskyni, nevymanili by sa ešte plne z poroby, pretože by prežívali stále iba v zmyslovom svete (β). Predjaskynný svet inteligibilných objektov (α) však môžu spoznať iba tí odvážlivci, ktorí definitívne opustili jaskyňu. Nujstatočnejší z nich môžu dosiahnutím plnosti najvyššieho stavu mysle (p. A1) dokonca uvidieť plné Dobro.[23]

Diela[upraviť | upraviť zdroj]

Platónova Republika, latinské vydanie z roku 1713

Platónovi sa tradične pripisovalo 35 dialógov a 13 listov. Súčasná vedecká obec však pochybuje o autentickosti minimálne niekoľkých. Platónove spisy boli publikované vo viacerých formách, čo viedlo k niekoľkým konvenciám v menovaní a referencovaní. Zvyčajný systém robenia odkazov na sekcie v Platónovych textoch je odvodený z edície Platónových diel H. Stephanusom z roku 1578. Tak napríklad „Phd64a5“ odkazuje na dialóg Faidon, 64 stranu, sekciu a, a piaty riadok v tejto edícii.[24]

Iná tradícia zostavuje Platónove texty v tzv. tetralógiách. Táto schéma je Diogenom Laertiom pripisovaná Trasilovi – starovekému učencovi a astrológovi cisára Tiberia.

V zozname uvedenom nižšie sú Platónove diela označené číslom (1), ak je Platónovo autorstvo pochybné a číslom (2) diela, pri ktorých sa odborníci všeobecne zhodujú v tom, že Platón nie je ich autorom. Diela neoznačené číslom sú považované za diela napísané Platónom.

Zostávajúce diela pod Platónovým menom – mnohé z nich boli považované už v staroveku za falošné – neboli Trasilom zahrnuté do tetralogickej zostavy. Tieto diela sú označené ako Notheuomenoi ("falošné") alebo apokryfy:

Platónove dialógy[upraviť | upraviť zdroj]

Presné poradie, v ktorom Platónove dialógy boli napísané, nie je známe, tak ako aj rozsah, v ktorom mohli byť neskôr upravené a prepísané.

Lewis Campbell bol prvým [25], ktorý použijúc metódu stilometrie objektívne dokázal, že Kritias, Timaios, Zákony, Filebos, Sofista a Štátnik patria do jednej časovej skupiny, kým Parmenides, Faidros, Republika a Teaitetos patria do inej skupiny, ktorá musela byť napísaná skôr (podľa Aristotelovho tvrdenia v diele Politika[26], Zákony boli napísané po Republike). Na Campbelllových záveroch je pozoruhodné, že napriek všetkým stilometrickým výskumom, ktoré boli od jeho čias až do dnes urobené, pribudol asi len jeden chronologický fakt týkajúci sa Platónových diel, o ktorom možno povedať, že je potvrdený stylometriou; Kritias, Timaeus, Zákony, Filebos, Sofista a Štátnik sú poslednými Platónovými dialógmi. Ostatné sú skoršie.[27]

Súčasní bádatelia sú skeptickí v tom, či chronologické poradie Platónových dialógov môže byť určené presne.[28] Napriek tomu, Platónove diela sa stále často zaraďujú zhruba do troch skupín.[29] Nasledujúci prehľad predstavuje jedno také, relatívne bežné rozdelenie.[30] Treba však brať ohľad na to, že mnohé pozície v tomto rozdelení stále nie sú vecou konsenzu a tiež na to, že samotná zmienka o možnosti rozdeľovania Platónových dialógov do skupín nie je univerzálne akceptovaná.

Skoré dialógy[upraviť | upraviť zdroj]

Sokrates vystupuje vo všetkých skorých dialógoch. Sú považované za najvernejšiu reprezentáciu historického Sokrata; preto sú tiež nazývané Sokratovské dialógy. Štruktúra väčšiny z nich je podobná: Sokrates diskutuje o téme – často o etickej, ako priateľstvo a pieta – s priateľom alebo s niekým, o kom je predpokladané, že je v danej oblasti expertom. Sokrates niekoľkými otázkami preukáže, že zjavne ničomu z toho, o čom sa rozprávajú, nerozumejú. Je ponechané na čitateľa, aby zistil, či tomu sám rozumie. Preto sa tieto dialógy nazývajú nepriamym učením.

Tieto dialógy sa často považujú za prechodné dialógy medzi skorými a strednými:

Stredné dialógy[upraviť | upraviť zdroj]

V posledných skorých dialógoch, Platónov Sokrates začína dávať odpovede na niektoré svoje otázky a poskytovať pozitívne teórie. Toto sa všeobecne chápe ako prvý náznak vnášania Platónových postojov do textu. Že dobro je múdrosť a že nikto nečiní zlo dobrovoľne, sú pravdepodobne ešte Sokratove názory. Čo sa v stredných dialógoch dostáva do popredia je myšlienka, že poznanie pochádza z uchopovania nemenných foriem alebo esencií a tiež snaha skúmať tieto esencie. Začínajú sa objavovať teórie o spravodlivosti, pravde a kráse a o nesmrteľnosti duše. Dialógy Symposion a Republika = "Štát" gr. "Politeia" sú považované za centrálne v tejto strednej perióde. Parmenides a Teaitetos by mali byť posledné alebo prechodné dialógy, keďže sa snažia pojednávať o náuke o formách kriticky (Parmenides) alebo bez akejkoľvek kritiky (Teaitetos).

  • Kratylos (o pôvode reči)
  • Faidon (o nesmrteľnosti duše)
  • Faidros (o kráse, láske a ideách)
  • Symposion (o láske ako túžbe po poznaní)
  • Štát (="Republika", resp."Štát" gr. "Politeia" o dokonalom štáte bez súkromného vlastníctva)
  • Teaitetos (o spravodlivom vedení)
  • Parmenides (o ideách)

Neskoré dialógy[upraviť | upraviť zdroj]

Latinský text Platónovho dialógu Timaios, 1491

Dialóg Parmenides prezentuje kritiku náuky o formách (ideách), čo sa všeobecne interpretuje ako Platónove zavrhnutie tejto teórie. Niektoré súčasné publikácie (napr. Meinwald (1991)) však majú voči takejto interpretácii námietky. Vo väčšine dialógov patriacich do tejto skupiny táto teória chýba alebo sa objavuje v inej forme v diskusiách o druhoch vecí (Timaios môže byť dôležitou a preto kontroverzne zaradenou výnimkou). Sokrates v diskusiách buď nevystupuje alebo v nich zohráva malú úlohu. Okrem tejto výraznej črty charakterizujúcej neskoré dialógy je použitá očividne nová dialektická metóda – známa ako metóda zhromažďovania a rozdeľovania -, čo je najviditeľnejšie v dialógoch Sofista a Štátnik (prvé náznaky tejto metódy možno vidieť už v dialógu Faidros a možno tiež vo Filebovi). Účastníci rozhovoru sa snažia odlíšiť podobnosti a rozdielnosti medzi jednotlivými vecami, aby nadobudli jasnú predstavu, čo v skutočnosti vlastne dané veci sú.

Neskoré dialógy sú zložité filozofické diela. Vo všeobecnosti sú v porovnaní s prvými dialógmi triezvejšie a logickejšie, ale môžu skrývať prísľub vyriešenia problémov, ktorými sa zaoberajú skoré dialógy.

  • Sofista
  • Štátnik (o dokonalom politikovi)
  • Filebos (o šťastnom živote)
  • Timaios (o vzniku sveta, problémy prírodnej filozofie)
  • Kritias (nedokončený spis o zániku ostrovnej ríše Atlantídy)
  • Zákony (štátovedné úvahy)

Sokratov proces[upraviť | upraviť zdroj]

Sokratov proces je ústrednou, zjednocujúcou udalosťou Platónových dialógov. Z tohoto dôvodu je Platónova Obrana Sokratova pravdepodobne jedným z najčítanejších dialógov. Sokrates sa v nej snaží vyvrátiť klebety, podľa ktorých je sofistom a obhajuje sa voči obvineniam z neverectva a kazenia mládeže. Trvá na tom, že roky trvajúce ohovárania budú skutočnou príčinou jeho odsúdenia. Tvrdí a dokazuje, že formálne obvinenia voči nemu sú v základe falošné. Nepokladá sa za múdreho a vysvetľuje ako veštiareň v Delfách predurčila jeho životné smerovanie. Jeho snaha nájsť odpoveď na hádanku orákula ho stavia do opozície voči mnohým ľuďom, čo je príčinou toho, že je mylne považovaný za hrozbu pre mestský štát Atén.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Diogenes Laertios 3.4; s. 21, David Sedley, Plato's Cratylus, Cambridge University Press 2003
  2. Diogenes Laertius, Life of Plato, III
    * D. Nails, "Ariston", 53
    * U. von Wilamowitz-Moellendorff, Plato, 46
  3. Diogenes Laertius, Life of Plato, I
  4. W. K. C. Guthrie, A History of Greek Philosophy', IV, 10
    * A.E. Taylor, Plato, xiv
    * U. von Wilamowitz-Moellendorff, Plato, 47
  5. Plato, Republic, 2.368a
    * U. von Wilamowitz-Moellendorff, Plato, 47
  6. Xenophon, Memorabilia, 3.6.1
  7. D. Nails, "Ariston", 53
    * A.E. Taylor, Plato, xiv
  8. Plato, Charmides, 158a
    * D. Nails, "Perictione", 53
  9. Plato, Charmides, 158a
    * Plutarch, Pericles, IV
  10. Plato, Gorgias, 481d and 513b
    * Aristophanes, Wasps, 97
  11. Plato, Parmenides, 126c
  12. W. K. C. Guthrie, A History of Greek Philosophy, IV, 11
  13. Diogenes Laertius, Life of Plato, IV
  14. Apuleius, De Dogmate Platonis, 2
  15. Diogenes Laertius, Life of Plato, IV
    * W. Smith, Plato, 393
  16. Diogenes Laertius, Life of Plato, V
  17. Aristotle, Metaphysics, 1.987a
  18. MCEVOY, James. Plato and The Wisdom of Egypt. Irish Philosophical Journal (Belfast: Dept. of Scholastic Philosophy, Queen's University of Belfast), 1984, roč. 1, čís. 2. Dostupné online [cit. 2007-12-03]. ISSN 0266-9080.
  19. Huntington Cairns, Introduction to Plato: The Collected Dialogues, p. xiii.
  20. Robinson, Arch. Graec. I i 16.
  21. Biography of Aristotle. ClassicNote. GradeSaver LLC. prístup: 2007-12-03.
  22. KOVAČKA, M. 5000 rokov filozofie, náboženstva, vied a umení. Bratislava: STATIS, 2001. ISBN 80-85659-26-3.
  23. KOVAČKA, M. 5000 rokov filozofie, náboženstva, vied a umení. Bratislava: STATIS, 2001. ISBN 80-85659-26-3.
  24. A. Kenny, Ancient Philosophy, Oxford University press, s. 321.
  25. p. 9, John Burnet, Platonism, University of California Press 1928.
  26. 1264b24-27 bolo prístupné 28. augusta 2008
  27. p. xiv, J. Cooper (ed.), Plato: Complete Works, Hackett 1997.
  28. Richard Kraut, "Plato", Stanford Encyclopedia of Philosophy, bolo prístupné 28 Augusta 2008; Malcolm Schofield (1998, 2002), "Plato", in E. Craig (Ed.), Routledge Encyclopedia of Philosophy, http://www.rep.routledge.com/article/A088, bolo prístupné 28 Augusta 2008; Christopher Rowe, "Interpreting Plato", in H. Benson (ed.), A Companion to Plato, Blackwell 2006.
  29. T. Brickhouse & N. Smith, "Plato", The Internet Encyclopedia of Philosophy, bolo prístupné 28 Augusta.
  30. See W. Guthrie, A History of Greek Philosophy, vol. 4, Cambridge University Press 1975; G. Vlastos, Socrates: Ironist and Moral Philosopher, Cambridge University Press 1991; T. Penner, "Socrates and the Early Dialogues", in R. Kraut (ed.), The Cambridge Companion to Plato, Cambridge University Press 1992; C. Kahn, Plato and the Socratic Dialogue, Cambridge University Press 1996; G. Fine, Plato 2: Ethics, Politics, Religion, and the Soul, Oxford University Press 1999.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.