Psychika

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Psychika človeka je vlastnosť, funkcia vyššej nervovej sústavy, spojená s činnosťou mozgu. Možno ju chápať ako integrovaný súbor všetkých prejavov nervovej činnosti: t. j. vnemov z vonkajšieho a vnútorného prostredia, potrieb organizmu a činnosťou spojenou so skúsenosťou alebo učením.

človeka vytvárajú psychické procesy, stavy a vlastnosti. Psychika človeka vznikla
 v dôsledku vývinu živej hmoty v súvislosti s vývinom nervovej sústavy. 
Je odrazom objektívnej skutočnosti prostredníctvom pocitov a vnemov.

Psychika má dve stránky: prežívanie a správanie.

Prežívanie je vnútorným životom človeka, ktorý nie je priamo prístupný iným ľuďom. Sú to obsahy- vnemy, predstavy, myšlienky, city, snahy.

Správanie je vonkajší prejav človeka, ktorú možno navonok pozorovať. Je odpoveďou organizmu na zmeny v prostredí. Má tri kategórie:

1. Konanie (jednorázové- úkon alebo dlhodobé- činnosť)

2. Výraz (zmeny tváre, gestikulácia)

3. Reč (verbálne správanie)


Ľudská psychika má biologický základ, ale utvára ju aj sociálne, kultúrne a výchovné prostredie.

Podstata ontogenézy (vývinu) psychiky ako vedná disciplína sa zaoberá štúdiom vývinu psychiky človeka od narodenia až po starobu. Podstatu ontogenézy psychiky tvorí: socializácia a individualizácia.

Socializácia[upraviť | upraviť zdroj]

Po narodení dieťa prichádza do istého prostredia, do podmienok v ktorých prebieha jeho vývin. V procese tohto vývinu jednotlivec v procese výchovy a sebavýchovy prijíma za svoje vedomosti, normy, postoje, zvyky, pravidlá platné v danom prostredí. Osvojuje si rôzne spoločenské roly, ktoré sú očakávané v danej spoločnosti. Tým sa zaraďuje do spoločnosti ako jeden z jej členov, socializuje sa. Berie na seba požiadavky, ktoré na neho kladie spoločnosť. Socializáciou sa človek „odbiologizúva“ a „poľudšťuje“ sa. Socializácia ako utváranie osobnosti človeka pôsobením vonkajších zložiek – spoločenské hodnoty, normy, kultúra. Prostredníctvom socializácie ako celoživotného procesu sa jedinec stáva osobnosťou.

Individualizácia[upraviť | upraviť zdroj]

Človek sa postupne vo svojom vývine stáva „samým sebou“, stáva sa tým čím je. Nadobúda špecifické črty, ktorými sa odlišuje. Hovorí sa, že neexistujú dve celkom rovnaké osobnosti. Tieto rozdiely sú zapríčinené tým, že každý človek svojím spôsobom zvnútorňuje pôsobiace podnety: môže ich prijať, alebo odmietnuť, alebo pretvoriť. Súčasne s procesom individualizácie prebieha aj proces osamostatňovania sa,rast vnútornej nezávislosti človeka. Utvára si vlastnú hierarchiu hodnôt, názorov, ideálov, postojov, cieľov,... čo sa prejaví v jeho prežívaní a správaní.

Činitele ovplyvňujúce psychiku človeka[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Biologické činitele – ide predovšetkým o vrodené vlohy, ktoré sú predpokladom pre rozvoj všeobecných ale i špeciálnych schopností. Dôležitý je i samotný biologický rast organizmu, ktorý je vlastný každému živému organizmu. Úlohu tu zohráva dedičnosť- prenášanie istých genetických informácií od rodičov na potomkov.
  1. Sociálne činitele – sú súhrn všetkých vonkajších činiteľov, ktoré pôsobia na človeka a jeho vývin. Z oblasti sociálnych vplyvov má osobitný význam vplyv rodiny a školy, hlavne výchova a učenie. Výchova ako cieľavedomé pôsobenie na človeka. Výchova je sprostredkovanie schopností, zručností a postojov, ktoré jestvujú v danej spoločnosti.
  • demokratická – harmonická výchova: sú tu prvky demokracie, pravidlá hry a deti sa primerane kontrolujú
  • autoritárska výchova: pevné rozhodnutia rodičov, príkazy, náročnosť zo strany rodičov, jednostraná komunikácia
  • zhovievavá – liberálna výchova: zhovievavosť rodičov, bezstarostný život detí, deťom chýba zodpovednosť a kontrola
  • nadmerne ochranná výchova – „opičia láska“
  • disharmonická výchova – rozporuplnosti, nejestvujú jednotné kritéria výchovy
  • merkantívna výchova – podplácanie detí

Učenie znamená nadobúdanie individuálnej skúsenosti. Učenie je cieľavedomé a systematické nadobúdanie vedomostí, zručností a návykov ale aj určitého správania a vlastností. Druhy učenia:

  • intelektuálne učenie – osvojovanie si vedomostí
  • motorické učenie – osvojovanie si zručností a návykov
  • sociálne učenie – osvojovanie si foriem spoločenského správania
  • imitačné učenie – osvojovanie si vedomostí napodobňovaním. Pôsobí najmä vo výchove, toto učenie môže byť cieľavedomé alebo samovoľné. Výsledky pri učení však väčšinou získavame pri praxi a tréningu.

Učenie:

  1. cieľavedomé, systematické
  2. mimovoľné učenie – učenie, kt. nastáva bez priameho voľného úsilia alebo motivácie učiť sa.

S učením úzko súvisí krivka učenia a krivka zabúdania Pri učení využívame isté typy pamäti: 1. zraková, sluchová, slovno – logická 2. ultrakrátka pamäť, krátkodobá pamäť, dlhodobá pamäť

1.Ultrakrátka pamäť[upraviť | upraviť zdroj]

Premieňa zmyslové vnemy do podoby bioenergetického poľa a uchováva ich po dobu 30 sekúnd až maximálne 5 minút. Ak vnem nenájde žiadnu asociačnú dráhu, ku ktorej by sa mohol pričleniť, energetické pole sa uvoľní a vnem bez uskladnenia vyhasne. Taký prípad vzniká z viacerých dôvodov:

- buď z nedostatočného záujmu, alebo preto, že - chýbajú asociačné možnosti, prípadne - silnejšie informácie prekryjú slabší vnem

Na uskladnenie slabších informácií potom neostáva jednoducho čas a bioelektromagnetické pole mozgu, ktoré ich udržiava, zanikne.

Krátkodobá pamäť[upraviť | upraviť zdroj]

Uchováva všetky informácie, ktoré sú potrebné pre porozumenie zmyslu. To samozrejme predpokladá, aby sa tieto informácie dostali do správnych asociačných dráh. Bez krátkodobej pamäti by nebolo možné viesť ani najjednoduchší rozhovor, pretože by sme zachytávali len nesúvisiace slabiky a slová. Každé slovo by sme ale ihneď zabudli a nič by sme nechápali. Krátkodobá pamäť však disponuje len relatívne malou kapacitou uskladnenia a hodí sa napríklad na zapamätanie maximálne sedemmiestneho čísla. Preto si možno zapamätať maximálne sedemmiestne telefónne číslo iba po dobu, kým prejdeme z jednej izby do druhej. Treba ešte poznamenať, že krátkodobá pamäť je naostatok veľmi poruchová a nové vnemy veľmi rýchlo prekrývajú „staršie“ informácie. Aspoň určitou ochranou proti takýmto prekrývaniam je okamžité zopakovanie si získanej informácie.

Dlhodobá pamäť[upraviť | upraviť zdroj]

Uchováva všetky tie informácie, ktoré úspešne prešli cez predchádzajúce filtre. Dlhodobá pamäť má neobmedzenú schopnosť vnímania, avšak množstvo informácií, ktoré sa súčasne môže ukladať, nie je veľké. Zato sa však nestráca nič, čo kedysi vošlo do dlhodobej pamäte. Schopnosť znovu si vybaviť tieto informácie je však individuálne veľmi rozdielna. Dlhodobú pamäť možno však úspešne trénovať. Ak si chcete niečo skutočne zapamätať, musíte na to využiť už prvých 10 minút potom, ako ste sa stretli so zapamätávanou informáciou. Informácia sa dostane do dlhodobej pamäti len vtedy, ak nerušene prejde rovinami ultrakrátkodobej a krátkodobej pamäti. Poruchy, resp. prirodzené filtre, na týchto rovinách totiž zabraňujú, aby sa informácia vôbec dostala do dlhodobej pamäti.

Pohľady filozofov[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa D. Humea je psychika hra zmyslových vnemov.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.