Ural (pohorie)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ural
(Урал)
Pohorie
Ural mountains 448118784 97386d9aac b.jpg
Horské hrebene Uralu
Štáty Rusko Rusko,  Kazachstan Kazachstan
Najvyšší bod Narodnaja
 - výška 1 895 m n. m.
Dĺžka 2 100-2 500 km
Šírka 50-150 km
Orogenéza/vrásnenie Uralské vrásnenie
Perióda Karbón
Ural a povodie rieky Ob.
Ural a povodie rieky Ob.

Ural (rus. Уральские горы) je názov pohoria, tiahnuceho sa naprieč západným Ruskom od Severného ľadového oceánu až ku kazašským stepiam v celkovej dĺžke asi 2 500 km. Pohorie je jedno z najstarších na svete (bolo vytvorené v karbóne) a tvorí dohodnutú hranicu medzi Európou a Áziou. Ural je najvyšším pohorím európskeho Ruska, ak sa Kaukaz považuje za ázijské pohorie.

Geológia[upraviť | upraviť zdroj]

Ural patrí medzi najstaršie pohoria. Najstaršie horniny oblasti pochádzajú z prekambria. Počas rífeja (vrchné proterozoikum) vznikol medzi oblasťami Baltiky (Baltský štít) a Sibíre (sibírsky alebo angarský štít) oceán, ktorý oba kontinenty oddialil, v dôsledku svojho rozchádzania. Tento proces trval mnoho miliónov rokov až do silúru, kedy začal oceán kolabovať. Na západe sibírskej platne sa začala subdukcia, keď sa jeho oceánska kôra pod pod ňu začala podsúvať[1]. Pred asi 250 až 300 miliónmi rokov počas karbónu začala Sibír kolidovať s východnou časťou Laurentie. Došlo k orogenéze, ktorá je dnes označovaná ako uralská, no v staršej literatúre bola často priraďovaná k hercýnskej. Približne v tom istom období sa Sibír zrazila aj s kazachstanským blokom, čo umožnilo vznik veľkej pevniny Laurázie. V dôsledku zrážky došlo v oblasti Uralu okrem významných intrúzií granitoidných hornín a vulkanizmu a metamorfóze, ktorá postihla rovnako horniny dávneho oceánskeho dna. Pri zrážke došlo aj k zachyteniu častí ultrabázických hornín oceánskeho dna, ktoré sa tak vyhli subdukcii. Rozsiahle telesá peridotitov (dunitov a harzburgitov) dnes vytvárajú dôležité ekonomické akumulácie rudných minerálov.

Ako zrážka pokračovala na západe (v predpolí) orogénu vznikla vo vrchnom karbóne veľká panva, ktorá sa postupne do triasu zaplnila až 5 000 m hrubými vrstvami sedimentov. Panva prepájala oceánske priestory tethýdy s arktickými vodami na severe[2]. Formovanie samotného Uralu sa tým skončilo. V dobe svojho vzniku bol Ural niekoľkokrát vyšší než je dnes. Sedimentárna okrajová panva predpolia, ktorá na západ od neho vznikla sa čoskoro začala plniť úlomkami hornín, ktoré vznikli pri jeho erózií. Dnes je táto oblasť označova ako Priuralie. Usadzovali sa v nej vápence a evapority. Najvýznamnejšie ložiská solí z tohto obdobia sa nachádzajú pri meste Solikamsk. Východne od Uralu sa začala významnejšia sedimentácia až v terciéri[1].

Tektonické členenie[upraviť | upraviť zdroj]

História geologického výskumu pohoria[upraviť | upraviť zdroj]

Prvým ruským geológom, ktorý venoval zvlášť pozornosť Uralu bol Ernst Karlovič Hofmann z Petrohradskej univerzity. Jeho výskum sa začal v roku 1828, počas tohto obdobia nazbieral rozsiahly študijný materiál a p prešiel pohorím stovky kilometrov. Ural skúmali aj viacerí západoeurópski geológovia, Škót Roderick Murchison v roku 1841 na základe výskumu hornín v oblasti mesta Perm vyčlenil geochronologickú jednotku perm.

Na Urale sa nachádzajú významné ložiská zlata, platiny, uhlia, železa, niklu, striebra, ropy a mnohých ďalších nerastných surovín.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b http://maurice.strahlen.org prístup 5.7.2008
  2. Mišík, M., Chlupáč, I., Cicha, I., 1984. Historická a stratigrafická geológia. SPN, Bratislava, 541 s.
  3. a b c d e Mísař, Z., 1987; Regionální geologie světa. Academia, Praha, 708 s.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]