Filozofia 20. storočia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Dejiny západnej filozofie

Filozofia 20. storočia

Ľubov Popovová: Filozof, futursická maľba, 1915
Vykreslenie filozofa v bohato roztrieštenom 20. storočí od ruskej maliarky Ľubov Popovovej z r. 1915.

Analytická filozofia
P writing.svg

Logický pozitivizmus <> Logický atomizmus <> Filozofia jazyka <> Filozofia mysle a Kognitívne vedy <> Filozofia vedy <> Neopragmatizmus <> Verifikacionizmus <> Epistemológia <> Viedenský krúžok


Kontinentálna filozofia
P writing.svg

Fenomenológia <> Marxizmus <> Neomarxizmus <> Existencializmus <> Filozofia života <> Filozofia človeka <> Frankfurtská škola a Kritická teória <> Psychoanalytická teória <> Filozofická hermeneutika <> Novoscholastika a Novotomizmus <> Štrukturalizmus a Dekonštrukcia <> Postmodernizmus

Filozofia 20. storočia je pestrou zmesou vzájomne sa prelínajúcich a ovplyvňujúcich smerov a škôl. V 20. storočí vznikli či sa rozvinuli smery ako filozofia života, filozofia mysle, existencializmus, marxizmus a neomarxizmus, fenomenológia, novotomizmus, štrukturalizmus, postštrukturalizmus, postmodernizmus a ďalšie. Postupne sa však diferencovali dve pomerne samostatné skupiny, z ktorých prvá – analytická filozofia – má silnú pozíciu v anglosaskom svete (niekedy tiež „anglosaská filozofia“), zatiaľčo tzv. kontinentálna filozofia je považovaná za tradičnejšiu a vychádzajúcu hlavne (ale nielen) z fenomenológie.

Obdobie 20. storočia ako platforma novodobej filozofie[upraviť | upraviť zdroj]

Dvadsiate storočie je nielen z hľadiska filozofických paradigiem mimoriadne búrlivým obdobím, v ktorom ľudstvo zakúsilo jednak množstvo zásadných objavov, explóziu vedeckých poznatkov a so žiadnym iným obdobím neporovnateľný rozmach vedy, techniky a pokroku, na druhej strane sa filozofia musela vyrovnať s mimoriadnymi tragédiami. Aby bolo možné pochopiť peripetie filozofickej reflexie v 20. storočí, je nutné pochopiť dejinnú situáciu, v ktorej boli pre pestrý pluralizmus filozofických smerov položené základy, východiská a platformy.

Na filozofiu mali vplyv hlavne tieto dejinno-vedecké premeny a charakteristické zlomy:

V 20. storočí výsledky empirických vied vzrástli tak enormne, že jedinému človeku ani nie je možné myšlienkovo pojať svoju dobu, ako vravel už v 19. storočí Hegel. Je potrebná teda tímová spolupráca. Preto je samozrejmé predvídať, že ani filozofia nebude výnimkou a tiež sa zásadne spluralizuje nezvratným spôsobom v snahe postihnúť tak radikálnu zmenu obrazu sveta, sveta človeka, ako i obrazu človeka samotného, ktoré sa udiali práve v minulom storočí. Filozofia je úspechmi ľudskej vedy a stroskotaním ľudskej humánnosti do hĺbky poučená a učí sa naďalej vyrovnať so všetkými relevantnými fenoménmi. Odkaz 19. storočia bol svojrázne rozvinutý a následne i prekonaný, pričom sa objavili aj nové myšlienkové iniciatívy.

Významní filozofi 20. storočia[upraviť | upraviť zdroj]

Realizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný článok: Realizmus

Rozvoj novovekej filozofie priniesol množstvo prvkov antimetafyzického charakteru filozofického myslenia (Kant, pozitivizmus, Nietzsche, materializmus, Marx a Engels). Pod vplyvom antimetafyzických hnutí vznikol na začiatku 20. storočia filozofický realizmus ako voľné združenie filozofov podporujúcich rehabilitáciu metafyziky. Nejde o návrat k tradičnej metafyzike, ale skôr o renesanciu metafyziky na základe reflexie pozitivizmu a nihilizmu. Dôležitým znakom je uznanie reálneho jestvovania sveta mimo „Ja“ („ne-Ja“). Táto vonkajšia skutočnosť jestvuje nezávisle od „Ja“ a zároveň autonómne. Realisti tiež riešia problém poznateľnosti „ne-Ja“, pričom určitú mieru poznateľnosti realite uznávajú všetci. Realizmus nadobudol v dejinách myslenia rôzne podoby – už v stredoveku pôsobil stredoveký realizmus, v 20. storočí sa formuje kritický realizmus, intuitívny realizmus, v roku 1948 sa dokonca vytvorila „Asociácia pre realistickú filozofiu“. Moderný realizmus sa budoval na troch základných princípoch:

1. Aj materiálny, aj duševný ideálny svet reálne jestvujú a sú navzájom nezávislé.
2. Na základe intencie vedomia jestvuje poznávacia zhoda materiálneho a imateriálneho sveta.
3. Na základe „zdravého rozumu a reálnych prírodných zákonov“ je možné formulovať morálne normy.

Realizmus 20. storočia predstavuje teoretický rámec rôznych filozofických postojov (novopozitivizmu, fenomenológie, existencializmu, personalizmu, novotomizmu), v rámci ktorého sa istým spôsobom zjednocujú stúpenci nezávislosti jestvovania tzv. objektívnej reality. Realizmus mal najsilnejšie pozície najmä v Anglicku a to až do sedemdesiatych rokov 20. storočia. Poprednými predstaviteľmi sú najmä Georg Edward Moore, Bertrand Russell, Franz Brentano, Samuel Alexander, Alfred North Whitehead, Nicolai Hartmann alebo Roy Wood Sellars.

Ortodoxný marxizmus a neomarxizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavné články: Marxizmus, Marxizmus-leninizmus, Neomarxizmus

Vo vývine marxistického myslenia môžeme pozorovať v 20. storočí dve vývojové línie – marxizmus-leninizmus vo východnej Európe známy aj ako ortodoxný marxizmus a neomarxizmus v západnej Európe. Podstatným momentom rozvoj marxizmu bol fakt, že po uchopení moci komunistickými stranami v jednotlivých krajinách sa teoretické jadro celého marxizmu stalo súčasťou štátnej ideológie. Takéto „poštátnenie“ marxistickej filozofie výrazne ovplyvnilo jej smerovanie. K rozvoju ortodoxného marxizmu prispeli práce Karla Marxa (Ekonomické-filozofické rukopisy, Manifest komunistickej strany, Bieda filozofie, Kapitál,...) a Vladimíra Lenina (Materializmus a empírio-kriticizmus, Filozofické zošity, Štát a revolúcia,...). Po formálnej stránke sa ortodoxný marxizmus delí na dialektický materializmus a historický materializmus. Dialektický materializmus sa venuje vývoju hmoty, vedomia a spoločnosti, pričom čerpá dialektickú metódu najmä od Hegela. Spadali sem aj otázky ontologického a epistemologického charakteru. Historický materializmus je dialekticko-materialistickou koncepciou vývoja spoločnosti, pričom súčasťou učenia je téza o nevyhnutnej revolučnej premene buržoáznej ekonomickej formácie na vyšší typ usporiadania – pretvorenie v komunizmus, kde rozhodujúcim subjektom mala byť robotnícka trieda.

Západný typ marxizmu sa od dvadsiatych rokov 20. storočia chápe ako neomarxizmus. Neomarxisti sa stavali kladne najmä k raným prácam Karla Marxa, pričom práce Engelsa a Lenina zväčsa odmietali, takže zo strany ortodoxných marxistov je tento smer označovaný ako revizionistický. Predstaviteľmi sú najmä György Lukács, Karol Korsch, Roger Garaudy, Louis Althusser, Henri Marcuse, Herbert Marcuse, Theodor Wiesengrund Adorno, Max Horkheimer, Jürgen Habermas. Základné rysy neomarxizmu sú tieto:

  • voči Marxovi nezaujímajú neomarxisti len postoj kultu, ale sú aj kritickými „sociálnymi filozofmi“, čím sa, ak žijúc v sovietskej mocenskej sfére vplyvu, dostávali do konfliktu s vládnucou ortodoxiou;
  • kritická sociálna filozofia sa rozvíjala najmä v tzv. Frankfurtskej škole;
  • použitie dialektickej metódy inšpirovanej Hegelom;
  • kritická sebareflexia a kritika súdobej spoločnosti;
  • úsilie spojiť teoretické myslenie s praktickým konaním;
  • odmietanie revolučných praktík (obzvlášť Horkheimer a Adorno).

Použitá literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Kiczko, Ladislav; Marcelli, Miroslav; Waldschütz, Erwin; Zigo, Milan (1996) [1993], Dejiny filozofie (2 vyd.), Bratislava: Slovenske pedagogicke nakladateľstvo, ISBN 8008003065 
  • Störig, Hans Joachim (2000) [1950] (cs), Malé dějiny filosofie (7 vyd.), Kostelní Výdří: Karmelitánské nakladatelství, ISBN 8071925004 
  • Vajda, Ján; a kol. (1994), Dejiny filozofie (Filozofia 20. storočia), 3 (1 vyd.), Nitra: Vysoká škola pedagogická, ISBN 8088738393 

Súvisiaci článok[upraviť | upraviť zdroj]