Ruská občianska vojna

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ruská občianska vojna
CWRArticleImage.jpg
Zhora v smere hodinových ručičiek: Donská armáda v roku 1919; ruská pechotná divízia na pochode v roku 1920; guľometný voz 1. jazdeckej armády, Lev Trockij v roku 1918, obesenie boľševikov vojakmi československých légií.
Dátum 7. november 191717. júl 1923
Miesto územie bývalého Ruského impéria, Irán a Mongolsko
Výsledok Víťazstvo boľševikov. Nastolenie vlády sovietov a vznik ZSSR, na podstatnej časti bývalého územia Ruského impéria.
Zmeny územia: Fínsko, Poľsko, Estónsko, Lotyšsko a Litva získali nezávislosť; Rumunsko anektovalo Besarábiu.
Protivníci
Flag of Russian SFSR (1918-1937).svg RSFSR a Červená armáda Flag of Russia.svg Biela armáda
Ústredné veľmoci
Dohoda
Flag of Ukrainian People's Republic (non-official, 1917).svg Ukrajinská ľudová republika
a ďalší
Sila
asi 3 milióny mužov 500 000 bielych a 100 000 vojakov intervenčných vojsk
Straty
najmenej 879 000 mŕtvych najmenej 300 000 padlých

Ruská občianska vojna bol ozbrojený konflikt medzi rôznymi politickými a etnickými skupinami, štátnymi útvarmi v oblasti rozpadajúceho sa Ruského impéria, medzi rokmi 1918 a 1922 resp. 1923. Prebiehal od vypuknutia Októbrovej revolúcie, kedy sa podarilo získať moc v krajine boľševikom až do vzniku Sovietskeho zväzu. Väčšina bojov sa skončila víťazstvom boľševikov v roku 1922, menšie ozbrojené zrážky však pokračovali aj v nasledujúcich rokoch.

Vojna bola dôsledkom revolučnej krízy, ktorá začala na začiatku 20. storočia rozkladať Ruský štát. Politickými predpokladmi boli dôsledky revolúcie v rokoch 1905 a 1907, a najmä dôsledky hospodárskej krízy v rokoch prvej svetovej vojny, ktorá viedla k pádu monarchie, hospodárskemu úpadku a hlbokým sociálnym, národným, politickým a ideologickým rozporom medzi obyvateľstvom krajiny. Výsledkom bola krvavá občianska vojna prebiehajúce po celej krajine medzi vojskami boľševikov a rôznorodých síl, ktoré sa im postavili na odpor.

Boľševici sformovali na obranu svojich záujmov červenú armádu. Proti nej stáli zvyšky bývalej cárskej armády, tzv. biela armáda. No existovali aj iné sily napr. anarchisti (zelená armáda, čierna armáda, Revolučná oslobodzovacia armáda Ukrajiny). Proti jednaniu bojujúcich strán na rôznych miestach spontánne vypukali roľnícke povstania. Počas celej vojny jednotky bielogvardejcov ustupovali na Ďaleký východ, kde ich boľševici nakoniec porazili. Súčasťou občianskej vojny bol aj rad menších vpádov intervenčných vojsk (Britov, Nemcov, Francúzov, Poliakov) a predovšetkým boj česko-slovenských légií proti boľševikom.

Predohra[upraviť | upraviť zdroj]

Rozutekaný dav protestujúcich robotníkov a obyvateľov Petrohradu na Nevskom prospekte v momente keď spustili jednotky dočasnej vlády do civilistov paľbu guľometmi 4. júla 1917

Medzi hlavné príčiny občianskej vojny patrili politické, sociálne, ekonomické ale aj národnostno-etnické rozpory, ktoré nedokázala vyriešiť revolúcia (najprv februárová a neskôr októbrová). K týmto otázkam do októbra 1917 pribudla aj otázka ukončenia vojny a agrárnej politiky. V krajine po nástupe boľševikov koncom roka 1917 síce zavládol relatívny pokoj a nedochádzalo k veľkým násilnostiam, pretože V. Lenin prisľúbil na začiatok nasledujúceho roka voľby do Ústavodarného zhromaždenia, išlo však iba o akési ticho pred búrkou. Založenie tajnej polície – čeky a následné rozpustenie Ústavodarného zhromaždenia, v ktorom získala väčšinu strana eserov, spolu s diktátorským jednaním boľševikov viedli k vzniku odporu proti ich vláde. Hlavnými predstaviteľmi odporu boli niektorí vysokí velitelia bývalej cárskej armády. Podpora protiboľševických síl bola aj v zahraničí, 22. decembra 1917 sa v Paríži konala konferencia Francúzska, Spojeného kráľovstva a Talianska, ktorej účastníci sa dohodli na vojenskej a ekonomickej pomoci odporcom boľševizmu v Rusku.

Po tom čo Rakúsko-Uhorské vojská vo februári 1918 okupovali veľkú časť Ukrajiny, Bieloruska, Pobaltských krajín a južného Ruska a boľševici pristúpili 3. marca 1918 k podpísaniu brest-litovského mieru čím Rusko prestalo zasahovať do diania prvej svetovej vojny.

Dôležitým predpokladom vyostrenia situácie v krajine bolo rozhodnutie boľševikov vyberať časť úrody od roľníkov aby umožnil násilnú rekviráciu obilia a ďalších poľnohospodárskych výrobkov pre potreby zásobovania miest. 13. mája 1918 bol vydaný dekrét, ktorý tzv. ľudovému komisariátu pre zásobovanie umožňoval násilne zabavovať potraviny roľníkom všetkých tried.[1] 11. júna 1918 boli podobným spôsobom ustanovené soviety (výbory) dedinskej chudoby, ktoré mali spolupracovať so zásobovacími jednotkami a rekvirovať poľnohospodárske prebytky bohatých roľníkov (tzv. kulakov). Vzhľadom na to, že množstvo ruských mužov na vidieku sa len nedávno vrátilo z vojny aj so zbraňou, voči bezohľadnému jednaniu boľševikov rýchlo stúpal odpor. V júni a júli 1918 prepuklo v oblastiach kontrolovaných boľševikmi vyše 100 vzbúr a roľníckych povstaní. Napriek tomu, že sa jednalo o vzbury podporované väčšinou celými komunitami, teda drobnými, strednými aj bohatými roľníkmi, tieto boli zakaždým označované ako vzbury kulakov a nemilosrdne a brutálne potláčané.[1]

Občianska vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá etapa[upraviť | upraviť zdroj]

Väčšina súčasných ruských historikov považuje za začiatok občianskej vojny pouličné boje, ktoré sa začali v Petrohrade v období prebiehajúcej októbrovej revolúcie 7. novembra 1917. Faktom však zostáva, že až do mája 1918 neprebiahali žiadne významnejšie boje, preto je často udávaným začiatkom bojov máj 1918[2], kedy sa začali boje medzi boľševikmi a československými légiami v Rusku a prepukli rozsiahle boje medzi boľševikmi a kozákmi na Done.

15. januára 1918 podpísal Lenin dekrét, na základe ktorého sa začali 23. februára 1918 formovať jednotky červenej armády. Jej velenia sa 8. apríla 1918 chopil L. D. Trockij. Boľševici následne prešli do štádia tzv. vojnového komunizmu. Koncom apríla 1918 mala červená armáda 196 000 mužov.

V Uralskej oblasti v marci povstali proti boľševikom kozáci, ktorí si neskôr poradili s jednotkami vyslanými na potlačenie povstania. Proti boľševikom povstali aj kozáci v Zabajkalsku, z Mandžuska im prišiel na pomoc oddiel kozákov pod vedením G. M. Semionova. Boje medzi bielymi a červenými tu trvali so striedavými úspechmi na oboch stranách až do leta. Kozáci povstali aj na Done. Viedol ich ataman P. I. Krasnov. Pod jeho velením sa začala formovať tzv. donská armáda.

18. júna sa začalo povstanie kozákov v oblasti Tereku na Kaukaze. Povstalcom velil L. F. Bičerachov. Kozákom sa podarilo vyhnať boľševikov, časť z nich zablokovali v Groznom a Kizľare. V auguste medzitým kozáci vyhnali boľševikov z Kubáne a začali postup na Kaukaz.

8. júna sa Zakaukazská demokratická federatívna republika rozpadla na 3 samostatné krajiny: Gruzínsko, Arménsko a Azerbajdžan. Gruzínsko obsadili nemecké vojská. Arménsko utrpelo veľké územné straty v dôsledku útoku Turecka. Azerbajdžan boľševici neudržali a prenechali vládu menševikom. Do Strednej Ázie aj oblasti Kaukazu naďalej zasahovali vojská Turecka a Britského impéria. Časť miestnych vládcov napr. Fajzulla Chodžajev sa pridala na stranu boľševikov, iní ako bucharský emir Mohammed Alim Chan sa pridal k islamským basmačom a viedol boje s boľševikmi.

6. marca 1918 sa anglo-francúzsko-americké vojská vylodili v Murmansku na severe Ruska. Išlo iba o malý výsadok 2 rôt námornej pechoty, ktoré mali zaisťovať sklady vojenského materiálu, ktorý bol privezený do Ruska aby sa nedostal do rúk Nemcov. Až do 30. júna nedošlo k žiadnemu konfliktu medzi týmito jednotkami a boľševickou vládou. V apríli sa vylodil vo Vladivostoku na Ďalekom východe menší japonský kontingent, ktorý po dvoch týždňoch z mesta bez boja odišiel. V auguste došlo k výsadku britských vojsk v Archangeľsku. Začala sa tvoriť protiboľševická severná armáda, ktorej početné stavy však boli nízke. Miestne obyvateľstvo v oblastiach pod kontrolou intervenčných vojsk zväčša zotrvávalo vo vyčkávacej pozícií a nevyjadrovalo sympatie ani jednej zo strán.

Vojaci československých légií pri transporte vlakom

Významnú úlohu v bojoch zohrala aj vzbura československého zboru, ktorého bojový stav tvorilo asi 40 000 mužov. Išlo o jednotky vytvorené zo zajatých Čechov a Slovákov, ktorí boli ochotní bojovať proti silám Ústredných veľmocí po boku cárskej armády, ale po ukončení bojov na východnom fronte im bolo 15. januára 1918 umožnené presunúť sa na Ďaleký východ a cez USA do Európy. 14. mája 1918 sa cestou na Ďaleký východ dostali legionári do konfliktu s boľševikmi v meste Čeľabinsk. Keďže boli tieto vojská presúvané po transsibírskej magistrále, podarilo sa im získať kontrolu nad jej podstatnou časťou 31. mája obsadili Tomsk a Kurgan, 7. júna Omsk, 8. júna Samaru a 18. júna Krasnojarsk. Boľševici v dôsledku aktivity československých légií 13. júna zorganizovali východný front, ktorému velil gen. M. A. Muraviov

V oblastiach odkiaľ sa im podarilo vytlačiť boľševikov sa chopili moci prívrženci eserov, ktorým pomáhalo v tejto fáze hlavne to, že sa opierali o politickú podporu hlavne vidieckeho obyvateľstva. 8. júna 1918 eseri v Samare založili Výbor členov Ústavodarného zhromaždenia (Komuč), ktorý mal nadväzovať na boľševikmi rozpustený parlament. S pomocou československých légií sa im podarilo obsadiť oblasť Samary a Ufy a začať tu formovať protiboľševickú armádu. V Samare bola vytvorená jednotka o sile niekoľkých stoviek mužov pod vedením podplukovníka V. O. Kappeľa. Nábor do radov bielej armády však na rozdiel od boľševickej červenej armády nebol plne dobrovoľný a podstatná časť jej príslušníkov tvorili branci. Bojová morálka týchto jednotiek bola všeobecne pomerne nízka. Kappeľ však s touto jednotkou 21. júla obsadil Simbirsk. Eserský Komuč následne Kappeľa povýšil a poveril ho vedením Národnej armády.

Do leta 1918 takmer 75 % územia Ruska kontrolovali rôznorodé sily a armády, ktoré vystupovali proti boľševikom. Sovietska politika vojnového komunizmu, rozpustenie Ústavodarného zhromaždenia ale aj ďalšie kroky boľševikov najmä likvidácia kozáckej organizácie (raskazačivanie) viedla v rôznych regiónoch k roľníckym a kozáckym povstaniam a umožnili vznik silného protiboľševického hnutia. Tieto sily následne viedli rozsiahle bojové operácie proti boľševikom. Boľševikom v tej dobe pomohol fakt, že menševici (sociálni demokrati) sa z ideologických dôvodov odmietli pridať na stranu eserov a naopak začali podporovať boľševické sily.

Druhá etapa[upraviť | upraviť zdroj]

Znázornenie pohybov hraníc územia držaných boľševickými a protiboľševickými silami v európskej časti Ruska v rokoch 1918 – 1921

Boje na Urale, Sibíri a Ďalekom východe[upraviť | upraviť zdroj]

Od konca roku 1918 sa začali najsilnejšie boje medzi bielogvardejcami a boľševikmi. 6. až 7. augusta 1918 sa bielym s pomocou československých légií podarilo obsadiť Kazaň neskôr aj Iževsk a Votkinsk. Bieli v Kazani pod Koppeľovym vedením získali časť ruského zlatého pokladu (650 miliónov zlatých rubľov, a ďalších 100 miliónov v zlate, platine a iných cennostiach), získali tiež veľké zásoby zbraní, munície a liekov. Na stranu protiboľševických síl prešla aj celá akadémia generálneho štábu na čele s generálom A. I. Andogským. V septembri však boli bieli v bojoch pri Kazani porazení a československé légie z oblasti ustúpili.

Boľševické vojská na Sibíri boli nútené ustúpiť z Irkutska na Zabajkalsko. V auguste biela armáda obsadila aj Verchneudinsk a Čitu, v prvej polovici septembra aj Chabarovsk a Blagoveščensk. 18. septembra boľševické sily opustili mesto Zeja, posledné mesto na Ďalekom východe v ich rukách[2].

Eseri sa 30. augusta pokúsili spáchať atentát na Lenina, boli však neúspešní. 5. septembra 1918 začali boľševici aplikovať tzv. červený teror – išlo o masové represie voči ich politickým protivníkom. V priebehu prvej noci v Moskve a Petrohrade zabili 2200 ľudí.

11. novembra 1918 v dôsledku revolúcie v Nemecku kapitulovali vojská Ústredných mocností a prvá svetová vojna skončila. Súčasťou nemeckej kapitulácie a následných dohôd bolo i to, aby Nemci držali postavenia na ruskom území do príchodu vojsk Dohody. Po odchode väčšiny nemeckých vojsk však okupované oblasti obsadila červená armáda, iba niektoré miesta napr. Sevastopoľ a Odesa boli zaistené vojskami Dohodových mocností. Na území Nemcami obsadených krajín vznikli nezávislé krajiny Estónsko, Lotyšsko, Litva, Bielorusko, Poľsko a Ukrajina, ktoré neskôr začali spolupracovať s víťazmi vojny a vytvárať si vlastné armády. Sovietski predstavitelia po odchode Nemcov začali organizovať obsadenie Ukrajiny, Bieloruska a Pobaltia. Vznikol západný front, ktorému velil D. N. Naďožnyj a ukrajinský front, ktorému velil V. A. Antonov-Ovseenko. Boľševikom sa podarilo do januára 1919 obsadiť Bielorusko a Pobaltie a vytvorili tam sovietske vlády.

Neschopnosť organizovať efektívnu obranu pred boľševikmi viedlo veliteľov bielej armády k nespokojnosti s eserskou vládou. 18. novembra 1918 v Omsku skupina dôstojníkov uskutočnila prevrat, rozohnali eserskú vládu a plnú moc predali do rúk admirálovi A. V. Kolčakovi. Kolčaka následne vyhlásili za najvyššieho (všeruského) vládcu a bol onedlho uznaný aj krajinami Dohody. Admirál vyhlásil stav vojenskej diktatúry a začal reorganizovať armádu. Po radikalizácii protiboľševických síl, hlavne po likvidácii Ufského direktória Kolčakovými jednotkami sa vo februári 1919 na zjazde v Petrohrade eseri dohodli na skončení pokusov o zvrhnutie sovietskej vlády. Eseri označili Kolčaka za nebezpečnejšieho nepriateľa ako je Lenin a nariadili organizovať svojim členom sabotáže a boj proti bielogvardejcom. Keďže aj v samotnej Kolčakovej vláde bolo mnoho eserov a menševikov, a eseri mali veľkú popularitu medzi obvyvateľstvom ruského vidieka, strata podpory eserov bola jedným z rozhodujúcich momentov, ktorý zohral úlohu pri potlačení síl bielych. V Kolčakovom tyle sa rozhorel partizánsky boj vedený boľševikmi. Veľká časť verejnosti videla v jeho nacionalistickej a procárskej politike krok späť a jeho vojská rýchlo strácali sympatie vo vnútri krajiny ale aj mimo nej, keď mu s postupom času prestali poskytovať Američania pomoc.

Kolčak na inšpekcii svojich jednotiek, rok 1919

V decembri 1918 Kolčakove vojská začali ofenzívu a 24. decembra obsadili Perm, boli však porazení pri Ufe a boli nútení zastaviť svoj postup. Bielogvardejské vojská na východe boli sústredené do západného frontu pod vedením Kolčaka. Tvorili ich 4 armády: Západná, Sibírska, Orenburská a Uralská. Začiatkom marca Kolčak operoval vojskami o sile 150 000 mužov. Plánoval spojenie so severnou armádou (gen. J. K. Miller) v oblasti Vologdy a následne úder na Moskvu. V tej istej dobe vypuklo v tyle boľševického východného frontu v Simbirskej a Samarskej gubernii roľnícke povstanie. Povstalci v počte asi 150 000 mužov však boli zle organizovaní a slabo vyzbrojení a v apríli 1919 ich červená armáda porazila. V priebehu marca až apríla Kolčakove jednotky získali späť Ufu (14. marca), Iževsk aj Votkinsk a držali tak v rukách celý Ural a snažili sa prebojovať k Volge. Pri Samare a Kazani však boli zastavení početnejšími boľševickými jednotkami.

28. apríla 1919 červená armáda prešla do protiofenzívy, v priebehu ktorej sa jej 9. júna podarilo obsadiť Ufu. V nasledujúcom období bielogvardejské sily pod vedením admirála Kolčaka utrpeli rad porážok. 9. júna 1919 boľševické sily pod vedením gen. M. Tuchačevského zatlačili Kolčakove jednotky za Ural a pokračovali v ich prenasledovaní na východ. Kolčak v tej dobe stratil všetku zahraničnú vojenskú podporu. Podpora medzi obyvateľmi krajiny sa tiež rozkladala v dôsledku zavedenia statkárskych práv a krutému prenasledovaniu svojich odporcov (tzv. biely teror). 25. júla Tuchačevskij obsadil Čeľabinsk. 14. novembra sa jeho vláda na Sibíri celkom zrútila, keď bol Omsk bez boja vydaný boľševikom. Zajaté boli desiatky tisíc vojakov a rad vysoko postavených dôstojníkov. Boľševici získali množstvo vojenského materiálu. Sám Kolčak utiekol s pomocou československých légií do Irkutska. Mesto však v zápätí obsadili ľaví eseri.

Československé légie, ktorým hrozilo v oblasti obkľúčenie, vydali Kolčaka aj prevážaný zlatý poklad do rúk miestnej vlády. 4. januára 1920 Kolčak rezignoval. Miestna vláda sa v priebehu nasledovných týždňov vzdala boľševikom. 6. marca boli Kolčak a premiér Viktor Pepeljajev v Irkutsku odsúdení za teror proti civilnému obyvateľstvu, kontrarevolučné aktivity a ďalšie zločiny na trest smrti a nasledujúceho dňa popravení. Smrťou Kolčaka však boľševická vláda na Sibíri nebola ešte plne nastolená.

Boje na severe[upraviť | upraviť zdroj]

Formovanie bieleho protiboľševického hnutia na severe európskej časti Ruska prebiehalo v najťažších podmienkach, pretože v tejto oblasti mali sociálno-demokratické sily (eseri a menševici) najväčšiu podporu. Bielym veliteľom sa podarilo zorganizovať iba niekoľko rôt a žiadne boje tu fakticky neprebiehali. Na vidieku však existovala relatívne silnejšia protiboľševická nálada a vznikali tu partizánske oddiely. Do oblasti tiež z Fínska prenikali jednotky olenockej dobrovoľníckej armády.

V priebehu roku 1918 bol V. V. Maruševskij poverený vedením protiboľševických síl oblasti Murmanska a Archangeľska. V novembri vláda bielych v severnej oblasti poverila obsadením postu gubernátora gen. K. M. Millera. Ten začal s podporou Britov oganizovať armádu. Bieli však mali nedostatok dôstojníkov čo nezlepšila ani organizácia dôstojníckych kurzov a britská pomoc. Bojaschopnosť severnej armády zostávala na nízkej úrovni a bojové operácie viedli hlavne britské vojská. Tie sa nakoniec v priebehu druhej polovice roku 1919 stiahli.

Miller rozhodol uskutočniť na území severnej oblasti 25. augusta 1919 mobilizáciu. V decembri však boľševici prešli do ofenzívy, obsadili Šenkursk a priblížili sa k Archangeľsku. V dňoch 24. až 25. februára 1920 veľká časť severnej armády kapitulovala. 19. februára 1920 bol Miller nútený emigrovať. Spolu s ním odišlo asi 800 vojakov a civilistov na ľadoborcoch Kozma Minin, Kanada a jachte Jaroslavna.

Boje na severozápade[upraviť | upraviť zdroj]

Príprava barikád v Petrohrade ako dôsledok útoku Judeničovych vojsk

V januári 1919 sa v Helsinkách pod vedením kadeta Kartaševa začali organizovať ďalšie protiboľševické sily. Jej materiálnu podporu zabezpečoval ropný magnát S. G. Lianozov. Vedením vojsk bol poverený gen. N. N. Judenič.

Národné vlády Estónska, Litvy a Lotyšska mali na začiatku roku 1919 moc len nad časťou svojho územia. V spolupráci s bielogvardejcami a nemeckou armádou však prešli do útoku a v priebehu prvej polovice roku 1919 vládu boľševikov v tomto regióne potlačili.

5. júna 1919 bol Judenič poverený Kolčakom velením všetkým pozemným a námorným silám operujúcim proti boľševikom na severozápadnom fronte. 11. augusta 1919 bola v Tallinne vyhlásená tzv. Vláda severozápadnej oblasti predsedom ktorej sa stal S. Lianozov. Táto vláda následne pod tlakom Angličanov, ktorí prisľúbili dodávky zbraní, uznala Estónsku vládu a neskôr viedla rokovania s Fínmi. Kolčakova vláda na Sibíri však napokon odmietala naďalej diskutovať o akýchkoľvek národných požiadavkách Fínov a pobaltských národov bez vlastnej účasti.

V novembri 1919 sa Judeničovo vojsko najskôr o sile zboru neskôr označené ako Severná armáda začalo útoky na boľševické sily smerom na Petrohrad. Sovieti sa rozhodli mesto po úvodnom váhaní brániť. Bieli najprv postupovali spolu s Estóncami pod vedením gen. Laidonera. No kvôli demoralizácií ruských vojsk nebol ich postup úspešný a boli nútení ustúpiť späť. Estónsko medzitým podpísalo s Ruskou sovietskou federatívnou socialistickou republikou v Tartu mier. A časť Judeničových vojsk bola internovaná Estóncami. Fíni v tej dobe tiež nadviazali s boľševikmi normálne vzťahy a rozhodli sa ukončiť podporu ruských protiboľševických síl zo svojho územia.

Boje na Ukrajine[upraviť | upraviť zdroj]

Po neúspechu prvých jednaní o mieri medzi boľševikmi a Ústrednými veľmocami začali Nemci rozsiahlu ofenzívu na Ukrajine a v Bielorusku, pričom prenikli hlboko do vnútrozemia. Na Ukrajine vytvorili bábkový štát Ukrajinská ľudová republika pod vedením atamana Skoropadského. Po porážke Nemcov vo vojne však boľševici prešli do ofenzívy. Na Ukrajine obsadili ešte v decembri 1918 Charkov, Poltavu a Jekaterinoslav. 5. februára 1919 obsadili Kyjev. Vojská ukrajinskej republiky pod vedením S. V. Petľuru ustúpili ku Kamenci-Podoľskému. 6. apríla 1919 boľševici obsadili Odesu a koncom mesiaca aj Krym.

Boje na juhu Ruska[upraviť | upraviť zdroj]

V máji 1918 kozáci na juhu Ruska pod vedením P. I. Krasnova s pomocou rumunských vojsk obsadili Novočerkask. Jeho donská armáda mala asi 50 000 mužov. V júli 1918 sa tieto vojská pokúsili obsadiť Caricyn a spojiť sa bielymi na východe. V auguste a septembri donská armáda zaútočila aj v oblasti Povorina a Voroneže. Boľševici 11. septembra vytvorili v tej oblasti južný front, ktorému velil gen. P. P. Sytin. 24. októbra sa boľševikom podarilo zastaviť postup kozákov jednak na Voronež ale aj pri Caricyne, kde boli zatlačení späť za Don.

Oddiel s vlajkou jednotiek gen. Kornylova.

V oblasti južného Ruska vytvorili príšlušníci bývalej cárskej armády 7. januára 1918 tzv. dobrovoľnícku armádu. Velili jej generáli Aleksejev, Kornylov a po ich smrti v septembri 1918 gen. Denikin. Dobrovoľnícka armáda spolu s kozáckou donskou armádou tvorila tzv. Ozbrojené sily južného Ruska.

Krasnov sa pokúsil o útok na Caricyn ešte raz v januári 1919 a opäť neuspel. Po odchode zahraničných vojsk, ktoré ho podporovali ako aj neúspechoch na fronte v jeho armáde nastal úpadok morálky a kozácke vojsko sa začalo rozpadať. Po tom čo sa boľševikom podarilo dostať na Don začali teror namierený proti kozákom – razkazačivanie. V marci 1919 vypuklo povstanie kozákov na hornom Done – Viošenské povstanie. Kozáci sformovali armádu o sile asi 40 000 ľudí, vrátane starcov a mladistvých a bojovali v obkľúčení boľševikmi do 8. júna 1919, kedy sa k nim prebojovali sily donskej armády.

V lete roku 1919 využila dobrovoľnícka armáda povstania v tyle boľševikov (Machno, Grigoriev, Viošenské povstanie) a prešla do ofenzívy. Koncom júna 1919 obsadila Caricyn, Charkov, Aleksandrovsk, Jekaterinoslav aj Krym. 12. júna 1919 Denikin uznal Kolčaka za vládcu Ruska a najvyššieho veliteľa ruských vojsk. Denikin vpadol svojimi silami do tyla boľševického južného frontu a spôsobil jeho kolaps. 18. augusta sa podarilo donskej armáde obsadiť Nikolajev, 23. augusta Odesu, 30. Kyjev. 20. septembra získali Kursk a o 10 dní neskôr Voronež. 13. októbra obsadil Oriol. Boľševici v tej oblasti čelili katastrofe a pripravovali sa na prechod do ilegality, v Moskve bola vytvorená podzemná organizácia komunistickej strany a väčšina oficiálneho aparátu sa presunula do Vologdy. Neskôr v januári 1920 sa bielym podarilo získať aj Rostov-na-Donu. Dobrovoľnícka armáda tu však dosiahla zenit svojich úspechov. Boľševici zorganizovali rad ofenzív jazdeckými jendotkami gen. Buďonného. 25. februára 1920 prebehli ťažké boje pri Egorlickej. Dobrovoľnícka armáda bola nútená vydať Rostov a ustúpiť na Kubáň. Z Novorossijska boli bielogvardejci evakuovaní v marci 1920 britskými loďami na Krym. Evakuácia prebiehala chaoticky. Denikin v tomto období rezignoval a jeho funkciu prebral barón P. N. Wrangeľ.

Tretia etapa[upraviť | upraviť zdroj]

Poľsko-sovietska vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Poľská obrana pred Varšavou v auguste 1920.
Bližšie informácie v hlavnom článku: Poľsko-boľševická vojna

V roku 1918 sa poľský vojvodca Józef Piłsudski rozhodol navrátiť Poľsku hranice republiky z roku 1772[3] a vytvoriť tak z Poľska veľmoc siahajúcu od Baltu až k Čiernemu moru.

25. apríla 1920 poľské vojská vyzbrojené Francúzmi vtrhli na západnú Ukrajinu a neskôr 6. mája 1920 obsadili Kyjev. 14. mája však boľševický západný front pod vedením gen. Tuchačevského a 26. mája juhozápadný front pod vedením Jegorova prešli do protiofenzívy a zatlačili Poliakov späť.

V priebehu druhej polovice augusta 1920 boli však boľševici v bitke pred Varšavou zastavení a prinútení ustúpiť. Poliakom sa tak podarilo obsadiť rozsiahle oblasti západného Bieloruska a Ukrajiny. Napriek niekoľkým pokusom o protiofenzívu boľševici už Poliakov nevytlačili späť a požiadali o mier.

Boje na Kryme[upraviť | upraviť zdroj]

Po evakuácií jednotiek ruskej armády (ozbrojené sily južného Ruska) na Krym a abdikácii Denikina sa o znovunastolenie poriadku v armáde pokúsil gen. Wrangeľ. Tvrdými opatreniami, vrátane popráv dôstojníkov, nakoniec upevnil disciplínu a predišiel rozpadu armády. Biele vojská na Kryme však čelili logistickým problémom, pretože zásoby Krymu boli neustálymi bojmi prakticky vyčerpané. Wrangeľ preto ešte v priebehu roku 1919 požiadal o podporu Francúzsko.

14. augusta 1920 sa asi 4500 mužov bielej armády pod vedením gen. S. G. Ulagaja vylodilo na Kubáni s cieľom opäť vytvoriť front proti boľševikom v tejto oblasti. V prvých ozbrojených stretoch síce úspešene postupovali, ale Ulagaj napriek pôvodnému plánu neudrel dostatočne skoro na centrum oblasti Jekaterinodar a boľševikom sa následne podarilo prisunúť do oblasti posily a postupne zablokovať jeho vojská. Tie sa následne 7. septembra 1920 evakuovali z brehov Azovského mora späť na Krym.

V júli a auguste sa Wrangeľ rozhodol zaútočiť smerom na západ na podporu Poliakov. Prípravou na túto ofenzívu bol vpád do oblasti Donbasu, z ktorého mohlo byť v neskoršej dobe ohrozované jeho tylo. V októbri sa však Wrangeľovi nepodarilo významnejšie postúpiť na pravom brehu Dnepra a 12. októbra 1920 uzavreli Poliaci s boľševikmi prímerie. Tí následne začali presúvať svoje vojská z poľského frontu na juh proti bielym. 28. októbra 1920 oddiely boľševikov pod vedením M. V. Frunzeho napadli Werangeľove vojská s cieľom obkľúčiť ich severne od Krymu v Severnej Tavrii. Obkľúčenie sa boľševikom nepodarilo úspešne uzavrieť a väčšina Wrangeľovej armády sa stiahla 3. novembra na Krym, kde sa opevnili v pripravených pozíciách.

Mapa bojov na Kryme začiatkom novembra 1920.

Frunze, ktorý bol v takmer 5 násobnej početnej prevahe so 190 000 vojakmi začal 7. novembra útok na Krym. 11. novembra navrhol Frunze pomocou telegramu Wrangeľovmu štábu podmienky kapitulácie, ktorú však bieli neprijali. Presile boľševikov, ktorým v tej dobe pomáhal aj Machno so svojimi anarchistickými vojskami, sa Wrangeľovej armáde nepodarilo dlho vzdorovať.

14. novembra 1920 bol nútený z Krymu ustúpiť so zvyškom vojsk, rodinami dôstojníkov a množstvom obyvateľov Sevastopoľa, Jalty, Feodózie a Kerče mimo územia Ruska do Istanbulu. Spolu s ním odišlo v prebehu 3 dní asi 100 000 ľudí. Evakuáciu podporovali námorné sily vojsk Dohody s viac než 126 loďami.

Boľševici na Kryme rozpútali vlnu teroru, ktorá stála životy asi 60 až 120 000 ľudí.

Boje na Ďalekom východe[upraviť | upraviť zdroj]

Boje medzi boľševikmi a zahraničnými vojskami spolu so zvyškami protiboľševických síl tvrali boľševickej NRA pod vedením V. K. Bľjuchera do jesene 1922. 24. októbra 1922 sa po dohode s miestnou vládou stiahli s Vladivostoku japonské vojská. Nasledujúceho dňa do mesta vstúpili boľševickí partizáni a zvyšky bielej armády boli nútené odísť za hranice.

Protiboľševické vojská gen. A. N. Pepeľjajeva viedli bojové operácie na Ďalekom východe až do 1. júla 1923.

Dôsledky[upraviť | upraviť zdroj]

Obete hladomoru v Ruskom Saratove, rok 1921

Na konci občianskej vojny časť krajín bývalého cárskeho Ruska zostala nezávislá. Boli to hlavne Poľsko, Pobaltské krajiny (Litva, Lotyšsko, Estónsko) a Fínsko. Boľševici zvíťazili nad bielogvardejcami vo všetkých ostatných častiach krajiny vrátane Ukrajiny, Kaukazu a Sibíri. Lenin v roku 1922 vyhlásil na tomto území vznik Zväzu sovietskych socialistických republík.

V rokoch 1921 prebehlo ešte niekoľko protiboľševických povstaní v Kronštadte a Tambove ale aj niektorých oblastiach Ukrajiny a inde. Za oficiálny koniec občianskej vojny je väčšinou historikov považovaná likvidácia veľkých protiboľševických vojsk pri obsadení Vladivostoku v októbri 1922 a ďalších nepriateľských síl v Strednej Ázií.

Občianska vojna s v Rusku a krajinách pričlenených k nemu v rámci Sovietskeho zväzu vyžiadala obrovské obete. V dôsledku hladu, chorôb, teroru, alebo v boji zahynulo 8 až 13 miliónov ľudí. Z toho červená armáda stratila asi 1 milión padlých. Do zahraničia emigrovali asi 2 milióny ľudí, išlo o významnú časť ruskej inteligencie. Ekonomické škody boli obrovské, priemyselná výroba poklesla o 80 – 90 % oproti roku 1913.

7. novembra 1997 prezident Ruskej federácie B. Jeľcin v nariadil vybudovať Moskve pamätník ruským obetiam občianskej vojny[4].

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Werth, N., 1999, Štát proti svojmu ľudu. in Courtois, S., Werth, N., Panné, J. L., Paczkowski, A., Bartošek, K., Margolin, J. L., Čierna kniha komunizmu. Zločiny, teror, represálie, Agora, Bratislava, s. 65-66
  2. a b Golubev, A. V., Najda, C. F.. Graždanskaja vojna i vojennaja intervencia 1918-20, Boľšaja sovietskaja enciklopedia [online]. [Cit. 2011-05-01]. Dostupné online. (po rusky)
  3. Bajura, D. A.. Sovietsko-poľskie otnošenia v 30-e gody [online]. lib.babr.ru, [cit. 2011-05-03]. Dostupné online. (po rusky)
  4. Ukaz prezidenta RF ot 06.11.1997 no. 1155 „O vozvedenii pamjatnika Rossijanam, pogybšim v gody graždanskoj vojny“ [online]. graph.document.kremlin.ru, 07.11.1997, [cit. 2011-08-30]. Dostupné online. (po rusky)

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Гражданская война в России na ruskej Wikipédii.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]