Rozchádzanie oceánskeho dna

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Vek oceánskej kôry.

██  - najmladšia kôra (cca 2 mil. rokov)

██  - najstaršia kôra (cca 200 mil. rokov)

Rozchádzanie oceánskeho dna (známe aj pod angl. termínom Seafloor spreading) je súčasťou teórie platňovej tektoniky. Je to proces zapríčiňujúci pohyb kontinentov. Tento mechanizmus, ktorý je omnoho presnejší ako pôvodná Wegenerova teória pohybu kontinentov posunom po morskom dne, bol navrhnutý Henrym Hessom v 60-tych rokoch 20. storočia. Je zapríčinený konvekčným prúdením tepla vo vrchnej, plastickej časti zemského plášťa - astenosfére.

Začiatok[upraviť | upraviť zdroj]

Vo všeobecnosti, rozchádzanie oceánskeho dna sa začína v riftových zónach na kontinentálnych platniach, napr. Východoafrický riftový systém. Proces sa začína zahrievaním pevninskej kôry výstupom tepla zo zemského vnútra, čo zapríčiní zníženie hustoty a čiatočnú plastickosť platne. Pretože ľahšie materiály majú tendenciu vystupovať nad ťažšie, časom sa nad miestom zahrievania vytvorí vydutie. Ako vzrastá, jednotlivé bloky sa lámu a poklesávajú, vytvára sa systém zlomov (rift). Typický riftový systém pozostáva z troch ramien zvierajúcich približne 120° uhol.

Rozširovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Ak proces pokračuje, dve ramená sa otvoria, zatiaľ čo tretie prestane byť aktívne (nazýva sa aj „failed rift“). Dve otvorené ramená sa od seba začnú vzdaľovať, pričom medzeru medzi nimi vypĺňa bazaltová magma. Toto je miesto vzniku novej oceánskej kôry medzi dvoma odďaľujúcimi sa fragmentami kontinentov. Pokiaľ sa jedno z ramien riftu otvorí do oceánu, vyplní sa vodou a vzniká nové more. Dobrým príkladom je Červené more. Východoafrický rift je zasa príkladom „mŕtveho“ ramena, ktoré sa začalo otvárať omnoho neskôr ako zvyšné dve.

Ak sa rozširovanie nezastaví, postupom času sa more zmení na oceán. Podobný príklad sa dá nájť opäť v Afrike. Odtrhnutím Južnej Ameriky vznikol Atlantický oceán a delta Nigeru je považovaná za mŕtve riftové rameno.

Ukončenie rozpínania a subdukcia[upraviť | upraviť zdroj]

Pretože nová oceánska kôra je teplejšia ako stará, ukladá sa nad ňou. Navzdory ukladaniu sa novej kôry zostáva priemer Zeme konštantný, čo znamená, že tak ako kôra vzniká, musí aj zanikať. Deje sa to v subdukčných zónach, kde je platňa s oceánskou kôrou zatláčaná pod inú platňu (pevninskú, alebo oceánsku). Rozchádzanie v Atlantickom oceáne je aktívne v Stredoatlantickom chrbáte. Len malá časť tu produkovanej oceánskej kôry je subdukovaná. Naproti tomu, litosférické dosky tvoriace Tichý oceán, sú subdukované v mnohých miestach, čo zapríčiňuje vulkanizmus, nazývaný aj Ohnivý kruh (The Ring of Fire). Tichý oceán sa rozpína najrýchlejšie (13 cm/rok). Rozdiel v rozpínaní ovplyvňuje aj chemické zloženie bazaltov novovytvorenej oceánskej kôry.

Rozprava o rozchádzaní sa oceánskeho dna[upraviť | upraviť zdroj]

V Stredoatlantickom chrbáte (aj na iných miestach) je materiál z plášťa vynášaný na povrch cez systém zlomov a vytvára novú oceánsku kôru. Tým, ako sa platne pohybujú od seba, nastáva nový fenomén: pohyb kontinentov. Keď Alfred Wegener prvýkrát prezentoval teóriu pohybu kontinentov, mnoho geológov ju odmietlo, pretože neposkytovala vysvetlenie mechanizmu tohto pohybu. Až objav oceánskych chrbátov poskytol riešenie tohto problému.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]