Sibír

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Symbol rozcestia O iných významoch výrazu Sibír pozri Sibír (rozlišovacia stránka).
Sibír
Sibír podľa inej definície
Jazero Bajkal

Sibír je rozsiahle územie v ázijskej časti Ruskej federácie s rozlohou okolo 10 miliónov km² (pričom celá Ruská federácia má 17 miliónov 75 tisíc 400 km²). Zo západu je ohraničený horskou hradbou Uralu, zo severu oceánom, z juhu kazašskými stepami a mongolskou hranicou a z východu horskými hrebeňmi odvádzajúcimi toky do Tichého oceánu. Geologicky patrí značná časť Sibíri k starej platforme nazývanej Sibírsky štít. Ide o jednu z najstarších konsolidovaných častí zemskej kôry, tvorenú horninami predkambrického veku. Väčšinu územia pokrýva tajga, ktorej šírka je okolo 2 000 kilometrov.

Podnebie[upraviť | upraviť zdroj]

Podnebie je drsné, kontinentálne, priemerné ročné teploty sa takmer na celom území pohybujú pod 0 °C. Rozdiel medzi letnými a zimnými teplotami dosahuje až 68 °C. V oblasti Ojmiakonu sa nachádza severný pól chladu, teploty tu klesajú na -70 °C.

Dejiny osídlenia[upraviť | upraviť zdroj]

Územie Sibíri je osídlené už od stredného paleolitu. Spracovanie bronzu bolo známe afanasievskej kultúre už v 3. tisícročí pred Kr. V 6. storočí vznikol v predhoriach Altaja Turkický kaganát. Za Bajkalom vytvorili v 9. storočí štátny útvar Ujguri. V 13. storočí ovládli značnú časť Sibíri Mongoli. V tomto období sa v Tajnej kronike Mongolov, ktorú na priamy príkaz Džingischána písal od roku 1206 Tatár Šigi-Chutuchu, je v literatúre prvý raz zmienka o Sibíri. Je tu spomínaný severný lesný národ Šibir. Obrovská Mongolská ríša sa postupne rozčlenila na Džagatajský ulus a Zlatú hordu.

Po rozpade Zlatej hordy v 15. storočí vznikol na západnej časti územia Sibírsky chanát. Kusé správy o tomto území sa objavujú v ruských prameňoch od 11. storočia. Prvé výpravy za Ural sa uskutočnili v 15. storočí. Avšak až po vzniku silného a centralizovaného ruského štátneho útvaru sa začína systematický prienik Rusov na Sibír. V roku 1581 si najala rodina Stroganovovcov kozácky oddiel vedený atamanom Jermakom, ktorý prekročil Ural a napadol Sibírsky chanát. Hlavným stimulom bolo získavanie kožušín. Postupne sa zakladali opevnené osady a začal tu silnieť ruský vplyv.

V 17. storočí prebrala iniciatívu v prenikaní na východ ruská štátna správa. V roku 1632 bol založený Jakutsk, bolo podrobené územie Jakutov a do polovice 17. storočia aj západné Buriatsko. Ovládnutie územia za Bajkalom a v povodí Amuru bolo dokončené v 60. rokoch 17. storočia. Za vojakmi a obchodníkmi s kožušinami sem prenikali aj roľníci z centrálneho Ruska a okolo opevnených osád sa začínajú rozvíjať mestá. V 18. storočí sa ruská expanzia obrátila aj na juh Sibíri a miesto obchodu s kožušinami sa začína hľadať zlato, striebro a meď. Od 17. storočia začínajú osídľovať územie aj vyhnanci a to napríklad aj za nedovolené šnupanie tabaku, veštenie, žobranie, alebo mlátenie koňa. Odhaduje sa, že len v 19. storočí ich bolo okolo milióna. V druhej polovici 19. storočia tu boli priaznivejšie podmienky pre podnikanie ako v západnom Rusku, vzniká tu veľa podnikov a kultúrnych inštitúcií. Z vojensko-strategických dôvodov sa začala v roku 1891 stavba sibírskej železničnej magistrály, ktorá uľahčila obchod a príchod nových kolonistov. V 20. storočí začala rozsiahla kolonizácia, ktorá sa sústreďovala do priemyselných centier a v okolí Transsibírskej magistrály.

Cez ruskú občiansku vojnu kontrolovali niekoľko mesiacov okolie Transsibírskej magistrály Československé légie. Ovládnutie Sibíri sovietskou mocou bolo ukončené obsadením Vladivostoku 25. októbra 1920. Počas existencie Sovietskeho zväzu tu bolo vybudovaných veľa priemyselných závodov využívajúcich bohaté zásoby nerastných surovín, v odľahlých oblastiach pracovali v pracovných táboroch zvaných gulagy milióny trestancov. Na väčšine územia sa zachovala pôvodná kultúra domorodého obyvateľstva. Napriek tomu, že socialistický režim previedol kolektivizáciu, dodnes sa tu zachovalo 26 malých národov rozdelených do šiestich veľkých jazykových skupín, ktoré sa sčasti vrátili k pôvodnému spôsobu života. V roku 1974 sa začala budovať Bajkalsko-amurská železničná magistrála sprístupňujúca odľahlé oblasti Sibíri.

V roku 1994 prebehli v Rusku prvé voľby gubernátorov, čím sa čiastočne oslabil centralizmus Moskvy a aj na Sibíri vznikla vplyvná miestna moc.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]