Lev Davidovič Trockij

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Lev Davidovič Trockij
Lev Davidovič Trockij
sovietsky revolucionár a politik

Narodenie 7. november 1879
Janovka, Ukrajina
Úmrtie 21. august 1940 (60 rokov)
Mexiko, Mexiko

Lev Davidovič Trockij, rus. Лев Давидович Троцкий, pôvodným menom Bronštejn (* 7. november 1879, Janovka, Ukrajina – † 21. august 1940, Mexiko, Mexiko) bol sovietsky (ruský) revolucionár, politik, teoretik marxizmu, zakladateľ a prvý vodca Červenej armády.

Začiatky politickej kariéry[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa židovským rodičom na ukrajinskom vidieku v malej dedinke vzdialenej 25 kilometrov od najbližšej pošty. Bol piatym dieťaťom bohatého, ale negramotného, židovského farmára, Davida Bronštejna a Anny Bronštejnovej. Trockého rodné meno bolo Lev (Leiba) Davidovič Bronštejn. Hoci rodina bola etnicky židovská, nebola religiózna a doma rozprávali po rusky a ukrajinsky namiesto jidiš. Trockého mladšia sestra, Olga si vzala Leva Kameneva (vlastným menom Rozenfeľd), významného boľševika.

Keď mal Trockij 9 rokov, otec ho poslal do školy v Odese. Ocitol sa tam v nemeckej škole. V šestnástich rokoch odišiel z Odesy študovať matematiku do mesta Mykolajiv (Nikolajev). Už veľmi skoro sa stal presvedčeným marxistom, dialektickým materialistom, ateistom a v roku 1897 založil revolučný „Juhoruský robotnícky zväz“.

Za svoje politické aktivity bol vylúčený z vysokej školy a v roku 1902 deportovaný cárskymi úradmi na Sibír. Prvý raz unikol a opustil zem pod menom Trockij (ktoré si požičal od väzenského dozorcu) a vydal sa do Veľkej Británie. Tu sa pridal k V. I. Leninovi, J. O. Martovovi, G. V. Plechanovovi a iným ruským sociálnym demokratom, ktorí v exile vydávali noviny Iskra. Ako redaktor týchto novín, do ktorých písal pod pseudonymom Trockij, rýchlo získal politický vplyv.

Po rozdelení sociálnych demokratov na boľševikov a menševikov najskôr podporoval menševikov, ale napriek názorovým konfliktom s Leninom sa snažil robiť sprostredkovateľa medzi oboma marxistickými názorovými prúdmi. V tom istom roku bol po návrate domov znovu deportovaný na Sibír. Bol jedným z účastníkov revolúcie v Petrohrade v rokoch 1905 – 1906 a znovu bol deportovaný na Sibír, odkiaľ sa mu opäť podarilo ujsť, čo však nebolo vo vtedajších vyhnaneckých cárskych táboroch veľký problém. O rok neskôr bol v exile znovu. Vydržal tam až do roku 1917.

Trockij vo svojej autobiografii „My Life“ tvrdí, že nikdy nerozprával dokonale v nijakom inom jazyku ako rusky a ukrajinsky, no viaceré zdroje uvádzajú, že vedel rozprávať aj hebrejsky, nemecky, anglicky a španielsky,[chýba zdroj] Raymond Molinier tvrdí, že Trockij ovládal plynule francúzštinu[1].

Exil a Rusko v revolúcii[upraviť | upraviť zdroj]

V nasledujúcich rokoch žil Trockij ako publicista vo Viedni, kde v roku 1908 prevzal vydávanie neskoršieho straníckeho orgánu Pravda (rovnaký názov malo viacero revolučných denníkov vrátane oficiálneho titulu ruských boľševikov). S príchodom 1. svetovej vojny sa Trockij presídlil do Švajčiarska, neskôr do Paríža a nakoniec na Vianoce 1916 odcestoval do USA. Po februárovej revolúcii v roku 1917 sa úplne rovnako ako Lenin staval proti politike vedenia boľševickej strany. Z New Yorku vyzýval na zvrhnutie ruskej „Dočasnej vlády“ a k prevzatiu moci sovietmi. 27. marca 1917 sa so svojou rodinou vydal do Ruska, no bol internovaný v Kanade. Dočasná vláda zariadila jeho prepustenie a 4. mája 1917 pokračoval v ceste do Ruska.

V júli 1917 sa „mežrajonci“ (межрайонцы), ktorými bol Lev Trockij, Adolf Joffe, Anatolij Lunačarskij, Moisej Urickij, David Riazanov, M. M. Volodarskij, Lev Karachan a Dmitrij Manuiľskij, zlúčili s boľševickou stranou a Trockij bol zvolený do jej ústredného výboru. Ten rozhodol, že sa v dohľadnej dobe uskutoční ozbrojené povstanie proti „Dočasnej vláde“. Keď sa začal útok na Zimný palác, mal presne 38 rokov. Červené gardy pod Trockého velením obsadili mosty cez rieku Neva, Baltské nádražie, vládne budovy a všetky oporné body mesta, čo bolo vlastne naplnenie známeho Leninovho plánu víťaznej revolúcie. K revolúcii sa pridali aj kronštadskí námorníci a spolu s gardistami zaútočili na budovu Zimného paláca, kde sídlila „Dočasná vláda“. Trockij formálne odovzdal obrancom paláca ultimátum, ale keď bolo odmietnuté, začal po signálnom výstrele z krížnika Auróra s ostreľovaním Zimného paláca z Petropavlovskej pevnosti a z Auróry. Kerenskij opustil Petrohrad niekoľko hodín pred tým. Palác obsadili s minimálnym odporom o 2:40 ráno. „Dočasná vláda“ zložená zo sociálnych revolucionárov a liberálnych demokratov bola zatknutá a štátna moc prešla do rúk Vojenského revolučného výboru a do rúk "robotníkov," čím sa v skutočnosti začala viac než 70 rokov trvajúca sovietská diktatúra boľševickej strany.

Treba zdôrazniť aj s ohľadom na budúcu historickú polemiku Trockij - Stalin, že jeho metódy boja proti tzv. bielym (čo však mnohokrát boli iba konkureční predstavitelia socialistických strán v opozícii voči boľševikom) boli rovnako brutálne ako Stalinove, ktoré ten praktizoval v inej oblasti Ruska zmietaného občianskou vojnou. Známy je prípad rozkazu Trockého na zastrelenie celého štábu Červených gárd v Petrohrade, potom ako sa po kontrole pozícií domnieval, že neurobili dostatočné kroky na obrany mesta, pred blízkym útokom bielogvardejcov. Rovnako bol to práve Trockij, ktorý vybudoval Červenú armádu a vniesol do nej tvrdé, často až brutálne metódy, ktoré si však zachovala po celú dobu existencie až do roku 1991. Vydával rozkazy strieľať do vlastných radov v prípade ústupu a tento rozkaz napodobnil počas Druhej svetovej vojny jeho najväčší odporca Stalin.

Porevolučné roky[upraviť | upraviť zdroj]

V Rade ľudových komisárov pod vedením Lenina prevzal komisariát zahraničných vecí. Od decembra 1917 viedol delegáciu pri mierovom vyjednávaní s centrálnymi mocnosťami v Brest-Litevsku. Pre rozpory ohľadne postupu vo vyjednávaniach sa Trockij v marci 1918 vzdal svojho úradu. Neskôr uznal svoju chybu, a krátko na to bol menovaný ľudovým komisárom armády a námorníctva. Trockij pôsobil od tej doby v úzkom vedení štátu.

Po Leninovej smrti sa rozhoreli boje o moc medzi Trockým a Stalinom. V januári 1924 viedol tzv. Ľavú opozíciu. Stalin bol zvolený za generálneho tajomníka strany, ale Trockij nesúhlasil s jeho názormi. Chcel, aby sa štát rýchlo industrializoval. V roku 1925 bol donútený odstúpiť z postu predsedu revolučnej vojenskej rady a z funkcie ľudového komisára vojenstva. V rokoch 1926 - 1927 bol vylúčený z politbyra a Ústredného výboru. Napriek tomu Stalina stále ostro kritizoval, považoval ho za zradcu revolúcie. V roku 1927 bol preto definitívne vylúčený zo strany. Boj Stalin a Trockij bol v skutočnosti súperením dvoch vyhradených autoritárskych osobností. Dnes je jednoznačné, že aj keby bol vyšiel z tohto súperenia Trockij víťazne, Sovietsky zväz by "neušiel" štátnemu teroru a kultu osobnosti. Možno sa na druhej strane domnievať, že jeho intelekt by mu "nedovolil" urobiť až takú krvavú čistku v jadre boľševickej strany.

V roku 1928 sa uchýlil do vyhnanstve v Alma-Ate, mesta v Kazachstane. Stalin ho vyzval, aby sa vzdal akejkoľvek politickej činnosti, inak bude vypovedaný zo ZSSR. Vzápätí bol obvinený, že vytvoril ilegálnu trockistickú organizáciu. Neposlúchol ani poslednú výzvu a roku 1929 bol vypovedaný zo ZSSR. Stalin nechal vyvraždiť skoro všetkých Trockého príbuzných a jeho spolupracovníkov.

Exil (1929 – 1940)[upraviť | upraviť zdroj]

Turecko (1929 – 1933)[upraviť | upraviť zdroj]

Vo februári 1929 Trockého deportovali zo Sovietskeho zväzu a usadil sa v Turecku v prímorskom mestečku Büyükada neďaleko Istanbulu, kde strávil štyri roky.

Francúzsko (1933 – 1935)[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1933 mu vláda Édouarda Daladiera povolila pobyt vo Francúzsku, a žil v mestách Royan a neskôr Barbizon. Neskôr ho prinútili opustiť Francúzsko, čo bolo reakciou na to, že unikol strážcom a zišiel sa so zástupcami Komunistickej internacionály. Pri vyšetrovaní okrem toho prehlásil, že je starý „spiklenec“ a uviedol, že pripravuje vznik IV. Internacionály, ktorá by sa postarala o svetovú socialistickú revolúciu. Ako permanentný revolucionár sa teda "nezaprel" ani v exile.

Nórsko (1935 – 1936)[upraviť | upraviť zdroj]

S povolením ministra spravodlivosti Trygve Lieho sa usadil v Nórsku, kde bol hosťom Konrada Knudsena neďaleko Osla. Na nátlak sovietskej vlády na neho však nórska vláda uvalila domáce väzenie a neskôr zariadila jeho prevoz do Mexika.

Mexiko (1937 – 1940)[upraviť | upraviť zdroj]

Na žiadosť maliara Diega Riveru udelil mexický prezident Lázaro Cárdenas Trockému azyl. Dňa 9. januára 1937 priplával loďou z Nórska do Mexika, kde ho vítal veliteľ Cárdenasovho prezidentského vlaku. Trockého so sprievodcami odviezli na malú stanicu neďaleko Cuidad de Mexico a ďalej na predmestie Coyoacán, kde bol dva roky hosťom v Riverovej rezidencii Modrý dom. Kvôli pomeru s Riverovou ženou Fridou Kahlo však ich priateľské vzťahy pohasli a v máji 1939 sa Trockij presťahoval do vlastného domu na Avenida Viena, iba o niekoľko blokov vedľa.

V Sovietskom zväze medzi tým prebiehalo obdobie čistiek, ktoré nariadil Stalin proti tzv. trockistom. Síce bez dôkazov, ale vždy boli obvinení a usvedčení. V rozsudkoch dvoch z troch "veľkých" procesov bola aj formulácia: "Nepriatelia ľudu L. D. Trockij a jeho syn L. L. Sedov, vyhostení zo ZSSR v r. 1929 a zbavení sovietskeho občianstva v r. 1932 na základe uznesenia ÚV KSSZ zo dňa 20. 2. 1932, musia byť v prípade, ak sa ocitnú na území ZSSR, bez meškania zatknutí a odovzdaní Vojenskému kolégiu Najvyššieho súdu ZSSR".

Trockij sa zo svojho sídla v Mexiku pokúsil o vytvorenie medzinárodného tribunálu, ktorý by odsúdil Stalina. Naďalej pokračoval v boji proti stalinovskej forme socializmu. Jeho výzvy však zostali bez odozvy.

Trockého syn L. L. Sedov, ktorého najznámejšie dielo "The Red Book on the Moscow Trials" venujúce sa moskovským procesom vyšlo v roku 1936[2], zomrel za dosiaľ nevyjasnených okolností 16. 2. 1938 v parížskej nemocnici pri operácii slepého čreva.

Dňa 20. augusta 1940 mu v jeden z jeho spolupracovníkov, Španiel Ramán Río Mercader, ktorý bol agentom NKVD, roztrieštil hlavu sekerkou na drvenie ľadu. Trockij napriek očakávaniu nezomrel hneď, ale začal kričať a aj keď bol smrteľne zranený, zostal ešte niekoľko hodín pri vedomí. Previezli ho do miestnej nemocnice, kde po 24 hodinách zomrel.

Mercadera chytili a odsúdili na 20 rokov väzenia. Nikdy neprezradil svoju pravú totožnosť, ktorá bola odhalená až v roku 1953. Po prepustení v roku 1960 odcestoval do Havany, a odtiaľ pokračoval cez Prahu do Moskvy. Tam ho pod menom Ramon Lopez vyznamenali radom Lenina a titulom Hrdinu Sovietskeho zväzu. Zomrel v roku 1978 na Kube a jeho ostatky boli prevezené do Moskvy.

Trockij je pochovaný na pozemku svojho domu na Avenida Viena v Coyoacáne, z ktorého sa stalo jeho múzeum.

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Vo svojich prácach kritizoval stalinizmus, napr. Moskovské procesy, byrokraciu režimu a ideu budovania socializmu v jednej krajine, a miesto toho propagoval permanentnú revolúciu. Tiež varoval pred fašizmom a vyzýval k jednotnej fronte proti fašizmu. Medzi najznámejšie diela Trockého patria:

  • 1923 – Nový kurz
  • 1924 – Poučenie z Októbra
  • 1927 – Sfalšovaná revolúcia
  • 1930 – Fašizmus: Čo to je a ako ho poraziť?
  • 1930 – Permanentná revolúcia
  • 1931 – Nemecko kľúčom k medzinárodnej situácii
  • 1930 – Môj život
  • 1931 / 1933 – Dejiny ruskej revolúcie
  • 1936 – Zradená revolúcia
  • 1938 – Smrteľná agónia kapitalizmu a úlohy 4. internacionály

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Raymond Molinier: 3 Articles from 'Rouge' about Trotsky's family
  2. Leon Sedov, Le Livre Rouge sur les proces de Moscou (Paris, 1936) po anglicky

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • Stránka o Trockom
  • Patenaude, Bertrand M.: Trockij. Pád revolucionáře. Praha, Paseka 2011, 352 s.