Aristoteles

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Aristoteles
Západná filozofia
Staroveká filozofia
Aristoteles Louvre.jpg
Meno Aristoteles (Αριστοτέλης)
Narodenie 384 pred Kr. (Stageira)
Úmrtie 322 pred Kr. (Chalkis)
Škola/tradícia peripatetická škola
Oblasť záujmu fyzika, metafyzika, poézia, divadlo, hudba, rétorika, politika, etika, biológia, zoológia
Význačné myšlienky aurea mediocritas, logika

Aristoteles alebo Aristotelés (po grécky: Αριστοτέλης - Aristoteles/iný prepis: Aristotelés; * 384 pred Kr., Stageira – † 322 pred Kr., Chalkis) bol starogrécky filozof a encyklopedický vedec (polyhistor), filozof staroveku, zakladateľ logiky a mnohých ďalších špeciálnovedných odvetví (psychológie, zoológie, meteorológie atď.). Aristoteles strávil v Akadémii 20 rokov svojho života pod Platónovým vedením. V stredoveku Aristotela nazývali jednoducho „Filozof“.

Jadrom Aristotelovej filozofie je ontológia, ktorú nazýva „prvá filozofia“ a ktorú vytvoril kritickým pretvorením Platónovej teórie ideí. Po Platónovej smrti založil vlastnú školu Lykeion, v ktorej sa v niektorých smeroch od Platóna značne vzdialil. Jeho žiaci pôsobiaci v tejto škole sa nazývali peripatetici.

S Platónom sa Aristoteles zásadne rozchádza v tom, že neuznáva idey odlúčené od vnímateľných vecí. Na druhej strane v súlade s Platónom rozoznáva na každej veci látku (HÝLÉ) a tvar (MORFÉ; EIDOS). K tomu, aby vznikli konkrétne veci sú potrebné štyri faktory: látka, tvar, účel a hybná príčina. Látka je možnosťou, tvar skutočnosťou; prechod od možnosti ku skutočnosti sa realizuje pohybom.

Skutočnosť je vyšším a lepším stupňom existencie ako možnosť. Zmenu možnosti na skutočnosť môže spôsobovať iba taká príčina, ktorá je sama skutočnosťou. Keďže svet a dianie v ňom je večné, musí existovať príčina pohybu, ktorá je takisto večná, ale nehybná: prvý hýbateľ, boh (PRÓTON KÍNÚN AKÍNÉTON). Základnou charakteristikou boha je to, že je čistým myslením, myslením, ktoré myslí seba samé (NOÉSIS NOÉSEOS). Prvý hýbateľ, pretože je absolútne dokonalý, uvádza hmotný svet do pohybu ako predmet lásky. Tento prvý hýbateľ je rozum, účel a zákon, ktorý je najvyššou zábezpekou poriadku vo svete.

V teórii poznania Aristoteles kládol dôraz na zmyslové poznanie. Cieľom poznania sú pojmy, ktorým v realite zodpovedajú tvary. Poznanie tvarov nie je možné bez pozorovania mnohých jednotlivých vecí.

Jeho filozofické myslenie vyvolalo v Európe takmer až rozruch, keď jeho diela prenikli v 13. storočí na rané európske univerzity, najmä na Parížsku a Oxfordskú univerzitu. Podľa Aristotelových pravidiel vedeckého uvažovania sa začali riadiť i veľkí kresťanskí myslitelia. Napr. jeho ideu prvého nehybného hýbateľa rozpracoval sv. Tomáš Akvinský.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Aristotelovo učenie[upraviť | upraviť zdroj]

Aristotelovo učenie obsahuje celú grécku vedu a je veľkým systémom ľudského poznania. Je zachytené v spisoch logických, metafyzických, prírodovedeckých a psychologických, etických, politických, rétorickych a estetických.

Aristoteles pokračoval v myslení svojho učiteľa Platóna. Zatiaľ čo však Platón umiestňoval idey mimo sveta, tvrdil Aristoteles, že sú v predmetoch samých.

Aristotelova filozofia má ráz analytický, preto Aristoteles presne dokázal rozlíšiť filozofické disciplíny. Sám delí filozofiu na teoretickú (napr. matematiku), praktickú (napr. politiku) a poetickú (napr. poetiku).

Aristotelova estetika[upraviť | upraviť zdroj]

Aristotelova estetika je podobne ako ostatné odbory Aristotelovho teoretického záujmu budovaná systematicky a empiricky (induktívne). Aristoteles vyložil svoje estetické názory najmä vo svojom diele Rétorika a Poetika. Aristoteles považuje aj rečníctvo za umenie, pretože vyvoláva city a pôsobí na poslucháča pomocou slovného výrazu. Aristoteles vo svojich úvahách o umení nehĺba o podstate krásy, ale krásu vyvodzuje z jednotlivých krásnych vecí.

Umelecké tvorenie Aristoteles považuje za uskutočňovanie tvaru (pojmu) v látke. Umenie spočíva v tvorivom napodobňovaní (mímésis), ktoré je nám vrodené. Umelecké diela sú viac než veci, pretože zobrazujú konkrétne to, čo je vo veciach všeobecné, typické, t. j. idey vecí. To isté platí aj o básnictve. Aristoteles rozlišuje medzi pravdou umeleckou a pravdou historickou. Svoju teóriu tragédie Aristoteles systematicky odvodzuje z rozboru hier najmä Sofoklovych a Euripidových. Závažný je Aristotelov pojem katarzie: tragédia vyvoláva vášne, ale očisťuje ich skrze súcit a strach. Aristoteles vyžaduje od umeleckého diela organickú jednotu, ktorá by sa vyhýbala všetkému neorganickému, t. j. náhodnému a tým zbytočnému. Aristoteles je vlastne aj pôvodcom tzv. teórie troch jednôt v dráme (deju, času a miesta), i keď o jednote sám nehovoril.

Aristotelova etika[upraviť | upraviť zdroj]

Aristotelova etika je etikou šťastia; šťastie, blaženosť (eudaimonia) predstavuje cieľ života a zároveň najvyššie dobro.

Aristoteles skúma možnosti dosiahnutia šťastia jednotlivca v rámci spoločnosti. Na rozdiel od svojho predchodcu Platóna vníma dobro ako pojem relatívny, no za spoločné pre ľudí považuje, že najvyššie dobro – šťastie – dosahuje každý bez rozdielu cez toto vlastné dobro.

Podľa toho, v čom možno vidieť obsah šťastia, rozoznáva tri typy života: život rozkošnícky, politický a teoretický. Najvyššie stavia život teoretický, pretože sa v ňom najviac uplatňuje činnosť rozumu, ktorým sa človek odlišuje od zvierat a podobá sa bohom.

Cieľ videl Aristoteles v nájdení najušľachtilejšieho šťastia, čo môžu dosiahnuť len cnostní ľudia, ktorí pestujú mravné a rozumové cnosti. Cnosti delí na rozumové (dianoetické) a mravné (etické) v užšom zmysle) a etika je u Aristotela filozofiou konania, nielen poznávania, ani morálka nemá byť vecou poznania, ale konania a praxe, pretože bez toho sa človek nemôže stať mravným. Mravné cnosti sú stredom medzi dvoma krajnosťami, napr. statočnosť je stredom medzi zbabelosťou a nerozvážnou smelosťou, štedrosť medzi márnotratnosťou a skúposťou a pod.

Mravné cnosti človek dosiahne vtedy, keď bude udržiavať žiadostivú stránku svojej duše medzi výstrednými krajnosťami, t. j. keď nebude ani bojazlivý, ani pochabý, zjašený, ale statočný; ani márnotratný, ani skúpy, ale štedrý, ani malicherný, ani okázalý, ale veľkorysý, ani podlízavý, svárlivý, ale priateľský. Najväčšia cnosť je spravodlivosť, ktorá spočíva v umiernenosti. Pre cnosti alebo necnosti sa podľa Aristotela rozhodujeme slobodne; naša od ničoho nezávislá voľba medzi dvoma predmetmi je samostatné a nepredvídateľné prírodné dianie. Aristoteles tu po prvý raz použil pojem etickej slobody, podobne ako neskôr (pod názvom liberum arbitrium) katolícka cirkev, ako zdôvodnenie trestania hriešnikov v pekle.

Samo slobodné vyhľadávanie zlatej strednej cesty však nestačí. Človek sa od ostatných tvorov líši čímsi božským a v zmysle tohto božského prvku svojej bytosti musí žiť, ak nechce klesnúť do podľudského stavu: musí sa usilovať o prehĺbenie svojho vnútorného rozumového života. Vonkajšie dobrá, ako zdravie, urodzenosť, krásu, zdravé potomstvo a dobrých priateľov považuje Aristoteles za nevyhnutný predpoklad šťastia. Ideálom Aristotelovej etiky je občan s bohato rozvinutými spoločenskými vzťahmi. Spoločnosť je nevyhnutná podmienka mravnosti a človek je tvor patriaci do obce.

Aristotelova fyzika[upraviť | upraviť zdroj]

Aristotelova fyzika je jedna z historicky a kultúrne najvplyvnejších súčastí Aristotelovho kultúrneho výkonu: až do 16. storočia platil Aristotelov systém za dostatočne isté poznanie prírody: svet sa delí na dve sféry – supralunárnu a sublunárnu. Kým supralunárna sféra je ríšou večného poriadku a dokonalých zákonitostí, sublunárna ríša podlieha stálemu striedaniu vzniku a zániku. Empirický základ na pochopenie týchto zmien Aristoteles hľadal a našiel v bezprostrednom pozorovaní.

Celý svet podľa Aristotelovej fyziky, tvorí guľu, ktorej stred je vyplnený našou Zemou (geocentrický názor).

Aristotelova logika[upraviť | upraviť zdroj]

Aristotelova logika je štúdiom logických foriem, formuláciou zásady sporu a vylúčenia tretieho a rozborom procesu usudzovania. Aristotelova logika predstavuje prvý logický systém, ktorého jadrom je náuka o kategorickom a modálnom sylogizme.

Vypracoval náuku o pojme, definícii a súde. Jeho sylogizmy (dva súdy a z neho úsudok) tvoria základ vedeckého myslenia. Najvyššie pojmy nazýva kategorie a uvádza ich desať (napr. substancia, kvalita, kvantita).

Aristotelova metafyzika[upraviť | upraviť zdroj]

Aristotelova metafyzika je centrálna a základná zložka Aristotelovho učenia; historicko-filozoficky a kultúrne najvplyvnejší výkon Aristotelov.

Aristoteles vysvetľuje zmenu pohybom; ten má príčinu v látke a vo forme; príčinu i účel pohybu nazýva energeia. Život je pohyb a postupuje od najnižšieho k najvyššiemu (anorganizmy, rastliny, živočíchy, človek). Prapríčina a forma foriem je duch a Boh. Boh je prvým hýbateľom a látka je večná. V celom svete vládne účelnosť.

Jedným z Aristotelových dualizmov je diferencia medzi možnosťou (gr. dynamis, lat. potentia)a skutočnosťou (gr. energeia, alt. actus). Pohyb je prechodom z možnosti do skutočnosti. Pohyb chápe teleologicky, teda účelovo, kde vnútorný princíp označuje ako entelechiu. Niektorý človek je hudobne nevzdelaný, ale potenciálne hudobne vzdelaný. Zmena prebieha ako postupne uskutočňovanie niečoho čo v je istom zmysle súce a v inom nesúce.

Aristotelova ontológia[upraviť | upraviť zdroj]

Aristotelova ontológia je jadrom Aristotelovej filozofie; svoju ontológiu Aristoteles nazýva prvá filozofia. Vznikla z kritického pretvorenia Platónovej teórie ideí. S Platónom sa Aristoteles zásadne rozchádza v tom, že neuznáva idey odlúčené od vnímateľných vecí. Na otázku, či je nejaká guľa mimo vnímateľnej gule alebo dom mimo vnímateľného domu, odpovedá rozhodným nie. Ináč však zhodne s Platónom rozoznáva na každej veci látku.

Aristotelova psychológia[upraviť | upraviť zdroj]

V psychológii učí Aristoteles o dvojakej podstate: tele a duši. Človek má v sebe dušu rastlinnú, dušu zvieraciu a okrem toho ešte rozum, nesmrteľnú formu, pochádzajúcu od boha.

Aristoteles o skúsenosti[upraviť | upraviť zdroj]

Aristoteles… opisuje skúsenosť (empeiria, empíria) takto: 'U ľudí z pamäti vznika skúsenosť; pretože mnohokrát opakovaný a pamäťou uchovaný vnem tej istej veci nadobúda význam jednej skúsenosti. A skúsenosť… sa podobá takmer vedeniu a umeniu; vedenie a umenie vzniká u ľudí preto, že majú skúsenosť (Metafyzika I, 1, 980b-981a)

Charakteristika diel[upraviť | upraviť zdroj]

Aristotelove diela môže niekto pokladať za suché a ťažkopádne – ako lexikón. Hovorí sa o 170 spisoch, z ktorých sa však väčšina nedochovala – zachovalo sa 47, pričom z väčšej časti nejde o hotové knihy, ale o Aristotelove poznámky k prednáškam. Tieto spisy sa zvyknú deliť do piatich oblastí podľa svojho obsahu, či predmetu:

1) Logické práce (6 prác pod spoločným názvom Organon – Nástroj)
2) Prírodovedné práce (napr. Fyzika)
3) Metafyzické práce, najzákladnejšie a najabstraktnejšie spisy o tzv. prvej filozofii (pod spoločným názvom Metafyzika)
4) Politické, etické a estetické (6 spisov, napr. Etika Nikomachova)
5) Psychologické (napr. O duši/De anima)

Zoznam diel[upraviť | upraviť zdroj]

Etika Nikomachova – úryvok
  • Druhé analytiky
  • Etika Eudemova
  • Etika Nikomachova /10 kníh
  • Fyzika /8 kníh
  • Kategórie
  • Malé prírodovedné spisy (Parva naturalia)
  • Metafyzika /14 kníh
  • Meteorologika
  • O duši /3 knihy
  • O filozofii
  • O chôdzi zvierat
  • O nebi
  • O pohybe zvierat
  • O sofistických dôkazoch
  • O vyjadrovaní
  • O vzniku a zániku
  • O vzniku zvierat
  • Organon /spisy o logike
  • Poetika
  • Politika /8 kníh
  • Protreptikos
  • Prvé analytiky
  • Rétorika/3 knihy
  • Skúmanie o zvieratách
  • Topiky
  • Ústava aténska
  • lekárske spisy
  • spisy o ustavách gréckych štátov (zachovalo sa iba dielo Ústava aténska)
  • O vesmíre
  • Problemata
  • Veľká etika

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
  • Informácie v infoboxe sú sčasti alebo úplne prebrané z infoboxu článku Aristotle zverejneného na anglickej Wikipédii.