Duša

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Symbol rozcestia O iných významoch výrazu Duša pozri Duša (rozlišovacia stránka).

Duša (alebo v niektorých kontextoch nadvedomie) je v rôznych náboženstvách, filozofických smeroch a pod. označenie pre oživujúci princíp, najčastejšie človeka.

Duša je nositeľ mravného a duchovného života a priesečník citu, vedomia a etiky ako bytostne individuálnych schopností.

Pôvodne duša súvisela s dychom. V panteizme sa chápe ako životný princíp celej prírody. Podľa aristotelovej filozofie je duša princípom života. V kresťanstve je duša Bohom stvorený ale bytostne individuálny princíp. V kresťanstve tento pojem bol spracovaný Tomášom Akvinským, ktorý hovorí o duši ako o forme tela. Podľa Immanuela Kanta je duša transcendetálnou ideou, ktorá presahuje skúsenosť, ale podmieňuje možnosť ľudského konania.

Filozofické názory[upraviť | upraviť zdroj]

  • Aristoteles: Duša je tej istej podstaty ako telo; je formou tela, je životným princípom. Duša (u rastlín vegetatívna, u živočíchov zmyslová, u človeka mysliaca) je podstatná a aktivna zložka indivídua, je bytostnou jednotou jeho prvkov. Keďže u človeka je navyše rozumová, umožňuje mu pochopiť a poznať jestvujúce ako jestvujúce, jeho najvyššie princípy, ktorých skúmanie patrí prvej filozofii či teológii.[1]
  • Demokritos: Duša je súbor atómov. Duša je akoby kvintesenciou drobných hladkých a okrúhlych atómov, ktoré sa vyznačujú osobitnou pohyblivosťou a sú prameňom života. Všetko, čo žije, má nejakú dušu, ktorá sa znova rozpadá na jednotlivé atómy vo chvíli, keď toto žijúce tratí svoje existenciálne bytie v dôsledku narušenia tvaru, zmeny polohy a individuálneho usporiadania. Schopnosti duše sú rozložené v jednotlivých orgánoch živej bytosti. V človeku je duša tým najušľachtilejším. Je zložená z najlepšie tvarovaných atómov vzduchu a tepla, pretože je v nej najviac rozumu, čo súvisí práve s prítomnosťou tepla. [1]
  • Denis Diderot: Duša je uvedomovanie si vnutorného i vonkajšieho pohybu, rozvíjajúceho sa v organickom a svojbytnom stroji tela, na báze jednoty a nedeliteľnosti organizmu. Sídlom duše je mozog ako ústredný orgán ovládajúci mechanizmus organizmu. [1]
  • Empedokles: Duša je celok organických funkcií a prameň zmyslového poznania; inokedy Empedokles dušu chápe ako daimonion obsiahnuté v krvi, ktoré sa riadi vlastnou metódou konania prostredníctvom čohosi, čo je zárodkom budúcej koncepcie idey a dualizmu tela a duše. [1]
  • Georg Wilhelm Friedrich Hegel: Duša je jedna z troch hlavných vývojových foriem subjektívneho ducha, ktorú skúma antropológia. Duša sa vyvíja najprv v podobe prírodnej duše, vyššou vývojovou formou je ďalej cítiaca duša a napokon sa vývin duše završuje v podobe skutočnej duše. [1]
  • Herakleitos: Duša je smrtelná, materiálna a tvorí ju oheň. Existuje duša človeka duša zvieraťa. [1]
  • Slovenské zlomky:
  • Pre duše je smrť stať sa vodou, pre vodu však je smrť stať zemou, zo zeme vzniká voda, z vody duša. 22 B 36 (z Klementa)
  • Keď sa muž opije, dá sa viesť nedospelým chlapcom, tacká sa a nepozoruje, kam ide; má totiž vlhkú dušu. 22 B 117 (zo Stobaia)
  • Suchá duša - najmúdrejšia a najlepšia. 22 B 118 (zo Stobaia)
  • Hranice duša nenájdeš, aj keby si kráčal a uberal sa všetkými cestami; taký hlboký logos (mieru) má. 22 B 45 (z Diogena)
  • Duša má logos (mieru), ktorý sa sám rozmnožuje. 22 B 115 (zo Stobaia)
  • Duše čuchajú v podsvetí. 22 B 98 (z Plutarcha)
  • Človek si v noci zapaľuje svetlo, pretože mu vyhaslo svetlo očí; ale v živote sa dotýka (v spánku) mřtveho, v bdení sa dotýka spiaceho. 22 B 26 (z Klementa)
  • Herofilos: Duša má ako svoj nástroj mozog. [1]
  • Carl Gustav Jung: Duša je rad obrazov v najširšom zmysle, ktorého štruktúra je nesmierne dômyselná a účelná; je to v obrazoch vyjadrená názornosť životných aktivít. Duša predpokladá živé telo, aby jej obrazy mohli žiť. Duša prekladá fyzikálny proces do radu obrazov, ktoré často sotva badateľne suvisia s objektívnym procesom. Prvkami duševnej štruktúry sú archetypy. Jednou z funkcií duše je veda. V duši má svoj pôvod všetko poznanie. Duša je najväčší zo všetkých kozmických divov. Skutočnosti ľudskej duše koniec koncov rozhodujú o pravde a omyle. [1]
  • Platón: Duša sa vyznačuje preexistenciou, nehmotnosťou a nesmrteľnosťou; má zložku pudovú alebo žiadostivú, senzitívnu alebo srdnatú a rozumovú (duch). Rozumová duša sídli v hlave, srdnatá duša sídli v hrudi žiadostivá duša sídli v bruchu. Telo je väzením duše. Duša sa s telom v človeku spája na základ koexistencie, a nie jednoty substancie. Je veliteľom a strážcom tela. S Platónom začalo rozlišovanie medzi dušou zvieraťa a človeka tým, že sa vyzdvihovala schopnosť myslenia ako privilégium človeka. [1]
  • Plotínos: Duša je jeden z troch základných stupňov súcna. [1]
  • Sokrates: Duša je uschopňuje človeka byť dobrý; schopnosť byť dobrý sa však prejaví iba u človeka, ktorý k tejto schopnosti dospel rozumom a nazera (bezprostredne poznáva) podstatu dobra. Tam, kde vládne rozum, napĺňa sa duša cnosťou, tam, kde vládne nevedomosť, dochádza k mravnému úpadku Poznanie teda priamo ovplyvňuje mravné správanie sa človeka. Pri hľadaní dobra človeku pomáha daimonion. Prvoradou vecou človeka má byť starostlivosť o ľudskú dušu. [1]
  • Tomáš Akvinský: Duša má tri časti: vegetatívnu, senzitívnu a rozumovú. Duša je javom sveta nadprirodzeného. [1]
  • Táles: Duša je jemná hmota[2]. Zdá sa, že podľa toho, čo sa spomína, aj Táles pokladal dušu za čosi pohyblivé, keď povedal, že magnetovec má dušu, pretože hýbe železom. 11 A 22 (z Aristotela)
  • Milétska škola: Duša je jemná hmota. [1]

Srdnatá duša[upraviť | upraviť zdroj]

Srdnatá duša (Platon) je časť duše sídliaca v hrudi a jej harmóniou je mužnosť.[3]

Základ duše[upraviť | upraviť zdroj]

Základ duše (nem. Seelengund) je najvnútornejšia, najhlbšia podstata duše, ktorá ju uschopňuje prijímať božskosť. Pojem základu duše vypracúvala nemecká mystika, najmä Majster Eckhart.[4]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e f g h i j k l m n Z FILITu heslo Duša - názory na ňu
  2. Hyhlík, F. - Nakonečný, M.: Malá encyklopedie současné psychologie. Praha, SPN 1973. 288 s.
  3. Duša srdnatá (platon) z FILITu.
  4. Základ duše z FILITu.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]