Anton Ivanovič Denikin

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Anton Ivanovič Denikin
Anton Ivanovič Denikin
Anton Denikin v roku 1918

Narodenie 16. december 1872
Włocławek, Varšavská gubernia, Flag of Russia.svg Ruské impérium (územie Poľska)
Úmrtie 8. august 1947 (74 rokov)
Ann Arbor, Michigan, USA
Známy vďaka angažovaniu v bielogvardejskom vojsku počas ruskej občianskej vojny
Profesia dôstojník ruskej armády
Manželka Xenija Vasilievna Čižová
Deti Marina Denikinová

Anton Ivanovič Denikin (rus. Анто́н Ива́нович Дени́кин; * 16. december 1872 – † 8. august 1947) bol generál ruskej armády a počas občianskej vojny v Rusku jeden z bielych generálov.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Anton Ivanovič Denikin sa narodil 16. decembra 1872 v dedine Szpetal Dolny, ktorá je dnes súčasťou mesta Włocławek v strednom Poľsku. Jeho otec, Ivan Jefimovič Denikin, sa narodil ako nevoľník v juhoruskom Saratove, kde slúžil 25 rokov ako vojak. Po odchode do dôchodku v hodnosti majora v roku 1869 sa oženil s chudobnou poľskou krajčírkou Elżbietou Wrzesińskou. Celá rodina sa usadila v Poľsku, ktoré bolo súčasťou cárskeho Ruska. Anton bol jediné dieťa tohto páru a patriotizmus otca spolu s jeho náboženskou zanietenosťou k pravosláviu podnietili Antona Denikina premýšľať o vojenskej službe.

Rodina žila v chudobe a po otcovej smrti v roku 1885 sa celá situácia ešte zhoršila. Aby zlepšil finančnú situáciu, Anton Denikin doučoval v škole svojich spolužiakov. V roku 1890 nastúpil na vojenskú školu v Kyjeve, ktorú dokončil o dva roky neskôr. Neúspešne sa pokúšal prihlásiť na vojenskú akadémiu. Prvých ostrých bojov sa Denikin zúčastnil počas rusko-japonskej vojny v roku 1905 v Mandžusku. Po vojne začal pomerne rýchlo stúpať v hierarchii cárskej armády.

Prvá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Po vypuknutí prvej svetovej vojny slúžil v Brusilovovej armáde na rusko-rakúskom fronte. V roku 1915 bol povýšený na generála. Viedol vojsko počas Brusilovovej ofenzívy v roku 1916 do Rumunska. Počas februárovej revolúcie sa pokúsil neúspešne o zosadenie svojho nadriadeného v armáde. Za tento čin bol uväznený.

Občianska vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Počas tzv. októbrovej revolúcie sa podarilo Denikinovi utiecť. V južnom Rusku sa spojil s bývalými cárskymi dôstojníkmi a založil dobrovoľnícku armádu, ktorá sa zúčastnila ruskej občianskej vojny na strane bielogvardejcov. V roku 1918 sa stal vrchným veliteľom dobrovoľníckej armády. Vojská pod jeho velením uskutočnili mnoho protižidovských pogromov. Viedol armádu bielogvardejcov pri útoku na Moskvu. Jedným z tých, kto Denikina podporovali, bol aj politik a vrah Rasputina Vladimir Puriškevič. V lete 1919 Denikin uznal A. V. Kolčaka za vládcu Ruska a najvyššieho veliteľa ruských vojsk. Denikinova armáda postupovala veľmi rýchlo, ale niekdajší veliteľ Červenej armády Trockij uzavrel spojenectvo s anarchistickou ukrajinskou armádou (s tzv. Čiernou armádou vedenou Nestorom Machnom). Denikinova armáda bola zdecimovaná počas oriolsko-kromskej operácie 400 kilometrov južne od Moskvy v novembri roku 1919. Postupne sa Červená armáda otočila proti svojmu niekdajšiemu spojencovi a zlikvidovala Machnovu Čiernu armádu. Zostávajúce Denikinove jednotky ustupovali na Kubáň a napokon boli za pomoci britského loďstva presunuté na Krymský polostrov. V apríli 1920 tvárou v tvár neodvratnej porážke Denikin rezignoval na post veliteľa armády a odplával do Konštantínopola. Jeho miesto prebral Piotr Nikolajevič Vrangeľ.

Exil[upraviť | upraviť zdroj]

Denikinova rakva v ruskej ortodoxnej katedrále sv. Mikuláša v New Yorku.

Niekoľko mesiacov žil v Spojenom kráľovstve, potom v Belgicku a Maďarsku. Od roku 1926 žil vo Francúzsku. Hoci nikdy neprestal vystupovať proti boľševikom, stiahol sa na okraj exilového hnutia. Aj to však stačilo boľševikom, aby sa pokúsili Denikina uniesť do sovietskeho Ruska.

Denikin bol veľmi nadaný spisovateľ. Počas života v exile napísal množstvo diel o bojoch počas prvej svetové vojny a následne ruskej občianskej vojny.

Druhá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1940 bol po porážke Francúzska nacistickým Nemeckom nútený opustiť Paríž, aby sa vyhol uväzneniu nacistami. Bol však zajatý. Odmietol akékoľvek použitie jeho osoby pre nacistickú antisovietsku propagandu. Nemci Denikina vykázali na vidiek, kde ho strážili. Po celý čas svojho väznenia odmietal antisemitizmus. Ku koncu vojny silne apeloval na západných spojencov, aby ruských zajatcov násilne nevracali do ZSSR, kde ich podľa jeho správneho tušenia väčšinu z nich čakala smrť alebo väzenie. Nebol však úspešný.

Smrť[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 1945 do svojej smrti v roku 1947 žil v New Yorku v USA. Zomrel 8. augusta 1947. Bol pochovaný so všetkými vojenskými poctami na detroitskom cintoríne.

Dcéra Denikina Marina Denikinová požiadala úspešne v roku 2005 o ruské občianstvo. So súhlasom vtedajšieho ruského prezidenta Vladimira Putina potom ostatky generála Denikina previezli z USA do Ruska a uložili na Donský cintorín v Moskve.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]