Kulturológia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Kulturológia, kultúrne štúdiá alebo filozofia kultúry (z latinčiny: colere, cultus, "pestovať" a z gréčtiny: logos, "veda, náuka"), je výskumná orientácia, štúdijný odbor formujúci sa ako holistická, komparatívna a interdisciplinárna veda o kultúre.

Je to spoločenská veda, ktorá skúma kultúru ako superorganickú vrstvu reality, ktorá zahrňuje naučené a zdieľané vzorce ľudského chovania, normy, ideje a materiálne produkty cieľavedomej ľudskej práce. Kulturológia skúma kultúru tiež ako systém nadbiologicky vytvorených prostriedkov a mechanizmov, prostredníctvom ktorých sa ľudia adaptujú v prostredí. [1] Je to medziodborová disciplína, zaoberajúca sa integrálnym štúdiom kultúry na úrovni rodu Homo (rodová kultúra), zákonitostí vzniku, vývoja a fungovania sociokultúrnych systémov v priestore a čase (kultúr, subkultúr, kontrakultúr) a jednotlivca (osobnostná kultúra). [2] Spadajú sem dejiny kulturologického skúmania, druhov umenia a estetiky, kultúrna a sociálna antropológia, sociológia, filozofia kúltúry, ekonomika a manažment kultúry, právo a legislatíva v kultúre. Integruje a syntetizuje poznatky vied o kultúre, človeku a spoločnosti.

Kulturologické koncepcie v dejinách[upraviť | upraviť zdroj]

Pod kulturologickými koncepciami môžeme rozumieť reflexie vedných disciplín súvisiacich s výskumom kultúry a prejavov kultúry v historických súvislostiach. Spadá sem filozofia, história (historiografia), mikrohistória, sociológia, politológia, filozofia dejín, kultúrna a historická antropológia a taktiež futurológia.

Kulturologické línie sa delia na:

Kulturologické školy:

Prapočiatky[upraviť | upraviť zdroj]

Platónova Ústava

Prapočiatky kultúry nachádzame od dôb, kedy človek začal abstraktne myslieť a vytvárať umelecké prejavy, čo je prvým dôkazom prejavu ľudského vedomia (napr. jaskynné maľby, prvé hudobné nástroje).

Bližšie informácie v článkoch: Dejiny umenia a Kultúrna antropológia

Antika[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodne sa slovo kultúra používalo v súvislosti s úpravou pôdy (skultúrňovanie, zušľachťovanie zeme). Reflexie o kultúre nájdeme aj v dejinách antickej filozofie. Ako prvý zaviedol prvé definície kultúrnosti alebo kultúrneho jestvovania človeka Platón vo svojich dielach Ústava a Zákony. Myšlienky o kultúre rozvíjali taktiež Aristoteles (Poetika), Cicero (Tuskulské rozhovory - "philospohia culutra animi - filozofia je kultúrou ducha") a Vergilius (Eneas, Buccolica, Georgica). K významný posunom v oblasti proto-kulturológie prispel historik a rímsky senátor Tacitus, ktorý v spise Germánia popísal zvyky a obyčaje, pričom komparoval Germánov s Rímom. Rimanov označil za národ kultúrny pre ich štátnosť; Germánov ako barbarov a koristníkov.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Antická filozofia

Stredovek[upraviť | upraviť zdroj]

V stredoveku sa za jadro kultúry považoval náboženský kult. Z tohto obdobia významne prispel ku kulturologickej línii Augustinos Aurelius svojim dielom O štáte božom (hierarchiou dejín v chápaní lineárnosti času a usporiadanosťou kultúrneho poriadku). Prelom stredoveku a renesancie sa stal zároveň predmetom výskumu a kulturologickej reflexie historickej školy annales (Bloch, Le Goff, Chaunu, Duby, Vovelle) a historikov ako Jacob Burckhardt (aplikuje holistický prístup; dielo Úvahy o svetových dejinách; kríza ako motív zániku a vzniku nového veku; venuje sa vzťahu kultúryumenia, skúma históriu a výskumné nástroje, vedie úvahy o náboženstve; dielo Kultúra doby renesančnej v Taliansku - priekopnícke dielo metódy nazerania na dejiny kultúry; línia nemeckej kultúrnohistorickej školy), Peter Burke (dielo Talianska renesancia - Kultúra a spoločnosť v Taliansku; sústreďuje sa na odhalenie vzťahov kultúraspoločnosť) a Johan Huizinga (história neskorého stredoveku a rannej renesancie v diele Jeseň stredoveku; odklon od tradičnej beletrizovanej historiografie k vedeckosti). [3]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Stredoveká filozofia

Obdobie novoveku[upraviť | upraviť zdroj]

Medzi ďalších vplyvných filozofických mysliteľov ovplyvňujúcich význam kultúrnosti patria Michel de Montaigne (definícia úpadku), Giovanni Pico della Mirandola (renesančný synkretizmus, koncepcia človeka), Erasmus Rotterdamský (kritika šľachticov), René Descartés (racionalizmus), Francis Bacon (empirizmus), Giovanni Battista Vico (taliansky filozof kultúrnej histórie a práva; dielo Základy novej vedy o spoločnosti - poukazoval na ľudskú prirodzenosť), Jean-Jacques Rousseau (Emil alebo o výchove, O vedách a umeniach; kulturologické reflexie dobovej spoločnosti),[2] Voltaire (dôraz na hodnotu kultúry, vývin svetových dejín, holistický prístup štúdia kultúry v dielach Vláda Karola XII., Storočie Ľudovíta XIV., Esej o mravoch a duchu národov) a ďalší. V nemeckej klasickej filozofii sú to Herder (dielo Idey k filozofii dejín ľudstva; vývoj ľudskosti - kultúrny pluralizmus; rozvinutie kategórie národa, človek ako subjekt dejín, nacionalizmus), Kant (problematika morálky), Hegel (dielo Fenomenológia ducha filozofia dejín; absolútny ideál dospeje k poznaniu, dialektická metóda - protiklady vývoja a vysvetľovania dejín), Johann Christoph Adelung a Gustav Friedrich Klemm (konštituovanie filozofie dejín kultúry). K samostatným kulturologickým líniám prispeli Marx (impulz pre samostatnú líniu - marxizmus), Nietzsche (záujem o antickú, renesančnú a nemeckú kultúru) a pozitivisti (Comte, Heinrich Rickert a ďalší).

Bližšie informácie v článkoch: Renesancia, Osvietenstvo, Racionalizmus, Pozitivizmus, Nacionalizmus a Marxizmus

Zavedenie pojmu[upraviť | upraviť zdroj]

Významnú úlohu zohral Heinrich Rickert, ktorý vymedzil kultúru ako všetko, čo vytvoril človek, a ako špecifickú oblasť spoločensko-vedného poznania tzv. vedy o kultúre (nem. Kulturwissenschaft).

Prelom nastáva na začiatku 20. storočia, kedy filozof a chemik Friedrich Wilhelm Ostwald vo svojej práci Energetische Grundlagen der Kulturwissenschaft (Energetické základy vied o kultúre, 1909) požadoval v súlade so svojou filozofickou koncepciou energeticizmu štúdium a interpretáciu kultúry ako prejavu transformácie a kontroly energie. Ostwaldova klasifikácia vied a pojatia kultúry sa nestretla so všeobecným prijatím.

Termín kulturológia sa začal používať až v šesťdesiatych rokoch, dvadsiateho storočia. Označenie kulturológie zaviedol americký antropológ Leslie A. White z pôvodu názvu od W. Ostwalda (1909), ktorý uviedol do systému pojem veda o kultúre - kulturwissenschaft. Podľa Whitea si kulturológia všíma fenomény kultúrneho jestvovania človeka, ale i vzťah individua a určitej kultúry k mimokultúrnej (napríklad prírodnej) realite. Berie do úvahy etické, estetické, antropologické, historické, ale i ekonomické charakteristiky a vlastnosti okolitého sveta. [2]

Významný prínos nachádzame v dielach sociálnych a kultúrnych antropológov, ktorí ašpirovali na výskum kultúry ako relatívne autonómnej vrstvy reality - Ruth Fulton Benedictová, Franz Boas, Marvin Harris, Alfred Louis Kroeber a zakladateľ kulturológie Leslie White. [4]

Kulturologické výskumné línie v historiografii, filozofii, sociológii, psychoanalýze, štrukturálnej antropológii a futurológii[upraviť | upraviť zdroj]

Švajčiarsky filozof a historik umenia, predstaviteľ Lipskej školy, Jacob Burckhardt prispel významne prácami o kritike kultúrnych dejín a dejín každodennosti (za kľúčovú považoval krízu ako symbol zániku a impulz k vzniku nového; skúmal interakcie medzi kultúrou, náboženstvom a štátom). Súčasne s kulturológiu sa etablovala taktiež antropológia - britský antropológ Edward Burnett Tylor predložil v roku 1871 širokú antropologickú definíciu kultúry (základný predmet výskumu je moderná socio-kultúrna antropológia). Holandský kultúrny historik Johan Huizinga výrazne prispel v oblasti kulturológie prácou Homo ludens, ktorej náplňou je kultúrno-antropologické pojednanie o kultúrnom význame hry a taktiež prácou Jeseň stredoveku, v ktorej analyzuje stredovekú mentalitu. Kulturologické bádanie významným spôsobom posunul José Ortega y Gasset svojou analýzou davového človeka a masy (dielo Vzbura davov).

Cyklické koncepcie kultúry reprezentujú Oswald Spengler (výskumom kultúry a dejín v diele Súmrak západu) a Arnold Joseph Toynbee (nadviazal na Spenglera, svojimi analýzami civilizácií, kultúrnych cyklov a definovaním kultúry ako historickej jednotky).

Existujú následné cyklické koncepcie kultúry:

  • Lineárny vývoj – a – b – c –d – z (nekonečno, zastával Kant)
  • Dialektický vývoj
  • Model špirály (môže fungovať sama o sebe)
  • Model Zikkurat (od nižších vývojových štádií k vyšším)
  • Model DNA

Modely kultúrnych cyklov:

Samostatnou kategóriu pre kulturologický výskum a definovanie kulturológie ako interdisciplinárnej vedy je francúzska historická škola, tzv. škola anales, skúmajúca dejiny každodennosti (Marc Bloch, Lucien Febvre, Jacques Le Goff, Fernand Braudel).

Sociologické koncepcie v kulturologickej výskumne línii reprezentujú M. Weber a A. Weber, E. Durkheim, G. Schulze, N. Elias, K. Mannheim, P. Bourdieu, W. F. Ougburn, Talcott Parsons a P. A. Sorokina. V 20. storočí sa taktiež vyvinula francúzska sociológia kultúry (Raymond Aron, Émile Durkheim a Pierre Bourdieu). V kontexte výskumu kultúry ako vedy o socio-kultúrnych javoch je možné identifikovať snahu ruských sociológov: Michail Bachtin (teoretik kultúry), Aleksei Losev (významne prispel k výskumu ruskej kultúry a religionistiky), Juri Lotman a Vladimír Toporov (Moskovská semiotická škola), Vjačeslav Ivanov (teórie divadla), Sergej Averintsev, Georgy Gachev a ďalší. V priebehu stalinskej éry bol tento výskum pomenovaný marxistickými sociálnymi štúdiami, v ktorých sa kulturológia adaptovala ako interdisciplinárny odbor. Medzi americké kulturologické koncepty patrí napr. teória kultúrnej medzery od Williama Fieldina Ogburna, funkcionalistická škola Talcotta Parsonsa a teórie dynamického kultúrneho vývinu Pitirima Alexandroviča Sorokina.

Psychoanalytickú líniu výskumu kultúry nachádzame v dielach A. Adlera, G. Roheima, S. Ferensa, H. S. Sulivana, H. Kohuta, S. Freuda a K. G. Junga.

Kritické teórie o kultúre a umení rozvinula v 20. storočí (od roku 1923 na inštitúte Ústavu sociálnych výskumov univerzity vo Frankfurte nad Mohanom) neo-marxistická Frankfurtská škola na čele s Adornom, Horkheimerom, Habermasom, Marcusom a Frommom (ďalej Löwenthal, Benjamin, Pollock), na ktorých nadviazal aj analytický filozof Noam Avram Chomsky (kritické teórie mediálnej manipulácie) a kultúrny kritik Slavoj Žižek. Hlavnou témou je mediálna a kultúrna manipulácia (nadväzujúc na Marxa, Fouriéra Gramsciho, sociológo Durkheima, existencialistov a psychoanalytikov), antikapitalizmus, filozofická interpretácia Marxa, kritika technokracie, monopolizácie a pozitivizmu.[5] Populárna kultúra je v týchto teóriách výsledok interkacie subjektov kultúrneho priemyslu a konzumentov.[6]

Na Frankfurtskú školu, téorie kultúrnej kritiky A.Gramsciho, L. Althaussera, ľudové hnutia J. Lacana a tzv. Leavisovskú generáciu literárnych kritikov (analýzy jazyka a literárneho textu) nadviazala tzv. Birminghamská škola, Britských kultúrnych štúdií (cultural studies), ktorej hlavnou témou bola analýza masovej kultúry,[7] odhaľovanie znakov, aktívny percipient,subkultúr, analýza žánrov, ekonómie médií, etnografický prístup a textová analýza, kultúra mládeže, triedne vzťahy, média a film, politika a skúmanie kultúry vo vnútri.Autori boli najmä ľavicovo orientovaní a prispievali aj do časopisu New Left Review, ktorý založil jeden z predstaviteľov, kultúrny teoretik S. Hall (zaviedol koncept kódovania a dekódovanie v masovej kultúre). Pôvodnú Birminghamskú školu reprezentujú autori ako Stuart Hall, Richard Hoggart, Raymond Wiliams a E. P. Thompson. Neskorú líniu predstaviteľov, ktorí prebrali postmoderní prístup v kontexte semiotických interpretácií reprezentuje napr. J. Fiske, ktorý definoval pojem populárnej kultúry (populárna kultúra ako autonómna vrstva súperiaca s dominantnou kultúrou), predpoklad aktívneho diváka a optimistický prístup ku kultúre.

Z marxistických línií, Rabelaisa, Montaigna, Durkheima vychádza línia štrukturálnej antropológie, ktorej témou je kauzalita funkcionality, analýza spoločnosti a odhalenie prvkov systémov. Reprezentujú ju C. L. Strauss alebo René Girard. Marcel Mauss, Lucien Lévy, Arnold van Gennep a ďalší.

V 20. storočí sa taktiež vyvinula futurologicko-kulturologická línia, ktorú reprezentujú Francis Fukuyama (v diele Koniec dejín a posledný človek - vízia konca dejín a nemožnosti vybudovania alternatívy voči liberálnej demokracii), Samuel Huntington (definoval príčiny civilizačných konfliktov, charakteristické črty civilizácií), John Naisbitt a Patricia Aburdene (spoločné prognostické diela Megatrendy 2000 alebo 10 nových smerov na 90-te roky; Megatrendy, 10 nových princípov, ktoré transformujú naše životy), Alvin Toffler (digitálna revolúcia, komunikačná revolúcia a revolúcia korporácií ako i technológií, zmeny v spoločnosti, nárast moci v oblasti militarizácie).

Trendy v kulturologickom diskurze v 20. a 21. storočí[upraviť | upraviť zdroj]

Mimoriadne kľúčové sú antropologicko-kulturologické reflexie V. Soukupa (tzv. Pražská kulturologická škola), ktoré hlásajú návrat k L. A. Whiteovi s vyššou nadstavbou: „Kulturologie se pokouší překonat roztříštěnost přístupu ke kultuře a odhalit vnitřní vztahy, které mezi kvalitativně různými oblastmi kultury existují.“[8]

Bratislavská kulturologička Z. Slušná popisuje súčasný kulturologický diskurz následovne: „Aktuálne definície a najmä akademický diskurz kultúru prezentuje ako pluralitné, rôznorodé a rovnocenné „spôsoby jestvovania ľudí“ a nahromadené výdobytky a výtvory charakteristické špecifiká života a činorodej aktivity jednotlivcov ako nimi tvorených sociálnych skupín, V aktuálnych konceptoch kultúry nachádzame odpovede na výzvy „tradične antropologického nazerania“ (kultúra ako spôsob života) ako aj postmodernej arbitrálnej selekcie tovarov kultúry z globálneho  supermarketu.“ [9]

Existujú dva hlavné smery perspektívnych línií kulturológie v 21. storočí:

  1. Smery analyzujúce mravnú zodpovednosť (Aldo Leopold, Henryk Skolimowski, Erich Fromm)
  2. Smery vychádzajúce zo zmeny spoločenského zriadenia (Al Gore, Ján Keller, Josef Šmajs, Juraj Kučírek)

Ku ďalším výskumným smerom smerom patrí eko-filozofia (napr. 8 smrteľných hriechov civilizovaného ľudstva K. Lorenza; Zem na miske váh Al Gora, enviro-antropológia J. Kučírka), bioetika, skúmajúce etické problémy v praktickom výkone vedeckej praxe; biokulturológia (atribútna rovina skúmajúca hranicu medzi človekom a inými organizmami; pr. Ľudia v kultúre od Ina Rossiho), postmoderné koncepcie (boj proti racionalizácii, univerzalizmu, totalitarizmu, inštitúciám, odmietnutie objektívnej pravdy, diverzifikácia hodnôt, ...), problematika kultúry a globalizácie (pr. Plantárne vedomie a spoluzodpovednosť Antona Hykischa; zborník Kultúra a globalizácia katedry kulturológie FF UKF v Nitre), permakultúra, ontologická kulturológia a kultúrna animácia (rozvoj kreativity a zmena vzťahu človeka k prostrediu).

Témy súčasnej kulturológie:[upraviť | upraviť zdroj]

  • kultúra ako adaptačný systém
  • kultúra ako normatívny, symbolický (semiotika) a kognitívny systém
  • jazyk, myslenie a kultúra
  • osobnostná a spoločná kultúra
  • kultúra, kultúry, subkultúry, kontrakultúra a alternatívny kultúra
  • kultúrna identita, etnicita a multikulturalita
  • média, komunikácia a kultúra
  • tradícia a invencia
  • politika, moc a kultúra
  • manažment kultúry a animácia kultúry
  • biokulturológia
  • permakultúra
  • interpretovanie javov iných vedných odborov, kulturologickou optikou (interdisciplinárny aspekt kulturológie)

Uplatnenie[upraviť | upraviť zdroj]

Kulturológovia sa uplatňujú na rôznych stupňoch riadenia a v rôznych oblastiach organizácie kultúrneho života, vo všetkých typoch kultúrnych, kultúrno-spoločenských, kultúrnovzdelávacích a osvetových zariadení ako kultúrno-výchovní pracovníci, organizátori a realizátori kultúrnych aktivít v štátnych i neštátnych organizáciách a spolkoch, občianskych a cirkevných združeniach, v nadáciách vládnych, mimovládnych a európskych inštitúciách, ktoré sa podieľajú na kultúrnom živote spoločnosti. Okrem toho sú absolventi spôsobilí pracovať ako hudobní kritici (muzikológovia), divadelní (teatrológovia), literárni, výtvarní alebo filmoví kritici. Na základe získaných vedomostí počas štúdia je absolvent štúdia kulturológie pripravený na odbornú prácu v oblasti výskumu kultúry, na vzdelávaciu prácu v oblasti regionálnej a národnostnej kultúry SR, v oblasti knižnej kultúry, v edičnej práci, v osvetovej a popularizačnej činnosti (osvetové strediská), na animáciu kultúrnych a sociálnych procesov, na prácu v oblasti manažmentu a marketingu v kultúre, na prácu v médiách, na prácu pri ochrane európskeho i národného dedičstva a pod.

Významní kulturológovia teoretici v súčasnosti[upraviť | upraviť zdroj]

  • prof. PhDr. Peter Liba, DrSc., vysokoškolský pedagóg, literárny vedec, kritik a kulturológ
  • prof. PhDr. Dalimír Hajko, DrSc., vysokoškolský pedagóg, filozof, kulturológ, literárny kritik a esejista
  • prof. PhDr. Vincent Šabík, CSc., vysokoškolský pedagóg, literárny vedec a kritik, kulturológ, prekladateľ
  • prof. PhDr. Viera Gažová, CSc., vysokoškolská pedagogička, kulturologička
  • Doc. PhDr. Anna Fischerová, CSc., vysokoškolská pedagogička, kulturologička
  • Doc. PhDr. Adela Kvasničková, CSc., vysokoškolská pedagogička, kulturologička
  • Doc. PhDr. Ivan Dubnička, PhD., vysokoškolský pedagóg, kulturológ, politológ a publicista
  • PhDr. Václav Soukup, CSc.
  • PhDr. Miloslav Lapka, CSc., ekológ a kulturológ
  • PhDr. Barbora Půtová, kulturologička a historička umenia
  • Doc. PhDr. Martin Soukup, Ph.D., kulturológ
  • PhDr. et Mgr. Martin Rychlík, Ph.D., kulturológ, antropológ, teoretik kultúry, etnológ a novinár
  • Johan Fjord Jensen, dánský literárny historik, kulturológ a pedagóg
  • Doc. PhDr. Hana Pravdová, PhD., vysokoškolský pedagóg

Kulturológovia v praxi[upraviť | upraviť zdroj]

Absolventi kulturológie sa uplatnili v širokom spektre povolaní v oblasti umenia a kultúry : Doc. PhDr. Peter Žeňuch, DrSc. (vedúci vedecký pracovník. riaditeľ SÚJS SAV), Mgr. Michal Prokop (kulturológ, český spevák, skladateľ, bývalý politik a minister kultúry ČR, moderátor a kultúrny činiteľ), Mgr. Peter Himič, PhD. (divadelný vedec), Adam Pluszka (básnik, prozaik, literárny a filmový kritik), Mgr. Michal Frank (žurnalista), Mgr. Adela Banášová (moderátorka), Mgr. Vlado Bálint (pedagóg, spisovateľ, bývalý zamestnanec rozhlasu a divadla), Mgr. Marek Adamov (riaditeľ občianskeho združenia Truc sphérique a kultúrneho uzla Stanica Žilina-Záriečie, člen Rady pre umenie – poradného orgánu ministra kultúry), Mgr. Barbora Uhríková (produkčná a dramaturgička kultúrneho uzla Stanica Žilina-Záriečie), Mgr. Marek Šindelka (básnik a prozaik), Mgr. Jozef Krasula (divadelník), Mgr. Zuzana Pekaríková (administratívna asistentka, Kolégium Antona Neuwirtha), Mgr. Denisa Zlatá (projektová manažérka - Inštitút pre dobre spravovanú spoločnosť) a Mgr. Veronika Kudlačáková (produkčná Starého divadla Karola Spišiaka v Nitre).

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
  • Katedra kulturológie FF UKF Nitra [1]
  • Katedra kulturológie FF UK Bratislava [2]
  • Katedra kulturologie FF UK Praha [3]
  • Inštitút estetiky, vied o umení a kulturológie - IEVUK [4]
  • Culto - asociace kulturních otázek

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. SOUKUP Václav : Vitejte v Culturologii. Česká kulturologická společnost ve spolupráci s Katedrou teorie kultury FF UK. Praha. 2012. ISSN 1805-2886
  2. a b c doc. PhDr. Viera Gažová, CSc., Acta Culturologica, zväzok 17, Úvod do kulturológie, FF UK, 2009, Bratislava ISBN 80-7121-315-2
  3. doc. PhDr. Viera Gažová, CSc. Kulturologické koncepcie. Prednášky. Filozofická Fakulta. Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre
  4. Soukup, Václav. Dějiny antropologie: encyklopedický přehled dějin fyzické antropologie, paleoantropologie, sociální a kulturní antropologie. Praha: Karolinum, 2004. 667 s.
  5. KONEČNÁ, Z. 2005.Frankfurtstká škola. História a ideové východiská. In GAŽOVÁ, V., SLUŠNÁ, Z.. Kultúra a rôznorodosť kultúrneho. Bratislava : Katedra kulturológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, 2005. ISBN 80-89176-41-8
  6. PLECNER, A. 2005. Masová kultúra a pop kultúra ako systémy kultúry.  In GAŽOVÁ, V., SLUŠNÁ, Z.. Kultúra a rôznorodosť kultúrneho. Bratislava : Katedra kulturológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, 2005. ISBN 80-89176-41-8,  s. 181
  7. PLECNER, A. 2005. Masová kultúra a pop kultúra ako systémy kultúry.  In  GAŽOVÁ, V., SLUŠNÁ, Z.. Kultúra a rôznorodosť kultúrneho. Bratislava : Katedra kulturológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, 2005. ISBN 80-89176-41-8,  s. 181
  8. SOUKUP, V. 2010. Culturology: A New Syntesis (Science of Culture in Central Europe) In: ANTHROPOLOGIA INTEGRA 1/2010. Brno: Masarykova univerzita.  ISSN 1804-6665,  s. 29-37
  9. SLUŠNÁ, Z. 2005. Metamorfózy kategórie kultúra.  In  GAŽOVÁ, V., SLUŠNÁ, Z.. Kultúra a rôznorodosť kultúrneho. Bratislava : Katedra kulturológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, 2005. ISBN 80-89176-41-8,  s. 33