Berlínsky kongres

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Účastníci Berlínskeho kongresu.

Berlínsky kongres (13. jún 1878 - 13. júl 1878) bol stretnutím predstaviteľov vtedajších európskych mocností - Anglicko (Bejamin Disraeli), Nemecko (Otto von Bismarck), Rakúsko-Uhorsko (Július Andrássy), Taliansko, Rusko (Alexander Michajlovič Gorčakov) - a Osmanskej ríše. Podnetom pre tento kongres bola reorganizácia usporiadania Balkánskeho polostrova po rusko-tureckej vojne (1877- 1878).

Vedením tohoto kongresu bol poverený Otto von Bismarck. Snahou bolo udržať rovnováhu s ohľadom na záujmy Spojeného kráľovstva, Ruska a Rakúsko-Uhorska. Tohto kongresu sa zúčastnilo aj Francúzsko, Nemecko a Taliansko. Hlavný dôraz pri rokovaní bol daný na rozdelenie podľa vtedajšieho národnostného usporiadania Balkánskeho polostrova.

Balkánske krajiny reprezentovalo Grécko, Srbsko, Rumunsko a Čierna hora. Bulharsko, o ktorého osud išlo, sa na konferencii nezúčastnilo.

Okolnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Mapa Bulharska v roku 1878 - hranice po uzavretí Sanstefanovského mieru (3. marec, 1878) a po berlínskom kongrese (jún, 1878).

Rýchly koniec rusko-tureckej vojny v roku 1878 znepokojoval západné európske štáty pre možný, stále viac silnejúci vplyv Ruska na Balkánskom polostrove. Odmietli preto podpísať Sanstefanskú mierovú zmluvu. Z tohto dôvodu bola vojnou spustošená a ekonomicky podvyživená krajina prinútená prijať pozvánku od Osmanskej ríše na Berlínsky kongres, na ktorom sa mali riešiť niektoré nezrovnalosti zaznamenané v zmluve zo San Stefana.

Ešte pred začiatkom kongresu zohrala dôležitú úlohu anglická diplomacia. 18. mája 1878 bola v Londýne tajne podpísaná anglicko-ruská dohoda, podľa ktorej Rusko bolo prinútené súhlasiť s rozdelením práve oslobodeného Bulharska na dve časti – Bulharské kniežatstvo a Východnú Ruméliu (ďalej na juh od Starej Planiny). Na tomto území Východnej Rumélie kompetencie preberal jeden z ruských gubernátorov.

25. mája 1878 vo Viedni bola podpísaná ďalšia tajná zmluva, tentokrát s Rakúsko-Uhorskom. Okrem rozdelenia Bulharska na už spomínané dve časti sa Rakúsko-Uhorsko zaviazalo skrátiť čas pôsobenia ruskej armády na území Bulharska. Tieto dohody sa neskôr stali základom rozhovorov medzi západnými európskymi štátmi a Ruskom na Berlínskom kongrese.

Rozdelenie hraníc Bulharska[upraviť | upraviť zdroj]

Účastníci kongresu debatovali aj na tému hraníc novooslobodeného bulharského štátu a osud Bosny a Hercegoviny.

Predstavitelia západných veľmocí, zvlášť lord Becansford a rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí sa snažili o to, aby hranice bulharského územia boli čím menšie, aby v ňom teraz, keď už Bulharsko nebolo súčasťou Osmanskej ríše, mohli uskutočniť svoje ekonomické záujmy.

Mapa juhovýchodnej Európy po Berlínskom kongrese v roku 1878.

V Bosne a Hercegovine totiž chcelo Rakúsko-Uhorsko bez vedomia ostatných štátov získať väčšie práva ako mali ostatní. Čo sa týkalo petície o opätovnom pripojení Bulharska k Osmanskej ríši, ktorú inicioval bulharský národ, na ňu účastníci kongresu nebrali vôbec ohľad.

Výsledok Berlínskeho kongresu[upraviť | upraviť zdroj]

Na konci kongresu v roku 1878 boli všetky riešenia spísané do bodov Berlínskej zmluvy. Vplyv Ruska na Balkánskom polostrove radikálne oslabol a bulharský národ mal sťaženú pozíciu v boji za svoju národnú slobodu a záujmy.

Bulharsko nikdy neprijalo riešenia o rozdelení krajiny, ktoré boli napísané v Berlínskej zmluve. Reakciou na ne bola organizácia Kresnensko-razlogského povstania v roku 1878 - 1879. Toto povstanie sa skončilo viacmenej úspešne - bulharskému národu sa podarilo spojiť Bulharské kniežatstvo s Východnou Ruméliou.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]