Logika

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Logika (z gr. slova λόγος logos) je veda zaoberajúca sa vyplývaním. Skúma, aké formy môžu mať úsudky, ktoré sú bezosporné a snaží sa budovať formálny systém, ktorý najlepšie zachytí inferenčnú štruktúru prirodzeného jazyka.[1] Logika sa zaoberá najmä analýzou formálnej stavby úsudkov ako základných jednotiek usudzovania. Ich forma má bezprostredný vzťah k jazyku v ktorom sú formulované. Logika sa sústreďuje na tie stránky jazyka, ktoré majú majú dopad na správnosť usudzovania.[2]

Od čias Platóna a Aristotela je logika jednou zo základných disciplín filozofie, ktorá predchádza ostatným disciplínam, pretože skúma čisto formálne základné zákony a základné formy všetkého pojmovo-vedeckého myslenia.

Ako spoločenská veda, logika skúma a zatrieďuje štruktúru tvrdení a argumentov cez štúdium spoločenského systému dôsledku a cez štúdium argumentov v prírodnom jazyku. Oblasť logiky zahŕňa základné témy ako štúdium omylov a paradoxov a špeciálne analýzy vysvetľujúce použitie pravdepodobnosti a argumentov obsahujúcich príčinu. Logika je dnes často používaná v dôkazovej teórii. Je súčasťou filozofie, jednou časťou klasického trojcestia (trívia), ktorá obsahuje gramatiku, logiku a rétoriku. Od polovice 19. storočia sa spoločenská logika študuje v súvislosti so základmi matematiky, kde bola často nazývaná ako symbolová logika. Vývoj spoločenskej logiky a jej implementácií do počítačov je základom informatiky.

Logika je teória logického vyplývania. V rámci teórie logického vyplývania sa vybudovalo množstvo klasických aj neklasických logických kalkulov.[3]

Základné členenie logiky je nasledovné:

Názory na logiku[upraviť | upraviť zdroj]

  • Podľa Alberta Veľkého je logika veda myšlienkového hĺbania (scientia contemplativa), ktorá učí, ako a akým spôsobom prostredníctvom toho, čo je známe, možno dosiahnuť poznanie toho, čo je neznáme. Logika sa delí na logiku nezloženú, čiže vedu o pojmoch a definíciách, zloženú, ktorá sa zaoberá súdmi a usudzovaním. Nezložená logika sa spája s metafyzikou, pretože sa týka predovšetkým bytia ako takého v úsvislosti s jeho prvými a najdôležitejšími predikátmi: jednotou, pravdou a dobrom. Táto problematika suvisí s problémom prvej príčiny vesmíru a jeho prvým hýbateľom čiže s Bohom.[4][5]
  • Logika podľa Aristotela je nástroj (orgánon) vedeckého poznania. Logika sama nie je veda, lež nástroj rozvíjania ostatných vied. Vzhľadom na oblasť vedenia teda zaujíma osobitné postavenie. Logika je umenie a nástroj správneho pestovania filozofie. Logika sa zaoberá formálnou stránkou pojmov, súdov, spôsobov usudzovania a druhov dokazovania. Logika je metodológia. Aristoteles chápal logiku (analytikon) ako nástroj (organon) každej vedy; logika bola pre neho vedou o „čistom rozume“, ktorý "uchopí myslené a myslí" Aristoteles ešte nestotožňoval logiku s jej špeciálnovedným, formálnologickým aspektom. Kľúčom k pochopeniu Aristotelovej logiky je jeho sústava kategórií, rozvinutá najmä v jeho Metafyzike, Fyzike a v práci O duši. Dominantnú úlohu v nej má kategória „podstaty“ (veci), kvality a vzťahu podobnosti (byť obsiahnutý v). Na tomto základe sa rozvíjalo Aristotelovo chápanie metód vedeckého poznania (rudimentárna indukcia a dedukcia), ako aj subjektovo-predikátova logika (jeho sylogizmus ako teória odvodzovania a dôkazu). Aristotelova subjektovo-predikátová logika je vlastne len fomrálnologickým usústavnením aristotelovského kvalitativizmu.[4][5]
  • Gottlob Frege chápal logiku ako logiku kvality (na roziel od aritmetiky ako logiky kvantity). Frege prvý rozvinul logiku, v ktorej by sa táto teória (sc. aritmetika) dala posúdiť a dokázať. V práci Zápis v pojmoch (1879) ako prvý axiomaticky vybudoval výrokovú a predikátovú logiku a položil základy teórie matematického dôkazu.[4][6]
  • Logika je podľa Hegela prvá z troch hlavných súčastí systému filozofie. Logika zahrnuje náuku o bytí, náuku o podstate a náuku o pojme. Prvé dve súčasti logiky tvoria objektívnu logiku, náuka o pojme je subjektívna logika.[4]
  • Logika je v stoicizme náuka o jazyku, ktorá zahrnuje etymológiu (učenie o vzniku slov) a učenie o význame slov, vymedzujúce základné vzťahy medzi jazykovým výrazom, jeho významom a označovanou vecou.[4]
  • Logika podľa Wittgensteina pojednáva o možnosti vecných stavov. Ukazuje, ktoré vecné stavy sú možné a ktoré nie. Udáva túto možnosť čisto formálne. Logika je úplne nezávislá od skúsenosti. Vety logiky sú tautologické, t. j. nehovoria.[4]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Jaroslav Peregrin: Logika a logiky. Academia, 1.vydanie 2004, ISBN 80-200-1187-0, 208 s.
  2. Štepán, Jan. 1995. Formální logika
  3. Szomolányi, J.: Základné logické kalkuly. Bratislava, Univerzita Komenského 1975. 146 s.
  4. a b c d e f g h Logika - odkazy z FILITu.
  5. a b Legowicz, J.: Prehľad dejín filozofie. Základy doxografie. Bratislava, Obzor 1972. 668.
  6. Scruton, R.: Krátke dejiny novovekej filozofie od Descarta po Wittgensteina. Bratislava, Archa 1991. 448 s.
  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]