Rusko-turecká vojna (1877 – 1878)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Rusko-turecká vojna (1877-1878)
Plevna monument.jpg
Dátum 24. apríl 1877 - 3. marec 1878
Miesto Balkán, Kaukaz
Výsledok Berlínsky kongres
Casus belli: Nezávislosť Rumunska, Srbska, Čiernej Hory a Otomanského impéria
Protivníci
Rusko Ruské impérium
Srbsko Srbsko
Rumunsko Rumunsko
Turecko Osmanská ríša
Velitelia
Rusko Michail Skobelev
Rusko Michail Luris-Melikov
Rusko Jozif Romejko-Gourko
Rusko Ivan Lazarev
Rumunsko Karol I.
Srbsko Kosta Protič
Turecko ahmed Muthar Paša
Turecko Osman Paša
Turecko Suleiman Paša
Turecko Mehemet Ali
Turecko Veisel Paša
Sila
Rusko 737 355
Srbsko 81 500
Rumunsko 60 000
Turecko 281 000
Straty
Rusko15 567 mŕtvych a 56 652 ranených
Rumunsko 4 302 mŕtvych a 19 904 ranených
Srbsko 5 000 mŕtvych a ranených
Turecko 30 000 mŕtvych a 90 000 ranených

Rusko-turecká vojna (1877-1878) (v ruských dejinách známa ako Druhá severná vojna, v bulharských ako Rusko-turecká osloboditeľská vojna) bola jedna z rusko-tureckých vojen. Rusko v nej zaútočilo na Osmanskú ríšu. Cieľom Ruska bolo oslobodiť balkánske slovanské národy (Srbov, Bulharov, Macedóncov) spod osmanskej nadvlády, respektíve rozšíriť svoj mocenský vplyv na oblasť Balkánu.

Ruské vojská sa napokon dostali až k Carihradu, nedobyli ho iba pre intervencie iných štátov. Výsledkom vojny bolo získanie nezávislosti Srbska, (čiastočne) Bulharska, Čiernej Hory a (fakticky) Rumunska od Osmanskej ríše.

Rusko-turecká vojna bola ďalšou z mnohých aktivít na Balkáne proti osmanskej vláde v tom čase (povstanie v Bosne a Hercegovine 18751878, Východná kríza, Starozagorské povstanie 1875 a Aprílové povstanie 1876).

Predohra[upraviť | upraviť zdroj]

Problém vypuknutia východnej krízy chcelo Rusko riešiť diplomatickou cestou na Carihradskej konferencii. Po jej neúspechu sa schyľovalo k otvorenému vojenskému konfliktu medzi Ruskom a Osmanskou ríšou. Dňa 3. januára 1877 (15. januára podľa juliánskeho kalendára) podpísalo Rusko s Rakúsko-Uhorskom dohodu, ktorou si chcelo zabezpečiť jeho neutralitu. Podmienkou však bolo, aby si Rakúsko-Uhorsko násilne pripojilo k svojmu územiu Bosnu a Hercegovinu.

Začiatkom jesene roku 1876 ruská vláda začala čiastočnú mobilizáciu a prípravu na vojnu. Sformovali sa dve armády – Dunajská a Kaukazská. Do Dunajskej armády pod velením brata ruského panovníka Nikolaja Nikolajeviča vstúpilo 190 000 vojakov a do Kaukazskej 80 000. Počas vojny sa však počet vojakov obidvoch armád zvýšil.

Proti tejto vojenskej sile osmanská armáda postavila takmer 500 000-člennú armádu, vyzbrojenú najmodernejšími zbraňami. Pracovali v nej aj západné vojenské misie. Väčšia časť týchto vojsk sa sústredila na Balkánskom polostrove. Turecká dunajská armáda v počte 380 000 mužov bojovala rozmiestnená po celej krajine.

V záverečnej vojenskej príprave sa ruská armáda spojila ešte s rumunskou (40 000 vojakov), čiernohorskou (25 000 vojakov) a po páde mesta Pleven aj so srbskou (56 000 vojakov) armádou.

V marci roku 1877 Rumunsko súhlasilo s prechodom Rusov cez svoje územie, aby sa tak jeho vojská mohli lepšie pripraviť na napadnutie Turecka.

Ruský kancelár A. Gorčakov oznámil 10. apríla 1877, že Rusko musí za každých okolností brániť dôstojnosť Európy. Rusko ukončilo 11. apríla (23. apríla) diplomatické styky s Tureckom a 12. apríla (24. apríla) Alexander II. podpísal v Kišiňove manifest, ktrorým vyhlásil začiatok vojny s Tureckom.

Turecký minister zahraničných vecí Savet Mehmed paša hneď na druhý deň po vyhlásení vojny požiadal západné štáty, aby sa zúčastnili v boji. Žiadna z krajín mu však nevyhovela. Naopak, Veľká Británia a Nemecko, presvedčení o neúspechu Ruska v tejto vojne, čakali ako sa ďalej vyvinie situácia a Rakúsko-Uhorsko, keďže podpísalo s Ruskom dohodu, že bude chrániť svoju neutralitu, do boja zasiahnuť nemohlo. K Rusku sa však pridalo Rumunsko, ktoré začalo aktívne bojovať v auguste.

Priebeh vojny v Bulharsku[upraviť | upraviť zdroj]

V období od apríla do júna sa ruské vojská sústredili na boj proti Turkom pri rieke Dunaj. 10. júna 1877 Dolnodunajská čata generála Zimermanna prekročila rieku medzi mestami Braila a Galac a nasledovala ustupujúcich Turkov až po bojovú líniu Černa voda – Kjustendža. Tento manéver mal za úlohu oklamať tureckých veliteľov a naznačiť nepravé miesto stretu. Na tureckú armádu zaútočila 14. pechotná divízia pod vedením generála Dragomirova pri meste Svištov.

Ruské vojská prešli Dunaj 15. júna 1877 a pripojili sa k zvyšku Dunajskej armády. Ruské vojská rozdelili na tri časti

  • západný blok pod velením následníka trónu Alexandra Alexandroviča
  • predný blok (generál Gurko)
  • západný blok (generál Kriedener).

Úlohou východného bloku armády so 70 000 vojakmi bolo postupne napredovať na východ krajiny a blokovať vojenské základne v Razgrade, Ruse, Šumene a Varne. Nemal ich však oslobodiť.

Predný blok armády (12 000 vojakov), do ktorého boli pričlenení aj bulharskí dobrovoľníci, postupoval smerom na Tărnovo a priesmyky v Starej Planine v strednej časti Balkánu.

Západný blok (35 000 vojakov) mal za úlohu oslobodiť Nikopol a pokračovať v boji ďalej na západ.

Východný blok napredoval podľa plánu a dosiahol oblasti pri riekach Jantra a Černi lom. Tu sa utáboril a začal plniť svoje úlohy.

Západný blok obsadil Nikopol, ale Osman paša a jeho vojská z Vidinu obsadili Pleven. Prvý pokus generála Schildnera dobyť mesto 8. júla 1877 sa skončil neúspechom.

Predný blok obsadil Tărnovo a postupoval Priesmykom republiky do Podbalkánskej doliny, kde z juhu zaútočil na tureckú armádu pri vrchu Šipka. Medzitým od severu napredoval gabrovský blok generála Derožinského.

Bitky pri Šipčenskom priesmyku[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Prvá bitka pri Šipčenskom priesmyku
Bližšie informácie v hlavnom článku: Druhá bitka pri Šipčenskom priesmyku
Bližšie informácie v hlavnom článku: Tretia bitka pri Šipčenskom priesmyku
Bližšie informácie v hlavnom článku: Štvrtá bitka pri Šipčenskom priesmyku

Vrch Šipka dobyla ruská armáda 7. júla 1877. Šipčenský priesmyk bol jediným priesmykom, ktorý spájal sever Bulharska s juhom v strednej časti pohoria Stara Planina. O tri dni neskôr, 10. júla, piaty blok ruskej armády obsadil Staru Zagoru.

Armáda Sulejmana pašu v počte 40 000 vojakov posilnila turecké vojsko proti generálovi Gurkovi. Títo vojaci mali za úlohu znova obsadiť Šipčenský priesmyk a vytlačiť Rusov za Dunaj.

V bojoch pri Starej Zagore dňa 19. júla 1877 dobrovoľníci z bulharskej armády ustúpili a sústredili sa na udržanie vrchu Šipčenského priesmyku. Obranou priesmyku bol poverený generál Stoletov. V jeho bloku boli vojaci z Orlovského pluku s piatimi dobrovoľníckymi družinami. Celkový počet obrancov Šipčenského priesmyku bol 5 500 vojakov. Neskôr sa k nim pripojil aj Branský pluk. Proti nim stála armáda 30 000 vojakov Sulejmana pašu.

Nasilnejšie boje sa odohrali v dňoch 9. augusta11. augusta 1877. Na pomoc vojakom prišla 205 členná skupina strelcov ruského generála Fiodora Fiodoroviča Radeckého. Počas troch bitiek sa obrana stabilizovala a odrazila útoky tureckej armády.

Západný front[upraviť | upraviť zdroj]

Vojaci znova zaútočili na na Pleven 18. júla 1877, avšak neúspešne. Tretí pokus o oslobodenie mesta bol stanovený na august 1877. Ruská armáda stratila ďalších 15 000 vojakov (celkovo vo vojne ruská armáda stratila 200 000 vojakov), ale mesto sa jej nepodarilo dobyť. Na pomoc z Ruska zavolali generála Totlebena. Pleven bol dobytý 10. decembra 1877.

Ruská armáda v zložení západného bloku generála Gurka, Trojanského bloku generála Karcova a vojsk generála Radeckého postupovala na Balkán a 23. decembra 1877 obsadila Sofiu. Medzitým generál Karcov obsadil Karlovo a podbalkánske polia. Po spoločnom víťazstve generálov Gurka a Karcova, 4. januára 1878 bol dobytý aj Plovdiv. Vojská Osmana pašu ustúpili k Stredozemnému moru.

Vojenský blok generála Radeckého 27. a 28. decembra 1877 porazil a zajal armádu 22 000 mužov Vejsela pašu pri meste Šejnovo. Spojené ruské vojská postupovali ďalej na východ a 14. januára 1878 obsadili Odrin.

Dolnodunajský blok generála Zimermanna, ktorý spolu s východným blokom plní úlohu blokády štvoruholníka SilistraRuseŠumenVarna 16. januára 1878 obsadil Dobrič a 10. februára aj Silistru.

Vojenská porážka Osmanskej ríše donútila Vysokú portu požiadať o mier. Mierová zmluva bola podpísaná 19. januára 1878 v Odrine.

Výsledky[upraviť | upraviť zdroj]

Rusko vojnou získalo späť územie južnej Besarábie, ktoré stratilo po Krymskej vojne (1853 - 1856) a získalo aj nové územia – južnú Ukrajinu, Krym, Karskú oblasť, Kaukazské čiernomorské pobrežie, juhozápadné Gruzínsko a severnú časť tureckého Arménska. Bulharsko, Srbsko, Rumunsko a Čierna hora získali nezávislosť.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]