Alexej Alexejevič Brusilov

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Alexej Alexejevič Brusilov
Alexej Alexejevič Brusilov
ruský a sovietsky generál a vojvodca

Narodenie 31. august 1853
Tbilisi, Gruzínsko
Úmrtie 17. marec 1926 (72 rokov)
Moskva, ZSSR

Alexej Alexejevič Brusilov (* 31. august 1853 Tbilisi, Gruzínsko – † 17. marec 1926 Moskva, ZSSR) bol významný ruský a sovietsky generál a vojvodca. Vyznamenal sa najmä počas prvej svetovej vojny, keď viedol úspešnú tzv. Brusilovovu ofenzívu.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Alexej sa narodil 31. augusta 1853 v gruzínskom Tbilisi. Službu dôstojníka v cárskej armáde vykonával na Kaukaze a aktívne sa zúčastnil rusko-tureckej vojny v rokoch 18781879. Po istú dobu bol profesorom jazdeckej taktiky. V rokoch 1902-1906 bol veliteľom jazdeckej školy. Vo vojenskej kariére bol aj úspešným veliteľom gardovej jazdeckej divízie a taktiež aj armádneho zboru.

Po začiatku 1. svetovej vojny bol vymenovaný do funkcie veliteľa 8. armády. Na jeseň 1914 jeho vojská prenikli a obsadili východnú Halič a vstúpili do predhoria Karpát. Taktiež prenikli aj na severovýchodné územie dnešnej Slovenskej republiky od Medzilaboriec skoro až po Starú Ľubovňu, do hĺbky 15-20 km, niekde aj viac. Na území Svidníckeho okresu sú vojenské cintoríny, na ktorých sú pochovaní príslušníci 8. ruskej armády: Bodružal, Hunkovce, Hutka, Ladomirová, Krajná Poľana, Mlynárovce, Svidník a v ďalších obciach.

Po ústupe (1915) z Karpát bol 1916 vymenovaný za veliteľa Juhozápadného frontu, v lete 1916 začal ofenzíva, ktorá dostala pomenovanie podľa jeho autora (Brusilovova ofenzíva - útok ruských vojsk na východnom fronte 1916, keď jeho vojska postúpili od Pripiatskych močarísk až k rumunským hraniciam. Útočil proti 4. rakusko-uhorskej armáde, do ktorej boli začlenení aj vojaci pochádzajúci z územia dnešnej Slovenskej republiky. Brusilovovej armáde sa podarilo prelomiť front v šírke skoro 50 km. Rakúsko–Uhorska armáda stratila za tri dni skoro 200 tisíc mužov.

Po februárovej revolúcii 1917, za Kerenského vlády bol hlavným veliteľom ruských vojsk. Bol lojálny k výsledkom októbrovej revolúcie a preto ho Leninova vláda ponechala vo funkcii. Od roku 1920 bol vo vysokých veliteľských funkciách v Červenej armáde. V rokoch 1923-1926 vykonával funkciu inšpektora vojenského jazdectva. Je autorom memoárov „Moje spomienky“ (Moi vospominanija). Kniha vyšla až po jeho smrti v roku 1929.