Hérakleitos z Efezu

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Hérakleitos z Efezu
Západná filozofia
Staroveká filozofia
Heraclitus, Johannes Moreelse.jpg
Meno Herakleitos z Efezu (Ἡράκλειτος ὁ Ἐφέσιος)
Narodenie asi 535 pred Kr.
Úmrtie 475 pred Kr.
Oblasť záujmu Metafyzika, Teória poznania, Etika, Politika
Význačné myšlienky Logos

Hérakleitos z Efezu (iné názvy: Hérákleitos z Efezu, Herakleitos z Efezu, Heraklit z Efezu, Héraklit z Efezu, Hérakleitos Skoteinos, Hérákleitos Skoteinos; * asi 540 pred Kr., Efez – † asi 480 pred Kr., Efez) bol grécky filozof, podľa ktorého svet nestvoril ani nikto z bohov, ani nikto z ľudí, ale bol vždy, je a bude, a síce ako polemos - boj protikladov, metaforicky znázornený večne živým ohňom, ktorý sa rozhorieva a uhasína podľa toho, ako mu to prikazuje zákon. Herakleitos pochádzal z aristokratického rodu efeských bazileov (kráľov-kňazov), ktorí mali rôzne výsady a o. i. spravovali kult eleusinskej Demetry. Herakleitos sa vraj vzdal hodnosti bazilea v prospech svojho brata. Herakleitovo politické myslenie bolo aristokratické.

U Herakleita je zachované prvé použitie slova „filozof“.

Herakleitos urobil ťažiskom svojich úvah vzťah pojmu a vecí.

Učenie Herakleita[upraviť | upraviť zdroj]

Učenie Herakleita je spolu s učením milétskej školy a učením pytagorejcov prameňom klasickej gréckej filozofie. Svet nikto nestvoril, ale bol, je i bude večne žijúcim ohňom, uhasínajúcim podľa miery i rozhorievajúcim sa podľa miery. Oheň je kozmogonickým princípom a čímsi, čo heterogénne spočíva vo veciach, čosi v nich imanentné, čosi, čo je samo osebe vždy totožné, hoci sa neustále premieňa na všetko. Oheň je tu substrátom možností, ktorý - z obsahovej stránky ustavične totožný - stále nadobúda rozličné nové formy, vďaka nemu sú veci rovnorodé, sú tej istej povahy, patria do tej istej skutočnosti. Oheň nemá nikdy absolútny začiatok ani absolútny koniec, ale je len večne sa uskutočňujúcou zmenou.

Existencia vesmíru je nekonečným prameňom, ktorý stále je a zároveň sa ustavične mení na základe svojej praexistujúcej substancie, čiže ohňa. Kde je oheň, tam je i jeho protiklad - chlad, a kde sú protiklady, tam je spor medzi nimi, a kde je spor, tam je i nejaký pohyb. Prameňom i príčinou všetkých zmien vo vesmíre je princíp boja protikladov, v dôsledku čoho nikdy nič nemôže byť bezvýhradne jedným a tým istým. Proces stávania sa uskutočňuje dvojakou cestou: od ohňa dolu, k ochladzovaniu sa a nebytiu, a zdola nahor, z chladu k vzplanutiu bytia, pričom sa začína opäť takmer tá istá cesta. Je to všeobecný poriadok harmónie, vytvorenej od nej neodlučnou disharmóniou a jej popretím, čo vytvára novú harmóniu.

Človek je súčasťou vesmíru a ako skozmičtený mikrokozmos je substančne spojený s makrokozmom. Zmeny vo svete sú podobné zmenám v ľudskom živote a naopak. Všetko má vo svojej podstate rovnakú povahu a všetko - zmyslové, intelektuálne i morálne kvality - sa riadi tým istým zákonom ako svet prírody. Toto je však nedostupné obyčajnej zmyslovej skúsenosti, a preto to možno poznať len rozumom.

Existujúci poriadok vo svete a jeho večné cyklické obrodzovanie sa podlieha logu, čiže rozumu a jeho večnému zákonu predurčenia. Logos je totožný s ohňom ako princípom, ktorý všetko podriaďuje nevyhnutnosti stávania sa. Kým však oheň je len substrátom každej zmeny, logos je jednou zo základných podôb tohto substrátu, predstavujúcou stálosť súvislostí a vzťahov, ktoré pretrvávajú v neustálej premene vecí. Preto sa tieto súvislosti dajú pochopiť len rozumom. Logos je v tomto prípade slovom, ktoré definuje cyklickú následnosť boja protikladov. Logos tým umožňuje ich rozumové pochopenie. A tak sa svet prihovára svojím logom - slovom poriadku - a človek počúvajúci reč sveta ho poznáva a vystihuje vlastným slovom, ktoré vyjadruje poznaný poriadok následnosti vývinu a stávania sa. Logos teda znamená druhotnosť prazákladu ohňa, a ak oheň je mierou ontologického jestvovania všetkých vecí , je logos mierou intelektuálneho nazerania a poznania všetkých vecí človekom [1]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Legowicz, J.: Prehľad dejín filozofie. Základy doxografie. Bratislava, Obzor 1972. 668. s. 71-72

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.