Pierre Abélard
| Západná filozofia Stredoveká filozofia |
|
 |
|
| Meno | Pierre Abélard |
|---|---|
| Narodenie | 1079, Le Pallet, Francúzsko |
| Úmrtie | 21. apríl 1142, kláštor de Saint Marcel pri Chalon-sur-Saône |
| Škola/tradícia | scholastika |
| Oblasť záujmu | metafyzika, logika, filozofia jazyka, teológia |
| Význačné myšlienky | konceptualizmus |
|
Ovplyvnený
|
|
|
Ovplyvnil
|
|
Pierre Abélard, tiež Pierre Abailard alebo Petrus Abaelardus (* 1079, Le Pallet, Francúzsko – † 21. apríl 1142, kláštor de Saint Marcel pri Chalon-sur-Saône) bol francúzsky filozof a teológ, priekopník racionalizmu.[1]
V spore o univerzálie zastával stanovisko umierneného nominalizmu (konceptualizmu). K podpore samostatnosti myslenia prispel vypracovaním dialektickej metódy, ktorá sa stala vzorom scholastiky a spočívala v osvetlení problému zo všetkých strán a v snahe o zmierenie zdanlivo neprekonateľných rozporov. V spore o vzťahu viery a rozumu sa prikláňal k racionalizmu: treba chápať, aby sme mohli veriť; Biblii treba rozumieť. Abélard je známy aj opisom svojej nešťastnej lásky s Heloise.[1]
Obsah |
Životopis [upraviť]
Jeho otec bol šľachtic a vojak. Pierre Abélard sa však nestal vojakom, ako jeho bratia, ale študoval. Jeho prvým učiteľom bol zakladateľ nominalizmu Ján Roscellinus, potom sa učil v Laone (jeho učiteľom tam bol Anselm z Laonu) a v Chartres. V Paríži bol jeho učiteľom realista Viliam zo Champeaux.[1][2]
Viedol pomerne pohnutý život. Známy je jeho milostný vzťah k žiačke Héloise, s ktorou mal syna Astrolabia. Ich románik však po tajnej svadbe skončil nešťastne - Heloisa musela ísť do kláštora a Abélard bol vykastrovaný strýkom Heloisy, Fulbertom, a sám sa stal mníchom. Tento vzťah neskôr zvečnil vo fingovanej korešpondencii s názvom História mojich pohrôm; toto dielo je považované za predchodcu ľúbostnej poézie.
Abélárd sa sám stal učiteľom Petra Lombarda a Jána zo Salisbury, je považovaný za predchodcu Tomáša Akvinského. Svojimi názormi si vyslúžil povesť voľnomyšlienkára a odsúdenie na dvoch cirkevných konciloch: 1121 v Soissons a 1140 v Sense); niektoré jeho názory boli cirkvou odmietnuté ako heretické.[1]
Abélardovo učenie [upraviť]
Abélardovo učenie obsahuje devízu cognoscere et comprehendere (poznať a pochopiť, čo sa poznáva). Prostriedkom na to má byť dialektika a logika ako vedy odvodené z logu, poskytujúce rozumové prostriedky, ktoré vedú k poznaniu pravdy.
Logika môže systematizovať aj teológiu a umožniť, aby sa v nej dali využívať filozofické pojmy a princípy. Logika má preto dve úlohy: tematicky filozofovať a primerane využívať racionalizovanú metódu. Ide tu o prechod od poznávacej analýzy slov k pochopeniu ich obsahov a cez pochopenie týchto obsahov k poznaniu vecí. Filozofia je dialektika, čiže umenie (ars), ktoré má slúžiť teoretickému i praktickému poznávaniu vecí, komunikovaných človeku pomocou pojmov a slov. Ide jej o pochopenie vyjadrených obsahov, a nie o dosiahnutie ontologických základov reálneho bytia.
Dialektika predpokladá vypracovanie spôsobov a prostriedkov, ktorých úlohou je rozumové skúmanie a určovanie pravdivosti poznania. Nevyhnutnou podmienkou predchádzajúcou skúmanie je pochybovanie a len pochybovaním v procese skúmania možno dospieť k poznaniu pravdy.
Pochybovanie sa týka predovšetkým autentičnosti textov a hierarchie autorít, od ktorých pochádzajú materiálové údaje. Pochybovať treba ďalej o obsahu materiálov; to, čo v nich autori povedali, čo chceli povedať a čo neraz sami odvolali ako nezlučiteľné s pravdou, treba podrobiť imanentnej kritike. Táto procedúra umožní vysvetliť a neraz aj odstrániť nejeden rozpor v autoritatívnych materiáloch. Ďalej treba rozlišovať medzi tým, čo má praktický, právno-inštitucionálny charakter, a tým, čo má charakter principiálne meritórny, a teda patrí k všeobecným vedeckým tézam. Treba tiež dôkladne preskúmať zmysel termínov a výrazov, ktoré rozliční autori môžu používať v rozličnom význame. Ak sa zistí rozpor medzi autormi, treba ich tézy zvážiť a porovnať a vysloviť sa za najlepšie opodstatnenú mienku.
Analýza textu má viesť ku schopnosti objaviť a nastoliť problém obsiahnutý v danom pramennom materiáli, vyjadriť ho v presne formulovanej otázke, ktorá má byť kľúčom otvárajúcim cestu k múdrosti. Pochybovanie, vedecká samostatnosť a sloboda kritického prístupu k problému, to sú tri nástroje dialektickej metódy, ktoré majú človeku umožniť poznanie pravdy.
Dialektická metóda nemá byť len formálnym nástrojom umožňujúcim verbálne správne pestovanie teológie, ale má viesť aj k osamostatneniu filozofie, dávajúc jej možnosť vyslovovať sa a rozhodovať o pravde a omyle v oblasti teologickej problematiky.
Univerzálie Abélard interpretoval z pozície konceptualizmu.Všeobecný pojem je takým výrazom v súde, ktorým sa môžeme vyslovovať o mnohých jednotlivých predmetoch. Všeobecný pojem sa líši od toho, čo je jednotlivé a konkrétne a čím nemožno o ničom vypovedať. Nevyslovuje sa teda vec, ale nejaký termín, slovo, názov. Všeobecný pojem je teda slovo (vocabulum) vytvorené (ex inventione) na označenie jednotlivých a konkrétnych predmetov. Je to reč (sermo), čosi konvenčne a slobodne ustálené ľuďmi (ex hominum institutione) a určené na dorozumievanie sa. Všeobecnosť slova spočíva vo formálno-logickom obsahu,ktorý sa môže vyslovovať o tom, čo je jednotlivé ako subjekt v súde. Preto sa všeobecné pojmy môžu rovnako dobre vzťahovať na veci ako aj na myšlienky, a teda na rozumové obsahy.
Všeobecný pojem vzniká abstrakciou čiže oddelením vlastnosti veci. Podobnosť vecí spočíva v tom, že majú spoločnú vlastnosť. Táto podobnosť nemá iné bytie okrem veci. Podobnosť čiže nomen je to, čo spôsobuje, že nejaká jednotlivina sa určuje menom človek, živočích, rastlina a pod. Každý všeobecný pojem obsahuje teda v sebe čosi z reálneho obsahu danej veci, ale ako logický znak je rozumovým výtvorom, slúžiacim na vyslovovanie súdov. Takto vytvorený všeobecný pojem je presným, i keď nie úplným odrazom jednotlivej veci: presným - pretože všetko, čo sa vyslovuje vo výraze človek, týka sa každého Jána a Petra, neúplným - pretože nie všetko, čo patrí ku konkrétnemu Petrovi a Jánovi, je obsiahnuté a vyslovené vo všeobecnom pojme človeka.
Spojenie viery a rozumu nie je možné ani v oblasti chápania dogmatických formulácií, ani v oblasti možností ich racionálneho a logického formulovania. V teológii možno byť znalcom umenia predstavovať nadprirodzené veci (intelligere), o ktorých hovorí viera (credere), ale nikdy nemožno byť tým, kto poznáva (cognoscit) pomocou údajov vonkajšieho sveta, ktoré poníma (comprehendit) a rozumie ich reálnym obsahom na základe rozumových pojmov. Dogmy viery preto nemožno zladiť s dialektickým poznaním rozumu.
Existuje prirodzená morálka a kresťanská etika je jej svojráznym teologickým pretavením (reformatio legis naturalis). Cieľom etiky je poznanie dobra ako úloha stojaca pred človekom a ukazovanie ciest a prostriedkov, ktoré k nemu vedú. Prostriedkom na dosiahnutie dobra je cnosť ako návyk dobrého konania, podobne ako morálne zlo je návykom opačného konania. V oboch prípadoch podstatná je intencia čiže vedomé rozhodnutie človeka konať tak alebo onak: samo ľudské konanie je morálne indiferentné, jeho dobro a zlo závisí od intencií, takže človek sám je tvorcom svojho morálneho konania a sám sebe zaň zodpovedá. Kritériom morálneho konania je ľudské vedomie alebo svedomie (conscientia), v ktorom spočívajú a stretávajú sa subjektívne kritériá konajúceho (cnosť) a objektívne kritériá v podobe uskutočneného činu. Preto len od človeka závisí morálna hodnota jeho konania.
Dielo [upraviť]
- Apologia seu confessio fidei
- Dialectica, nap. 1118-1137
- De unitate et trinitate divina, 1119-1120
- Sic et non (Áno a nie), asi 1121
- Logica, nap. pred 1123
- Theologia christiana, 1123
- Introductio ad theologiam, 1125
- Ethica seu liber dictus scito te ipsum, nap. po 1125 alebo 1129
- Nosce te ipsum, po 1125 = Etica seu ...
- Historia calamitatum mearum, 1132
- Opera, I-II, 1849-1859
- Opera omnia, 1855
- De unitate et trinitate divina, vyd. R. Stölzle 1891
- Die Philosophischen Schriften Abaelards 1-3, vyd. B. Geyer 1919-1927
Referencie [upraviť]
- ↑ a b c d Encyklopedický ústav SAV. Encyclopaedia Beliana (A-Belk). I. vydanie. vyd. Banská Bystrica : Veda, vydavateľstvo SAV a Stredoslovenské vydavateľstvo, a. s., 1999. 1. z 12 zv. (696 s.) ISBN 80-224-0554-X. číslo publikácie 3259. Kapitola A, s. 21.
- ↑ Pozn.: Encyklopédia Beliana uvádza namiesto Anselma z Laonu ako Abélardovho učiteľa Anzelma z Canterbury.
Pozri aj [upraviť]
- Ján Roscellinus - Abélardov učiteľ
- Viliam zo Champeaux - Abélardov učiteľ
- Dialektika
- univerzálie (filozofia)
Iné projekty [upraviť]
Wikicitáty ponúka citáty od alebo o Pierre Abélard
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pierre Abélard
Zdroje [upraviť]
- FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
- Informácie v infoboxe sú sčasti alebo úplne prebrané z infoboxu článku Peter Abelard zverejneného na anglickej Wikipédii.
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Pierre_Abélard na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).
|
|||||
