Arché (filozofia)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Arché (gr. ἀρχή, lat. principium) alebo pralátka je v starovekej gréckej filozofii prvotný princíp sveta, prapôvodná látka, z ktorej svet povstal.

Táles[upraviť | upraviť zdroj]

Ako prvý prišiel s konceptom arché Táles z Milétu, ktorý tvrdil, že prvotný princíp všetkého je voda (hydór); zvláštna látka, ktorá má prirodzenú schopnosť stávať sa pevnou zemou (ľad) i plynným vzduchom (pary). Hlavným dôvodom, prečo pokladal Táles za pralátku práve vodu, bola však asi poznanie, že voda je základná podmienka života človeka, všetkého tvorstva, rastlín, pohybu ovzdušia, života - pohybu prírody.

V Tálesovom pojme vody sa stotožňoval pojem základu s pojmom počiatku a príčiny. Vodou chcel vysvetľovať vznik celého sveta a každej jednotlivej veci. Bol to prvý krok k vysvetľovaniu sveta z neho samého, a nie pomocou mimoobjektívnych činiteľov.

Táto pôvodná látka je látka pohybujúca sa, látka živá (ešte Aristoteles presne nerozlišuje pojmem pohybu, života, duše a p.). Táto teória súvisela aj s jeho údajným presvedčením, že zem je disk, ktorý pláva na vode. Tálesovo učenie - podobne ako učenie Anaximandra a Anaximena - označujeme ako hylozoizmus.

Tálesov žiak Anaximandros túto teóriu odmietol. Podľa Anaximandra voda nemohla byť pralátkou, pretože z nej nemôže vzniknúť jej protiklad – oheň. Anaximadros tvrdil, že z tohto dôvodu žiaden zo štyroch živlov (zem, voda, vzduch, oheň) nemôže byť arché. Sám uvažoval o existencii pralátky zvanej apeirón (neohraničené), z ktorej sa všetky veci rodia a do ktorej sa navracajú. Anaximadrov žiak Anaximenes zasa navrhol ako pralátku vzduch. Zo vzduchu podľa neho môže povstať voda, oheň aj zem.

Aristoteles o arché[upraviť | upraviť zdroj]

„Väčšina tých, čo sa prví zaoberali filozofiou, si myslela, že počiatky vecí sú iba v podobe hmoty. Lebo to, z čoho sú všetky veci a z čoho ako z prvého vznikajú a do čoho ako posledného zanikajú, pričom podstata ostáva a menia sa len jej stavy, vyhlasujú za prvok a počiatok (arché) vecí, a to, že nič nevzniká, ani nič nezaniká, veria preto, lebo sú tej mienky, že sa takáto podstata (fysis) vždy zachováva ... Teda musí byť určitá podstata, buď jediná, alebo viaceré, z ktorých všetko ostatné vzniká, zatiaľ čo ona sama ostáva zachovaná. Pravda, pokiaľ ide o počet a druh takého počiatku, nie sú všetci rovnakej mienky, Táles však, pôvodca takejto filozofie, hovorí, že je to voda (preto tiež hlásal, že zem spočíva na vode). Možno čerpal túto domnienku z pozorovania, že potrava všetkých vecí je vlhká a že z vlhka vzniká a ním sa živí aj samo teplo (to však, z čoho všetko vzniká, je počiatkom všetkého); túto domnienku mal teda z tohto i z toho, že semená všetkých vecí majú vlhkú podstatu.“ [chýba zdroj]

Arché a mytológia[upraviť | upraviť zdroj]

Arché je jeden z ústredných pojmov gréckej filozofie, zvlášť v jej presokratickom kozmologickom období.[1] Je to pojem, ktorý je pevne spojený s počiatkami racionálneho a filozofického bádania v európskej civilizácii. Nie je vôbec náhodou, že práve hľadanie arché započalo emancipáciu filozofie a vznik filozofickej alternatívy voči mytológii. Ľudské myslenie sa vo svojich archaických časoch sústredilo na špecifickú náboženskú kultúru, ktorá vyústila do povestí, legiend a mýtov. Tie objasňovali záhady mnohotvárnosti a komplikovanosti svetového univerza, pričom mali aj rozličné etické aspekty a dôsledky. Prostredníctvom mýtov sa človek vyrovnával s otázkami o pôvode sveta a seba samého.[2] To bolo ich kľúčovou úlohou, preto neprekvapuje, že pri vzniku filozofie ako racionálneho bádania stojí záujem o pôvod a akúsi „podstatu“ sveta resp. jednotlivých jestvujúcien. Možno tiež dodať, že takýto záujem pretrváva až dodnes, keď sa fyzici snažia odhaliť univerzálne elementárne zákony, z ktorých by bolo možné vysvetliť vesmír čistou dedukciou.[1]

Myšlienka o arché sa teda stala rozumovou obdobou mytologického vysvetľovania univerza.

Arché ako počiatok a podstata[upraviť | upraviť zdroj]

Ako bolo uvedené v časti Arché a mytológia, prví filozofi čelili otázke o pôvode a povahe toľkej rozmanitosti a mnohotvárnosti sveta. Grécke myslenie si pôvodne nedokázalo predstaviť, že by sa kvalitatívne a kvantitatívne špecifiká jestvujúcien mohli spájať s niečím nestálym alebo premenlivým[3] (ako napr. energia). To, čo má byť podstatou vysvetľujúcou súcna, môže byť podľa neho len pevné, nezanikajúce, ani nevznikajúce. Z toho vyplýva, že všetky veci sú vlastne len metamorfózami a zmenami tej istej podstaty alebo tých istých podstát, elementov, alebo toho istého arché. Takto sa pluralita zjednocuje a vyúsťuje do predstavy jediného prazákladu všetkého bytia. V európskej filozofii sa takéto poňatie označuje ako „ontologická jednota mnohotvárnosti“.[4]

Arché u predsokratikov[upraviť | upraviť zdroj]

Milétska iónska škola[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný článok: Milétska škola

Pytagoras[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavné články: Pytagoras, pytagoreizmus

Eleatská škola[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný článok: Eleatská škola

Herakleitos z Efezu[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný článok: Herakleitos

Empedokles a Anaxagoras[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavné články: Empedokles, Anaxagoras

Atomizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavné články: Atomizmus, Demokritos

Arché u Aristotela[upraviť | upraviť zdroj]

Arché je:

  • 1. tá časť veci, od ktorej sa niekto ponajprv začína pohybovať, napríklad pri dĺžke alebo ceste je z jednej strany počiatkom toto, z opačnej ono;
  • 2. to, z čoho najlepšie môže niečo vzniknúť, napríklad pri učení nemusíme vždy vychádzať od prvého a od základu veci, ale od najľahšie pochopiteľného;
  • 3. tá zložka, ktorá je pri vzniku niečoho prvá, napr. pri lodi kýl a pri dome základy, zatiaľ čo pri živočíchoch jedni pokladajú za ňu srdce, druhý mozog a tretí čosi ďalšie;
  • 4. to, z čoho ako prvého vec vzniká bez toho, že by to prvé bolo jeho zložkou, a od čoho ako od prvého sa, prirodzene, počína pohyb a zmena, napríklad počiatkom dieťaťa sú otec a matka a počiatkom škriepky nadávka;
  • 5. to, z rozhodnutia čoho pohybované sa pohybuje a meniace sa mení, napríklad v obciach sa počiatkami (vládami) nazývajú vrchnosti, vláda šľachticov, kráľov a tyranov; počiatkami sa tiež nazývajú vedy a umenia a z nich predovšetkým tie, čo vedú;
  • 6. to, z čoho sa vec ponajprv pozná, lebo aj to sa nazýva počiatkom veci, napr. predpoklady sa nazývajú počiatkami dôkazov.

Všetky príčiny sú počiatkami.

Teda všetky počiatky majú toto spoločné, sú čímsi prvým, z čoho vec alebo je, alebo vzniká, alebo sa poznáva; niektoré počiatky sú vo veciach, niektoré mimo nich. Preto je počiatkom príroda, prvok, myslenie, vôľa, podstata i účel; lebo pre mnohé veci je počiatkom poznania i pohybu dobro a krásno.

Arché u Anaxiména[upraviť | upraviť zdroj]

Pralátka je termín, ktorý filozof Anaximenes opisuje ako neustále sa pohybujúci, nekonečný, nediferencovaný, nevymedzený, neurčitý vzduch, z ktorého zriedením vznikol oheň a zhustením zasa vetry, mraky, voda, zem, kamene, bohovia. Prapodstata všetkého.

Súvisiaci článok[upraviť | upraviť zdroj]

Použitá literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • DRAGÚŇ, DŘÍZA: Dejiny filozofie I. Nitra : UKF, 1998. ISBN 80-8050-178-5
  • Kol. autorov: Filosofický slovník. Olomouc : Nakladatelství Olomouc, 2002. ISBN 80-7182-064-4
  • KVASZ, L.: O hraniciach idealizácie vo vede. In: Filozofia a kognitívne vedy. Bratislava : Iris, 2002. ISBN 80-89018-39-4
  • NICOLA, U.: Obrazové dejiny filozofie. Praha : Universum, 2006. ISBN 80-242-1578-0

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Kol. autorov: Filosofický slovník. Olomouc : Nakladatelství Olomouc, 2002, s. 32. ISBN 80-7182-064-4
  2. Porov. NICOLA, U.: Obrazové dejiny filozofie. Praha : Universum, 2006, s. 20. ISBN 80-242-1578-0
  3. KVASZ, L.: O hraniciach idealizácie vo vede. In: Filozofia a kognitívne vedy. Bratislava : Iris, 2002, s. 153. ISBN 80-89018-39-4
  4. DRAGÚŇ, DŘÍZA: Dejiny filozofie I. Nitra : UKF, 1998, s. 10. ISBN 80-8050-178-5

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.