Parmenides (filozof)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Parmenides (filozof)
Západná filozofia
Staroveká filozofia
Parmenides.jpg
Meno Parmenides (starogr. Παρμενίδης)
Narodenie asi 540 pred Kr.
Úmrtie asi 470 pred Kr.
Škola/tradícia eleatská škola predsokratickej epochy
Oblasť záujmu Metafyzika; Gnozeológia
Význačné myšlienky "Bytie je, nebytie nie je"; determinizmus, gnozeologický problém pravého a nepravého poznania, stanovenie predikátov absolútna, princíp totožnosti a princíp protikladnosti

Parmenides alebo Parmenidés (* okolo 540 pred Kr. – † 470 pred Kr.) bol starogrécky filozof, predstaviteľ eleatskej školy.

Učenie Parmenida z Eley nadväzuje na učenie pytagorejcov a učenie Xenofana z Kolofónu. Podľa Parmenida sa poznanie uskutočňuje dvomi cestami - na nekonečnej ceste k pravde, na ktorej myslenie získava pojem toho, čo je, teda bytia vôbec, a na konečnej ceste vnemov a z nich vychádzajúcich mienok. Na tejto ceste sa myslenie zaoberá tým, čo nie je, a teda nebytím, to znamená zdaniami, ktoré sa opierajú o premenlivosť vonkajšieho sveta. Len bytie je, kým nebytie nie je. Pojem bytia je najvšeobecnejším pojmom, ktorý myslenie vytvára. Bytie je pochopiteľné len rozumom, ktorý jedine môže pochopiť to, čo je, kým na to, čo nie je, vôbec nemožno myslieť.

Bytie ako také nemá začiatok ani koniec, je jedno a zahrňuje v sebe všetko, je mimo času, bez minulosti a budúcnosti, jednoducho je v permanentnej prítomnosti.

Myslenie nie je čosi odlišné od bytia, ale je samotným bytím, pretože bytie je obsahom myslenia a z neho vyplýva pravda, kým predmetom zmyslov využívajúcich jedine mnohosť vecí, je vždy čosi, čo sa len stáva a zaniká, a teda čosi, čo nie je, a preto zmysly sú prameňom ustavičných chýb a omylov. Bytie je mimo každej potenciality a nepodlieha procesu vznikania. Slovo bytie a slovo je majú ten istý význam. Nemajú nič spoločné so žiadnym iným určením a musí sa do nich zmestiť každé iné určenie.

Bytie je čosi reálne a má spojenie so zmyslovým svetom, pretože vo všeobecnosti svet obsahuje v sebe bytie a pojem bytia sa môže použiť na určenie pojmu sveta. Bytie je telo i duša, veci viditeľné i neviditeľné, zem, voda i vzduch, jedným slovom všetko.

Poznanie sa delí na

  • dialektiku, zakladajúcu sa na pravde bytia,
  • fyziku, ktorú tvoria len "doxai" (názory) a ktorá je vybudovaná na mienke o nebytí a na pravdepodobnosti získanej zmyslovým pozorovaním.

Výsledky dialektiky sa vyznačujú nevyhnutnosťou a nemeniteľnosťou, výsledky fyziky sú relatívne a podliehajú zmenám. Dialektika odhaľuje svet ideí, fyzika opisuje a vyjavuje sa mimofilozofickými predstavami.

Hlavné písomné dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Parmenidova filozofia je vyložená v Parmenidovom diele Peri fyseós (starogr. "O prírode"). Ide o poému, v ktorej náučným, no zároveň poetickým štýlom filozof tlmočí svoje myšlienky. Z tohto básnicky podaného systému sa nám do súčasnosti zachovali iba niektoré zlomky a ako je zvyčajné u predsokratikov, mnoho z ich ideí poznáme z filozofických reflexií Platóna a Aristotela.

„Kone, ktoré ma viezli, ťahali ma tak ďaleko, ako si len moje srdce žiadalo, kým ma nepriviezli na onú slávnu cestu bohyne, ktorá vedie múdreho muža cez všetky miesta; po tej som išiel; po nej ma totiž viezli rozumné kone, ktoré ťahali voz, cestu mi však ukazovali devy. Rozpálená os v hlavici kolies vydávala zvuk ako píšťala - na oboch koncoch bola totiž hnaná dvoma vysústruhovanými kolesami - pretože slnečné devy, ktoré opustili príbytok Noci a rukami si sňali závoje z hláv, sa ponáhľali priviesť ma k svetlu.

Tam je brána, ktorou prechádzajú dráhy Dňa a Noci. Hore ju obklopuje nadpražie, dole kamenný prah. Sama brána, vysoko v éteri, je vyplnená mohutnými krídlami; k nim má striedavé kľúče Diké, bohyňa práva. Devy sa jej prihovárali lichotivými slovami a múdre ju presvedčili, aby rychle odtisla závoru na bráne. Keď sa kovové veraje spojené čapmi a klinmi striedavo otočili v jamkách, dvere sa rozleteli a uvoľnili široký otvor krídel; tadiaľ, rovno po ceste, viedli devy voz i kone.“

Epistemológia[upraviť | upraviť zdroj]

Parmenides vytvoril priestor pre skutočný prelom v antickej filozofii. Tento obrat spočíval v revolučnom rozpoznaní nového filozofického problému, ktorého charakter je výhradne gnozeologický. Práve Parmenides nastolil v dejinách západnej filozofie otázku protikladnosti pravého a nepravého poznania, pričom v týchto dvoch protikladoch videl konfrontáciu ľudského rozumu a ľudského zmyslového vnímania:

  • Cesta nepravého poznania, resp. zdania - jedná sa o spoznávanie prostredníctvom zmyslových orgánov, ktoré sú klamné. Keďže Parmenides prijíma vo svojom diele základný ontologický princíp, že nič nemôže zároveň byť aj nebyť, tak súčasne akceptuje, že premenlivosť, ktorú eviduje naša zmyslovosť v tomto svete, musí byť nevyhnutne ilúziou. Je tomu tak preto, že premenlivosť počíta so vznikaním a zanikaním, ktoré sú však rozumom vyvrátené na podklade myšlienky, že vznik by implicitne musel zahŕňať ideu, že súcno najprv nebolo, a potom zrazu bolo, a pri zániku zase že súcno istý čas bolo a zrazu už nie je. To je však podľa Parmenida v rozpore s tézou, že súcno nemôže byť aj nebyť. Buď jestvuje a jestvuje stále, a preto je bytím, alebo nejestvuje nikdy, a preto je nebytím, ktoré ani nemôže vlastne nikdy byť. Parmenides touto explanáciou zdanlivosti zmyslového poznania nevylučuje jeho dostatočnosť pre praktický život, avšak usudzuje, že je radikálne nepostačujúce pre poznanie skutočného bytia a skutočnej pravdy.
  • Cesta pravého poznania - ide o cestu rozumu a myslenia, ktoré dokáže ako jediné odhaliť skutočnú pravdu a rozpoznať pravé bytie, ako i pravú podstatu bytia (starogr. arché).

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.