Rozum

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Disambig.svg O rovnomennom románe pozri Rozum (román)

Rozum je ľudská schopnosť myslieť, rozmýšľať, uvažovať, usudzovať; schopnosť alebo súbor schopností tvoriť alebo pretvárať rôzne (najmä kognitívne a regulatívne) významové útvary a manipulovať či operovať nimi.

Keďže sa rozum tematizoval a tematizuje pri intervencii najrozmanitejšich a často vzájomne sa nekontrolovateľne prestupujúcich pojmov a predstáv, aj jeho obraz v každodennom vedomí, vedách, filozofii, náboženstvách sa značne odlišuje a jeho obrysy bývajú značne neostré. S pojmom rozumu úzko súvisí (napr. ako synonymum, podpojem atď.) pojem umu.

  • Podľa Plotinosa je rozum nús - jeden z troch základných stupňov súcna.[1]
  • Bachelard procesualizuje rozum, chápe ho ako činný, vyvíjajúci sa a pokúša sa pojmovo vyjadriť zákon vývoja rozumu.[2]
  • Transcendentalizmus procesualizuje rozum, chápe ho ako činný, vyvíjajúci sa a pokúša sa pojmovo vyjadriť zákon vývoja rozumu.[3]
  • Piaget procesualizuje rozum, chápe ho ako činný, vyvíjajúci sa a pokúša sa pojmovo vyjadriť zákon vývoja rozumu.[4]
  • Novokantovstvo procesualizuje rozum, chápe ho ako činný, vyvíjajúci sa a pokúša sa pojmovo vyjadriť zákon vývoja rozumu.[5]
  • Neoracionalizmus procesualizuje rozum, chápe ho ako činný, vyvíjajúci sa a pokúša sa pojmovo vyjadriť zákon vývoja rozumu.[6]
  • Stoicizmus definuje rozum ako prirodzená podstata, príroda človeka. Treba žiť v zhode s rozumom, to je základ stoickej etiky.
  • Natorp procesualizuje rozum, chápe ho ako činný, vyvíjajúci sa a pokúša sa pojmovo vyjadriť zákon vývoja rozumu.[7]
  • Podľa Kanta je rozum zložka vedomia, ktorá nemôže nič vypovedať o skutočnosti: Ak sa ľudský rozum pokúsi prekročiť sféru javov a zahĺbiť sa do sveta vecí osebe, čakajú ho na tejto ceste nevyhnutné sklamania. Lež aj napriek tomu sa rozum odhodláva na toto dobrodružstvo. Rozum možno poznať iba v jeho používaní. Rozum nie je nijaký možný predmet nášho poznania, ale je to predpoklad, podmienka poznania.[8]
  • Gonseth procesualizuje rozum, chápe ho ako činný, vyvíjajúci sa a pokúša sa pojmovo vyjadriť zákon vývoja rozumu.[9]
  • Podľa Descartesa) môže existovať nezávisle od hmoty; vlastní vrodené pojmy, večné pravdy, ktoré majú nadčasovú platnosť. Rozum je zároveň tým, čo má robí tým, čím som.[10]
  • Demokritos hovorí, že rozum je obsiahnutý v duši človeka, čo ju robí tým najušľachtilejším v človeku. Rozum v človeku ovláda jeho zmyslové impulzy - zložené z menej dokonalých atómov - a dáva mu vedomie dobra a šťastia, ktoré je v uspokojení ducha a ruzumu. Takýto pokoj dáva radosť a súčasne silu na primerané a správne postupovanie. Pokoj možno ziskať ovládnutím žiadstivosti a zharmonizovaním celého života.[11]
  • Cassirer procesualizuje rozum, chápe ho ako činný, vyvíjajúci sa a pokúša sa pojmovo vyjadriť zákon vývoja rozumu.[12]

Rozum v Slovenskom folklóre[13]:

  • I v mladej hlave starý rozum sa nájde.
  • Mladý na roky, starý na rozum.
  • Rozum pred rokmi neprichádza.
  • Rozum prichodí s rokmi.
  • Rozum, starý! - Rozum si nadobývaj, starý!
  • Rozum s vekom rastie.
  • Starí ľudia rozum tratia.
  • Starí ľudia upadajú do detinského rozumu.
  • Starý a nemá rozum!
  • Starý cap a nemá za malé dieťa rozumu.
  • Starý pes a nemá za malé dieťa rozumu.
  • V starých rozum býva.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. [1]
  2. [2]
  3. [3]
  4. [4]
  5. [5]
  6. [6]
  7. [7]
  8. [8]
  9. [9]
  10. [10]
  11. [11]
  12. [12]
  13. [13]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.