Britské impérium

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Britské impérium v roku 1897, označené ružovou farbou

Britské impérium (ang. British Empire) alebo Britská ríša alebo Britská koloniálna ríša bola sústava závislých území (kolónií, protektorátov a iných území) pod britskou vládou od 17. storočia do roku 1931, kedy ju nahradilo Britské spoločenstvo národov (dnes Spoločenstvo národov). Pojem bol prvýkrát použitý za vlády Alžbety I. (1533 – 1603). V širšom zmysle sa aj Spoločenstvo národov označuje ako Britské impérium. Bola to najväčšia koloniálna ríša v dejinách ľudstva. Rozloha v roku 1922 činila 33 milionov km², čiže približne štvrtinu celkovej rozlohy zemskej súše.[1] Celkový počet obyvateľov bol v tomto roku cca 458 miliónov, čo predstavovalo štvrtinu vtedajšej svetovej populácie.)[2]

Prehľad území[upraviť | upraviť zdroj]

Prvými britskými zámorskými územiami boli začiatkom 17. storočia osady v Severnej Amerike a obchodné stanice v Západnej Indii, Východnej Indii a Afrike. V 18. storočí pribudol Gibraltár, územia v Indii a Kanada (1763), od konca 18. storočia Malajský polostrov (Malaya), Mys Dobrej nádeje, Cejlón, Malta a Austrália (1788) s Novým Zélandom. V 19. storočí pribudol Aden (1839), Hongkong (1842), Suezský prieplav (1875 – 1956), Nigéria, Egypt, územia neskoršej Britskej východnej Afriky (Keňa, Uganda, Zanzibar a Tanganika) a časť dnešnej Juhoafrickej republiky. Po prvej svetovej vojne pribudla Nemecká východná Afrika, časť Kamerunu a Toga, Nemecká juhozápadná Afrika, Mezopotámia, Palestína a Nemecké tichomorské ostrovy.

V roku 1783 sa osamostatnili USA. Následne dostali viaceré kolónie postavenie „domínií“, ktoré po prvej svetovej vojne vstúpili do Spoločnosti národov ako nezávislé štáty: Kanada (1867), Austrália (1901), Nový Zéland (1907), Juhoafrická únia (1910) a Írsky slobodný štát (1921).

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

V polovici 18. storočia sa Britské impérium rozkladalo na jednej pätine sveta a ovládalo štvrtinu svetovej populácie.
Existencia britského, ale aj ostatných koloniálnych impérií sa stala rozhodujúcim hnacím motorom mocenských zápasov novovekej Európy. Spočiatku išlo o objaviteľské nadšenie a nepochybne aj o príležitosť pre výnosný obchod, drancovanie a obohatenie. Britské impérium pomáhalo dlho identifikovať britský národ a historicky tvorilo najväčší politicko-hospodársky celok. Dôvodom jeho dlhej trvácnosti bol nepochybne fakt, že sa Briti na rozdiel napr. od Španielov neusilovali o centralistický režim, ale podporovali režim obojstrannej (hlavne ekonomickej) výhodnosti. Pri spätnom pohľade sa ukázalo veľkou chybou neschopnosť modernej Británie „odísť so cťou“. Pozostatky britského kolonializmu a ich často náhly útek z ovládaných teritórií sa stali základom mnohých medzinárodných konfliktov trvajúcich dodnes. Najznámejšími sú kašmírsky konflikt, nezvládnutie židovskejkolonizácie Palestíny a vytvorenie monokultúrneho poľnohospodárstva v mnohých afrických krajinách.

Ekonomika[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1846 boli zrušené obilné zákony, ktoré umelo chránili ceny britských obilnín. Nasledovali zákony o plavbe a cukre a nastal čas voľného obchodu. Túto liberalizáciu podnietila priemyselná revolúcia a fakt, že Británia si mohla dovoliť robiť sýpky z iných krajín a svojich poľnohospodárov jednoducho vyslať do zámoria. Po páde impéria sa preto podobne ako ostatné európske štáty navrátila k protekcionizmu, ktorý je dnes vedený Európskou úniou. Aj napriek tomu, že voľný obchod kolóniám rozviazal ruky, obchodné zväzky ostali pevné. V čase priemyselnej revolúcie však zároveň prestalo byť impérium obchodne výhodné. Kolónie sa stali len zdrojmi surovín. V polovici 19. storočia napríklad do kolónii smerovalo len 27 percent britského vývozu. Magickú hranicu 35 percent export prekročil paradoxne až v čase rozpadu po druhej svetovej vojne. Impérium začalo byť vecou cti a postavenia, čo nakoniec spôsobilo neschopnosť Britov vyrovnať sa s jeho možným rozpadom.

Niektoré špecifické územia[upraviť | upraviť zdroj]

India[upraviť | upraviť zdroj]

Britská Východoindická spoločnosť svojimi jednotkami obsadila v polovici 18. storočia územia dnešnej Indie, Pakistanu, Bangladéša a Mjanmarska. Pôsobenie Britov v Indii bolo zo počiatku bezohľadné, podobne ako inde. Paradoxne väčšina obetí však nebola spôsobená armádou, ale hladom. Británia začala okamžite po obsadení s násilnou industrializáciou a poľnohospodárskou reformou, ktorá v polovici 19. storočia spôsobila hladomor, ktorý stál život 40 miliónov Indov. Nasledujúce nepokoje boli potláčané veľmi nevyberavo. Pre hinduistov je krava posvätná a pre moslimov je poškrvňujúce dotknúť sa nečistého prasaťa a tak indická armáda v Kalkate napúšťala náboje kravským trusom a prasačím tukom.

V roku 1857 prepuklo Veľké indické povstanie. Veľká časť indickej armády bola v tom čase nasadená Číne v ópiových vojnách, čo umožnilo vzbúrencom zmocniť sa množstva arzenálu. Briti boli šokovaní správami o masakre britských žien a detí v meste Kanpur. Britský národ bol v tom čase živený teóriami o barbarstve necivilizovaných národov, ktoré sú jednoznačne podradné. Masaker tak vyvolal ostrú odvetu. Moslimovia boli navliekaní do prasačích koží a vešaní. Indickí zajatci v Kanpure boli nútení vyčistiť krvavé stopy, tí čo protestovali, ich mali čistiť jazykom. Ďalší povstalci boli priväzovaní k ústiam diel. Po týchto krokoch povstanie postupne v roku 1858 utíchlo, ale ostala po ňom v krajine hlboká rasová priepasť. Najviac na ňom stratila Východoindická spoločnosť, ktorá bola pozbavená moci a podriadená Korune, vrátane armády.

India bola ústavne pevne spútaná s Britániou. Na druhej strane sa však posilnil hospodársky rozvoj krajiny a India sa stala skutočnou perlou Impéria. Stala sa jeho skutočne výnosnou, finančne sebestačnou súčasťou, na ktorej Británia bohatla nielen peňažne. Indická armáda zaisťovala jej záujmy v Číne, Perzii (Irán), Habeši (Etiópia), Egypte a Sudáne a inde.

Pýcha Britov na Indiu prerastala až v jej reálny význam. V roku 1876 bola kráľovná Viktória korunovaná za cisárovnú Indie. Išlo jednak o politickú snahu pripútať indických formálnych panovníkov (vládnucich v jednotlivých provinciách) k Británii a jednak o čisto teatrálne a ceremoniálne gesto. Sama cisárovná nikdy svoje ázijské panstvo nenavštívila.

Kanada[upraviť | upraviť zdroj]

V 18. storočí, kedy Británia vojensky získala aj francúzsku časť Kanady, bolo zákonom z roku 1791 toto územie rozdelené na Hornú (dnešné Ontário) a Dolnú (frankofónny Québec) Kanadu. Toto ústavné rozdelenie malo zabrániť konfliktom medzi obyvateľstvom. V konečnom dôsledku ale prispelo k tomu, že takto národnostne rozdelená zostala Kanada dodnes a Québec bojuje o samostatnosť.
Kanada bola zjednotená až v roku 1840 na základe tzv. Durhamovej správy, ktorá bola dlho vychvaľovaná ako liek na koloniálne problémy. Okrem zjednotenia totiž priniesla aj systém „zodpovednej vlády“, ktorá dala guvernérovi postavenie zástupcu panovníka a vládu tvorenú volenými zástupcami. Do právomocí britskej vlády patrili len otázky imperiálneho záujmu, zahraničná a obchodná politika, zmeny ústavy a prerozdeľovanie pôdy. Na tú dobu vysoká autonómia sa stala nezvratným procesom a zo strany Britov bola prezentovaná ako odmena pre poslušné a prosperujúce kolónie. Takto vznikli domíniá Kanada, Austrália, Nový Zéland a Kapsko (Juhoafrická republika). Kanada bola prvou, pretože pre Britániu bolo určujúce si ju udržať jednak z ekonomických a jednak z vojensko-strategických dôvodov. Až do konca 19. storočia sa totiž Spojené štáty americké netajili záujmom Kanadu pripojiť, na čo dokonca pamätá aj ich ústava.

USA[upraviť | upraviť zdroj]

Po strate amerických kolónií sa množili názory o začiatku konca Britského impéria. Ale americká ekonomika sa po zbavení imperiálnych obmedzení a vojenských požiadaviek výrazne posilnila a anglo-americký obchod kvitol ako nikdy predtým. Hlavným hospodárskym cieľom Britskej kolonizácie bolo získavať v nových krajinách suroviny na spracovanie v britských továrniach a predaj hotových výrobkov späť v kolóniám. Tento režim sa voči Spojeným štátom nezmenil ani po ich osamostatnení a nakoniec bol iskrou Americkej občianskej vojny, po ktorej sa Amerika začala intenzívnejšie orientovať na ázijský trh.

Austrália[upraviť | upraviť zdroj]

Bez straty amerických kolónií by pravdepodobne nepriplávali anglické vlajky v roku 1788 do Botany Bay (Botanický záliv). Pustá krajina, ktorej sa hovorilo nielen terra incognita, ale aj terror incognita, mala nahradiť americké kolónie nie hospodársky, ale ako trestanecká kolónia. O viac ako sto rokov neskôr sa situácia obrátila. Výstavba väzníc v Británii a prisťahovalectvo spôsobilo, že pre Britov už nebolo výhodné platiť za deportácie do krajiny, kam sa hrnú slobodní ľudia. Austrália sa potom stala dejiskom rôznych pokusov sociálneho inžinierstva, tieto však vláda odmietla financovať a tak bolo obsadzovanie pozemkov väčšinou svojvoľné. Ekonomika bola postavená na chove oviec a zlatej horúčke. Začalo obdobie, kedy ľudia neutekali do zámoria pred chudobou a prenasledovaním, ale za šťastím a úspechom. V tomto období vznikol aj termín „squatter“, ktorým sa označovali farmári, ktorí obsadzovali pôdu patriacu korune a pásli na nej ovce. Kolonisti so sebou priniesli na lodiach aj králiky, ktoré spustošili veľké plochy krajiny, teritórium Queensland muselo byť oplotené a dodnes Austrália s týmito premnoženými hlodavcami bojuje.

Egypt[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1869 bol otvorený Suezský prieplav. Aj tento projekt sa – tak ako väčšina kolonizačných krokov – začal ako čisto súkromný anglicko-francúzsky podnik. Prirodzene, že najväčší zisk z neho mala Británia, ktorej sa tak enormne navýšili zisky z obchodu s Indiou, Austráliou a Ďalekým Východom. Udržať prieplav voľný sa stalo hlavnou prioritou Britskej vlády. Británia sa začala čoraz intenzívnejšie zaoberať vnútornými vecami Egypta až do priamej vojenskej intervencie v roku 1882. Od otvorenia prieplavu totiž Francúzsko aj Británia veľkoryso ponúkali Egyptu úvermi, ktorý ich bral až do neúnosného zadlženia. Situácia došla tak ďaleko, že v roku 1877 bol egyptský vládca donútený menovať do vlády jedného britského a jedného francúzskeho ministra. Vplyv Európanov v Egypte bol pre miestnych natoľko neúnosný, že títo sa za podpory armády začali búriť. Keď bol nakoniec povstalecký plukovník Orbí Paša menovaný premiérom, rozhodla sa Británia nasadením loďstva v Alexandrii pre demonštráciu sily. Po zabití 40 Európanov v meste sa svetom začali šíriť poplašné správy o masakre Európanov a britský národ a akcionári tlačili na vojenský zákrok. Po obsadení Egypta vláda prisľúbila stiahnutie okupačného vojska, získala však právo na stále posádky pozdĺž celého prieplavu. Postupne však obchodne a administratívne prenikali do krajiny tisíce Britov. Z Egypta sa stala oficiálne nezávislá krajina, uznávajúca však suverenitu tureckého sultána a reálne vedená Britmi, ktorí Egypt nakoniec definitívne počas prvej svetovej vojny formálne vyhlásili za britský protektorát. Britská prítomnosť v krajine tak trvala nakoniec vyše sedemdesiat rokov, počas ktorých k nemu ešte Briti pripojili Sudán. V rámci ochrany Suezu bolo upevnené panstvo Britov v Habeši a Adene (spočiatku len mesto, neskor dnešný Jemen), ktorý bol pod správou Indie.

Karibik a otroci[upraviť | upraviť zdroj]

Už od samotného počiatku dovozu černochov z Afriky sa Briti obávali „černošskej vzbury“. Po skúsenostiach z Indie sa na už v tom čase oslobodených otrokov v Karibiku pozeralo podozrievavo. Podobne ako kedysi bývalí trestanci v Austrálii boli iracionálne podozrievaní zo všetkých neúspechov a kríz. Keď nakoniec na Jamajke roku 1865 vypuklo povstanie, Briti sa opäť uchýlili k represáliám. Po jeho potlačení bol vytvorený inštitút korunnej kolónie, čo bola vlastne prvá (aj keď krátkodobá) forma priamej autokratickej vlády Londýna v zámorí, ktorá miestnym inštitúciám nepriznávala takmer žiadne práva.

Kapská republika a Afrika[upraviť | upraviť zdroj]

K oficiálnej anexii územia okolo Mysu dobrej nádeje došlo v roku 1815. Briti v Južnej Afrike nenarazili len na odpor Afričanov, ale aj holandských osadníkov. Územie dnešnej Juhoafrickej republiky bolo až do anglicko-holandských vojen pod správou Holandska. Briti toto územie obsadili, pretože to bola v tom čase jediná možná cesta do Indie vzhľadom na to, že pozemnú cestu sťažovali meniace sa vzťahy s Osmanskou ríšou. V južnej Afrike Briti narazili pravdepodobne na najtvrdší odpor v imperiálnej histórii. Aj napriek tomu, že sa mnohí vyslovovali proti nasadzovaniu vo vnútrozemí, začalo impérium viesť takzvané búrske vojny a vojnu proti Zuulom. Najtvrdšie boje sa viedli o oblasti Natal a Transvaal. V roku 1881 sa odohrala bitka pri Majube kde utrpeli Briti zdrvujúcu porážku a termín Majuba sa dlho držal ako symbol neschopnosti imperiálnej armády. Južná Afrika však spočiatku pre impérium nebola hospodársky vôbec výhodná. Mnohé plodiny ako cukor či tabak sa nepodarilo adekvátne zaviesť a kvalita miestneho dreva bola veľmi nízka. Po otvorení Suezu sa čiastočne strácal aj význam obchodnej cesty. Zmenu prinieslo až objavenie diamantov v roku 1869. Diamantová horúčka oživila sen britskej správy o zjednotení Južnej Afriky do jedného federatívneho štátu. Koncom 19. storočia sa už však britské úrady v procese imperiálnej expanzie nerady finančne angažovali. V tomto čase vychádza na povrch pravé imperiálne nadšenie jednotlivcov, ktorí túto úlohu vykonávali namiesto Koruny. Takýmto jednotlivcom bol aj Cecil Rhodes. Rhodes bol obchodník, ktorý sa stal vďaka ťažbe diamantov milionárom. Založil Rhodesovu Britskú juhoafrickú spoločnosť ktorej cieľom bolo vytvoriť súvislé britské územie od Prétorie (hlavné mesto Kapska) až ku Káhire. Do svojej smrti sa mu podarilo obsadiť územia až k dnešnému Kongu. Tak vytvoril Severnú a Južnú Rodéziu. Jeho odhodlanie pokračovať však bolo otupené náhlou smrťou jeho dlhoročného milenca, ktorý mal byť aj dedičom jeho sna. Aj napriek tomu boli britské koloniálne zisky v rokoch 1880 – 1902 impozantné. Pripojené boli Egypt, Sudán, Britské Somálsko, Uganda, Keňa, Zanzibar, Severná a Južná Rodézia, Njasko, Bečuánsko, časť Nigérie, vnútrozemie Zlatého pobrežia a zvyšné nezávislé územia v Južnej Afrike (Transvaal a Oranžský štát).

Národná identita a Impérium[upraviť | upraviť zdroj]

Britské impérium v roku 1921

Briti do ovládaných krajín neprinášali len hospodárske a adiministratívne porobenie. Často sa hovorí, že ešte kým Briti vztýčili v hlavnom meste vlajku, postavili železnicu a kriketové ihrisko. Britské nadšenie pre šport vyústilo do exportu tradičných britských hier ako dostihy, kriket, futbal, pólo, box či rugby. Zakrátko začali vznikať hry o imperiálne tituly, až nakoniec v roku 1930 vznikli Hry impéria (variácia Olympijských hier), ktore sa uskutočňujú dodnes ako Hry spoločenstva. Ale nové hry nie vždy nadchli miestne obyvateľstvo. Takto popísal situáciu v indickej škole jeden súčasník: „Dreváky im lietali vo vzduchu, nočné košele plieskali do tvárí a tí, ktorých kožená lopta udrela do tváre kričali, že sú poškvrnení a museli sa ísť umyť a upokojiť.“

Začiatkom 20. storočia sa začalo šíriť presvedčenie, že Británia upadá. Takzvané eduardovské obdobie bolo poznačené ohrozením zvnútra (robotnícke hnutia) aj zvonka. Problémom bola napríklad aj veľmi nízka telesná zdatnosť armádnych dobrovoľníkov a takzvané „zahnívanie národa“. Mladí muži už neodchádzali do zámoria kvôli sláve a bohatstvu, ale kvôli pokojnej a ľahko nadobudnuteľnej kariére v imperiálnej správe. Jedným z mužov, ktorí chceli túto situáciu riešiť bol plukovník Robert Baden-Powell, ktorý založil skauting. Skauting mal mladých britských chlapcov vychovať k telesnej zdatnosti, vlastenectvu a sexuálnej zdržanlivosti. Sám Baden-Powell dokonca tvrdil, že sexuálne pocity sú nemužné. Nasledovali ďalšie podobné organizácie s polovojenskou štruktúrou ako: Námorná liga, Kadeti lorda Rodneyho, Chlapčenská brigáda a podobne. Dievčatá tiež neboli vyňaté z imperiálnej výchovy, Baden-Powellowa sestra Agnes pre nich napísala brožúrku Ako môžu dievčatá pomáhať pri budovaní impéria.

V tomto období začína aj smutná doba imperiálnej propagandy na školách. Nové učebnice bez obalu hovoria o nadradenosti Britov a úcte k impériu, pretože podľa mnohých práve Briti boli predurčení vládnuť svetu. Na týchto učebniciach sa podieľal napríkald aj veľký imperiálny nadšenec, spisovateľ Rudyard Kipling.

V roku 1924 bola usporiadaná výstava Britského Impéria. Pri tejto príležitosti bolo vybudované množstvo pavilónov vrátane štadiónu Wembley, ktorý potom získal futbalový zväz. Pri otváraní prehovoril kráľ nielen k prítomným, ale vďaka britskému rozhlasu (BBC založené v roku 1922) aj k asi miliónu domácností. Od roku 1932 bolo zahájené pravidelné vysielanie pre impérium, ktoré malo po celom svete šíriť vieru britského národa v icl impérium.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Ferguson, Colossus, S. 15
  2. MADDISON, Angus. The World Economy: A Millennial Perspective. [s.l.] : OECD, 2001. S. 98, 242.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • BECHYNĚ, Jan. Imperiální zájmy a britská zahraniční politika v 19.století. Historický obzor, 1997, 8 (1/2), s. 9-14.
  • FERGUSON, Niall. Britské impérium : cesta k modernímu světu. Praha : Prostor, 2007. ISBN 978-80-7260-175-2. )
  • MUIR, Ramsay. Britské imperium, jeho vývoj a organisace. Londýn : Čechoslovák, 1941.
  • PORTER, Bernard. The absent-minded imperialists : empire, society, and culture in Britain. Oxford : Oxord University Press, 2006. ISBN 0-19-929959-5.
  • MORGAN, Philip D.; HAWKINS, Sean. Black experience and the empire. Oxford : Oxord University Press, 2004. ISBN 0-19-926029-X.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externéodkazy[upraviť | upraviť zdroj]